Psychológ: Ak sa nepoznáte, ľahšie s vami manipulujú

, 14.06.2017 07:00
Ivan Sarmány Schuller
Prezident Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a vysokoškolský pedagóg Ivan Sarmány-Schuller. Autor: ,

Nemožno spoznať iných ľudí, odhadnúť ich reakcie, predvídať ich správanie, vysvetliť si ho, správne sa rozhodnúť, ak nepoznáme samých seba. Problémom moderného človeka je, že najmenej pozná seba samého, tvrdí prezident Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a vysokoškolský pedagóg Ivan Sarmány-Schuller.

Mnohí starší ľudia nerozumejú svetu, ktorý ovládli moderné komunikačné technológie. Nechápu, prečo sa prestávame zhovárať zoči-voči. Vnímate to podobne?
Žiaľ, je to tak. Dnes sa ľudia čoraz menej rozprávajú, nahrádzajú to komunikáciou cez internet, na sociálnych sieťach alebo esemeskami, zdieľajú si zväčša len texty bez emócii a bez celého toho neverbálneho obsahu, ktorý sprevádza normálny ľudský prejav a normálnu ľudskú reč.

Ako to mení človeka? A čo to robí s medziľudskými vzťahmi?
Všeobecne sa oslabujú komunikačné zručnosti. Ľudia sa často nevedia normálne pozhovárať. Nedávno som pozoroval v jednom hoteli rodinku s tromi deťmi, sadli si spolu k stolu a každý sa venoval svojmu mobilu. To je odvrátená strana nových komunikačných technológii, že ochudobňujú vzťahy medzi ľuďmi a do značnej miery ich pripravujú o plnohodnotný citový život.

Virtuálnej komunikácii chýba spravidla nielen očný kontakt a dotyk, ale aj mimika, gestá a pod. Ľudia takto nielen komunikujú, mnohí sa týmto spôsobom aj zoznamujú. Akú môžu mať o sebe predstavu?
Nezriedka klamlivú alebo veľmi nepresnú. Veď ten neznámy partner si mohol dokonca zmeniť identitu! Neraz si ho predstavujú podľa svojich fantázií, prisudzujú mu istý vzhľad, farbu a tón hlasu, povahové vlastnosti atď. Odborne tomu hovoríme solipsistická introjekcia. Komunikácia potom prebieha do istej miery v predstavivosti tých, čo ju vedú, a môže podporovať stratu zábran. Keď sa však zachcú spoznať aj v realite, nezriedka to spôsobí sklamania, frustráciu na jednej alebo aj oboch stranách.

Na jeseň pripravujete vedeckú konferenciu o agresivite v reálnom aj vo virtuálnom priestore. Darí sa jej na internete aj vďaka chýbajúcej neverbálnej komunikácii?
Ak máme človeka pred sebou v reálnom priestore, a nielen na sociálnej sieti, tak je tu, samozrejme, istá blokáda alebo filter.

Viete si ako psychológ predstaviť nejaké účinné opatrenia, ktoré by zabránili šíreniu extrémizmu a nenávisti na internete?
Obávam sa, že už je neskoro a že si nevystačíme len s prostriedkami psychológie alebo vied o človeku. V totalitných štátoch je to jednoduché, prijmú sa technické obmedzenia, ktoré sú však v podmienkach liberálnej demokracie neprípustné.

Britská premiérka Theresa Mayová po poslednom teroristickom útoku v Londýne vyhlásila, že bude nevyhnutné sprísniť kontrolu internetu…
…a vzápätí narazila na odpor a kritiku organizácií obhajujúcich slobodu prejavu a ľudské práva.

Tak čo s tým? Ľudstvo na základe svojich skúsenosti už predsa mohlo prísť k poznaniu, že demokraciu treba chrániť, lebo je dosť bezbranná a bezradná zoči-voči rasovému, náboženskému či inému fanatizmu?
Zatiaľ sa mapujú problémy a hľadajú sa – v niektorých prípadoch už aj nachádzajú – možné riešenia a odporúčania pre mocenskú sféru. Ale prijať ich, realizovať, na to je potrebná politická vôľa. Lebo ide o rozsiahle bezpečnostné opatrenia, ktoré môžu znepríjemniť každodenný život obyvateľstva.

Vráťme sa ešte k neverbálnej komunikácii. Pred rokom ste sa zúčastnili na medzinárodnom vedeckom výskume, ktorý obsiahol jej rôzne stránky a problémy. O čo išlo?
Tento projekt bol zaujímavý už svojou rozsiahlosťou, lebo sa na ňom zúčastnili výskumníci zo 42 krajín takmer všetkých kontinentov. Viete, kým sa niečo zistí len lokálne, tak je celkom možné, že to má nejakú ohraničenú platnosť. Veľké medzinárodné výskumy to môžu potvrdiť alebo vyvrátiť. V našom prípade išlo o to zistiť, či sa človek v čomsi takto správa aj v globálnom meradle, či to patrí do jeho základnej výbavy.

Vieme, že ste si overovali platnosť niektorých zistení z proxemiky, pomerne mladej psychologickej vednej disciplíny. Môžete ju priblížiť?
Proxemika je vlastne jednou z foriem reči tela. Medzi jej základné poučky patrí, že priestor do 45 centimetrov okolo každého človeka tvorí jeho intímne pásmo, do ktorého púšťa iba najbližších ľudí. Pásmo do 1 metra, maximálne do 120 centimetrov je jeho osobnou zónou, každé jej narušenie je považované za snahu o jej ovládnutie a vyvoláva neistotu alebo až agresiu.

To naozaj platí?
Skúste si to vyskúšať. Sám robím niekedy so študentmi takýto experiment. Začnem sa k niekomu približovať a vidím, že spätkuje, odchádza odo mňa a ani si to neuvedomuje. Ale udržuje si vzdialenosť charakteristickú pre osobnú alebo intímnu zónu, nepustí ma do nej. Skratka, tak sa správame. Ale to nie je všetko. Takzvaná spoločenská či sociálna vzdialenosť medzi dvoma subjektmi sa pohybuje od 1,2 až 3,7 metra. V tomto pásme sa už stráca pohľad nad detaily a udržuje sa odstup medzi dvoma ľuďmi, ktorý si vyžaduje formálnejší styk.

Napríklad medzi šéfom a jeho podriadeným?
Povedzme, alebo v úradnom styku. Nakoniec, vzdialenosť väčšia ako 3,7 metra od človeka sa považuje za verejnú zónu. Takýto odstup podvedome udržujeme napríklad pri stretnutí s neznámym opilcom alebo agresívne sa správajúcim človekom na verejnosti. V medzinárodnom výskume, na ktorý sa pýtate, sme si overili správnosť väčšiny týchto poučiek, ale nepotvrdilo sa pomerne rozšírené tvrdenie, že v severských krajinách potrebujú ľudia väčší intímny alebo osobný priestor ako v južných štátoch Európy alebo v Afrike. Tam si vraj ľudia vystačia s menším odstupom. Ukázalo sa však, že to nie je celkom tak. Možno to platilo v minulosti, ale nie v súčasnosti.

Čo sa medzitým stalo, že už to neplatí? Nie je to už dôsledok globalizácie, zbližovania kultúr a noriem správania sa?
Možno áno a možno je to aj dôsledok nových civilizačných hrozieb a rizík. Bližší kontakt môže predsa znamenať väčšie nebezpečenstvo nákazy rôznymi chorobami, nezriedka infekčnými, ktoré u nás ani nepoznáme, rozšírenými dnes v krajinách na juhu zemegule. Preto sa možno vyvinul preventívny hygienicky odstup, ktorý si tamojší ľudia už ani neuvedomujú.

V nabitom autobuse alebo električke sa však nedajú dodržať vzdialenosti intímneho alebo osobného pásma.
Veď sa to aj prejavuje zvýšenou agresivitou cestujúcich.

Údajne aj nevraživosť medzi šoférmi motorových vozidiel pri vzájomnom predbiehaní na ceste je vyvolaná vniknutím toho druhého do intímnej sféry toho druhého. Nie je to už trocha za uši pritiahnutá aplikácia proxemických poučiek na situáciu z bežného života?
Prečo? Ak vás niekto na ceste riskantne predbieha, narušuje priestorové vnímanie vás ako vodiča a vy sa tomu prirodzene bránite.

Je zrejme, že tieto a ďalšie poznatky o proxemike a vôbec o neverbálnej komunikácií majú široké využitie v diplomacii, v riadení ľudských zdrojov, ale aj v bežnom živote. Veď napríklad porušovaním poučky o medziosobnej vzdialenosti možno spôsobiť zbytočné problémy na pracovisku. Učia tomu napríklad budúcich manažérov?
Obávam sa, že len čiastočne, v manažérskych kurzoch sa preberajú viaceré psychologické témy, ale proxemika, no aj ďalšie prejavy neverbálnej komunikácie sú menej známe.

Ani v kurzoch nadnárodných spoločností?
To závisí od stupňa manažmentu. Ten vrcholný vedia korporácie pripraviť všestranne, na nižších stupňoch sa venujú pri vzdelávaní skôr iným otázkam. Ale nejde len o manažérske kurzy. S hrôzou zisťujeme, že ľudia sa vo všeobecnosti málo poznajú. Psychológia pre bežný život, takpovediac psychológia všedného dňa je málo známa, ľudia sa o jej poznatkoch málo dozvedajú. A inštitucionálne nie je u nás takmer podchytená.

Ani v škole?
Uvedomte si, čo sa tam žiak alebo študent dozvie zo psychológie o sebe, aby si vedel vysvetliť, čo sa s ním a ľuďmi okolo deje v typických alebo krízových situáciách. Prakticky nič. Na základnej škole sa niečo schová pod občiansku výučbu alebo etiku. A na strednom stupni majú základy psychológie len vybrané školy, povedzme pedagogického smeru alebo zdravotnícke, niečo sa vyučuje na gymnáziách, ale nám ide o praktický život.

Slovenská psychologická spoločnosť sa to nepokúsila zmeniť?
Už niekoľkokrát sme sa pokúšali osloviť ľudí na ministerstve školstva s odporúčaniami, ako to zmeniť, ale nikdy sme neuspeli.

Ako si to vysvetľujete?
Ťažko povedať, je však jasné, že ak sa človek pozná, ak vie, čo sa s ním deje, prečo sa k nemu okolie správa tak, ako správa, dokáže sa tomu aj vzoprieť. Ak nevie, tak sa s ním ľahšie manipuluje. Povedzme technické univerzity: sú to vysokoškolské zariadenia, ktoré majú pripraviť komplexne vzdelaného človeka. No všetci vieme, ako to na technikách chodí: vo štvrtom alebo v piatom ročníku sa študentom dá narýchlo nejaký spoločenskovedný predmet a až vtedy sa mladý človek prvýkrát inštitucionálne stretne povedzme s psychológiou, vlastne jej odvarom.

Kedy by teda mal dostať psychologické minimum v rámci systému výchovy a vzdelávania?
Mal by to dostávať kontinuálne a ja si myslím, že niečo už na úrovni materskej školy, samozrejme, vhodným spôsobom.

Vy sám ste začali študovať psychológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave pred polstoročím, v roku 1967. Aká bola vtedy situácia so psychológiou na Slovensku? Koľko vás bolo v ročníku?
Okolo tridsať. Nebolo to veľa v porovnaní s tým, čo sa deje dnes. V súčasnosti možno psychológiu študovať vari na desiatke slovenských vysokých škôl. Odhadujem, že ročne ich absolvuje 300 až 400 psychológov. Paneurópska vysoká škola v Bratislave má celú fakultu psychológie s tromi stovkami poslucháčov.

Kde sa toľkí uplatnia?
V roku 1993 som bol na stáži na univerzite v Padove a zistil som, že psychológiu tam študuje 10-tisíc poslucháčov. Spýtal som sa, koľko ich je v jednom ročníku? Vraj okolo dvetisíc. Položil som tam rovnakú otázku, akú teraz kladiete vy mne: a čo budú robiť po skončení školy? To je ich vec, znela odpoveď, my sme len školiace pracovisko, my ich len vyškolíme.

Čo hovoríte na volanie z našich vládnych miest, že školy by mali prihliadať pri prijímaní študentov a pri ich príprave na potreby praxe? Ináč budú absolventi naďalej plniť čakárne úradov práce a hľadať uplatnenie mimo odborov, ktoré vyštudovali. Sú potom sklamaní, frustrovaní. Mal by vôbec do tohto procesu vstupovať štát a nejako ho regulovať?
Do istej miery by vysokoškolské štúdium malo zodpovedať požiadavkám praxe, ale najmä by malo spĺňať kritériá konkurencieschop­nosti a kvality Škola by mala pripravovať kvalitných absolventov. Cestu ukazuje napríklad istá nemecká univerzita, kde poslucháčom elektroniky nadstavili jeden semester, aby sa doučili to nové, čo sa objavilo v odbore počas ich štúdia, čiže najnovšie informácie, ku ktorým sa študent z rôznych dôvodov nemohol medzitým dostať. Pýtate sa, kto by mal regulovať počty uchádzačov o vysokoškolské štúdium. Myslím si, že život, mladí ľudia sami pochopia, že nemá zmysel študovať niečo, po čom nie je dopyt. A prax jasne signalizuje, po akých odborníkoch je zhánka a ktorými je trh dávno nasýtený.

Keď ste končili vysokú školu, bol nejaký problém s uplatnením sa vo vašom odbore?
Nebol. Najmä slovenský priemysel veľmi zháňal psychológov.

Vy ste nastúpili do Slovenskej akadémie vied, do jej Ústavu experimentálnej psychológie, ktorý však plnil rôzne úlohy aj pre slovenský priemysel v rámci štátneho programu výskumu. Ako si na to spomínate?
Bolo to zaujímavé a poučné. Chodili sme s kolegami cez deň i v noci na merania zmenovej práce.

Slovenská vláda nedávno schválila zvýšenie príplatkov za nočnú prácu a pri tejto príležitosti sa povedalo, že Slovensko jej má najviac v celej EÚ, každý šiesty zamestnaný Slovák chodí aj na nočné zmeny. Máme sa tým vari pýšiť?
Človek je v podstate denný tvor. Nočné bdenie alebo pracovná činnosť v noci je neprirodzená a človek sa musí nejakým spôsobom vyrovnať s jej negatívnymi faktormi – ospalosťou, nižším výkonom a pod. Známe je, že zmenári trpia vyššou chorobnosťou a – čo sa uvádza len zriedka – majú aj skoršiu úmrtnosť. Ukazuje sa, že okolo 20 percent ľudí u nás pracuje v takýchto nepravidelných pracovných režimoch. A my sme vtedy, v 80. rokoch skúmali, ako by sa človek mohol adaptovať na prácu v noci tak, aby podával čo najvyšší výkon. Zároveň sme zisťovali, ako organizovať prácu v zmenách tak, aby prišlo k čo najmenšiemu zásahu do zdravotného stavu pracovníka. A jedna z hlavných otázok vtedy znela, čo je lepšie: 8-hodinová alebo 12-hodinová pracovná zmena. My sme na základe získaných poznatkov odporúčali 12-hodinovú.

Prečo?
Dvanásťhodinová sa ukazuje z organizačnej stránky i z pohľadu pracovníka ako výhodnejšia. Zoberte si, že popoludňajšia zmena sa končí o 22. hodine. V tom čase už sociálny život prakticky upadá. Máte problém dostať sa domov, lebo zamestnanci často žijú v prímestských oblastiach, aj dve hodiny im trvá cesta domov. Keď sa však pracovná zmena končí o 18. hodine, tak človek zastihne rodinu ešte hore, ba stihne ísť do divadla alebo do kina. Má to však viacero aspektov. Ak prídete do práce na 22. hodinu, tak organizmus vám práve velí, aby ste išli spať, začína vám vypovedať poslušnosť, oslabuje sa v bdelosti, výkonnosti atď. Ale keď nastúpite o 18. hodine na „dvanásťhodinovku“, tak do 22. hodiny sa organizmus zapracuje a do istej miery aj nastaví na takúto zmenu.

Ľudia často berú viac nočnej práce najmä pre príplatky, a teda vyššie príjmy.
Stále posúvanie začiatku zmeny je však zlé, nielenže sa zvyšuje chorobnosť, ale zasahuje to aj do partnerských vzťahov. Prídete ráno z práce a manželka práve odchádza do zamestnania, deti musia do školy a vy sa ukladáte spať, hoci organizmus je nastavený tak, že vtedy sa nemá spať.

Výskum ste robili vo vtedajšom Slovnafte, kde ste neskôr skúmali aj niektoré psychologické aspekty práce operátorov. Čím vás zaujali?
Vtedajší, ale aj dnešný operátor je vlastne kontrolór, ktorý sleduje výrobný proces a čaká na nejakú poruchu alebo haváriu. Kým sa nič podozrivé nedeje, môže si vyložiť nohy na stôl a pozerať na ne. Až keď začnú húkať húkačky a blikať červené signálky, začína sa preňho skutočná práca. Problém je zareagovať správne, rýchlo, presne. To bola jedna téma nášho výskumu a druhou bolo rozhodovanie sa. Pripraviť sa na možné havarijné alebo mimoriadne situácie, rozhodovať sa v situácii, keď ešte neviete, kde sa stala chyba. Operátor musí najprv zistiť chybu, príčinu zlyhávania systému a má na to povedzme 20 sekúnd. Vtedy im pomáhal asi niekoľko stostránkový reglement, rukoväť „čo urobiť“, keď ste v časovej tiesni.

Dnes už to majú dozaista v počítačoch.
My sme tam robili výskum asi pred tridsiatimi rokmi, práve v období, keď sa zavádzali počítačom riadené technologické procesy. Dovtedy mali vo velíne desiatky ciferníkov, každý operátor sledoval časť systému a jeho správanie, neskôr mali v miestnosti namiesto ciferníkov dva displeje. Na ôsmich operátorov ich bolo málo, najmä pri rozsiahlejších poruchách, keď každý potreboval dáta a mal nejako zasiahnuť. Zrejme teraz už je to tam všetko iné…

Aké podmienky mal vtedy takýto výskum, bol napríklad lepšie financovaný, ako býva dnes?
Teraz je to tak, že keby sme nemali grantové projekty, tak výskumník nemá ani na plat. Väčšina sa preto uchádza o granty, podporu nejakých organizácií, ktoré financujú alebo spolufinancujú výskum. V porovnaní s minulosťou máme dnes možnosť uchádzať sa aj o zahraničné granty, o spoločné medzinárodné projekty atď. Pravda, dosť zložito sa to vybavuje, je pritom veľa byrokracie a zahraničné organizácie často nemajú ani veľký záujem s nami kooperovať.

Podceňujú slovenský psychologický výskum?
To ani nie, ale nadnárodné korporácie s pobočkami u nás majú svoj výskum v materských podnikoch alebo spolupracujú s výskumnými organizáciami v materskej krajine. Je to pre nich asi pohodlnejšie.

Teraz sa už priemyselnou psychológiou nezaoberáte, venujete sa najmä pedagogickej činnosti a možno aj tým je motivovaný váš zvýšený záujem o problematiku rozhodovania sa mladých ľudí. V posledných rokoch ste s kolegami uskutočňovali zaujímavé experimenty, týkajúce sa rozhodovania pri výbere partnera. Jeden z týchto výskumov ukázal, že dnešní dospievajúci dávajú prednosť oddanému typu partnera. Neprekvapilo vás to?
Ale áno. A o to viac, že išlo o univerzálnu stratégiu. Je to v rozpore s častým zobrazovaním partnerstiev adolescentov ako povrchných a charakterizovaním ich správania sa ako vyložene promiskuitného či rizikového.

Zaujali nás aj vaše zistenia z ďalšieho výskumu, podľa ktorého pesimistické stratégie v oblasti rozhodovania bývajú efektívnejšie a pre človeka prospešnejšie ako stratégie optimistické.
V niektorých prípadoch je to tak, dodávam. Zistili sme napríklad, že optimisti dokážu byť veľmi vnímaví voči skresleným viacznačným situáciám.

V júli oslávite významné životné jubileum. Čo by ste ešte chceli zažiť s psychológiou, aké veľké zmeny?
V histórii boli minimálne dve veľké revolúcie – jedna priemyselná, druhá biologická. Tretia by mala byť psychologická. Umožní lepšie využiť potenciál našej psychiky, a ten je obrovský. Predstavte si, že z mozgovej kapacity využívame len 5 až 7 percent.

Záverečnou otázkou si vás otestujeme a zistíme, či patríte medzi optimistov alebo pesimistov. Čaká nás v blízkej budúcnosti nejaký prevratný objav, ktorý umožní využívať aspoň o desať percent viac tej mozgovej kapacity?
Som optimista – realista a tvrdím, že sa to stane, ale zase nie tak skoro. Človek je príliš zložitý fenomén. Prirovnal by som ho k vesmíru. Nemáme ani potuchy, čo tam znamenajú rýchlosti, veľkosti a vzdialenosti. Ťažko je predstaviť si tie miliardy hviezd a pochopiť, ako to všetko funguje. Nuž a človek je taký malý vesmír.

Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Ivan Sarmány-Schuller (8. júl 1947)

psychológ

  • Po skončení štúdia psychológie na Univerzite Komenského v Bratislave a postgraduálneho štúdia na Karlovej univerzite v Prahe absolvoval krátkodobé študijne pobyty na univerzitách a psychologických ústavoch v Berlíne, Berne, Barcelone, Padove, Paríži a Tokiu.
  • Od roku 1973 dodnes pracuje v Ústave experimentálnej psychológie SAV.
  • Dlho sa zameriaval na problémy psychológie práce, v posledných rokoch sa zaoberá najmä výskumom kognitívnych štýlov a štýlov učenia, ďalej výskumom procesov rozhodovania a zvládania náročných záťažových situácií, významné sú experimenty v oblasti riešenia komplexných problémov. Výsledky výskumov boli prezentované na významných svetových vedeckých podujatiach, tento rok napríklad v Nice a Hongkongu.
  • Na Univerzite Konštantína Filozofa v Nitre prednáša metodológiu, všeobecnú a kognitívnu psychológiu, dejiny psychológie.
  • Je prezidentom Slovenskej psychologickej spoločnosti pri SAV a národným reprezentantom za Slovensko v medzinárodnej spoločnosti Stress and Anxiety Research Society. Je nositeľom Čestnej plakety SAV Ľudovíta Štúra.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#správanie #sebaspoznávanie #manipulácia
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
45,99
Nevinnosť Yellow

Nevinnosť Yellow

19,99
Antúria ružová

Antúria ružová

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk