Učiteľ stratil exkluzivitu. No je garantom pravdy

, 20.06.2017 07:00
Ján Machaj, učiteľ, školstvo
Učiteľ dejepisu, občianskej náuky a autor mnohých inovácií v školstve Ján Machaj. Autor: ,

Učiteľ už nie je hlavným zdrojom faktov. Stáva sa pomocníkom, sprievodcom žiakov, ktorí svet objavujú sami. Je to kritická úloha v ére technológií, postpravdy, robotov a pracantov, v dobe, keď človek musí nanovo definovať vlastnú dôstojnosť. Učitelia sa však s novou úlohou vyrovnávajú ťažko, hovorí učiteľ dejepisu, občianskej náuky a autor mnohých inovácií v školstve Ján Machaj.

Deviataci budú mať od septembra jednu hodinu dejepisu navyše. Bude to mať vplyv na eliminovanie extrémizmu?

Je dobré, že dejepis bude mať viac hodinovej dotácie. Ale nie je zrejmé, či existuje kauzálny vzťah medzi dejepisom a extrémizmom. Myslieť si, že dejepis ho obmedzí, je niečo podobné, ako veriť tomu, že výučba finančnej gramotnosti potlačí korupciu. Pri extrémizme ide skôr o postoj ako o vedomosti. A ten môže pochádzať z rodiny, z prostredia rovesníkov, z tvorby vlastného názoru. Niekedy študent pozná fakty, ale účelovo ich dezinterpretuje alebo si ich nevšíma.

Nemal by sa posilniť dejepis už od piatej triedy?

Ako dejepisár by som nepovedal nie. No viac záleží na kvalite ako na kvantite. Nesmieme obmedziť dejepis na telefónny zoznam dátumov a mien. Vtedy môžeme mať aj štyri hodiny týždenne a nikam sa nepohneme.

Raz ste povedali, že hodina dejepisu je podľa vás zápasom o demokratické hodnoty. Príbehom, ktorý je korunovaný právami, o ktoré sa dnes opierame. Ako sa dá takto učiť?

Dejepis bez príbehu je len sumár faktov. Dejepis však môže byť príbehom vzniku štátov, vedy, od kolesa po parný stroj a počítače. Môže to byť príbeh vzniku náboženstiev alebo slobody. Sledujeme demokratické princípy od starovekého Grécka, skrz Rím, cez stredoveké listiny, Magnu chartu (Veľká listina slobôd), cez francúzsku revolúciu a osvietenstvo. Učiteľ dodá dejepisu pridanú hodnotu, ak hľadá v minulosti spojivo.

Dejepisárka Andrea Hrotková z Galanty začína hodinu dejepisu najaktuálnejšími správami. Ďalší dejepisár zas s deťmi majstruje, vyrába historické modely, nástroje. Ako učíte vy?

Mám rád interpretáciu dejín cez obrazy. Maľby, karikatúry, denná tlač, plagáty, propaganda, reklama. To všetko odráža kontext doby, o ktorej učím. Práve obraz a jeho interpretácia môžu významne doplniť pohľad na dejiny. Sú aj iné efektívne prístupy. Napríklad rozhovor s očitým svedkom udalostí.

Často to využíva chebský dejepisár Miroslav Stulák, organizátor česko-slovenskej dejepisnej olympiády. Dokonca necháva žiakov osamote s ľuďmi, čo prežili holokaust…

Je to nesmierne dôležité. Veď už Hérodotos, otec histórie, čerpal fakty o histórii od priamych svedkov udalostí. To je tá najsilnejšia, najautentickejšia skúsenosť. Samozrejme, zo starších období to nie je možné, tam sme odkázaní na pramene, artefakty. Rád však využívam primárne zdroje. Obrazy, písomnosti, hmotné veci, ktoré ponúkajú veľmi peknú cestu, ako študentovi inak ako textom a výkladom priblížiť realitu minulosti.

Fotograf Nick Nichols v nedávnom rozhovore povedal, že práve obrazy, fotografie budú v ére postpravdy rozhodujúce. Pretože na rozdiel od vedy prinášajú emóciu. Je to tak?

Fotografie zachytávajúce tragédie sú naozaj veľmi presvedčivé… No práca s obrazmi je dôležitá aj preto, aby žiaci dokázali odhaliť manipuláciu a ideológiu. Veľmi dobre to vidno na analýze propagandy z 30. rokov 20. storočia alebo počas vojen. Každá zo strán sa snažila vykresliť negatívny obraz nepriateľa. A práve na tomto príklade možno žiaka naučiť analyzovať obraz súčasnosti.

Konfrontujú vás žiaci často s alternatívnymi faktmi?

Samozrejme. Otázky, či je fungovanie sveta výsledkom sprisahania, či Hitler naozaj žije, či bol holokaust, sú v školskom prostredí absolútne legitímne. Študent sa to môže aj má pýtať. A učiteľ by mu mal poskytnúť adekvátnu odpoveď podloženú faktmi.

Je čoraz ťažšie študentov presvedčiť?

Áno, v posledných rokoch to cítiť. Len čo sa sociálne médiá zmenili zo zábavy a komunikácie aj na zdroj informácií, ktoré si mladý človek ani nevyhľadáva. Tie si ho na Facebooku vyhľadajú samy, na základe jeho preferencií. Žiakovi sa vytvára vlastná kolekcia informácií z úplne iných zdrojov, aké ponúka učiteľ na hodinách. A je na učiteľovi, aby vedel vysvetliť, ukázať. Ale nie za každú cenu meniť názor žiaka.

Prečo nie?

Učiteľ by sa nemal snažiť zmeniť názor študenta na svoj obraz. Má mu poskytnúť overené fakty, na základe ktorých sa študent musí rozhodnúť, čo je pravdivé a čo nie. Pre učiteľa je toto nová a veľmi ťažká pozícia. O to viac, že študent vám nepovie hneď – máte pravdu. Spätná väzba prichádza po mesiacoch, po rokoch. Ide tu o trpezlivosť, sadenie semienok. Učiteľ je odsúdený na čakanie, možno sa to podarí, možno nie. Súčasnú situáciu však nemožno vnímať ako výzvu do boja.

Prečo?

Učiteľ má na svojej strane silného spojenca. Pravdu. Aby k nej žiak našiel cestu, učiteľ mu musí poskytnúť oporu vo vlastných skúsenostiach a vedomostiach. A zároveň jasne definuje svoje stanovisko. Študentovi povie, že nemá pravdu, ale vždy to vyargumentuje faktmi. Trpezlivo, bez mentorovania, bez pátosu.

Hlavným zdrojom informácií je internet. Ten je však nebezpečný učiteľ. Aká je teda nová úloha pedagóga?

Informácie sa dostávajú k žiakom, aj keď si ich nevyhľadávajú. Ich facebooková stránka sa zrazu začne plniť rôznymi správami a žiak si ich nevie overiť. Učiteľ ho musí naučiť vyhodnocovať. A musí si zvyknúť na novú úlohu, že nie je jediným zdrojom informácií. Stáva sa pomocníkom žiaka, aby mu pomohol odlíšiť pravdu od nepravdy. Dostávame sa k sokratovskému „pôrodnému“ majstrovstvu.

Dialóg je poznanie?

Sokrates hľadal formou dialógu s aténskymi občanmi odpoveď na otázku, čo je pravda. On to nevedel. Snažil sa na to prísť spolu s nimi. Bol zmierený s tým, že niekedy mu to nevyjde. A väčšinou mu to nevyšlo.

Dokážu sa slovenskí učitelia zmieriť so stratou exkluzivity?

Často zostávajú skrytí za silou učebnice. Toto je učebnica, v nej sú informácie a tie budeš ty, žiak, vedieť. Pomohlo by, ak by si uvedomili, že žiaci sa často dostanú k informáciám sami, že nemusia vedieť všetko, čo je v učebnici, a že 90 percent toho, čo sa žiaci namemorovali, zabudnú. Škola je priestor, kde by malo prebiehať iné vzdelávanie ako transfer vedomostí z bodu A do bodu B. Z učebnice do hlavy žiaka. Mal by sa otvoriť priestor novým formám vzdelávania, ktoré neprebiehajú len v triede.

Mohli by ste uviesť príklad?

V projekte Malá finančná akadémia sme zdokonaľovali finančnú gramotnosť. Všetky aktivity rozbíjali princíp, že učiteľ je ten, ktorý informuje. Žiaci sa učili formou rolovej hry, prebiehalo rovesnícke vzdelávanie, outdoorové vzdelávanie. Deti pracovali spoločne, kupovali si budovy, pripravovali vlastné mesto, ktoré na záver predstavili rodičom. Za mesiac a pol sa tak okrem finančnej gramotnosti naučili tímovo pracovať, prezentovať sa, no najmä zistili, že dokážu učiť jeden druhého. Tieto prístupy voláme inovatívne, ale nie je to nič iné, ako ustúpenie od tradičného frontálneho vyučovania. Žiaci dnes tvoria triedu, ale učia sa sami. Sedia vedľa seba, ale nesmú sa na seba pozerať, rozprávať. Ak by fungovalo rovesnícke vzdelávanie, lepšie by sa pripravovali na budúcnosť. Takmer každé zamestnanie si vyžaduje spoluprácu. S tým súvisí usporiadanie samotnej triedy.

Má zoradenie lavíc vplyv na kvalitu vzdelania?

Kým je trieda usporiadaná klasicky, katedra vpredu ako vozová hradba, lavice vzadu, tak sme nepokročili od čias Márie Terézie. Používame rovnakú štruktúru a to ovplyvňuje spôsob, akým človek učí. Už len keby sme lavice dali do písmena U a učiteľ by sa prechádzal v strede, bolo by to iné nastavenie.

S novými nápadmi prišli študenti Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Pred týždňom ste ich prezentovali po celom Slovensku. Aký bude dizajn triedy budúcnosti?

Chceli sme, aby bol nový dizajn jednoducho zrealizovateľný. Aby bol flexibilný. Aby sa narušila dominancia katedry. Triedu pre prvý stupeň sme rozdelili na voľnočasovú časť a učebnú. Výsledok bol zaujímavý. Študenti napríklad nakreslili na zem pôdorys lavíc, farebne ich odlíšili. Ak učiteľ povie, choďte na červenú, každý si presunie lavicu na svoju značku. Usporiadanie triedy sa tak veľmi rýchlo zmení na tímové, na tvar písmena U, na individuálnu prácu. Z katedry sme spravili pult v tvare poloblúka. Už nie je miestom, za ktorým je učiteľ skrytý a oddelený od triedy, ale je včlenený do diania. Aby sme podporili novú rolu učiteľa ako kamaráta pri učení a nie niekoho, kto je primárnym zdrojom informácií. Nové metódy učenia, technológie musia ísť ruka v ruke s tým, kde učíme.

Už to niekde na Slovensku funguje?

Možno v niektorých školách. Vo Fínsku, v iných krajinách sa trieda jednoznačne mení. Prestáva byť centrom vzdelávania, otvára sa do iných priestorov. Naša prezentácia v Košiciach, Žiline a Nitre mala úspech. Chodili za nami učitelia, riaditelia a pýtali sa, ako by sa to dalo zrealizovať.

Nové technológie urýchľujú šírenie nepravdivých či polopravdivých informácií. Môžu však tie isté nové technológie pomôcť učiteľovi naučiť žiakov čeliť náporu poloprávd?

Veľa článkov pracuje s obrazmi, ktoré boli vytrhnuté z kontextu alebo boli prevzaté z úplne inej doby, krajiny. Učiteľ má veľmi silný nástroj – môže vyhľadať výskyt tohto obrázku pomocou Googlu v minulosti. Keď niekto nedávno písal o údajných nepokojoch súvisiacich s utečencami v Paríži, použil fotografiu protestujúcich ľudí z Afriky. Známa je fotografia utečencov z Albánska, ktorí sa v 90. rokoch 20. storočia snažili dopraviť do Talianska na veľkej lodi. Túto fotografiu dnes niekto použil a označil ako aktuálny záber z gréckych ostrovov. Učiteľ môže za pár sekúnd veľmi jasne ukázať, že daná informácia je hlúposť. A spochybniť tak niektoré názory žiaka.

Základná škola Benkova v Nitre využíva 3D tlačiareň, v Pustých Úľanoch učí robot NAO, v Sabinove s tabletmi monitorujú Torysu. Sú to len výnimky alebo už sú aj ostatné školy technologicky dobre vybavené?

Technológie v školách sú. Bolo toľko národných projektov na počítače, interaktívne tabule… Kľúčové je, či sa využívajú. Zavádzanie inovácií do praxe zlyháva. Príklady, ktoré ste uviedli, dokazujú, že to ide. Ale stále je to len individuálna snaha učiteľov, ktorí vytŕčajú z radu, ktorí vo voľnom čase zháňajú sponzorov a snažia sa školu vylepšiť. Nie je to štandard.

Možno sú niekde prekážkou obavy. Namiesto triednych kníh, žiackych knižiek, tabúľ, zošitov je obrazovka. Psychiater Manfred Spitzer tvrdí, že ak dieťa trávi priveľa času za obrazovkou, mozog sa vyvíja inak, narúšajú sa jeho kognitívne schopnosti. Nekazíme si deti?

Priveľa technológií dieťaťu určite škodí. Americkí pediatri odporúčajú, aby deti netrávili za obrazovkou viac ako jednu hodinu denne. Ja by som to však zovšeobecnil. Na prístup k práci a na schopnosť sústrediť sa. Existujú dve hlavné podoby toho, ako pracujeme. Hlboké sústredenie a plytké, roztrieštené. Prepínam televízor, hučí rádio, niekto mi niečo hovorí, odpisujem na e-mail. My síce dokážeme paralelne vnímať nesmierne množstvo informácií, ale nedokážeme ich spracovať. Technológie sú pritom len obyčajný nástroj, ktorý nám umožňuje pracovať oboma spôsobmi. Pri hlbokom, ale aj pri roztrieštenom sústredení.

Preto sa škola nemôže vyhýbať technológiám? Musí učiť deti, ako zdravo pracovať s tabletom, počítačom?

Je dôležité naučiť žiakov, aby boli maximálne sústredení aj za počítačom. Aby vypli sociálne siete, všetko rušivé. Manažment práce s digitálnym zariadením je veľkou nástrahou pre každého, kto skúsil niečo napísať alebo vytvoriť. Vždy je jednoduchšie sa ponoriť do nekonečného prúdu informácií, ktoré sa na nás valia. Ale ak chceme spraviť niečo zmysluplné, musíme to odstrihnúť. Toto musíme naučiť mladých. Ak to dokážeme, je jedno, či narábajú s papierom alebo počítačom, digitálna demencia im nehrozí. Učiteľ by mal žiakov učiť učiť sa. To je niečo, čo sa v školách považuje za samozrejmé.

A nie je?

Keď príde žiak na strednú školu alebo aj na druhý stupeň základnej školy, každý očakáva, že už si vie písať poznámky, vie robiť prezentácie, písať kratšie texty, vie sa doma sám učiť. Lenže nevie. Nikto ho to neučil. Hoci práve toto je kľúčová úloha školy.

Upúšťa sa od memorovania. Deti sa vraj učia zbytočne veľa dátumov, mená. Je to prežitok, máme internet. Dejepisár z Humenného Radoslav Turik to však považuje za chybu. Prestať sa spoliehať na vlastnú pamäť, prestať ju trénovať. Ako to vidíte vy?

Pre akékoľvek poznanie je kľúčové zapamätanie si. Problém je však v tom, že zapamätanie si alebo memorovanie nemôže byť jediným cieľom na hodinách dejepisu. Použil by som Bloomovu taxonómiu, ktorá klasifikuje vzdelávacie ciele. Prvou úrovňou je zapamätanie. Prichádza pochopenie. Potom môžeme vedomosť aplikovať. Až následne vieme urobiť analýzu, syntézu a až nakoniec dokážeme hodnotiť a priniesť vlastný názor. Ale prvým schodíkom je zapamätanie si. Ja sám používam kartičky s historickými dátumami, ktoré často zabúdam. A stále si ich opakujem, pretože je veľký rozdiel, či je niečo uložené v mojej pamäti alebo na internete. Aj v Alexandrijskej knižnici boli státisíce zväzkov a ľudia si nehovorili – ja si to nemusím pamätať, veď je to v knižnici. Až keď máme v hlave uložené informácie, až vtedy z nich dokážeme vytvoriť niečo nové.

Univerzita v nórskom meste Stavanger porovnávala manuálne písmo s písaním na počítači. Zistili, že ručným písaním sa aktivujú úplne iné oblasti v mozgu. Nie je chybou, že žiaci viac ťukajú a menej píšu?

Asi je to individuálne. Spisovateľ Neil Gaiman píše knihy iba rukou. Spisovateľ George R. R. Martin píše na starom počítači, v ktorom má iba MS-DOS. Možno práve preto, aby ho nič iné nerušilo. Nepoužíva e-mail. Daniela Steelová píše na písacom stroji. Quentin Tarantino píše všetky scenáre rukou. Asi by sme sa mali menej zaoberať technológiou, ktorou dostaneme myšlienku z hlavy do externého prostredia. Či je to klinové písmo, stylus, pero, tablet, písací stroj, klávesnica. Mali by sme sa viac zamýšľať nad tým, ako sa človek sústredí na to, čo píše.

Vytratí sa písmo?

Vývoj smeruje k tomu, že sa stratia klávesnice. Už dnes vieme počítaču diktovať. No nemyslím si, že tablet znamená koniec písma ako takého. Aj na tablete vieme písať, kresliť, môžeme na ňom premeniť naše písané písmo do tlačeného. Vždy však bude podstatné najmä to, aby sme deti učili formulovať a zaznamenávať myšlienky. Asi je jedno, akou formou to budú robiť.

Je potrebné zjednodušiť písmo? V českých školách zavádzajú Comenia Script. Slovensko trvá na spojitom písme. Nie je to krok späť?

Neviem, či dnes existujú argumenty na používanie spojitého písma. Kedysi to bola rýchlosť písania. Treba si uvedomiť, že deti sa v prvom ročníku učia štyri druhy písma. Veľké a malé tlačené. Veľké a malé písané. Čo je nesmierne náročné pre malého človeka naučiť sa tak veľa nových znakov naraz. Prečo im to nezjednodušiť? Ako píše väčšina dospelých? Často kombináciou tlačeného a písaného. Školy by mali mať možnosť výberu, aké písmo budú deti učiť.

Vo Fínsku si v niektorých školách malé deti vyberajú, čo sa chcú učiť. Samozrejme sú limity, desať hodín výtvarnej na úkor jazyka nikomu neprejde. Je toto správna cesta?

Vo Fínsku majú jasne zadefinované štátne kurikulum, ktoré musia dodržať všetky školy. Možno si žiak nad jeho rámec môže niečo pridať, niečo ubrať. Fíni smerujú k rovnocennosti predmetov, matematika nie je dôležitejšia ako výtvarná výchova. Žiak si navyše dohodne s učiteľom úroveň a ciele, ktoré chce v danom predmete dosiahnuť. Možno tam sa skrýva odpoveď.

Smerujem to k otázke, či sa deti v škole učia naozaj to, čo v dospelosti zužitkujú. A či niekto skutočne dokáže predpovedať, aké povolania naša budúcnosť potrebuje. Naozaj máme chcieť viac technicky zdatných absolventov špecialistov, keď nás čaká masívna robotizácia?

Myslím si, že škola má väčší potenciál, ako len nachystať žiaka na pracovný trh. Mala by ho pripraviť na osobný život, na rozhodovanie sa, na rolu občana. Nemám rád predstavu žiaka ako výsledného produktu pre trh práce. Žiak by mal byť pripravený predovšetkým na zmenu. Mal by mať schopnosť adaptovať sa. Zo školy nemôžu vychádzať hotoví ľudia pripravení okamžite zapadnúť na konkrétne miesto pracovného trhu.

No deje sa to. Všade sa hovorí o potrebe duálneho vzdelávania, automobilky, firmy si chystajú hotových ľudí…

Je to preto, že sme zvyknutí posudzovať úspešnosť štátu podľa hrubého domáceho produktu (HDP).

Je to chyba?

Veď sú aj iné rozmery. Ekologické, životný štýl ľudí, ich osobné šťastie, spokojnosť v živote. Školstvo nesmie byť obeťou úzkeho pohľadu. Človek nie je len zamestnanec. V prvom rade je človekom, potom občanom, otcom, matkou, kamarátom.

Spomenuli ste zmenu. Boli ste vo fínskom meste Oulu, kde väčšinu ľudí zamestnávala NOKIA. Skončila a región mal problém. Ako zareagovali školy?

Dovtedy mali školstvo nasmerované na softvérové inžinierstvo, technické disciplíny, keď zrazu firma, ktorá vytvárala tieto pracovné miesta, zmizla. Lokálne školy, univerzita, mesto a firmy sa rozhodli, že budú podporovať iný spôsob vzdelávania. Na univerzite vytvorili laboratóriá, ktoré sa zameriavajú na zdravotníctvo, životný štýl, vzdelávanie a hry. Študenti vytvárajú multidisciplinárne tímy a celý semester pracujú na projekte. Nielenže niečo vymyslia, ale to dotiahnu do štádia prototypu.

Oplatilo sa to?

Už vzniklo niekoľko desiatok firiem, ktoré fungujú na medzinárodnom trhu. Cieľom mesta Oulu a celej krajiny je poskytnúť novým firmám a šikovným mozgom také podmienky, aby neodchádzali. Aby mohli svoju víziu uplatniť vo svojej krajine.

Fíni investujú najmä do vzdelávania učiteľov. Čo je kľúčové?

Fínske ministerstvo školstva presne definuje, koľko miest učiteľov sa otvorí na ďalší rok. A presne toľko študentov študuje. Výsledkom je vždy väčší dopyt ako ponuka. Univerzita v Helsinkách prijme len deväť percent uchádzačov. Majú úžasný výber. U nás je to maškaráda. Žiaci sa tvária, že chcú byť učiteľmi. Učitelia sa tvária, že ich na to pripravujú. Ale všetci vedia, že toľko učiteľov, koľko vzdelávame, nenájde v praxi uplatnenie. Fínske pedagogické školy sú orientované na prax. Vychádzajú z nich učitelia, na ktorých sa štát môže spoľahnúť. A niekde tu vzniká veľká sloboda, ktorú fínski učitelia majú.

Inšpiráciu z Fínska ste priniesli na Oravu, vlani ste tam skúšali projekt mentorovania. Ako dopadol?

Spočiatku sme narážali na problém, že učitelia nechceli, aby im niekto chodil na hodiny. Vnímali to ako kontrolu. Ale neskôr pochopili prínos konzultácií a spätnej väzby. Mentor tam nie je na to, aby hovoril, ako to má učiteľ robiť. Ale spoločne s ním sa s otázkami dopracuje k tomu, aby sám učiteľ pomenoval prednosti a slabiny hodiny, svoje obavy. Mentor si napríklad všimne, že pedagóg aj napriek nižšiemu počtu žiakov sedí za katedrou a komunikuje len formou výkladu. Príčinou bol strach zo straty pozornosti žiakov. Mentor môže dodať odvahu, ako učiť iným spôsobom, ako inovovať.

Čiže tímovosť nechýba len žiakom, ale aj pedagogickému zbo­ru?

Práca učiteľa je práca samotára. V triede je sám, bez kolegu. Nemá sa s kým porozprávať o svojej práci.

Nie je chybou, že sa na Slovensku kladie taký dôraz na testy, monitory, štandardizovanie?

Je zaujímavé, že v Južnej Kórei alebo v Singapure kladú dôraz na štandardné vzdelávanie, na celonárodné testy. Fínsko je úplne odlišný model, a predsa dosahujú podobne vysoké výsledky v testoch PISA. Otázka netkvie v tom, či robiť na Slovensku testy, ale ako ich interpretovať. Test by mal byť údajom pre učiteľa, ako učí. Nie údajom o tom, čo všetko žiak nevie.

Ako by ste vyriešili platy učiteľov?

Paušálne zdvihnutie platu je nutné. Ale mali by sme vedieť navyše odmeniť vynikajúcich učiteľov. Sú tu. Nielen takí, čo sa vezú. Ale aj takí, ktorí si zaslúžia pocit zadosťučinenia. Sú aktívni, profesionálni a žiaci si ich pamätajú celý život.

Ján Machaj (1980)

  • Pedagóg.
  • Vyštudoval históriu a filozofiu na Univerzite Komenského v Bratislave.
  • Od roku 2005 učí dejepis a občiansku náuku na Gymnáziu Jura Hronca.
  • Od roku 2012 je riaditeľom neziskovej organizácie EDULAB, ktorá vzdeláva učiteľov, prináša inovatívne riešenia do škôl, pomáha im zavádzať a využívať moderné technológie.
  • Podieľal sa napríklad na projektoch Malá finančná akadémia, Moja prvá škola, Škola na dotyk, The School Dance.
  • V rokoch 1998 až 2005 pôsobil ako IT manažér v Rádiu TWIST.
jan machaj, edulab, ucitel, dejepis, skola,
	inovacie
Autor: Andrej Barát, Pravda

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#učiteľ #technológie #študenti #školstvo #dejepis
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk