Martin Slobodník: Tibeťania a Číňania žijú vo dvoch odlišných svetoch

Ako sa žije v Tibete, ktorý si Čína privlastnila v polovici minulého storočia? Čo sa zlepšilo v živote domorodých ľudí a čo, naopak, pôvodným obyvateľom prekáža? Prečo Peking stále dráždia akékoľvek zmienky o dalajlámovi napriek tomu, že sa vzdal titulu politického vodcu? Odpovedá sinológ a tibetológ Martin Slobodník.

29.06.2017 14:00
Martin Slobodník Foto: ,
Martin Slobodník
debata (18)

"Tibeťania sú v zásade zmierení s tým, že ich územie tvorí súčasť Číny, ale veľká časť populácie je nespokojná s tým, ako funguje čínska politika v Tibete, pokiaľ ide o náboženstvo, kultúru, jazyk či ekonomické uplatnenie,“ povedal v rozhovore pre Pravdu profesor Martin Slobodník, ktorý pôsobí na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

Tibet sa stal v 19. storočí predmetom takzvanej Veľkej hry medzi Angličanmi a Rusmi. Prečo priťahoval mocnosti?

Išlo o presadzovanie sfér vplyvu v Centrálnej Ázii, kam patrí aj Tibet. Ani pre jedného nebol vzdialený – Briti ovládali Indiu a Rusi rozširovali svoj vplyv smerom k Mongolsku. Treba však pripomenúť, že Tibet predstavoval vedľajšie ihrisko veľkej hry, pretože hlavný záujem sa sústredil na iné regióny, ako je napríklad územie súčasného Afganistanu. Británia aj Rusko využívali situáciu, keď koncom druhej polovice 19. storočia bola Čína výrazne oslabená a strácala vplyv v centrálnom Tibete.

Keď preskočíme dianie niekoľkých desaťročí, ocitneme sa v období po roku 1950. Číňania tvrdia, že oslobodili Tibet spod feudálnej nadvlády. Dá sa s tým súhlasiť?

Áno, lebo model spoločnosti, ktorý fungoval v Tibete zhruba do polovice 20. storočia, bol naozaj anachronický a zjednodušene sa dá prirovnať k feudálnemu. Určite však nemožno hovoriť o otrokárstve. Na druhej strane treba aj povedať, že po roku 1951, keď bol Tibet podľa čínskej rétoriky oslobodený, ešte ďalších sedem až osem rokov zostal zachovaný dovtedajší nespravodlivý systém. V tomto období, čiže už v podmienkach Čínskej ľudovej republiky a jej socialistickej revolúcie, sa v Tibete nič zásadne nezmenilo. Číňania sa rozhodli získať si tamojšie elity zdržanlivou politikou, zmena nastala až roku 1959.

Keď sa Čína zmocnila Tibetu, hovorí sa, že mala štvornásobnú či až päťnásobnú vojenskú presilu.

Presila bola obrovská. Na jednej strane bránilo Tibet niekoľko tisíc mužov, na druhej strane zaútočilo niekoľko desiatok tisíc Číňanov. Navyše proti čínskym vojakom stála zle vyzbrojená tibetská armáda, ktorej chýbali bojové skúsenosti. Číňania, naopak, získali skúsenosti z občianskej vojny a z vojny na Kórejskom polostrove proti vojskám OSN vedeným Spojenými štátmi. Z vojenského pohľadu stáli proti sebe dva úplne odlišné svety.

Prečo Čína považovala za dôležité obsadiť Tibet? Veď je to vysokohorská oblasť, kde sa ľudia živili vlastne iba poľnohospodárstvom.

Hlavnou príčinou bola predstava o akomsi historickom nároku a vedomie, ktoré sa zrodilo ešte dlho pred vznikom čínskeho komunistického režimu, že Tibet „odjakživa“ tvoril súčasť Číny. S týmto slovníkom pracuje aj súčasná čínska propaganda. V ďalšej rovine treba vidieť marxistickú rétoriku o oslobodení vykorisťovaného obyvateľstva. Zo strategického hľadiska nemožno zabudnúť na to, že priestor Tibetskej náhornej plošiny umožňuje Číne rozširovať svoj vplyv aj do Južnej Ázie, zvlášť smerom k Indii.

Čiže Číňania vnímali Tibet aj ako takpovediac nárazníkovú zónu s Indiou?

Dá sa to tak označiť, čo platí o minulosti aj o súčasnosti. V 60. rokoch minulého storočia tam dochádzalo k menším pohraničným konfliktom. Vzťahy medzi Čínou a Indiou sú síce dnes lepšie, ale doteraz medzi nimi neexistuje zhoda, kadiaľ majú viesť niektoré úseky čínsko-indickej hranice v Tibete.

Čína tvrdí, že Tibet k nej inklinoval už od siedmeho storočia, keď došlo k zjednoteniu. Aká je pravda?

Je to historický konštrukt. Od konca 18. storočia približne do druhej polovice 19. storočia sa Tibet nachádzal v určitom stupni politickej závislosti od vládnucej čínskej dynastie, ale nebol čínskou provinciou. Zdôrazňujem, že Tibet nikdy netvoril územnú súčasť Číny. Naopak, po zániku poslednej čínskej dynastie v roku 1911 Tibeťania dávali veľmi jasne najavo, že sa cítia samostatní.

Prečo Tibet nebol uznaný vo svete ako suverénny štát?

Mal šancu dosiahnuť to po roku 1912, keď sa o to veľmi usiloval. Lenže v súvislosti s odľahlosťou a izoláciou Tibetu jediným reálnym zahraničnopoli­tickým partnerom, ktorý prichádzal do úvahy, aby ho podporil, bola Britská India. Briti však zjavne nemali záujem angažovať sa politicky a možno aj vojensky v otázke záruk nezávislosti Tibetu a, naopak, uprednostnili predstavu o nárazníkovom pásme medzi Britskou Indiou a Čínou. Vyplývalo to aj z toho, že Briti radšej dali prednosť svojim obchodným záujmom v Číne, ako by s ňou mali vyhrocovať vzťahy.

Po čínskej okupácii Tibetu zomrelo veľa tamojších obyvateľov. Odhady sa výrazne rôznia. Dá sa dopátrať skutočnosti?

Nemôžem hovoriť o konkrétnom počte obetí, pretože tento údaj nikto nepozná. Na jednej strane je čínska propaganda, na druhej strane exilová tibetská propaganda, ktorá tvrdí, že v 50. a 60. rokoch 20. storočia zahynulo až 1,2 milióna ľudí, čo sa však nedá overiť. Určite v dôsledku čínskej politiky – najmä po socialistických reformách v rokoch 1958 a 1959 a potom po kultúrnej revolúcii v roku 1966 – prišli o život tisíce Tibeťanov, ale tvrdenie o 1,2 milióna mŕtvych je absolútne nereálne. Každý jeden človek, ktorý zahynul v dôsledku brutálnej politiky štátu, však predstavuje tragédiu.

Vydýchli si Tibeťania po smrti čínskeho vodcu Mao Ce-tunga, ktorý viedol štát aj v čase anexie, aj bol ideologickým tvorcom krutej kultúrnej revolúcie?

Vydýchli si Číňania, odľahlo aj Tibeťanom. Po Maovej smrti v roku 1976 sa začali viac rešpektovať práva národnostných menšín, neskôr nastali ekonomické reformy.

Aké škody zanechala Maova éra v ničení tibetských kláštorov?

Likvidácia náboženského života v Tibete sa začala po roku 1958. Vrátane vyháňania časti mníchov a ničenia časti kláštorov. Dielo skazy sa zavŕšilo po roku 1966, čiže v súvislosti s kultúrnou revolúciou, keď utíchol náboženský život, čo mi potvrdili mnohí Tibeťania. Jeho obnova po smrti Maa sa začala na zelenej lúke. Vracali sa mnísi, ktorých prepustili z pracovných táborov, a začali obnovovať kláštory. Mnohé z nich, ktoré zostali zachované, slúžili v období maoizmu ako sklady obilia alebo ako ubytovacie priestory pre armádu.

Tibet ste navštívili viackrát. Sú obyvatelia zmierení s tým, že je súčasťou Číny?

V zásade áno, ale veľká časť populácie je nespokojná s tým, ako funguje čínska politika v Tibete, pokiaľ ide o náboženstvo, kultúru, jazyk či ekonomické uplatnenie.

V čom spočívajú hlavné rozdiely medzi Číňanmi a Tibeťanmi?

Tibetská spoločnosť je veľmi tradičná, a to napriek všetkým reformám a modernizácii. Tradícia sa zvlášť prejavuje v buddhistickej religiozite Tibeťanov. Takmer všetci sú veriaci. Kultúra Tibeťanov je veľmi silne spojená s buddhizmom, vychádza z neho. Mnohí Tibeťania žijú ako nomádi alebo roľníci.

Pred necelými desiatimi rokmi prenikli z Tibetu správy o sebaupáleniach. Bol to akýsi najzúfalejší pokus upozorniť svet na situáciu domorodého obyvateľstva?

Tieto tragické prípady, ktoré sa končili smrťou, sa začali v roku 2009. Došlo k nim zhruba rok po vlne demonštrácií proti čínskej politike. Nazdávam sa, že Čína odpovedala na protesty nie celkom racionálne, pretože ešte sprísnila obmedzenia v náboženskom živote Tibeťanov a celkovú kontrolu celej spoločnosti, čo iba zvyšuje odpor voči čínskej moci. Frustrujúce reakcie mali krajne zúfalú podobu, ktorú ste spomenuli. Boli to pokusy prinavrátiť záujem svetovej verejnosti o práva a slobody tibetského obyvateľstva. Najviac dochádzalo k sebaupáleniam v rokoch 2009 – 2012, ale najmenej dva prípady sú aj z tohto roku; týchto protestných samovražedných obetí je dovedna viac ako 140.

Palác Potala v Lhase, v ktorom žil 14.... Foto: SHUTTERSTOCK
Palác Potala, Lhasa, Dalajláma Palác Potala v Lhase, v ktorom žil 14. dalajláma, kým nemusel v roku 1959 ujsť pred čínskymi vojakmi z Tibetu do exilu.

Peking sa chváli nalievaním veľkého objemu peňazí do rozvoja Tibetu.

Veľa financií ide na výstavbu priemyslu a vodných elektrární, na budovanie železničného spojenia a ciest. Číňania to robia v nádeji, že sa zvýši akceptácia čínskeho režimu v očiach Tibeťanov. Problém spočíva v tom, že tieto rozvojové projekty neberú ohľad na tradície a záujmy miestnych komunít. Vnášajú do tibetskej spoločnosti často nové napätia, pričom sa spájajú s veľkou korupciou na lokálnej úrovni, takže z toho, čo finančne do regiónu nalieva centrálna vláda, sa veľa stratí a skončí v súkromných vreckách miestnych – čínskych i tibetských – kádrov.

Ako sa v Tibete dodržiavajú náboženské slobody?

Rovnako zle ako v iných častiach Čínskej ľudovej republiky. Špecifikum buddhizmu v Tibete je podobné ako v prípade islamu v Ujgurskej autonómnej oblasti Sin-ťiang, kde štátna moc považuje náboženstvo za akýsi nástroj protištátnej činnosti.

Dalajláma, ktorý žije v exile, sa pred niekoľkými rokmi vzdal titulu politického vodcu. Prečo zostáva takým silným tŕňom v oku čínskej vlády?

Usudzujem, že Peking vníma 14. dalajlámu tak, že kým žije, téma Tibetu žije vo svete. Zvlášť kvôli tomu, že vo svete je považovaný za uznávanú osobnosť. Čína v ňom vidí človeka, ktorý má silné politické kontakty na významných štátnikov v rôznych krajinách. Navyše, aj keď sa vzdal úlohy politického lídra, pre väčšinu Tibeťanov ním zostal. Celkovo ho pokladajú za jedinú uznávanú autoritu. Jeho náboženská a politická moc je v očiach Tibeťanov absolútne nespochybniteľná.

Čína poukazuje na to, že dáva veľa peňazí na obnovu a zachovanie kláštorov. Napríklad hovorí aj o veľkom objeme zlata a striebra používaného na ich rekonštrukciu. Robí sa naozaj veľa v tomto smere?

Obnova kláštorov, ktoré poničili Číňania, sa začala v priebehu 80. rokov minulého storočia, pričom sa financovala miestnymi tibetskými komunitami vrátane pracovnej činnosti. Nepochybne Čína investuje do obnovy buddhistických kláštorov označených za kultúrne pamiatky alebo do paláca Potala v Lhase, kde sídlil dalajláma, ale pripomínam, že rekonštrukcia sa začala dávnejšie a stáli za ňou najmä Tibeťania. Navyše, nebyť ničenia kláštorov, Čína by nemusela dnes investovať do ich obnovy.

Tibeťania v exile tvrdia, že Číňania vykoreňujú tibetský jazyk. Čína, naopak, ubezpečuje, že podporuje zachovanie jazyka a výučbu v ňom. Kto má pravdu?

Na úrovni základného školstva je v oblastiach osídlených Tibeťanmi možnosť vzdelávať sa aj v tibetčine. Druhá vec je, že čím je vyšší stupeň školského systému, o to viac je potrebná znalosť čínštiny. Z niektorých dokumentov čínskej vlády o dvojjazyčnosti v Tibete cítiť v dlhšej perspektíve snahu posilňovať čínštinu. Ďalším rozmerom je samotný obsah vzdelávania, keď sa tibetskí školáci dozvedajú o dejinách Tibetu iba čínsku propagandu v tom zmysle, že ich územie stáročia patrilo Číne. Sú to propagandistické texty, podľa ktorých by sa Tibet nikdy nedostal na súčasnú úroveň bez čínskeho pričinenia a nikdy by ako samostatný útvar nedokázal existovať.

Do Tibetu prichádza veľa Číňanov, ktorí tam dostávajú pôdu od štátu. Môže ich prílev viesť k asimilácii Tibeťanov? Alebo je ich duša taká silná, že napríklad keď si Tibeťanka vezme Číňana za manžela, tak výchova detí ostane v tibetskej tradícii?

Musím upozorniť, že v Tibete existuje veľmi málo zmiešaných manželstiev. Tibeťania a Číňania žijú v Tibete ako vo dvoch paralelných a oddelených svetoch. Sociálnych kontaktov je minimum, čo poukazuje na hlbokú priepasť medzi Tibeťanmi a Číňanmi ešte stále, aj po takmer siedmich desaťročiach odvtedy, čo sa Tibet stal súčasťou Číny. K samotnej otázke asimilácie – Tibeťania prežili v minulých desaťročiach snahu o ich asimiláciu, ukázalo sa, že sa to Číňanom nepodarilo ani násilnými metódami v období kultúrnej revolúcie a aj pred ňou. Optimisticky, akokoľvek to nie je jednoduché, to vidím tak, že Tibeťania majú taký silný vzťah k svojim tradíciám, kultúre, náboženstvu, jazyku, že asimilácii nepodľahnú.

Čína prízvukuje, že chce dosiahnuť, aby životná úroveň Tibeťanov bola taká, že čo najviac ich bude patriť k strednej triede. Je to reálne, keďže väčšina sa živí v poľnohospodár­stve?

Čínska predstava vychádza z celoštátneho plánu docieliť v horizonte jedného až dvoch desaťročí, aby sa o väčšine obyvateľov dalo hovoriť, že sú príslušníkmi strednej vrstvy. Ťažko odhadovať, v akej miere je to reálne v Tibete. Zdroj obživy je založený na roľníctve. Možnosti dopraviť nejaký tovar z Lhasy do Pekingu po novej železničnej trati nie sú pre miestnu ekonomiku nejako atraktívne, platí to skôr opačným smerom, teda pre prepravu čínskych tovarov do Tibetu. Treba však uznať, že životná úroveň Tibeťanov sa po začatí reforiem za posledných tridsať rokov zvýšila. Nedá sa však povedať, že sa tým pádom zároveň zvýšila aj akceptácia čínskeho režimu zo strany Tibeťanov.

V jednom texte na vašom blogu ste nepriamo kritizovali opodstatnenosť draho vybudovanej železnice medzi Lhasou a Pekingom s poukázaním na poľnohospodárske podmienky Tibetu. Prečo bola výstavba tejto trate pre Číňanov dôležitá?

Čínska politika v Tibete sa začala tým, že krátko po roku 1950 spustili stavbu ciest zo severu a z východu do Lhasy. Peking potreboval napojiť Tibet na cestnú infraštruktúru Čínskej ľudovej republiky. Výstavba železnice vychádza z tohto uvažovania – umožňuje prepraviť tovary a turistov, ale aj vojakov v prípade destabilizácie, prípadne v budúcnosti môže slúžiť na prepravu nerastného bohatstva z Tibetskej náhornej plošiny do východnej Číny. Pre Tibeťanov, respektíve pre ich ekonomiku, má však železnica minimálny prínos.

Čo sa nájde pozitívne na prítomnosti Číny v Tibete pre miestnych obyvateľov?

Čínska prítomnosť v Tibete má aj pozitívne stránky, ktoré v žiadnom prípade nemienim popierať. Prínosom je vybudovaná cestná infraštruktúra, z čoho profituje aj miestne hospodárstvo. Predĺžila sa priemerná dĺžka života Tibeťanov, zlepšila sa zdravotná starostlivosť.

Je to možné povedať aj o výstavbe vodných elektrární? Čína totiž poukazuje na ich prínos.

Elektrická sebestačnosť nie je pre Tibeťanov dôležitou témou. Tradičná tibetská ekonomika potrebuje tak málo elektrickej energie, že pre ňu nie sú nevyhnutné vodné elektrárne. Tie potrebujú Číňania na rozvoj v priemyselných centrách vo východnej časti Číny.

Čína nemá dobrú povesť v ochrane životného prostredia. Dochádza v tomto zmysle k zlým vplyvom aj v Tibete?

Zatiaľ nie, pretože možnosti industrializácie Tibetu sú obmedzené. Na druhej strane sa v centrálnej časti Tibetu začali ťažiť nerastné suroviny a dochádza pri tom k znečisťovaniu životného prostredia. Tibeťania veľmi citlivo vnímajú najmä to, že sa zasahuje do ich stáročia dlhých náboženských tradícií, keďže hory sú pre Tibeťanov posvätné.

Odbočme od politiky a ekonomiky. Čo vás osobne zvlášť zaujalo z tibetského prostredia?

Prvýkrát som sa ocitol v Tibete v máji 1992, keď som študoval čínštinu v Pekingu a začal som sa zaujímať aj o tibetské dejiny a tibetčinu. Zaujalo ma prostredie – vysoké hory, bezprostrednosť a spontánnosť obyvateľov a ich silná väzba k ich životnému priestoru. V horách vidia rozličné božstvá. S tým súvisia rituály zasvätené týmto horským božstvám, ktoré sa tradične odohrávajú v konkrétnych dňoch v letných mesiacoch.

Čo vám chutí z tibetskej kuchyne?

Je úplne iná ako čínska. Tibetská je veľmi skromná a jednoduchá, pretože vychádza z toho, čo sa tam dá dopestovať. Chutili mi tamojšie taštičky, ktoré sa volajú v tibetčine momo, bývajú naplnené jačím alebo baraním mäsom. Na miestne pomery je to pochúťka.

Martin Slobodník (1970)

  • Vyštudoval sinológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského (FiF UK). Doktorandské štúdium absolvoval v Ústave orientalistiky Slovenskej akadémie vied. Ovláda čínsky aj tibetský jazyk.
  • Venuje sa najmä dejinám čínsko-tibetských vzťahov a náboženskej politike v Číne. Je autorom dvoch vedeckých monografií (Mao a Buddha: náboženská politika voči tibetskému buddhizmu v Číne a Politické, náboženské a ekonomické aspekty čínsko-tibetských vzťahov v 14. – 15. storočí). Napísal aj dve odborné diela (Tibet – krajina, dejiny, ľudia, kultúra a Labrang – svet tibetského kláštora). Publikuje aj v zahraničí.
  • Pôsobí ako profesor na FiF UK. Od septembra 2007 do apríla 2013 bol vedúcim katedry východoázijských štúdií, v súčasnosti na tejto vysokej škole zastáva funkciu prodekana pre rozvoj fakulty a medzinárodné vzťahy.
Martin Slobodník

© Autorské práva vyhradené

18 debata chyba
Viac na túto tému: #Čína #dalajláma #tibet #Ázia #Martin Slobodník