Venujete sa téme arpádovských palatínov. Akú funkciu vlastne palatín zastával? Bol to akýsi stredoveký "predseda vlády”?
Palatín mal po panovníkovi najvyššiu pozíciu na dvore. V arpádovskom období aj neskôr v stredoveku sa dá povedať, že bol "druhý po kráľovi”. V tom čase sa moc prejavovala najmä dvoma spôsobmi – právom súdiť a nárokom vyberať dane a poplatky. V dobe, keď štáty nemali moderný byrokratický aparát, bola moc sústredená v rukách úzkeho okruhu najvyššej šľachty, z ktorej radov boli jednotliví palatíni.
Palatína si vyberal kráľ?
Áno. V ranom stredoveku prakticky všetkých ľudí do svetských úradov vymenúval kráľ. Úloha palatína prešla v priebehu tristo rokov, ktorým sa venujem, veľkou zmenou. Veľmi nadľahčene sa dá povedať, že tak v 11. storočí bol palatín „najlepší kamarát“ kráľa. Šľachtic, ktorému kráľ dôveroval, ktorému zveril svoju pečať a správu dvora a ktorý sa s ním pohyboval po kráľovstve. V 13. storočí sa palatín už presúval po kráľovstve samostatne, bol oficiálnym zástupcom kráľa, čo bolo ustanovené v Zlatej bule Ondreja II. S približujúcim sa 14. storočím už začína pripomínať sformovanú inštitúciu, palatín mal zástupcu, keď prišiel na územie komitátu, musel si prizvať dvoch prísediacich sudcov z miestnej šľachty. Stále však platilo, že palatína si vyberal kráľ. Aj keď práve za posledných Arpádovcov, Ladislava IV. a Ondreja III., bola autorita kráľa značne oslabená, hovorí sa o začiatku tzv. šľachtickej anarchie, a kráľ strácal kontrolu nad tým, kto bude palatínom.
Bola to funkcia na doživotie?
Práveže nie. Kráľ sa narodil ako potenciálny následník trónu, stal sa panovníkom a tým bol väčšinou až kým nezomrel. Biskupa vymenovali, a tiež ním bol až do smrti. Palatíni sa oproti tomu striedali veľmi rýchlo. Mnohí boli vo funkcii iba jeden rok. Ide to trochu proti zaužívaným predstavám o stredoveku ako stabilnom, nemeniacom sa systéme. Keď si uvedomíte, že človeka v najvyššej administratívnej funkcii dokázali obmieňať každoročne. Kráľ sa zmenami na vysokých postoch chránil, pozícia palatína dávala veľkú moc. Palatín si dokázal aj za krátky čas veľmi pomôcť.
Hovoríte, že si palatín vedel pomôcť. Existovalo čosi ako stredoveká korupcia?
Určite áno. Stredoveké zákonodarstvo bolo reaktívne. Nebol to typ práva, ktorý sa snažil opísať všetky reálne situácie, ale skôr spätne riešil konkrétne problémy. Takže podľa zákonov sa dá dovtípiť, čo všetko si šľachtici vedeli pokútne privlastniť. Dobrým zdrojom sú aj súdne rozhodnutia palatínov. V jednom je napríklad napísané, že si palatín sám sebe prisudzuje tretinu majetku, čo rozsúdil, doslova „podľa starého zvyku kráľovstva“, aj keď v starších prameňoch sa niečo také nespomína. Samozrejme, že aj vtedy existovali súdne trovy a sudca mal nárok na odmenu, no určite nie v takej výške, ako si niektorí dokázali prideliť.
Keď je reč o silných palatínoch, ktorí ohrozovali panovníka, môžeme v tejto súvislosti spomenúť aj dvoch známych súčasníkov z prelomu 13. a 14. storočia Matúša Čáka Trenčianskeho a Omodeja Abu? Za akej situácie sa stali palatínmi? A bolo ich samostatné vládnutie výnimkou alebo skôr pravidlom v histórii arpádovských palatínov?
Matúš Čák aj Omodej Aba boli oligarchovia v Uhorsku práve v čase oslabenej autority kráľa, čo bolo veľmi špecifické obdobie. Neboli to jediní palatíni oligarchovia, ešte s niekoľkými ďalšími si titul striedali, prípadne boli zároveň dvaja vo funkcii. Kráľovstvo bolo rozdelené medzi pár rodov, a byť palatínom im dodávalo na legitimite. V praxi však súdili len v rámci územia, ktoré mali pod kontrolou, kde rozhodovali aj v čase, keď palatínmi neboli.
Aké ďalšie známe mená sa objavili medzi arpádovskými palatínmi?
Tak známe ako komu, ale k významnejším palatínom patril napríklad Roland z rodu Ratoldovcov. Výnimočne bol palatínom dvanásť rokov a zároveň pôsobil aj ako komes Bratislavského hradu, kde viac-menej celý čas sídlil. Bol jedným z prvých palatínov, ktorí mali stabilné sídlo a necestovali po kráľovstve.
Britský publicista Simon Winder vo svojej knihe Danubia o Habsburgovcoch písal, že ich prví panovníci boli vlastne stále v pohybe. Že predstava o kráľovi sediacom na tróne vo svojom sídle je skreslená. Bolo to tak aj pri Arpádovcoch?
V ranom stredoveku kráľ putoval s celou suitou, čiže so svojím dvorom po kráľovstve, riešil spory a uzatváral dohody na cestách. Pre stredovek bolo typické, že sa všetko zakladalo na osobnom kontakte. To do istej miery komplikuje aj historický výskum. Až do 13. storočia sa považovala ústna výpoveď za cennejšiu, rovnako hodnovernú ako písomná.
Súviselo to s tým, že sa napríklad často píše o nedôveryhodných kronikách z tohto obdobia?
Pri kronikách sa dá skôr zamýšľať nad tým, kto a prečo ich písal. Opierať sa o fakty, ktoré niektoré kroniky poskytujú, nie je najlepší nápad. Dá sa z nich však vyčítať, aké predstavy mali o svete ich autori, čo ako hodnotili a v akom kontexte vnímali svoju minulosť. Kroniky sú dobrý prameň, ak im kladiete správne otázky.
Na čo si teda musíte ako historička dávať pri ich interpretácii pozor?
Umberto Eco celkom vtipne povedal, že interpretácia nemá byť halucinačná reakcia. Veľmi dôležitá je kritika prameňa. Musím si dávať pozor na to isté, ako každý pri surfovaní na internete. Či autor textu vie, o čom hovorí, z akého zdroja čerpá a pre koho to píše. Napríklad, či bol očitý svedok, alebo či aspoň žil v čase, keď sa odohralo, čo opisuje. Často bol text vytvorený mnoho rokov po udalosti. Kroniky sú väčšinou poskladané z prepisov rôznych starších textov, ku ktorým potom ten, čo ich písal, pridal svoju trochu. Ich časti majú potom rôznu hodnotu. Niečo je skutočne osobné svedectvo, iné tak trochu rozprávka. Nehovoriac o tom, že sa často zachovali len v neskorších prepisoch, takže text z 13. storočia dnes poznáme len z prepisu, ktorý mohol vzniknúť niekedy na konci 15. storočia.
Máme z tohto ťažko zmapovateľného obdobia aj spoľahlivejšie pramene?
Iste, napríklad kráľovské listiny alebo listiny cirkevných inštitúcií. Tých je však až do konca 12. storočia zachovaných len málo. Od 13. storočia máme oveľa viac prameňov – od kráľov, cirkvi, ale aj od vyššie postavených šľachticov. Ale aj tie treba podrobiť kritike. Opäť sa treba zamýšľať, kto ich diktoval, aký mal zámer. Často sa kvetnato opisuje, o čo všetko sa daný šľachtic pričinil, ale nakoľko to zodpovedalo realite, ťažko povedať.
Keďže ide o málo zmapované obdobie, nie je práve preto väčšia šanca, že sa o ňom môžeme dozvedieť niečo prevratne nové?
Nie je to úplne vylúčené, aj keď málo pravdepodobné. Skôr je vidno technický rozvoj – napríklad pri datovaní, ktoré je presnejšie vďaka tomu, že sa vylepšujú rôzne metódy ako dendrochronológia. Mení sa aj história ako veda. Staršia historiografia sa niesla v znamení toho, že musíte priniesť celý príbeh, ktorý sedí. Rozprávanie, ktoré má začiatok, zápletku, koniec, dané fakty a je takpovediac "hotové”. Súčasný trend je trochu iný. Témy sa vyberajú inak, kladú sa konkrétne otázky, povedať, že sa niečo nedá vyčítať z prameňov, nie je chyba, existuje snaha o elimináciu omylu, ustupuje sa od generalizácií.
Pre verejnosť sú však generalizácie zaujímavé a istým spôsobom aj potrebné, aby si ľudia vedeli vytvoriť akúsi predstavu života v minulosti.
Tomu rozumiem. Nech je však to zovšeobecnenie čo najpresnejšie. Zo všeobecného rozprávania máme nejakú predstavu o dejinách, ktorá sa rokmi vytvorila, a potom sa zrazu objaví prameň alebo nariadenie, ktoré do toho úplne nezapadajú a človek sa začne zamýšľať, či celá predstava nie je skreslená. Napríklad, ak sa stredovek poníma ako temné obdobie, v ktorom sa nič po generácie nemenilo, tak niektoré nariadenia doň akoby nepatria.
Môžete uviesť konkrétny príklad?
V zákonníku kráľa Kolomana z konca 11. alebo začiatku 12. storočia sa napríklad píše, že upírov nemajú súdiť, lebo neexistujú. Je síce pravda, že o dva články nižšie sa píše, čo majú ľudia robiť, ak nájdu čarodejníka, no predsa to nariadenie pôsobí akosi progresívnejšie, než by človek čakal od stredoveku. Podobne zarážajúci je jeden článok, v ktorom sa písalo, že ak je kňaz zvolený za biskupa a je ženatý, nemôže sa ním stať, jedine, že by jeho žena súhlasila. To je skrátka čosi, čo v 12. storočí nečakáte.
Ľudia si viac ako z hodín dejepisu vytvárajú obraz o stredoveku z filmov. Ako sa na ne pozeráte ako historička?
Sú filmy a filmy. Rozumiem, že pri nakrúcaní sa musíte rozhodnúť, aký typ látky použiť na kostýmy, aký dom postaviť, akú scénu, aký príbeh porozprávať. Vo filme vám nemôže pri všetkom vyskakovať hviezdička, že „je možné, že… pravdepodobne… dá sa povedať… a pramene sa v tomto rozchádzajú“. Autori filmov majú nárok na určitú umeleckú licenciu, ale sú veci, pri ktorých nie je dôvod nedržať sa historických faktov. Kilt ako typicky škótsky odev je zo 16. storočia. Film Statočné srdce, ktorý má zachytávať Škótsko na začiatku 14. storočia, potom kvôli štúdiu stredovekých reálií určite nepozerajte. Paradoxom je však povedzme film Príbeh o rytierovi, kde hrá hlavnú úlohu Heath Ledger. Navonok pôsobí až ako paródia na stredovek: hrá v ňom hudba od skupiny Queen a rytierske súboje pripomínajú moderné športové udalosti. Čerpá však z veľmi konkrétnych historických prameňov, viaceré detaily a postavy majú oporu v histórii. A vo filme sú zobrazené šľachtické erby, ktoré sú heraldicky správne. To poteší. Pri väčšine historických filmov, hlavne tých amerických, sa dá ľahko vyhľadať, v čom sú historicky presné a v čom nie, ak to niekoho zaujíma.
Keď spomíname rytierov, obdobie okolo 12. storočia bolo aj plné rytierskej literatúry a kultúry. Prelína sa to s vaším výskumom palatínov?
Palatín bol vždy príslušníkom vyššej šľachty a úloha šľachty bola aj vojenská, čiže do istej miery áno. Ale také to, čo si bežne predstavujeme pod rytierstvom, džentlmenstvo, moralistické správanie, súboje, to je skôr francúzska rytierska kultúra, k nám sa viac dostala až s Anjouovcami. To neznamená, že by tu v 12. a 13. storočí nič také nebolo, len na to u nás nemáme porovnateľné pramene.
Šľachtica v stredoveku si asi tiež nemáme predstavovať ako člena viedenského cisárskeho dvora v 18. storočí…
Nie. Šľachtic v stredoveku mal určite lepšie životné podmienky a možnosti ako bežní ľudia, ale nebol to niekto, kto by sa venoval len dvorským radovánkam a v živote sa nestretol s blchou. Najvyššie dvorské funkcie súviseli s reálnymi úlohami – existoval kráľovský koniar, ktorý bol šľachtic a zároveň sa staral o kone, takisto kráľovský čašník, ktorý mal na starosti nápoje a pivnice, šľachta tvorila kráľovské vojsko. Zároveň život na dvore nebol zďaleka tak formalizovaný.
Ako vlastne vznikala šľachta v Uhorskom kráľovstve? Mohol sa niekto stať napríklad šľachticom za zásluhy v bojoch?
Cesta z neurodzeného stavu medzi šľachticov rozhodne nebola ľahká ani bežná. Ale áno, bolo možné, že za dobrú službu kráľovi v bojoch dostal niekto isté privilégiá. A byť šľachticom, znamená byť privilegovaný. Čo sa týka tvorby šľachty, kmene, ktoré sem prišli, už predsa mali nejakú hierarchiu, zároveň aj na Veľkej Morave existovala šľachta.
Akceptovali Arpádovci pôvodnú veľkomoravskú šľachtu?
Myslím si, že kontroverznejšia otázka pre historika v našich končinách ani neexistuje. Keď chcete na nejakej historickej konferencii rozpútať vojnu, spýtajte sa, ako to bolo s asimiláciou pôvodných obyvateľov v tomto období, kto zaujal akú úlohu… Národné historiografie sa v tomto rozhodne nezhodujú a ja sa do toho púšťať nebudem.
Angelika Herucová (1988), historička
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
- Vyštudovala históriu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave; pôsobila v SNM – Historickom múzeu a je doktorandkou na Historickom ústave SAV. Je členkou redakčnej rady vedeckého časopisu Fórum Historiae.
- Vo svojej dizertačnej práci sa zamerala na palatínov arpádovských kráľov v Uhorsku medzi rokmi 1000 až 1301.
- Za akademický rok 2015/2016 získala v rámci projektu neziskového združenia Junior Chamber International titul študentská osobnosť Slovenska v kategórii Politológia, sociológia, filozofia, teológia.
- Skúma ranostredoveké dejiny strednej Európy, princípy fungovania moci, usporiadanie kráľovského dvora a správy kráľovstva. Publikuje doma aj v zahraničí.