Prudký výbuch hnevu vypína inteligenciu

, 08.07.2017 11:00
Mojmír Kališ a Elena Lisá
Elena Lisá a Mojmír Kališ. Autor: ,

Agresia je zlom dneška. Nenávistného správania či útočného konania pribúda. Výbuchy hnevu sú typické už pre malé deti, agresívni sú politici, v najhoršej forme tieto prejavy vyúsťujú až do vojen či krutých teroristických činov. Čo s tým? Denník Pravda sa pýtal psychológov a odborníkov na túto problematiku Mojmíra Kališa a Eleny Lisej.

Tému agresie ste sa rozhodli zvoliť ako nosnú pre tohtoročné Psychologické dni. Kedy a kde sa budú konať a aké výsledky si od nich sľubujete?

M. K.: Áno, pre tento ročník našich pravidelných konferencií, ktoré spoluorganizujú Slovenská a Česko-moravská psychologická spoločnosť, sme určili tému Agresia vo verejnom priestore. Podujatie sa uskutoční v dňoch 4. až 6. septembra v Starej Lesnej a pozvali sme naň odborníkov z mnohých sfér – sociológov, etnografov, novinárov a ďalších. Chceme tento nebezpečný fenomén dôsledne rozobrať a ponúknuť možnosti riešenia. Vidíme totiž, že agresívnych prejavov v spoločenskom živote rapídne pribúda.

Prečo sú agresívne už deti? Hovorí sa o tlaku rodičov, ktorí im odmalička vštepujú, že musia byť priebojné, sebavedomé, ale aj o chémii v potravinách.

E. L.: Deti predovšetkým robia to, čo vidia. Ak dieťa vidí konanie dospelého, ktorý je pre neho autoritou – od rodiča po trebárs obľúbeného komiksového hrdinu – napodobuje ho. Vrátane prejavov násilia. A násilie potom šíri ďalej. Vieme, že stačí jedno agresívne dieťa v triede a naruší ju celú.
M. K.: Tlak rodičov je zrejmý, najmä ak si cez dieťa ventilujú vlastné frustrácie a neúspechy. Čo sa týka potravín, výsledky takých výskumov nepoznám, no naozaj sú tu indície o vplyvoch rôznych „éčok“, hormónov či zvyškov antibiotík v nich obsiahnutých na správanie. Aj životné prostredie určite ovplyvňuje túto stránku.

Človek sa dokáže upokojiť a zvládnuť svoj hnev iba sám, všetky prejavy ostatných môže vnímať ako provokáciu.

My dospelí sa s agresivitou stretávame na každom kroku. Na úradoch, pracoviskách, u lekára. Agresívne sa správame k iným sociálnym skupinám aj medzigeneračne.

M. K.: Toto je príliš široká otázka na stručnú odpoveď. Všeobecne však agresiu chápeme ako sociálny prejav a na jej frekvenciu významne pôsobia sociálne podmienky. Výskumy robené v USA preukázali, že na správanie ľudí má napríklad značne negatívny vplyv neoliberalistická ekonomika. Pretože podporuje individualizmus, koroduje morálku, je málo empatická, málo citlivá voči ľuďom, orientovaná výhradne na zisk, stavia na princípoch – nestarám sa o druhých, každý je zodpovedný sám seba. V ľuďoch tak prirodzene budí rivalitu – a teda aj konfliktnosť. Na pracoviskách sa rozmáha bossing (šikanovanie podriadených zo strany šéfa), mobbing (šikanovanie medzi zamestnancami, niekedy až veľmi sofistikované, všeobecne), pribúda hejterov (od angl. hate – nenávidieť).
E. L.: Najmä ľudia strednej triedy, malí podnikatelia či živnostníci, sú vystresovaní, necítia podporu štátu. A zbiera sa v nich hnev na sociálne slabých, ktorí vraj žijú na ich úkor. Všimnime si, pribúda videí svedčiacich aj o agresívnom konaní policajtov. Je to takisto širší problém, súvisí s výberom ľudí, so spôsobom, akým sú vedení a školení, ale aj ako dokážu zvládať im udelenú moc. No sú tu aj pragmatické dôvody, teda aké majú na svojich pozíciách pracovné podmienky či platy a kto je vôbec ochotný v polícii pracovať.

Nezdá sa vám, že čím je politik arogantnejší a nemorálnejší, tým je pre voličov väčší hrdina?

M. K.: Tie prejavy politikov sú vážne niekedy na diagnózu. Žiaľ, sociologické aj psychologické výskumy preukazujú, že ani volič zväčša nie je racionálny tvor. Čítať volebné programy je pre neho nuda, priťahujú ho prejavy pôsobiace na emócie. Akceptovateľný typ vodcu je taký, ktorý je silný a zároveň ukazuje láskavosť a pochopenie pre ľudí. Aj ozajstnú fyzickú silu, že keď to nejde podobrom… veď niektorí politici už aj facky rozdávali! Málo sa ich však pýtame – A ako mi chceš pomôcť?!
E. L.: Aj u politikov vyhráva neverbálna komunikácia, podľa výskumov Kalifornskej univerzity si z nej volič berie až 40 percent informácií, kým z obsahu jeho prejavu len sedem. Stačí sánka dopredu, gesto sily telom, ozajstný líder ani nemusí nič povedať a ľudia sa mu podriadia. Veľmi dôležitý je aj hlas, jeho tón a farba, hlbší je oveľa príťažlivejší. A toto všetko sa dá naučiť! Obsah ľudia počúvajú len vtedy, ak je v súlade s hlasom a výzorom. Prvá informácia, vidím, či ma môže ohroziť, druhá, či je schopný. Ak je schopný a môže ma ohroziť, spontánne sa mu podriadim. Sme biologické tvory a spontánne na toto reagujeme.

Agresívne sa správajú aj niektorí dôchodcovia. Vyplýva to možno z pocitov frustrácie, z dojmu, že sú spoločnosťou neraz vnímaní ako zbytoční a nepotrební?

M. K.: Naši seniori skutočne cítia krivdu. Ten pocit vedie k odporu, nenávisti, neraz oprávnene. Veď ani človeka s paličkou dnes nepustia sadnúť si v autobuse, nútený je s bolesťami stáť od rána od štvrtej v mraze pred poliklinikou. Chýba tu rešpekt spoločnosti voči starším, nie sú ojedinelé názory – čo tu ešte prekážaš, musíme sa ti skladať na dôchodok.
E. L.: Lenže platí aj to, že byť starý nemusí apriori znamenať byť múdry. Vo vyššom veku sa prejavujú aj horšie vlastnosti, ktoré mladší človek dokáže kontrolovať. Výskumy preukazujú, že s vekom sa znižuje schopnosť byť prívetivým, mať ľudí rád, veriť im – zvyšuje sa mizantropia. Tá obvyklá predstava o dobráckych deduškoch či usmiatych babičkách, ktoré pečú buchty, nie je reálna. Človek sa musí už v mladosti naučiť, ako byť šťastným. Ak to zanedbá, ako čokoľvek ostatné, v starobe sa to ťažko doučí. A ak sa k tomu reálne pridruží opustenosť a slabé finančné zdroje, máme odpoveď.

Ako k nárastu agresivity prispievajú médiá?

M. K.: Významne. Prinášajú zväčša negatívne správy a je dokázané, že na jeden negatívny prejav treba tri až päť pozitívnych, aby sme sa cítili neutrálne. Ľudia majú radi príbehy, emócie. Aj spojené s násilím. To silno pôsobí na naše podvedomie. Seriózne médiá na to myslia, žiaľ, ľudia dnes veria aj neserióznym. Prečo má podporu Kotleba? Pretože ho aj médiá ukazujú ako ochrancu, ktorý dokáže riešiť bežné problémy nás nahnevaných ľudí. Sú to nepríjemné negatívne emócie, že niekto príde, že vás zbaví strachu – ale uveríte!
E. L.: Ak v médiách ukážete tvár nejakého človeka, ľudia to chápu tak, že je dôležitý. Ak by sme chceli zabrániť vplyvu niektorých osôb, mali by sme ich ignorovať. Pravdaže, médiá, pretože si potrebujú na seba zarobiť, dnes produkujú najmä to, čo ľudia chcú vidieť, vrátane smrti a násilia. Potom sú však ľuďmi spätne obviňované, že píšu negatívne. Je to začarovaný kruh. Ak sa len zopár médií správa inak, nedokážu nič zachrániť.

Prečo má agresia toľkú živnú pôdu v anonymite sociálnych sietí?

M. K.: Experimenty ukázali, že anonymita zvyšuje pohotovosť k agresívnym reakciám. U detí aj dospelých. Svet webu je anonymný, zvolíte si nick a píšete. Všimnite si, mnohé z hejtov sú úplne mimo témy, len si ktosi potreboval kopnúť. Za takýmto správaním môže byť rad rôznych osobných problémov, frustrácií, závisti. Siete umožňujú vytvárať falošné profily, rozmáha sa na nich aj šikanovanie, zvlášť nebezpečné najmä voči mladým ľuďom, ktorí jeho prejavy neraz ťažko prežívajú a vedie ich to až k samovraždám.
E. L.: Anonymné útoky, to je nástroj boja. Niekedy si ich prostredníctvom aj konkurenčné firmy navzájom znevažujú výrobky či služby. Ak pracujete s ľuďmi a reakcie hejterov sa vás osobne dotýkajú, môže vás to až odradiť od výkonu povolania. Čo s tým? Treba sa naučiť občas sa čímsi hodnotným odmeniť, obklopiť sa ľuďmi, ktorí sú pozitívni, prípadne jednoducho výlevy hejterov nečítať.

O príčinách najnebezpečnejších foriem agresie, ktorých dôsledkom sú teroristické činy či vojny, sa už popísalo veľa. Vedeli by ste však odhaliť ich samú prapodstatu?

E. L.: Niekoľko výskumov potvrdilo, že na vine nie sú naše vrodené, a teda nemeniteľné vlastnosti, ako je temperament, farba očí, výška. Nie pre ne sa ľudia zabíjajú. Robia to kvôli hodnotám, ako je náboženstvo, politické presvedčenie a podobne. A tie sú, naopak, meniteľné. Sme bytosti ovplyvniteľné, učia nás rodičia, učitelia, prostredie. Hodnotám sa vieme priučiť, ale aj sa ich odučiť a naučiť sa novým. Čo je silnejšie, to prerazí. Ak niekto vyznáva iné hodnoty ako ja, je mi apriori nesympatický a nemám ho rád. Vzbudzuje vo mne hnev, pretože si neváži to, čo ja. Tento princíp je v nás hlboko zakorenený. A dôsledky môžu byť tragické.
M. K.: Výsledky mnohých psychologických štúdií sa zhodujú v tom, že každý hejter je neistý. Neistotu môže tlmiť v sebe, nemusí sa zákonite prejaviť v agresivite. Ale aj môže. Vždy je tam však vplyv ideológie, to je zásadná vec. Korene hejtizmu zakaždým možno objaviť vo vyznávanej ideológii. Asi nedokážeme tolerovať iný svetonázor.

Dá sa agresivita vypozorovať už v skorých štádiách? Ako mení osobnosť človeka?

M. K.: Pravdaže, hroziacu agresivitu je možné rozpoznať. Cez neverbálnu komunikáciu aj biologickými mechanizmami. Inštinkt, či mi je niekto sympatický, alebo nie, je vlastne len „prezlečený pocit“, či ma ohrozuje, alebo nie. Upretý pohľad, napriamená postava, približovanie sa. To sú prvotné znaky blízkeho výbuchu hnevu.
E. L.: Vtedy je najlepšie prerušiť kontakt. Pretože čokoľvek by ste povedali, len prilejete olej do ohňa. A hnev agresívneho človeka ešte umocníte. Ak niekto prežíva naozaj silný hnev, vypne sa mu absolútne inteligencia, má zrazu IQ hojdacieho koňa. Vtedy sa odporúča povedať mu hádam iba jedinú vetu: Ako ti môžem pomôcť? Kto však nie je typ, že by sa chcel silou-mocou biť a čosi utŕžiť, mal by odísť. Človek sa dokáže upokojiť a zvládnuť svoj hnev iba sám, všetky prejavy ostatných môže vnímať ako provokáciu.

Ako na agresivitu vplývajú drogy, alkohol či iné závislosti?

M. K.: Mimoriadne negatívne. Niektoré drogy ju vyslovene nabudzujú. Uvoľnia brzdy toho, čo v normálnom stave vieme kontrolovať. Vyvolávajú paranoidné predstavy, pocity ohrozenia. Raz ma na zastávke električky chcel zbiť nafetovaný mladík. Len preto, že som mu pripomenul otca. Nebezpečné sú aj ľahké drogy. Ak v pondelok robím psychotesty človeku, ktorý cez víkend užil marihuanu, vidím, že je viac vnútorne napätý a menej sa ovláda. Mnohí sú prekvapení, keď im potom vravím „pozor!“ Nechápu, ako som ich odhalil. No je to tak.
E. L.: Je to prosté. Pre hocakú závislosť je človek schopný vykonať niečo zlé. Je to len otázka miery.

Aké sú spôsoby osobnej ochrany pred agresivitou? Ako sa možno v tomto smere „samovychovávať“ a ako by malo pomôcť vonkajšie prostredie?

M. K.: Uvedomme si, stále sme biologické tvory. Agresivita mala odjakživa aj ochrannú funkciu, v histórii nám pomohla prežiť a nezbavíme sa jej. Potláčať agresivitu znamená škodiť sám sebe. No prejavovať ju, to zase znamená škodiť druhým. Jedinou cestou je preto naučiť sa agresivitu kontrolovať. Pozitívny efekt má vtedy, ak mne pomôže a druhému neuškodí. Zlosť predsa môžem vyjadriť aj dôrazným, ale slušným upozornením, že mi niečo prekáža. U nás tiež všeobecne existuje nízky rešpekt voči právam druhého človeka. Aj to je cesta – dôsledne vychovávajme ľudí k rešpektu k druhým.
E. L.: V našej spoločnosti sa všeobecne veľmi málo venujeme zvládaniu hnevu. Vo firmách sa zamestnancom nerobia kurzy, ako sa vyrovnať so stresom či s inými negatívnymi emóciami. Šéf, ktorý na podriadených kričí, je skôr ešte uznávanejší. Nadriadený však na agresívne správanie vo svojej pozícii nemá právo. Nesmie mať dokonca pocit, že agresívnym byť musí. Ak nás ovládne hnev, nemôžeme ho prežívať deštruktívne. Ak sme výbušní často, neospravedlní nás tvrdenie – „som jednoducho taký“. V návale hnevu sa v prvom rade snažme upokojiť, predýchať ho. Istý čas nie je vhodné robiť vôbec nič, najlepšie len niekam odísť. Pomáha napríklad intenzívne cvičenie, pri tepovej frekvencii 130 úderov a minútu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Mojmír Kališ #hnev #Elena Lisá
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk