Ak krajinu nepripravíme na starnutie, bude to šok

, 13.07.2017 07:00
Lukas kvokacka, barlicka, inkluzia, socialna pomoc
"Od roku 2010 sa v Barličke staráme okrem mladých s postihnutím aj o seniorov. Potrebujeme mladé rodiny s postihnutým dieťaťom presvedčiť, že to ide, že sa to dá," hovorí Lukáš Kvokačka z OZ Barlička. Autor: ,

Slovensko mieri z klubu najmladších krajín Európy do skupiny najstarších. Desaťtisíce ľudí v strednom veku odchádzajú do Nemecka, Rakúska, aby tam opatrovali dôchodcov. Kto sa postará o tých slovenských? Mladí hľadajú šťastie za hranicami, nechávajú tu mamy, paradoxne šťastné, že ich dieťa to niekam dotiahlo. Ale kto im pomôže, keď nebudú vládať? Podobné otázky si kladie aj mladý právnik Lukáš Kvokačka. Tiež si robil kariéru v Londýne, no vrátil sa. Prestíž nadnárodnej korporácie vymenil za prácu v sociálnych službách v Prešove. Aby ako programový manažér občianskeho združenia Barlička pomáhal telesne postihnutým deťom, seniorom aj obyvateľom Sídliska III.

Prečo ste išli do Londýna?

Poslala ma tam firma Pricewaterhou­seCoopers, v ktorej som pracoval od roku 2010. Venoval som sa daniam a daňovému právu. Britské daňové právo je odlišné od slovenského, no táto firma rieši aj také prípady, na ktorých spolupracuje 30 krajín a centrála v Londýne to koordinuje. Boli sme pre nich oporou, pretože sme mali kontakty vo viacerých stredoeurópskych krajinách.

Aké ste tam mali podmienky?

Z celého sveta nás vybrali asi 25. Z Európy sme boli štyria, z Afriky prišlo 10 ľudí, z Južnej Ameriky päť, ďalší pochádzali z Ázie. Každý nechal doma kamarátov, niektorí už mali vlastné rodiny. Fungovali sme ako skupina priateľov, ktorých vyslali do Londýna. Chodievali sme večer spolu von, nikto nebol sám. Čo bolo úžasné, lebo vo veľkej spoločnosti sa človek ľahko stratí. Niektorí zostali vo Veľkej Británii, iní sa vracali domov na vyššie pracovné pozície. Pre firmy boli mimoriadne cenní, pretože mali bohaté medzinárodné skúsenosti a nazbierali kontakty vo svete veľkého biznisu v Londýne.

Vedeli by ste si tam predstaviť život?

Pre slobodného človeka to bola mimoriadna skúsenosť, pracovná, ale aj osobná. Žiť v Londýne tri zastávky metra od centra, ísť do kina, na pivo. No rovnako ako na Slovensku aj tam vám výrazne stúpnu náklady, ak si založíte rodinu. A v Londýne sú veľmi drahé nehnuteľnosti. Veľkú časť z nich pritom nevlastnia Londýnčania ani Angličania.

A zrazu na Slovensku z prostredia extrémistických strán zaznie, že ľudia s postihnutím by nemali mať deti. Čo je veta, ktorá odznela niekedy v 30. rokoch vo fašistickom Nemecku. Prvá genocída zasiahla práve ich. Do zariadení prichádzali jednotky smrti a v pivniciach a za domami strieľali takýchto ľudí ako nehodných rasy. Musíme si naozaj dávať pozor na to, čo máme.

A kto?

Londýn je globálny trh. Celé ulice skupujú ľudia z arabských štátov, z Ruska, z Číny. Pretože Veľká Británia je stabilná krajina, ktorá chráni osobné vlastníctvo. Pre boháčov je to poistka. Tam sa môžu utiahnuť, ak by sa situácia v ich domovine skomplikovala. Ani rodený Londýnčan nemôže súperiť na trhu s ľuďmi, ktorým je jedno, koľko dajú za nehnuteľnosť. Táto situácia vytláča bežných ľudí, ktorí pracujú v kanceláriách v meste, do okrajových častí. Bývajú v Zóne 6, kde sú posledné zastávky metra. Ak majú deti, tak celkom odídu z Londýna do satelitného mestečka a dochádzajú hodinu a viac. Jedna kolegyňa dokonca dochádzala dve a štvrť hodiny jedným smerom každý deň.

Pri rozvinutej železnici to však môže byť znesiteľné…

Lenže celá táto sieť bola v Anglicku privatizovaná a investície do nej nie sú také promptné. Cestujúci zažívajú veľa výluk a porúch. Nemáte istotu, že vlak skutočne pôjde dve hodiny. Často zastane. Už len z toho dôvodu, že trate sú preplnené, stanice sa musia zatvárať. Počkajú, kým prejdú dva-tri vlaky, aby na nástupištiach nebol pretlak. A toto všetko dlhodobo spôsobuje veľký stres. Nikto si nedáva stretnutia na deviatu hodinu, lebo nevie zaručiť, že príde včas.

Je pravda, že čas má pre Angličanov veľmi veľkú hodnotu?

Určite. No je zaujímavé, že má pre nich veľkú hodnotu nájsť si čas na rozmýšľanie. Na analýzu, spätné vyhodnocovanie javov v spoločnosti.

Ako to myslíte?

V slovenskej štátnej správe relatívne nedávno vznikol útvar Hodnota za peniaze (vládny projekt na ministerstve financií, ktorý má znížiť výdavky a hľadať najlepšie riešenia problémov štátu, pozn. red.). V Anglicku takéto projekty fungujú dlhé roky. Investujú čas a prostriedky do toho, aby uvažovali nad tým, ako aj detaily môžu ovplyvniť správanie sa ľudí. Napríklad zistili, že ak sa daňové priznanie podpisuje vpredu v ľavom hornom rohu, tak sú ľudia pri vypisovaní priznania pravdivejší. Výskum ukázal, že je to lepšie, ako keď sa daňové tlačivo podpisuje úplne na konci. Podobným uvažovaním prišli na to, že vôbec nemusia mať daňové úrady v každom meste a navyše, môžu ich mať na periférii.

Rovnako, ako sa mení spoločnosť, starne aj klíma.

Funguje to?

V celej krajine zaviedli 10 obrovských stredísk. Predtým mali 150 až 200 daňových úradov. Presadiť také niečo v 65-miliónovej krajine nebolo samozrejme ľahké. Vyžaduje si to vysokú úroveň elektronizácie. Centrá umiestnili do oblastí, kde nie je veľa práce. Povedali si, že to nemusí byť v hlavnom meste, pretože by zaplatili veľa za budovu a nemal by tam kto robiť. Pracovníkom by museli ponúknuť vysoké platy. Namiesto toho umiestnili centrá do regiónov, ktoré patria k hlavným zamestnávateľom. Opäť im pomohla analýza. Práve toto by sme sa mohli od nich na Slovensku naučiť. Mať snahu vyčleniť si čas.

A vám sa to darí?

Priznám sa, že aj v našej neziskovke máme často problém spoločne si sadnúť, nájsť si čas, aby sme niečo vyhodnotili, vrátili sa k nápadom, povedali si, či boli dobré, alebo nie. V snahe plniť všetko a napredovať akoby nezostával čas obzrieť sa dozadu.

Nezostali ste vo svete veľkého biznisu. Vrátili ste sa do Prešova. Prečo?

Rozhodovanie trvalo roky a nebolo ľahké, veď desať rokov som niečo budoval a už som v tom viac nemal pokračovať. Hlavným motívom bol fakt, že moji rodičia spolu s ďalšími tromi rodinami založili v 90. rokoch združenie Barlička. Už dlhšie som im pomáhal s e-mailmi, prekladmi. Až som zistil, že ma to baví. Najmä výsledok práce sa dostavil oveľa rýchlejšie v porovnaní s obrovskou firmou. Len v Londýne nás bolo 5 000 zamestnancov, v celom Spojenom kráľovstve 17 000. Zmeny trvali dlho. V neziskovke sa prejavia už o pár dní. Chcel som meniť veci k lepšiemu a tu sa to dá. Dokážem zlepšiť život konkrétnym ľuďom, žiakom, seniorom, deťom s postihnutím.

Ako sa z vášho pohľadu zmenilo za ten čas Slovensko?

Veci sa začali dramatizovať. S ďalšími Slovákmi a Čechmi v Londýne sme vnímali, ako sa pod vplyvom utečeneckej vlny v našej krajine zobúdza strach a negatívne postoje, o ktorých sme si mysleli, že sú už dávno za nami. Bolo zvláštne vysvetľovať v Londýne niektoré vyjadrenia našich politikov. Myslím si, že teraz je správna chvíľa, aby sme si všetci uvedomili, v akom blahobyte vlastne žijeme. Veď pred rokmi by bolo nemysliteľné, aby sa priatelia v sobotu ráno rozhodli, že si pôjdu pozrieť Prírodovedné múzeum vo Viedni. Môžeme cestovať, študovať v cudzine. Nebolo by to možné, ak by sme nežili v demokracii a v systéme, ktorý rešpektuje slobody a každého človeka chápe ako jedinečného. A to nie je samozrejmosť. A zrazu na Slovensku z prostredia extrémistických strán zaznie, že ľudia s postihnutím by nemali mať deti. Čo je veta, ktorá odznela niekedy v 30. rokoch vo fašistickom Nemecku. Prvá genocída zasiahla práve ich. Do zariadení prichádzali jednotky smrti a v pivniciach a za domami strieľali takýchto ľudí ako nehodných rasy. Musíme si naozaj dávať pozor na to, čo máme.

Vracajú sa vaši rovesníci, spolužiaci?

Zo strednej školy je veľká väčšina preč. Sú v Bratislave, v zahraničí. Podobné je to so spolužiakmi zo základnej školy. Regióny trpia. Nielen v Bratislave, ale aj v Prešove je problém nájsť šikovného človeka. Do Česka odchádza kvantum stredoškolákov, zostávajú tam a nás to v určitom okamihu bude veľmi bolieť.

Blogerka Ľudmila Kolesárová začiatkom roka prešla jednu ulicu vo svojej obci a na jej príklade vymenovala, ako veľa jej mladých susedov odišlo do Írska, Škótska, Nemecka. Máte aj vy pocit, že sa Slovensko vyľudňuje?

Ak máme 30-tisíc Sloveniek opatrovateliek v Rakúsku, je jasné, že to budeme cítiť aj v Barličke. Máme problém zohnať kvalitných a najmä stabilných zamestnancov. Tí, ktorí sa u nás uchytia, zacvičia, tak v okamihu, keď získajú sebaistotu, idú do Rakúska, s ktorým nedokážeme súperiť. Cítia to však najmä naši seniori.

Narúša sa rodinné kontinuum?

Nie je výnimkou, že dostaneme e-mail zo Švajčiarska alebo z Anglicka, v ktorom dcéra sonduje, aké má možnosti. Pri poslednej návšteve si všimla, že mama začína zabúdať, je dezorientovaná a dcéra nevie, čo robiť. Ona je v cudzine, sestra je v Bruseli, žiadna z nich nemá možnosť sa vrátiť do Prešova. Sú situácie, keď sa dokonca mama takýchto detí stará o starého rodiča, ale už sama je na dôchodku. Zomrel jej manžel. Je však obdivuhodné, ako sa tieto mamy dokážu aj napriek ťažkej situácii tešiť z úspechu svojich detí. Hovoria o šťastí, ak sa syn uchytil v Amerike, dcéra sa vydala v Ostrave. Samozrejme, že by boli radšej, keby boli doma, no tvrdia, že to patrí k tomu. A deťom hrdo povedia, nech sa o mamu nestarajú, že sa s tým musí sama popasovať. Čo však vôbec nie je ľahké.

Čo to znamená pre budúcnosť našej krajiny?

Je to hlavná výzva, prinajmenšom pre náš región. Trápia nás problémy v školstve, riešime marginalizované komunity, ale pred sebou máme aj starnutie krajiny, čo nás všetkých zasiahne. Dnes patríme k najmladším krajinám v Európe, ale čoskoro budeme zrejme najstaršia krajina. Rýchlosť zmeny nás prekvapí. Do dôchodku odchádzajú silné ročníky. Zatiaľ sa tvárime ako univerzitné mestečko, kde má každý 25. No nie je to tak. Ak nespravíme nič, systém skolabuje. Nie je možné, aby sme postavili dostatok zariadení pre seniorov, aby sa to dalo zvládnuť ako doteraz. Ak by sme to aj dokázali, stále si nepomôžeme.

Pretože nebude mať v nich kto robiť…

Už to vidíme v ambulanciách menších miest. Majú problém zohnať lekárov. Lákajú detského lekára na byt, plat a všetko možné a nemôžu ho celé roky zohnať. Celé údolia zostávajú bez priamej starostlivosti. Presne o tomto sme sa rozprávali v rámci aktualizácie Komunitného plánu sociálnych služieb v meste Prešov. Musíme sa zamyslieť nad tým, či by sme nemali pripravovať stratégiu starnutia. Vieme úplne presne, koľko bolo seniorov v roku 2010, koľko je v roku 2017 a vieme povedať, koľko ich bude o 10 rokov. Na tieto čísla sa musíme pripraviť a hľadať inovatívne formy sociálnej a zdravotnej starostlivosti. Inak sa to bude plazivým spôsobom zhoršovať, až to niekde vybuchne.

Kde sa možno inšpirovať?

Tie stratégie už sú. V západných krajinách sú regióny, ktoré sa vyľudňovali a starli desaťročia. Nejaké recepty už majú. Hoci, niekde to dospelo do takej situácie, z ktorej zostali ľudia v šoku. Napríklad v niektorých regiónoch Holandska vláda oznamuje ľuďom – nebudeme schopní sa o vás postarať. Nastal čas, aby ste sa organizovali sami, aby ste starnutie vo vašej dedine zvládli.

Nie je to absurdné?

Nuž, ľudia platili celé roky dane, tak to považujú za nefér. Nie sú proti tomu, aby si navzájom pomáhali, ale nevnímajú to ako systémové riešenie. Do určitej miery to zažívame už teraz aj na Slovensku. Prichádzajú seniori so stále nízkymi dôchodkami a hovoria – celý život sme pracovali a teraz máme čo robiť, aby sme sa dostali do domova, ktorý vôbec nie je lacný. Oprávnene cítia krivdu. Celé roky počúvali – pracujte, budujte, zveľaďujte spoločnosť, my sa potom o vás postaráme. Zrazu tá druhá časť vety neplatí. Bolo menej starších ľudí, veľa obyvateľov žilo v dvojgeneračných domoch a veľa opatery sa poskytovalo neformálne. Teraz sa to deje menej, čo je tiež jeden z dôsledkov odchodu mladých ľudí.

Čo si predstavujete pod inovatívnou sociálnou službou?

Už aj v zákone o sociálnych službách sa napríklad spomínajú sociálne služby telekomunikačnými prostriedkami. Tí seniori, ktorí sa ešte dokážu o seba postarať, môžu využívať špeciálne náramky. Ak spadne v kúpeľni, stlačí gombík. Operátor vie, ktorý je to náramok a v prípade potreby vyráža sanitka. V niektorých oblastiach na Slovensku to už funguje. Existujú programy, ktoré pomáhajú ľuďom po šesťdesiatpäťke prestavať zariadenie bytu tak, aby sa v ňom cítil bezpečne človek so zníženou pohyblivosťou. Väčšina úrazov je v domácom prostredí a týkajú sa takých obyčajných vecí, ako je prah, koberčeky. Ak si títo ľudia vopred pripravia príbytky, vyhnú sa stresujúcim udalostiam, pobytu v nemocnici, rehabilitáciám, ktoré majú časové obmedzenie kvôli limitom v poisťovniach. A treba tiež investovať do obnovy zariadení. Hoci len vymeniť okná za plastové a ušetrené peniaze dať zamestnancom, aby sa im neoplatilo ísť do Rakúska.

Akých máte v Barličke klientov?

Barlička sa založila v roku 1999 ako združenie rodičov detí s postihnutím. Pracovali s nimi v dennom centre, v chránených dielňach, škole. Rodičia postihnutých detí však stoja pred dvojakou výzvou. Celý život sa o niekoho starajú a potom sa nemá kto starať o nich. Takže od roku 2010 sa okrem mladých s postihnutím staráme aj o seniorov. Niektorí žijú a bývajú v centre, iných privážajú rodiny ráno do denného stacionára a vozia ich večer domov. Od roku 2014 pracujeme s rodinami s malými deťmi s postihnutím v Centre včasnej intervencie. Tu môžu dostať podporu, cvičiť, rehabilitovať. Niekedy stačí naozaj malá pomoc, aby sa rodina nerozpadla, aby to zvládli. Aby mali možnosť vidieť, že aj keď ich dieťa teraz nechodí, tu v Barličke takíto ľudia pracujú. Práve o tomto sa potrebuje mladá rodina s postihnutým dieťaťom presvedčiť. Že to ide, že sa to dá.

Ako ste zapadli na prešovskom Sídlisku III?

Keď sme sem v roku 2002 prišli, bola to nevyužívaná ošarpaná školská budova s divokou záhradou. Trikrát nás vykradli, rozkopali dvere. A našou prirodzenou reakciou bolo zavrieť sa a chrániť. Lenže neskôr sme si uvedomili, že ak chceme dosiahnuť inklúziu ľudí s postihnutím, musíme sa, naopak, otvoriť.

Čo ste urobili?

Som presvedčený o tom, že všetky naše inkluzívne aktivity prekonala jediná vec. Otvorenie detského ihriska. Deti chodia krížom-krážom a veľmi sa tešíme. Chodia mamičky, pomáha to našej kaviarni. Ale základný moment je v tom, že z centra pre postihnutých sa meníme na komunitné centrum pre všetkých. A tiež, deti vidia, že nie každý chodí na dvoch nohách.

Pomáha to rúcať bariéry?

Rodičia im vlastne nemusia nič vysvetľovať. Deti vidia, že tu pracujú čašníci na vozíku. Možno sa na pieskovisku o tom rozvinie debata. A rodič povie, toto lesklé je vozík, tento ujo na ňom chodí a dieťa povie – dobre. Berie to ako fakt. Rovnako, ako existujú ľudia inej rasy, používajú rôzny jazyk, tak sú ľudia, ktorí sa inak pohybujú. Ak by však rodič strhol dieťa k sebe a zahriakol ho – nepozeraj sa tam, tak si dieťa navždy zapamätá, že je to niečo divné. Keď som bol malý, tak som hádam vozičkára ani nevidel.

A predsa tu boli. Má izolácia hlbšie korene?

Minulý režim mal problém zdôvodniť existenciu postihnutých ľudí. Vyriešil to tak, že ich umiestňoval do kaštieľov, ktoré sa znárodnili po roku 1948, a do kláštorov, ktoré sa zabrali reholiam po roku 1950. Stáli na okraji obce, skryté v parkoch. Štát v tej dobe nepovzbudzoval rodičov k tomu, že to zvládnu, že im nejako pomôže, ale naratív spočíval v tom, že aj tak z toho dieťaťa nič nebude. Dajte ho do ústavu, sami sa oňho nebudete môcť postarať. Matky každý týždeň navštevovali ústav a možno aj videli, že sa personál skutočne dokázal odborne postarať, lenže nikto nedokáže nahradiť starostlivosť mamy. Výsledok bol taký, že po meste sa bežne nepohybovali ľudia na vozíkoch. A keď sa nepohybujú vozíky, tak ani nie je potrebné prispôsobovať infraštruktúru. Načo by ľudia stavali rampu, keď schod bol kratší?

Malo to vplyv na to, ako ľudia vnímali hendikep?

Ľudia vôbec neboli mentálne pripravení na to, že aj človek s vozíkom sa chce a môže všade dostať. Aj dnes sa ľudia akoby pozerajú skrz postihnutého človeka. Nevedia, ako reagovať, keď ho vidia, ako sa snaží štverať hore kopcom. Pomôžem mu? Neurazí sa? Na našom sídlisku sa až v 90. rokoch konečne postavila rampa pri neďalekom obchodnom centre, ktorá sprístupnila asi 10 obchodov. Asi 50 metrov od ústavu. Pri jeho výstavbe však nikto nepočítal s tým, že ľudia z ústavu si sem prídu nakúpiť, hoci by to bol zanedbateľný náklad. Model bol taký, že ústav je samostatný ostrov, ktorý postihnutí ľudia vôbec nemusia opúšťať. Pamätám si, ako vozičkári čakali dole pri múriku a predavačky im zniesli nákup.

Štefan Straka učí Rómov v okolí Hanušoviec nad Topľou pestovať zeleninu. Je presvedčený o tom, že záhrada ľudí zušľachťuje a pomáha izolovaným nájsť zmysel. Aké funkcie má tá vaša?

Pozná ich každý, kto vyjde cez obednú prestávku do parku. Zrazu ustúpi bolesť hlavy. Oddýchnu si oči. Človek sa zasmeje, keď vidí deti, ako sa naháňajú. My sa však s týmto snažíme pracovať vedome. Mesto nám zverilo do správy časť bývalého školského sadu. Chodil som sem do školy, moji učitelia ho zveľaďovali. Dnes sa ho snažíme využívať ako priestor na stretávanie, ale aj na to, aby deti z mesta videli, že mrkva nerastie v supermarkete. Preto sme založili komunitnú záhradu, do ktorej chodia materské a základné školy, rodičia s deťmi. Sú to vyvýšené záhony, aby bolo jedno, či okolo nich prechádza niekto na vozíku alebo s barlou. Doplnili sme hmatový chodník. Opäť, osadili sme k nemu držadlá. Aby aj ľudia, ktorí chodia ťažšie, mohli zažiť úspech. Aby si viac verili. V ďalšom kroku chceme obyvateľov sídliska upozorniť na úlohy hmyzu.

Ako?

Rozšírime plochy, ktoré nebudeme tak často kosiť. Mestskí ľudia lúku nevidia, pretože všetky zelené plochy sa kosia veľmi nízko. Spoločenská požiadavka velí anglický trávnik, čo nie je ideálne. Každý rok organizujeme workcamp, ktorý navštevujú ľudia z celého sveta. Na jednom z nich sme osádzali vtáčie búdky. Keď sme opravovali strechu, namontovali sme búdky pre dážďovníky. Ráno do desiatej nad nami lieta vo formácii letka asi dvadsiatich dážďovníkov. Nainštalovali sme päť búdok pre netopiere. Pätnásť minút po zotmení ich vidíme lietať, vychytajú obrovské množstvo hmyzu, komárov. Je to úplné iné, keď záhrada žije, je ju počuť. Ľudia tu môžu zazrieť ďatľa. Po záhrade behajú čierne veverice. Celé to smerujeme k tomu, aby u nás vznikla akási trieda v prírode pre školy. A ešte takto bojujeme aj proti horúčavám.

Ako presne?

Nakrátko pokosený trávnik je porovnateľný s asfaltovým chodníkom. Tá pekná zelená plocha sa dokáže poriadne prehriať. Ak však necháme niektoré časti nepokosené, mikroklíma daného prostredia sa môže ochladiť až o osem stupňov a môže pomôcť ochladzovať budovu. Pretože rovnako, ako sa mení spoločnosť – starne, mení sa aj klíma. Horúčavy sú dlhšie. Vlani trvali súvisle 11 dní, čo je pre seniorov veľmi namáhavé. Mladý človek skočí do sprchy, ale pre staršieho je to náročná logistická operácia spojená so strachom. Čo keď pri vani spadne? A tak sa vraciame k významu programov usporiadania seniorského bytu. Musíme prispôsobiť meniacej sa klíme náš interiér, budovy, ale aj myslenie.

Prinesie zmena klímy zmenu zvykov a správania seniorov?

Ísť počas horúčavy na tradičnú popoludňajšiu prechádzku cez mesto asi nie je pre staršiu pani najlepší nápad, aj keď to robila celý život. Obzvlášť nebezpečné je to tu na východe Slovenska, kde ženy stále zvyknú chodiť v čiernom, ak niekto v rodine zomrie. Potom sa cítia ťažko, veď práve sa prešli horúcou pecou. Znie to možno banálne, no niektorí starí ľudia to nemajú odkiaľ vedieť. Musíme ich to naučiť. Neprešli tým, čím prechádzame teraz my, keď nás všade upozorňujú, aby sme dodržiavali pitný režim. Starý človek povie, že nebude piť nasilu. Lenže v starobe človek necíti až tak smäd. Nemá taký návyk a neuvedomuje si to. Na príjme v nemocnici takmer vždy zistia, že bol dehydrovaný.

Robíte takúto osvetu v rámci centra?

Uplynulé roky sme robili len to, čo každé zariadenie sociálnych služieb. Kontrolovali sme pitný režim našich klientov. No tento rok v máji, keď sa objavili prvé horúce dni, sme sa zamýšľali nad tým, že ak máme dosah už aj na komunitu na sídlisku, mohli by sme vniesť tému, ako prežiť horúce dni, medzi našich klientov a ich susedov. Na dedinách, ako ide hospodársky rok, sa starí ľudia najprv bavia o tom, či sa ide sadiť, kedy dávajú do zeme paradajky, kedy zemiaky a potom v júli je témou, ako veľmi je horúco. Chceme však, aby k tomu pridali aj opatrenia, ktoré treba robiť. Napríklad, že by mohli skúsiť na tretí-štvrtý deň horúčav zaklopať na okno susedovi osemdesiatnikovi a spýtať sa, ako sa má, či pije vodu.

Nie je to riskantné?

Hľadáme spôsob, ako sa s tým toto leto popasovať. Vplyvom podomových obchodníkov vzrástla u ľudí nedôvera, musíme sa pokúsiť to efektívne odkomunikovať, aby sa seniori necítili ohrození. Niektoré babičky presvedčí argument, že si nemôžu dovoliť odpadnúť a stráviť v nemocnici niekoľko dní. Veď by im vykapali v byte všetky kvety. A rovnako, ako je potrebné zalievať kvety, aj človek si musí dopĺňať tekutiny. Niekto sa zasmeje. Vnímame to však ako nástroj inovatívnej sociálnej práce. Nie všetko musí zabezpečovať odborník, vieme pomôcť aj medziľudsky.

Už to niekde takto funguje?

V Holandsku už funguje celonárodný program pomoci dospelých ľudí seniorom. Človek, ktorý sa presťahoval do veľkomesta, pomáha starčekom, pretože vie, že niekto iný v rodnom mestečku pomáha jeho mame. Práve preto, že je to celonárodný program, ľudia vedia, že ich pomoc sa nestratí. A tak klopú na dvere a pýtajú sa, netreba vám pomôcť s nákupom? Časom budeme musieť podporovať takéto dobrovoľníctvo aj u nás.

Je to podobná sieť dobrovoľníkov ako Dementia Friends v Anglicku? V roku 2015 ich bolo 870-tisíc, viac ako samotných pacientov s demenciou.

Áno. Majú však niečo, v čom máme my veľké rezervy. Silnú podporu odborníkov. Naučia ich, kedy zaklopať, ako to urobiť. Ako odhadnúť zdravotný stav človeka a včas zasiahnuť. Vedia odhadnúť, že pani možno bude do roka potrebovať umiestnenie v domove. A už na tom začínajú sociálni pracovníci pracovať. Nie ako u nás, že sa dlho čaká a potom narýchlo, kým človek leží v nemocnici, sa zháňa zariadenie. Pochopili, že nikdy nebudú mať dostatok odborníkov, aby pokryli všetkých seniorov. Je lepšie, ak jeden odborník pracuje s 10 dobrovoľníkmi, z ktorých má každý na starosti 10 ľudí. A nie je to živelné, vedia, že je dôležité pracovať aj so samotnými dobrovoľníkmi. Neraz sú to päťdesiatnici, môžu mať starosti. Môžu mať problém, ako spracovať smútok, ak niekto z ľudí, komu pomáhali, zomrie.

Čiže smerujeme k tomu, čo v Holandsku ľudí šokovalo? Pomôžte si sami?

Už pred rokom alebo dvoma štát priznal prostredníctvom štátneho tajomníka ministerstva práce Ivana Švejnu, že dôchodok asi nebude stačiť na naše výdavky. Čo je veľká zmena oproti doterajšej rétorike. Mení sa tiež čas odchodu do dôchodku. A súčasťou ďalších zmien by mohlo byť aj zavedenie takejto formy podpory. Aby sa podporili rodiny, ktoré pomôžu seniorom napríklad s nákupom. Neviem, či sa to bude nazývať sociálna služba, ale takáto podpora medzigeneračných vzťahov je niečo, čo môže byť v budúcnosti veľký poklad.

Zistil som o vás, že ste couchsurfer, ešte to platí?

V Prešove zatiaľ nie. Je to však veľmi príjemný spôsob, ako spoznať ľudí a zároveň ako si časť toho sveta v cudzine doniesť domov. Možno, až keď sa človek stane sprievodcom turistov, uvedomí si, ako veľmi sa menia naše mestá ku krajšiemu.

Na profile lákate ľudí, že im ukážete miesta, kde vidno hviezdy. Je to vzácnosť?

Ak zoberiete ľudí len na obyčajnú lúku do prírody a ukážete na oblohu, tak žasnú. Tak veľa hviezd je všade, len ich nevidno. V Poloninách je Park tmavej oblohy. Ale napríklad aj črieda 300 zubrov, zvierat, ktoré v určitom okamihu v Európe skoro vyhynuli. Za hodinu sa viem z Prešova dostať do stredu lesa. Čo nie je samozrejmosť. Ešte stále sa máme dobre. Máme krásnu krajinu. A máme ešte niečo, čo sa v západnej Európe možno už vytratilo. Teplo v ľudských vzťahoch. Nedávno sa jednej pani niečo stalo, prestala dvíhať telefón a po pár dňoch mala 90 zmeškaných hovorov. V západnej Európe došiel individualizmus už do takého bodu, žeby sa to nestalo. My to máme a musíme to ďalej rozvíjať.

Lukáš Kvokačka (1984), právnik

Lukáš Kvokačka
Lukáš Kvokačka Autor: Andrej Barát, Pravda

* Od roku 2016 pracuje ako programový manažér v občianskom združení Barlička v Prešove.
* Pomáha telesne postihnutým deťom začleniť sa do spoločnosti, pracuje so seniormi, snaží sa rozvíjať komunitu na prešovskom Sídlisku III.
* Študoval právo na Slovensku, v Španielsku a v Holandsku.
* Pôsobil v medzinárodných spoločnostiach Pricewaterhou­seCoopers a Ernst & Young v pobočkách vo Veľkej Británii a na Slovensku, venoval sa daniam.
* Študuje na Sokratovom inštitúte, kde realizoval mikroprojekt Všetci spolu, ktorý mal spájať klientov zariadenia sociálnych služieb a obyvateľov Sídliska III.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#starnutie obyvateľstva #Prešov #OZ Barlička #Lukáš Kvokačka
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk