Aj krajčír z Martina vedel medzi vojnami, čo sa deje vo veľkom svete módy

Móda v socializme? Existovalo vôbec niečo také? Odpovede aj na tieto otázky prináša historička módy Zuzana Šidlíková v knihe Stratená (m)óda aj na výstave Nech šije! s podtitulom Móda na Slovensku 1945 – 1989. Viac ako trinásťtisíc návštevníkov, ktorých pritiahla za necelé tri mesiace do Slovenskej národnej galérie, napovedá, že ide o výstavný hit.

13.08.2017 07:00
Zuzana Šidlíková, nech šije, výstava Foto: ,
Kurátorka výstavy Nech šije! Zuzana Šidlíková.
debata (7)

Okrem dejín umenia ste vyštudovali aj odevný dizajn na Vysokej škole výtvarných umení. Nelákala vás predstava vlastnej tvorby?

Počas štúdia aj krátko po absolvovaní som sa jej venovala. Ale uvedomila som si, že moje možnosti sú veľmi limitované. Pozícia odevného dizajnéra desaťročia súvisela s priemyslom. Mali sme jednu-dve spolužiačky, ktorým sa po skončení štúdia na VŠVU podarilo uchytiť v nejakej firme. Ostávala teda jediná možnosť – fungovať na voľnej nohe. To však znamenalo rozbehnúť financovanie, marketing, vybudovať vlastný ateliér a štúdio, získať kontakty… Všetko si vyžadovalo kapitál. Svoju pozíciu som našla v možnosti pomáhať druhým prostredníctvom výskumných a výstavných projektov aj publikovaním. Rada sa vraciam k navrhovaniu a šitiu pre seba a svojich blízkych, na vlastnú značku by som však momentálne asi odvahu nenašla.

Človek, ktorý sleduje dianie na scéne módy len cez médiá, vidí svet blýskajúci sa vo svetle reflektorov.

Nepodlieham pocitu, že je to nedostupný a nablýskaný svet. Mnohých kolegov poznám a viem, čím všetkým musia prejsť. Móda je obraz doby, našej kultúry, nášho vizuálneho sveta, a tak trošku aj smutný obraz nášho zdecimovaného textilného priemyslu.

Prečo ste si ako teoretička zvolili zameranie na módu 20. storočia?

Témou mojej diplomovky na katedre dejín umenia FiF UK boli stredoveké textílie na Slovensku. Bola to sonda do úplne iného sveta. Keď sme sa kedysi zhovárali s Evou Hasalovou, kurátorkou Historického múzea SNM, ktorá sa venuje výskumu módy a odievania najmä do konca 19. storočia, dospeli sme k tomu, že ideálne by bolo, keby som sa ja sústredila na 20. storočie až po súčasnosť. Vybudovala som prednáškový cyklus pre študentov odevného dizajnu VŠVU, ktorým som niekoľko rokov prednášala. V čase doktorandského štúdia som sa venovala výskumu módy v medzivojnovom období a neskôr na výskumnej pozícii som mala príležitosť posunúť sa k ére socialistického Československa.

Výstava Nech šije! potrvá do 20. augusta. Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
výstava, nech šije Výstava Nech šije! potrvá do 20. augusta.

Výsledky ste spracovali v knihe Stratená (m)óda. Už predtým ste práve s Evou Hasalovou, Magdalénou Zubercovou a Martinom Vančom vydali publikáciu Móda na Slovensku. Vedeli v čase medzi dvoma svetovými vojnami „našinci“, čo sa nosí v Paríži?

Práve medzivojnové obdobie bolo silne inšpirované tým, čo sa dialo v módnych centrách ako Paríž či Londýn, ktoré v tom čase na svetovej scéne dominovali. Mnoho informácií svedčí o tom, že bratislavskí aj pražskí návrhári veľkých značiek ako Podolská, Rosenbaum a ďalší tam cestovali na módne prehliadky a čerpali z nich. Chodili tam buď nakupovať vzory, alebo zachytávali nápady a strihy, aby ich – mohli by ste povedať „načierno“ – pretransformovali do tvorby svojho salóna. Hranice boli vtedy relatívne otvorené a „lepšia“ cieľová skupina predovšetkým vo veľkých mestách prahla po tom, aby jej odev bol módny a nadväzoval na najnovšie francúzske trendy.

A čo ľudia z „lepšej spoločnosti“ v Martine či Prešove?

Ako dokladajú mnohé správy, aj relatívne malý regionálny krajčír z Martina si objednával anglické či francúzske módne časopisy, ale aj časopisy z Budapešti. A nesmieme zabúdať na Viedeň, ktorá bola hlavne v medzivojnovom období silným centrom. Nemohol si síce dovoliť vycestovať z Martina na prehliadku do Paríža, ale prinajmenšom do Viedne áno. Nakúpil tam látky, inšpiroval sa vzormi a napokon viedenské „módniky“ tiež čerpali z francúzskych. Aj krajčír z Martina teda vedel, čo sa deje vo veľkom svete módy. A časopisy boli k dispozícii aj klientkam, ktoré chodili do malého martinského salóna.

Nie každý mal na to, aby sa obliekal v salónoch.

Konfekčné značky ako napríklad Rolný či Nehera sa, paradoxne, začali rozvíjať v dobe hospodárskej krízy, ktorá nasledovala po krachu na burze v roku 1929. V časoch ekonomickej krízy a obrovskej nezamestnanosti bolo veľkým problémom zájsť za krajčírom a dať si niečo ušiť, čo dovtedy bolo bežné pre veľkú časť obyvateľstva. Konfekcii sa vyčítalo, že je nekvalitná a určená pre chudobu. V 30. rokoch minulého storočia však dokázali niektoré firmy – najmä na Prostějovsku, kde mali už v 19. storočí silné zázemie – vyrobiť relatívne kvalitný odev za mimoriadne nízke ceny. Získali si tým veľké množstvo krízou postihnutého obyvateľstva, ktoré v podstate ani inú možnosť nemalo. Najmä páni, ktorých odev nepodliehal tak často módnym premenám, zistili, že konfekčný odev môže byť kvalitný a zároveň cenovo výrazne dostupnejší ako zákazkový.

Hovoríte o území okolo Prostějova, ale ako to vyzeralo na Slovensku?

Oproti Čechám a Morave sme boli pozadu. V tej dobe prevažoval agrárny charakter Slovenska, priemysel sa len pomaly začal rozvíjať. Za jednu z prvých konfekčných značiek možno považovať Slovenku, ktorá už v roku 1920 začala vyrábať pleteninový tovar. Z Turčianskeho svätého Martina neskôr presídlila do Banskej Bystrice, kde dodnes funguje, aj keď prešla za tie roky transformáciou a k svojej tradícii sa hlási len minimálne. Na Slovensku však existoval veľmi silný textilný priemysel. Ešte začiatkom 20. storočia založili v Trenčíne francúzski bratia Tiberghienovci textilný závod, v Bratislave fungovala cvernová továreň, v Kežmarku tkáčovňa ľanu Karl Wein, v Ružomberku boli bavlnárske Mautnerove závody. A to pomohlo aj tým prostějovským firmám ako Nehera a Rolný, ktoré začali expandovať na územie Slovenska, keďže tu mali už svoje obchody. Pri rozvíjaní svojich výrobní využívali práve potenciál textilných závodov. Často sa pritom v dokumentoch spomína, že „s dodaním prostějovských pracovných síl i zariadení“. Keďže s tým začali až koncom 30. rokov, rozvoj konfekčných závodov na našom území nastal až v období Tisovho Slovenského štátu.

Výstava Nech šije! Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
nech šije, výstava Výstava Nech šije!

Ako na novú situáciu reagovali krajčírske salóny?

V časopisoch sa dá vypozorovať veľmi silný nacionalizujúci element. Objavovala sa propagandistická kritika židovských salónov, ktoré boli, samozrejme, arizované a ich majitelia deportovaní. Svedčia o tom mnohé záznamy. Pred časom som dostala zvláštny email – ozvala sa mi vnučka krajčírky Kataríny Buxbaum, ktorá tu mala svoj salón. Prišla o živnosť, deportovali ju do Osvienčimu, kde nakoniec prišla aj o život. Jej synovia ešte stihli emigrovať, kým sa to dalo. V súčasnosti žijú ich potomkovia v Amerike a nejako sa dozvedeli o mojej knihe. Zaujímali sa o ďalšie informácie, ktoré sa týkajú minulosti ich predkov v Bratislave. Je to nevšedný príbeh, ktorý ožil po napísaní knihy. Po tragédiách arizácií sa v roku 1945 zasa začali objavovať kritiky nemeckých a neskôr maďarských salónov po tom, čo obyvateľstvo týchto národností vyhnali a presídlili. Odevný priemysel až neuveriteľne zrkadlí aj tieto spoločenské premeny.

Efemérnosti módy vyhlásila po roku 1948 nová ideológia nezmieriteľný boj.

Na rozdiel od doby, keď kapitalizmus nútil ľudí k stálemu konzumu, výlučnosti a potrebe mať niečo luxusné a nákladné, ideológia komunistickej strany hovorila, že nové šaty by si mali dovoliť všetci. A majú byť striedme, hygienicky dobre udržiavateľné a veľmi praktické. Aj niekoľko rokov po vojne boli základné typy šatstva stále nedostatkovým tovarom, ktorý sa získaval na čiernom trhu. Ako spomínajú mnohí pamätníci, ešte začiatkom 50. rokov bola kúpa nových šiat veľmi nákladná záležitosť. Skôr sa prešívali staré šaty, šili sa hoci zo závesov či zvyškov, zodraté rukávy sa nastavili manžetami… Pri množstve odevov, ktoré si dnes ľudia kupujú, si niečo také ani nevieme predstaviť.

Nešlo však len o zmenu „módy“, ale aj majiteľov textilných a odevných závodov.

Prvá vlna znárodňovania nastala ešte za demokratickej povojnovej vlády v roku 1945. Druhá prišla v roku 1948 po nástupe komunistickej strany, keď sa znárodnili aj menšie podniky s viac ako päťdesiatimi zamestnancami. A neskôr boli „znárodnení“ aj živnostníci. Boli to rýchle a, samozrejme, traumatizujúce procesy. Päťdesiate roky sa ešte stále museli vyrovnávať s totálnou zmenou výrobných systémov. Týkalo sa to personálneho obsadenia podnikov aj presunu zariadení. Napríklad archívne doklady, na ktoré som natrafila, hovorili o odvoze strojov bratislavského podniku do Bánoviec nad Bebravou a podobne. Z Neheru sa stali Odevné závody Trenčín, v Prešove vznikli Odevné závody kapitána Nálepku, v Púchove Makyta… Ale po rokoch chaosu si textilný a odevný priemysel začal postupne vytvárať centralizovaný systém produkcie aj obchodu.

Ako sa ideologický odmäk šesťdesiatych rokov 20. storočia premietol do sveta módy?

Kým 50. roky boli ešte mimoriadne kritické k akejkoľvek výraznejšej módnej individualizácii či západným vplyvom, v 60. rokoch sme už opäť začali pokukávať na západnú módu. Priznalo sa, že ju nemožno úplne ignorovať, že československá žena môže preberať trendy z kapitalistickej cudziny, ale má si ich prispôsobiť svojim potrebám. V zborníkoch zo 70. rokov sa už objavujú texty, ktoré otvorenie hovoria o problémoch. Napríklad: prečo priemysel stále nevie produkovať módne veci alebo prečo sú stále problémy s nedostatočným zásobovaním?

Zuzana Šidlíková a autorské originály... Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Zuzana Šidlíková, výstava, nech šije Zuzana Šidlíková a autorské originály osemdesiatych rokov.

Hľadali ste odpovede aj na tieto a podobné otázky?

V rámci môjho výskumu ma, samozrejme, zaujímalo, kde hľadať vinníka. Ale mám pocit, že jediný sa nájsť nedá. Odevné závody obviňovali textilné, že nedodávajú dostatočne zaujímavé materiály. Textilné zas obviňovali Slovakotex, že nedodáva kvalitné suroviny. Napríklad, že neprišla najkvalitnejšia vlna z Austrálie, ale len menej kvalitná zo Sovietskeho zväzu. Ďalším problémom boli kvóty pre export, ktoré boli také obrovské, že ten-ktorý podnik nedokázal vyrobiť dostatočné množstvo tovaru pre interný trh. Nájsť dobrý pomer medzi exportom a nákupom surovín z cudziny za získané valuty nebolo jednoduché. V 80. rokoch sa osemnásobne zvýšil vývoz do kapitalistickej a desaťnásobne vývoz do socialistickej cudziny. A začali sa aj výrobné kooperácie so Západom, napríklad v roku 1981 sa začali v licenčnej výrobe produkovať džínsy značky Lee Cooper v Prešove.

Čokoľvek atraktívnejšie však na pultoch obchodov chýbalo.

Štát hlavne veľa exportoval. Mal z toho devízy, ktoré využíval na nákup strojov. Problémy s distribúciou a uspokojovaním potrieb obyvateľstva na domácom trhu bolo treba stále riešiť. Zo spomienok zamestnancov Plety som sa napríklad dozvedela aj toto: Zo zájazdu do Škandinávie doviezol jeden z nich manželke pletené šaty. Tá zistila, že boli vyrobené v Plete. Veľmi pekný kúsok sa vyrábal a exportoval na Západ, u nás sa dal len ťažko zohnať.

Fotografie a veľtrhy dokumentovali, že aj v našich zemepisných šírkach dokáže mať móda atraktívne podoby.

Hľadáme československého Diora – avizovalo riaditeľstvo Libereckých výstavných trhov, keď v roku 1968 rozbehli súťaž o najlepšieho módneho tvorcu. Prinajmenšom na veľtrhoch mali návrhári príležitosť prezentovať autorské kolekcie. Na konferenciách Ústavu bytovej a odevnej kultúry sa ale často kritizovalo, že kvôli prísnym československým štátnym normám nemôžu byť dizajnéri dosť flexibilní pri tvorbe nových návrhov. Napríklad v móde boli rozstrapkané alebo rozpárané materiály, ale štátna norma to zakazovala. Objavili sa aj pokusy individualizovať priemyselnú produkciu, nemožno ich však považovať za štandard. Centralizovaný systém sa menil, zlepšoval, ale stále sa objavovali problémy s nedostatkom.

Foto: SNG BRATISLAVA/KAROL KÁLLAY: MÓDNY EDITORIÁL PRE ČASOPIS MÓDA XXIV. 1974, Č. B.
karol kállay, móda, časopis, nech šije

Informácie o podnikoch ste počas výskumu získavali dosť ťažko. Niekedy sa vám to dokonca ani nepodarilo, archívne materiály jednoducho zmizli.

Celý segment po roku 1989 skolaboval. Rôzne korporácie často privatizovali textilné a odevné podniky kvôli budovám a pozemkom. Privatizérom vôbec nešlo o ich zveľaďovanie. Návrhárka Bavlnárskych závodov v Ružomberku mi rozprávala, že keď sa dostala do fabriky po jej páde, všetko bolo poničené. Návrhy porozhadzované po zemi, materiály zakúpené na zahraničných veľtrhoch za drahé peniaze podupané. Dnes sa mnohí čudujú, kde sú kresby a fotografie modelov, ktoré vyrábali. Čudujú sa návrhári, ktorých som žiadala o pomoc pri výskume, kam sa podeli všetky archívy. Ako je možné, že neexistuje archív Vkusu, ktorý od 50. rokov zastrešoval všetkých „znárodnených“ krajčírov. Z vlastnej skúsenosti viem, že ak sa niečo dochovalo, tak len vďaka náhode a jednotlivcom. Ako v prípade Plety, z ktorej si ekonómka odniesla nejaké škatule materiálov domov. Sú aj iné dôvody. Keď som pred iks rokmi oficiálnou cestou požiadala riaditeľa Slovenky o rozhovor do časopisu Designum a chcela vedieť, či majú nejaké archívne materiály alebo dokumentáciu, odmietol s podivným argumentom, že ide o ľahko zneužiteľné údaje.

Ste kurátorkou Slovenského múzea dizajnu. Čo všetko vás v oblasti, na ktorú sa špecializujete, zaujíma?

Sústreďujeme sa na 20. storočie až po súčasnosť a na územie dnešného Slovenska, respektíve Československa. Zaujímajú nás veľké priemyselné značky, produkcia malých podnikov, skúmame dizajn aj cez jednotlivé dizajnérske osobnosti. Zbierame nielen odevy a doplnky, ale aj kresby, fotografie, strihy, časopisy a ďalšiu dokumentáciu. Budujeme archív domácich firiem a módnych dizajnérov. Snažíme sa zamerať na históriu podnikov, oslovovať ľudí v regiónoch, ktorí v tom-ktorom podniku pracovali. Boli ich stovky a tisíce a ešte aj dnes môžu priniesť zaujímavé informácie. Často majú ľudia doma „kúsky“, ktoré už nepotrebujú. Najskôr vychádzala iniciatíva z našej strany, ale stále častejšie prichádzajú aj ponuky zvonka.

Na základe akých kritérií vyberáte, čo do zbierky prijmete?

Ťažké je rozhodovanie, čo je dôležité a čo nie. Ide o značne subjektívnu záležitosť. To, čo mi dnes môže pripadať dôležité, o dvadsať rokov sa ako dôležité ukázať nemusí. A, naopak, čo dnes odmietnem, môže sa po rokoch ukázať ako dôležité. Veľmi sa vyhýbam hodnoteniam typu – toto je škaredé alebo nie dosť dobré. Skúsenosti z výskumnej práce v teréne mi rozhodovanie uľahčujú. Najvzácnejšie sú príbehy, rozhodujúce sú často informácie, ktoré sa s konkrétnym produktom viažu. Máme napríklad plavky, ktoré ušila nemecká krajčírka, keď v čase Slovenského štátu prišla do jednej domácnosti na týždeň-dva vyhotoviť pre rodinu nové ošatenie či upraviť staré. Je to dnes už v podstate neexistujúci spôsob „nájomnej“ odevnej výroby.

Na rozdiel od časopisov, ktoré módou žili a žijú, teoretici si ju dlho veľmi nevšímali.

Odievanie sa v našom kontexte dlho nepovažovalo za kultúrny fenomén. Na rozdiel od Francúzska či neskôr Anglicka, v ktorých zohrával módny priemysel kľúčovú rolu už v 19. storočí. Napriek tomu aj tam začali v múzejných inštitúciách pracovať špecializovaní kurátori až okolo polovice minulého storočia. Výskum módy a vôbec dizajnu má relatívne mladú minulosť. Ako napokon konštatoval aj Gilles Lipovetsky: „Sme zahltení žurnalistickými informáciami módnych rubrík, ale naše spoločenské chápanie tohto fenoménu je zaostalé. Nadbytku časopisov odpovedá mlčanie inteligencie.“ Módu je dôležité vnímať v širšom kontexte kultúrnych, politických i ekonomických vzťahov.

Zuzana Šidlíkova (1978)

  • Teoretička umenia, odevná dizajnérka
  • Pracuje ako kurátorka módy a textilu v Slovenskom múzeu dizajnu
  • Vyštudovala vedu o výtvarnom umení na FFUK a odevný dizajn na VŠVU v Bratislave, absolvovala stáže v Prahe, Kieli a Hamburgu
  • V roku 2010 získala doktorát na VŠVU, kde sa venovala výskumnej a pedagogickej činnosti
  • Je autorkou kníh Móda na Slovensku v medzivojnovom období (2011), Textilná tvorba a dizajn v 20. a 21. storočí, Stratená (m)óda – Odevná kultúrna na Slovensku v rokoch 1945 –1989
  • Výstava Nech šije!, ktorú kurátorsky pripravila s Vierou Kleinovou, bude v SNG do 20. augusta
Zuzana Šidlíkova, nech šije,
Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

© Autorské práva vyhradené

7 debata chyba
Viac na túto tému: #móda #výstava #Slovenská národná galéria #Zuzana Šidlíková #Nech šije!