Viete si predstaviť, že by ste žili v krajine, kde nie sú lesy, ako je napríklad Island?
Aj tam je pekne, ale pre mňa je les srdečnou záležitosťou. Islandská krajina je určite krásna, ale pestrosť živočíšstva a rastlinstva je tam menšia ako na Slovensku. Na Slovensku mám ako filmár prírody viac tém.
Keby vám niekto zobral les, boli by ste ako ryba bez vody?
Ťažko by som už dokázal žiť bez lesa. Naše Karpatské bukové lesy sú v zozname svetového prírodného dedičstva. Patríme k najlesnatejším krajinám v Európe. Viete, prečo na západ od nás je rys, vlk, medveď veľkou vzácnosťou? Pretože tieto živočíchy potrebujú kompaktný les, nestačí lesík tu a tam, treba niekoľko desiatok kilometrov súvislých lesných porastov. Keď chce medveď prejsť napríklad Slovenské rudohorie, naše najrozsiahlejšie pohorie, stále môže ísť po lese – to je aj dvesto kilometrov. Veľké šelmy sa potrebujú niekde skryť. Les je ale potrebný aj pre vtáctvo. Slovensko má pestrú krajinu, máme skoro všetko okrem mora – napríklad krásne lužné lesy, aj keď už len zvyšky. Najkrajšie lužné lesy sú na východe, pri riekach Latorica, Laborec, Bodrog . K Dunaju už veľmi nechodím, tam už je to veľmi ovplyvnené človekom. Pekné zákutia má rieka Morava…
Foto: ZDENO VLACH
Foto: ZDENO VLACH
Najradšej máte nedotknuté miesta?
Isteže, tam aj zvieratá žijú prirodzeným spôsobom. Aj keď, dnes už je všetko dotknuté. Vezmite si prales – to by mal byť les bez zásahu človeka. Taký les my už nemáme. Ale máme aspoň veľmi podobný – Dobročský prales, Badínsky prales, na východe Havešová či Stužický prales. Dnes sa tam vďaka ochrane prírody zasahuje minimálne. Keď nevidíte žiadny odrezaný kmeň, žiadny zásah človeka, dobre sa tam cítite.
Už ste niekedy v lese zablúdili? My áno a zmocnila sa nás úzkosť.
Urobili ste jednu chybu – išli ste stále dopredu, dopredu a nepozerali ste dozadu. Treba si uvedomiť, že sa budete aj vracať. Občas sa obzrite a zapamätajte si, ako strom vyzerá aj odzadu. Dá sa to naučiť, ale človek musí do lesa chodiť dlhé roky. Mne sa ešte nestalo, že by som v lese zablúdil. Veď my už také veľké lesné plochy, kde by človek mohol zablúdiť, ani veľmi nemáme. Možno človek trošku zablúdil, ale nie že by spanikáril, trochu sa pomotal a zasa našiel cestu. Zato som zablúdil v tom bratislavskom nákupnom centre pri Slovane, keď som v garáži hľadal svoje auto.
Asi preto, že je to pre vás neprirodzené prostredie. Možno ste cítili takú úzkosť ako my pri blúdení v lese na Záhorí.
Doslova to bola úzkosť, ešte dcére hovorím, preboha, kde to auto je? Všetko bolo také podobné, až som zablúdil. Ale raz dávno sme zablúdili aj s bratom Jindrom, keď sme nakrúcali vzácneho orla malého, na Slovensku ich hniezdia len dva tri páry. Asi tri dni sme filmovali jeho hniezdo a keď sme posledný deň podvečer skončili, zbalili sme sa a celí natešení, že máme všetko porobené, sme sa pustili na cestu. Stmievalo sa, nedávali sme pozor, až sme zistili, že ideme zle. Išli sme dole kopcom z opačnej strany, ale povedali sme si, nič to, niekam dôjdeme. Prišli sme k akejsi ceste a stretli motorkára. Keď sme mu povedali, kde asi máme auto, on na to: jéžiš, to je strašne ďaleko. Brata odviezol k nášmu autu a Jindro sa po mňa a hromadu filmárskych vecí vrátil.
Foto: ZDENO VLACH
Foto: ZDENO VLACH
Má vás ešte vôbec les čím prekvapiť? Nakrúcali ste hádam o všetkom – o vode, o lúkach, skoro všetkých lesných obyvateľoch – od sov cez netopiere, kamzíky až po medvede. Ukrýva pred vami ešte les niečo?
Pozrite sa na to z hľadiska filmovej techniky. V minulosti sme nakrúcali na klasickú filmovú kameru, teraz ide vývoj neuveriteľne dopredu a pribúda ku kamerám bohaté príslušenstvo. V lese môžete pomocou slidera urobiť jazdu, sú drony a všeličo iné, môžete nakrúcať časozberne. Človek teda ide do lesa a môže aj niečo, čo už filmoval, nakrútiť znovu inou technikou. Pokiaľ ide o zvieratá, vždy zachytíte iba momenty a iné je to za rôznej atmosféry – či nakrúcate za skorého rána, príde hmla, ktorá v lese trvá len 10 minút a zachytiť ju, to musíte mať šťastie. V roku 2014 som pre Štátnu ochranu lesov nakrúcal Dobročský prales, čo je moja srdečná záležitosť. Pre mňa je Dobročský prales chrám prírody. Tak ako sa staré babky chodia modliť do kostola, ja sa chodím do pralesa pokloniť prírode a namiesto otčenáša ďakujem prírode. Rastú tam štyristoročné jedle, dvestoročné buky. Vidieť fázu odumierania starých stromov je fascinujúce. Raz som tam bol za daždivého leta a na vlastné oči som sa presvedčil, že les je najlepší hospodár s vodou. Každý kúsok lesa do seba vsaje množstvo vody. Keď som sa dotkol nejakého spadnutého stromu, mal som úplne mokré nohavice. Videl som v lese potôčiky, ktoré som tam predtým nezažil. Človek stále spoznáva čosi nové.
Najnovšie pracujete na filme o včelách. Znamená to, že už ste vyčerpali všetky lesné zvieratá? A čo také mravce?
No vidíte, aj mravce sú zaujímavá téma. Ja som už starý filmár, chodím do prírody už skoro 50 rokov, takže si uvedomujem, že všetko je pre prírodu dôležité. Sú mladí filmári, ktorí stále točia Tatry, Tatry, Tatry. Aj mňa, keď som bol mladý, lákali atraktívne druhy ako orly, medvede, kamzíky. Aj divákov to skôr osloví, ako keď si vyberiete tému netopiere či sovy. Teraz robím včely – ale tie sú veľmi dôležité. Veď bez včiel by sme tu neboli. Starší človek sa na veci pozerá inak. Nuž, aj mravce sú zaujímavé, ale to už sú také odborné témy, že by som na to potreboval odborníkov.
Entomológov?
Áno.
Foto: ZDENO VLACH
Foto: ZDENO VLACH
Je to ťažšie?
Skôr to chce iný prístup. Keď točíte kamzíky, idete do Tatier a nafilmujete ich, nikoho k tomu nepotrebujete. Ale už so včelami je to iné. Som veľký milovník medu, za desať dní spotrebujem sedmičku medu. Med si nosím z Gemera. Bol som práve na východe v tých pekných lužných lesoch, tam sú takí vtáčkari, čo sa zaujímajú o vodné vtáky, tuším ich rodičia sú včelári. Ja som práve dokončil tému o rybárikoch a hľadal som novú a jeden z tých chlapcov vtáčkarov navrhol včely. Včely sú téma dňa a televízia mi tému už schválila. Chcem ukázať Slovensko ako vynikajúcu krajinu pre včely a pre včelárov, máme predsa kopu lúk a lesov. Dostal som na film rok času, čo je dosť málo. S odborníkom na včely, Tomášom Paštékom, sme spolu boli na Orave. Tam sme získali kontakt na jedného včelára, ktorý je potomkom Martina Kukučína. Býva v chalupe, múzeu Martina Kukučína. Bývalý učiteľ, veľmi múdry človek, ktorý nechová včely ako biznis, ale med robí pre vlastné potešenie. Vie o včelách pekne rozprávať. Tento rok však nebol veľmi šťastný, bola studená jar, asi nebude veľa medu, ale hádam sa nám film podarí.
Ako ste film poňali?
Bude sa volať Krajina s vôňou medu. Chceme ukázať Slovensko ako krajinu pestrých biotopov, ako na jar kvitli stromy, potom repka, agát, slnečnica. Ukážeme prácu včelára, ako vyberá med…
A potom prejdete na tie mravce?
Hm, je to dobrá téma, ale preniknúť do života mravcov… Ťažko by sa robil dokument z mraveniska. Videli ste francúzsky film Mikrokozmos? Veľa záberov bolo natočených v laboratóriách, nie v prírode.
Foto: ZDENO VLACH
Foto: ZDENO VLACH
Vraj niektorí filmári využívajú v prírodopisných dokumentoch cvičené zvieratá, dokonca aj vlky. Zábery s cvičenými zvieratami skombinujú s divokými, ale nie je spájanie takýchto scén klamaním diváka? Veď neukazujú skutočnosť.
Film je ilúzia. Koľkokrát si pri sledovaní filmov poviem, chlapče, ty tak klameš. Robil som napríklad film Mokrade – Ramsarské lokality na Slovensku. Ukazujem svetové dedičstvo. Mokrade sú vodné biotopy, ktorých je na svete okolo 2000 –2500, my ich na Slovensku máme 15. Patrí tam napríklad alúvium rieky Moravy, Dunaja, rašeliniská na Orave a iné. Potrebovali sme nafilmovať rieku z člna, kúpil som si gumový čln s elektromotorčekom. Keby ste videli, čo je na rieke a jej brehoch skoro na jar bordelu, plastových fliaš – samozrejme, to som neukázal. Ale čo mám robiť?
Aspoň nenajímate cvičené zvieratá.
To nie, ale spolupracoval som so sokoliarmi, ktorí majú cvičeného sokola, orla, sovu… Človek ukáže pekný záber orla či sovy v prírode, ale občas potrebujete ukázať aj detail – takže využijem aj cvičené živočíchy, ale v minimálnej miere. Film je ilúzia, lenže nie je aj žena na titulnej strane časopisu ilúzia? Alebo moderátorka v televízii, tiež v reále vyzerá inak.
Takže koľko percent pravdy je vo vašich filmoch?
Všetko je pravda, neklamem, len robím výber. Napríklad neznášam v lese odrezaný peň, tak tomu sa vyhýbam a nenatočím to. Hľadám si také uhly, z ktorých je príroda najkrajšia, pekné protisvetlo, v ktorom kvetinka najlepšie vyzerá. Ukazujem môj pohľad, dávam tomu svoj rukopis.
Foto: ZDENO VLACH
Foto: ZDENO VLACH
Na adresu vašich filmov možno na filmovej databáze csfd nájsť napríklad takýto komentár. K filmu Lesné domčeky: „Poteší zistenie, že o stredoeurópskej prírode dnes točí aj niekto iný okrem Rakúšanov.“ A k vášmu filmu Medveď obdivovaný aj zatracovaný zasa ktosi napísal: „Film je krásny, ale pritiahne turistov a potom zbohom, zvyšky nádherných hôr a lúk.“ Má pravdu? Sú turisti nebezpeční?
Schválne nepomenúvam lokality, kde nakrúcam. Napríklad pri filmoch Lesné domčeky alebo Príbehy starého lesa. Otec jednej televíznej dramaturgičky sa rozčuľoval, prečo som nepovedal, kde som to filmoval. Ukázal som život v dutinách stromov v krásnom prírodnom lese. Tomu pánovi som odkázal, že mu prezradím, kde som filmoval, ale pre film to chcem zachovať v tajnosti, aby sa tam ľudia netlačili.
Ako vám napadlo filmovať dianie v dutinách stromov?
Keď som točil ďatľa, ako vletí do dutiny, hovoril som si: bože, ako tam kŕmi tie mláďatká, ako to v tej dutine vyzerá? Bol som zvedavý. Keď rok na to spadol strom, kde ďateľ hniezdil, navrhol som kamarátovi, aby sme kus stromu s dutinou odrezali. Dole som dal dosku a zavesil som drevo s dutinou kamarátovi na strom do záhrady, kde mal veľa vtáčích búdok. V našej dutine hneď zahniezdil jeden vtáčik. Mal som to tak pripravené, že som zvrchu dal kameru, ktorá vtáčikovi vôbec neprekážala. Potom som podobne nafilmoval šesť druhov vtákov, že som si dopredu na jar našiel spadnuté kmene s dutinami a nachystal im ich. A vtáčiky si ich hneď vybrali.
Foto: ZDENO VLACH
Foto: ZDENO VLACH
Tak už poznáte vtáčí vkus.
Áno, ku stromu som si dal rebrík a keď letel vtáčik s potravou, rýchlo som zapol kameru. Vtáčikovi to vôbec neprekážalo, lietal ako divý. Takže som nakrútil ďatľa veľkého, brhlíka, drozda, dve sýkorky, muchárika bielokrkého a škorca. A našiel som v dutine aj hada, nazval som to Príbehy starého lesa. V dutine kmeňa sa nájde všeličo, aj netopiere.
Nežijú netopiere v jaskyniach?
Áno, ale aj v baniach, v starých kostoloch, v dutých stromoch. V zime sú tam, kde je teplo.
Aj ste sa netopierov dotýkali?
Dotýkal, aj ma netopiere očurali. Robil som s kamarátom z Rožňavy, nakrúcali sme v jaskyniach Slovenského krasu. Povedali sme si, že urobíme film o netopieroch. Keď vyleteli z jaskýň, mali už letné sídla. Chcel som nakrútiť mláďatká netopiera. Netopier je cicavec, a tak sa jeho mláďatá po narodení držia mamy na bruchu, mama netopiera vtedy lieta len minimálne. Mláďatko má tak dva tri centimetre, veď netopier je veľký ako vrabec. Došli sme do jedného kostola a netopiere boli dnu, v kupole. Bol to malinký priestor, vyliezol som po schodoch a filmoval ich z podhľadu. Naraz začalo niečo kvapkať, myslel som si, že je deravá strecha. Hovorím kamarátovi: Dokelu, Pišta, veď keď sme sem išli, bola modrá obloha – teraz prší? Ale neprší, cikajú na teba netopiere, odpovedal.
Foto: ZDENO VLACH
Foto: ZDENO VLACH
A menia sa nejako zvieratá? Vraj vám raz kamzík očuchával statív.
Menia sa, zvieratá sú menej plaché. Napríklad straka vo voľnej prírode je plachá, ale každý živočích si dokáže zvyknúť na človeka. Vrátane medveďa, ktorý tiež býval plachá šelma. Čo sme sa v 70. rokoch s bratom načakali na medveďa! Chodil iba potme, ale aj medveď akoby si na človeka zvykol. Dnes už ho predsa chránime. Plachá je jelenia alebo srnčia zver, lebo je prenasledovaná človekom. Ale v Betliari majú danieliu, jeleniu, muflóniu a diviačiu oboru. Filmoval som tam a celý máj, jún, júl zver vychádzala na lúky, vôbec sa nebála. Keď však v auguste padol prvý výstrel, koniec, zver zaregistrovala nebezpečenstvo a ostala plachá.
Ale čo ten kamzík?
V Alpách, ktoré turisti navštevujú oveľa viac než naše Tatry, si už kamzíky a svište na človeka dávno zvykli. Aj do Tatier chodí čoraz viac turistov, kamzíky sa u nás nestrieľajú, posledného v Tatrách skolil Fidel Castro, takže kamzíky si na ľudí zvykli podobne ako medvede. Mláďatká sa z generácie na generáciu čoraz menej boja ľudí. Majú dôveru k človeku. Aj ja som raz natrafil na zvedavého kamzíka, čo sa ma nebál a priblížil sa až k môjmu statívu. Ale treba sa vedieť aj správať, približovať sa postupne, zasa si na chvíľu sadnúť… Keď som točil film V ríši kamzíka tatranského, za búrky som sa schoval v akejsi jaskynke. Zrazu som zbadal, že sa na mňa pozerá svišť. Odbehol a zasa sa vrátil. Bol zvedavý. Uvedomil som si, že kúsok odtiaľ som si odskočil. V moči je soľ, ktorá láka zvieratá.
Čo hovoríte na aféru so zastrelenou medvedicou Ingrid?
Problémov s medveďmi bude čoraz viac, pretože medveďovi sa zmenili životné podmienky. V minulosti sa na Liptove pestovali najviac zemiaky, dnes ich nahradila kukurica. Medveď od začiatku septembra z kukurice ani nevylezie, on tam aj chrápe. Kukurica je preňho kvalitná potrava. Keď má veľa potravy, má aj veľa mláďat. Aby mal medveď štyri mláďatá, to nebývalo. A nafilmovať ste ho mohli iba potme. Dnes stále vidíte v televíznych správach, že niekde medveď kohosi napadol. Z medveďa urobili pomaly vraha. Tak som si povedal, že urobím film o medveďoch a dám slovo poľovníkovi, ochranárovi aj poľnohospodárovi, nech sa ľudia dozvedia, v čom je problém. Na Poľane mám priateľov, ktorí fotia medvede. Koncom mája 2011 som tam išiel s kamarátom – za štyri hodiny som videl deväť medveďov. Dnes nie je problém nafilmovať medveďa. A keďže každá ďalšia generácia zvierat je menej plachá, ešte s nimi budú veľké problémy. Pred 40 rokmi bolo možno trikrát menej medveďov ako teraz.
Foto: ZDENO VLACH
Aké je riešenie?
Všetci by si mali sadnúť k jednému stolu – ochranári, poľovníci aj poľnohospodári – a dohodnúť sa. Nepresadzovať len svoje názory.
Všetkej zveri pribúda?
Áno aj nie, lebo základ všetkého je potrava. Tento rok bola napríklad tuhá zima, bolo málo hlodavcov. Sovy sú tak naprogramované, že keď hrozí nedostatok potravy, majú menej mláďat, alebo vôbec nezahniezdia. U nás žije 10 druhov sov.
Pomôžu nám rôzne zákony na ochranu zvierat?
Otázne je, ako chrániť. Zoberte si také kormorány alebo bobry, ich stavy sa neustále zväčšujú. Chodil som so psíkom do Rusoviec na prechádzky, nikdy tu nebolo toľko bobrov a ohryzených stromov. Rybári sa zasa sťažujú na kormorány, ktoré nahryznú množstvo rýb a ani ich všetky nezožerú. Prírodu treba chrániť, ale rozumne – nemať klapky na očiach. My na Slovensku máme skoro všetko pôvodné – všetky šelmy. V Európe je možno 35 druhov dravých vtákov, my z nich máme dve tretiny, máme skoro všetky sovy a netopiere, čo sú v Európe. Nemáme sa na čo sťažovať. Je to aj preto, že Slovensko bolo hospodársky zaostalejšie oproti iným krajinám. Aj celé Karpaty – Ukrajina, Rumunsko – majú zachované lesy.
Rozumejú dnes ešte ľudia prírode?
Mnohí si nevážia, akú majú krásnu prírodu – zachované lesy a vodu. Pred pár rokmi jedna americká vedecká inštitúcia urobila zoznam najzdravších krajín na svete. Slovensko sa umiestnilo na 14. mieste vo svetovom rebríčku a v Európe sme boli štvrtí. Nebrali do úvahy smetiská, ktoré by sa tu našli, ale množstvo lesov a vody. Len na Kráľovej holi pramenia štyri rieky – Hron, Váh, Hnilec, Hornád. Čo by iní za takú krajinu dali.
Zdeno Vlach
Pochádza z rodiny Moravanov (1946), vyrastal však v bratislavskej Petržalke. Vďaka staršiemu bratovi Jindrovi sa dostal k fotografovaniu a kamere. Od roku 1970 pracoval v Československej televízii ako asistent kamery, neskôr ako kameraman. V 80. rokoch pracoval ako fotoreportér v Tlačovej agentúre Orbis, ktorá pripravovala reprezentačné publikácie. Od roku 1990 je na voľnej nohe a nakrúca filmy o prírode. Vlachov talent si verejnosť prvý raz všimla, keď vydal v roku 1978 spolu s bratom Jindrom obrazovú publikáciu Pieseň o lese. Zdeno a Jindro spolupracovali často. Za film Čo rozprávala teta srna získali cenu IGRIC v Trenčianskych Tepliciach (2002). K najznámejším Vlachovým dokumentom patrí Karpatský les (1995), V šere horských smrečín, ocenený hlavnou cenou Agrofilmu Nitra Magna Mater (1997). Film V ríši kamzíka tatranského bol na Envirofilme (2005) v Banskej Bystrici ocenený ako najlepší slovenský dokument. Ďalšie filmy: Lesné chrámy (2016), Púť vody (2014), Medveď obdivovaný aj zatracovaný (2013), Mláďatá (2013), Mokrade – Ramsarské lokality na Slovensku (2013), Strážcovia noci (2012), Krásy Slovenska (2010), Lovci lesných tíšin (2010), V lúčnom kráľovstve (2010), Lesné domčeky (2009), Príbehy starého lesa (2009), Slovensko – prírodný klenot (2007), V pralesoch Karpát (2007), V ríši kamzíka tatranského (2004), Kde sa končí les (2002) a dalšie. Práve nakrúca film o včelách.