Angus Morton: Bicykel bol pre mňa nástrojom strachu a trápenia

19.08.2017 07:00
mortonovci, bicykel, film
Bratia Mortonovci počas nakrúcania prvého z filmov Thereabouts. Autor:

Angus a Lachlan Mortonovci pochádzajú z Austrálie, obaja sú profesionálnymi cyklistami. Napriek tomu si obaja prešli problémami, ktoré ich naviedli k práci nad sériou dokumentov Thereabouts. Za možno tendenčným nápadom filmov o bratoch, ktorí sa rozhodli jazdiť po rôznych krajinách, sa skrýva zaujímavý príbeh o psychických problémoch, fyzických hraniciach a tiež súrodeneckej súdržnosti. Filmy zarezonovali aj mimo cyklistického sveta realistickým spracovaním a vyústili až do zmien v osobnom živote oboch súrodencov. Starší z bratov Angus Morton pre Pravdu prezradil, aké je to v dvadsiatich rokoch končiť so športovaním a začínať od nuly na filmovej pôde.

Boli ste skôr cyklistom alebo filmárom?

Začal som jazdiť, keď som mal deväť rokov. To, že budem profesionálny cyklista, som vedel asi od desiatich. Všetko vtedy vyzeralo nádejne. Ako junior som išiel na majstrovstvá sveta, no po čase som trocha vyhorel. Počas mojej prvej sezóny v tíme Drapac som ochorel, musel si dať pauzu, potom som si zlomil kľúčnu kosť. To mi ukázalo svet z inej perspektívy. Rozmýšľal som, že možno cyklistické preteky nie sú to, čo chcem v živote robiť. A tak som sa rozhodol skončiť.

Čo vás ťahalo k filmovému dokumentu?

Ako profesionálny cyklista z Austrálie som musel s tímom stále cestovať, keďže u nás sa nejazdí až toľko pretekov. Svet vidíme z okna autobusu, vlaku alebo zo zadného sedadla tímového auta. Keď máme trocha šťastia, užijeme si scenériu pohľadom z bicykla. Na pretekoch som stretával rôznych ľudí a rôzne kultúry, počúval som ich historky a bol fascinovaný tým, čo hovoria. Zistil som, že ma zaujímajú viac, ako samotné preteky. Preto som sa rozhodol študovať film a išiel som do toho naplno.

Vy ste skončili, no váš mladší brat pokračoval. Čo vás viedlo k nakrúteniu prvého filmu, v ktorom jazdíte cez domovskú Austráliu?

Lachlan sa mi ozval počas roku 2013. Hovoril mi, že by som sa mal vrátiť k bicyklovaniu a že by sme mali spoločne vyraziť za dobrodružstvom, na nejakú šialenú výpravu. No nič sme v skutočnosti nenaplánovali, to sa stalo až pár týždňov predtým, keď sme sa obaja vrátili do Austrálie a stretli sa. Pozreli sme sa na mapu, vytýčili si cieľ a od toho sa všetko odvíjalo.

Prvý z filmov zo série Thereabouts spája váš príbeh, turistiku i svet profesionálnej cyklistiky. Vedeli ste, že z vášho plánovaného tripu môže vzniknúť film?

Všetko do seba zapadlo postupne. Dvaja ľudia, ktorí s nami vycestovali, pribudli do tímu len týždeň pred štartom. Predtým sme si mysleli, že si jednoducho pobalíme veci, budeme jazdiť tak ďaleko, ako to len pôjde a vrátime sa napríklad vlakom. Film je teda len náhodným produktom tohto výletu. Asi preto to všetko vyznieva tak skutočne. Bolo nám jedno, či máme zlý zvuk, neostré zábery, alebo či máme kvalitný filmový materiál.

Aj preto film pôsobí veľmi prirodzene a nenútene…

Pracoval som v televízii a na dokumentoch dosť dlhý čas. Pri projektoch sa často bližšie spoznávam s ľuďmi, ktorých nakrúcam. Počas hodín editovania som si potom uvedomil, že z nich mám v strižni úplne iný pocit, ako keď sme sa stretli. Pred kamerou sa správajú inak, ako mimo nej. Tomu sme sa snažili vyhnúť. A tiež tomu, aby to bolo celé príliš čisté, pretože to odstraňuje ten ľudský element. No a tiež pomohlo, že sme pracovali s dosť jednoduchým a základným filmárskym vybavením.

Prvý film sa dá online pozrieť zadarmo, videlo ho viac ako 100-tisíc ľudí, produkciu tretieho filmu spolufinancovali fanúšikovia crowdfundingovou kampaňou. Očakávali ste takúto reakciu?

Ani náhodou. Po návrate som sa na ten materiál vôbec nepozrel. Sedelo to na mojom harddisku dva alebo tri mesiace. Potom Lachlan navrhol, že by sme z toho niečo mohli postrihať. Najskôr sme si mysleli, že máme tak 10 minút materiálu, no Scott (Mitchell, amatérsky kameraman a účastník expedície – pozn. red.) sa na to pozrel a povedal, že je hodný normálneho filmu. Takže sme to pomaličky strihali ešte ďalšie 3 či 4 mesiace. V tomto prípade nedokážem byť objektívny. Sedel som tam, strihal, pozeral sa na seba a myslel si, že vyzerám ako úplný idiot. Dlho som si nebol ničím istý. Až keď sme v Sydney pripravili testovacie premietanie nedokončeného filmu, ukázalo sa, že ľudia sa s ním stotožňujú. To ma naozaj prekvapilo a motivovalo dokončiť ho. Už len preto, aby som videl, ako zapôsobí na široké publikum. Teraz už ubehli roky, no ten prvý film stále akosi naberá paru.

Nakrúcanie vychádzalo z problémov, ktoré mal Lachlan so svojou kariérou. Zažil podobné vyhorenie ako vy?

Myslím, že zažil niečo podobné, aj keď nemôžem hovoriť zaňho. Jazdil dlhšie ako ja, dotiahol to až do tímu World Tour. Prišiel však do fázy, keď to vyzeralo, že so športom skončí. Trvalo to asi rok a pol. Takéto veci sa mladým ľuďom stávajú. Keď sme vyrastali, venovali sme cyklistike toľko, že športové výkony boli pre nás najdôležitejšou vecou na svete. V mojom prípade to zašlo až tak ďaleko, že keď som trénoval tvrdo, neužíval som si bicykel a naopak. Stal sa pre mňa nástrojom strachu a trápenia. Zabudol som, aké je to užívať si ho. Teraz, keď sa naň pozriem, vidím všetky miesta, kam som sa na ňom dostal, ľudí, ktorých som kvôli nemu stretol… Predtým to bola obrovská čierna diera, ktorá zo mňa vyciciavala život. Znie to prehnane dramaticky, ale tak to človek cíti, keď má 16, 17 alebo 18 rokov. Časť mozgu vtedy hovorí, že už v tom nechcem pokračovať, no druhá upozorňuje na to, koľko som tomu venoval času, peňazí rodičov a tiež, že neviem robiť nič iné.

Váš brat však neskončil a vy ste sa tiež vrátili k pretekaniu…

Niekedy v polovici roka 2014 sme začali spriadať plán, že sa pokúsim o comeback. Lachlan sa zároveň chcel dostať z prostredia World Tour tímu a spraviť akýsi krok späť. Vybrali sme si americký kontinentálny tím Jelly Belly a užili si tam dva skvelé roky. Bolo to na začiatku ťažké, vlastne je to ťažké stále, ale strávili sme tam naozaj dobré chvíle. Ja v tomto tíme pokračujem, aj keď som toho tento rok veľa nenajazdil.

Lachlan Morton tento rok opäť preteká v...
Lachlan Morton tento rok opäť preteká v najvyššej kategórii World Tour. Autor: ARCHÍV ANGUSA MORTONA

Súrodenecké vzťahy v cyklistike sú zvláštny fenomén. Na Slovensku sme mali dlhé obdobie štyroch profesionálov – bratov Saganovcov a Velitsovcov. Brata majú vo svojom tíme aj víťazi najväčších pretekov Nairo Quintana alebo Vincenzo Nibali.

Nie je jednoduché jazdiť na najvyššej úrovni. Je preto dôležité mať niekoho blízkeho, pri kom sa dokáže uvoľniť. Cyklistika je veľmi stresujúci šport. Je ľahké nechať sa stiahnuť do jej víru a byť stále pod tlakom. Pre mňa je jazdiť s bratom logické, keďže je to niekto, koho skutočne poznám. Môžem sa s ním rozprávať naozaj otvorene, bez toho, aby som ho urazil. Môžem mu nadávať, nedávať si pozor na slová, ale aj mu povedať, že som naňho skutočne hrdý. Nie je to teda nevyhnutné, ale pomáha to v boji so samotou. Teraz, keď sa Lachlan vrátil do najvyššej kategórie a už spolu nejazdíme, je to trocha iné. Predtým by sme boli spolu na izbe počas sústredení, pretekov, pripravovali sa spoločne… Mojou prácou bolo starať sa o neho počas pretekov. Teraz mám iné úlohy. No vždy, keď sa vráti a stretneme sa, trénujeme spolu.

Ďalším zaujímavým fenoménom je práve pozícia domestika – pomocníka, teda niekoho, kto vlastné ambície obetuje pre lídra tímu. Kedy si cyklista uvedomí, že pravdepodobne nikdy nevyhrá Tour de France a dostane sa do takejto úlohy?

Ja som pochopil, že Tour de France nevyhrám, keď som po prvý raz skončil. Potom som bol štyri roky mimo bicykla. Takže po návrate už bolo samotné pretekanie úspechom. Zároveň som vedel, že bude trvať ešte roky, kým sa dostanem do optimálnej formy. Preto je najlogickejšie a najzodpovednejšie využívať energiu na pomoc tým, ktorí sú schopní vyhrať a užívať si to. Ak jazdíš s pocitom, že vyhráš Tour de France, ale do cieľa prichádzaš raz dvadsiaty a raz päťdesiaty na týždeň trvajúcich lokálnych pretekoch niekde v Amerike, tak si trocha mimo reality. Vtedy sa treba sústrediť na iné úlohy a nájsť veci, v ktorých si dobrý. Cyklistika je veľmi variabilná. Možno vieš upokojiť spolujazdca počas pretekov alebo čítať taktiku… To, že nie si najrýchlejší na rovine či v kopcoch, ešte neznamená, že nebudeš najužitočnejším pretekárom.

Minulý rok ste nakrútili tretí film zo série, ktorý sa odohral v Kolumbii. Ide o úplne iné prostredie, ako je v Austrálii a Spojených štátoch. Čo vás tam zaujalo najviac?

Scenéria! Možno to znie ako samozrejmosť, ale je to tak. Je to divočina. Na vrchu 3 500 metrov vysokej hory sme stretávali babky na bicykloch. Pre nich je to úplne normálne, my tam ani nemôžeme poriadne dýchať. Sú tam hory, džungľa, dažďové pralesy a z výšky sa dá rýchlo dostať na úroveň mora, zažiť všetky tie zmeny jednotlivých pásiem. Ľudia z regiónu Boyaca sú veľmi skromní, veci sa tam hýbu akosi pomaly. Stačí však zísť 1 000 výškových metrov, čo sa dá zvládnuť aj za 40 kilometrov, a zrazu ste v žijúcom a pulzujúcom meste, kde sa ozýva na uliciach hudba. Tieto náhle zmeny sa mi zdali najviac fascinujúce.

Nemali ste problém s tým, že by ľudia nechceli byť nakrúcaní?

To je dobrá otázka, pretože je to pre filmárov veľký problém všeobecne. Napríklad v menších komunitách v Austrálii sa ľudia kamery boja, aj keď to trochu teraz zovšeobecňujem. Nechcú byť v televízii, pýtajú sa, načo to vlastne robíme… Rozmýšľajú nad tým, či filmár nehľadá nejaký spôsob na ich zneužitie. Pri prvých dvoch filmoch bol proces otvárania ľudí pred kamerou veľmi zložitý. V Spojených štátoch a Austrálii musíte ľudí presviedčať. V Kolumbii to bolo každému jedno. Chodili sme do domácností ľudí poprosiť o vajcia či pivo a s nami kameraman. Nikto nás nikdy neprosil, aby sme ho netočili, nikdy nebol problém začať pred ňou konverzáciu. Až na to, že ani ja, ani Lachlan nevieme po španielsky, čo sme samozrejme trochu ľutovali. Ako filmár som zažil kontakt s ľuďmi pred a po nakrúcaní a na kamere sa emócie úplne menili. V Kolumbii to tak nefunguje.

Máte ešte plány pokračovať so sériou filmov Thereabouts?

Nakrútili sme tri filmy v štýle "urob si sám”. Prvý vznikol úplne náhodne, druhý preto, že sme jednoducho chceli spraviť ďalší film, tretí mal nádych profesionality s produkčným tímom. Teraz by som chcel robiť niečo iné. Neviem, či to bude ďalší celovečerný dokument, možno to bude webový seriál, ktorý by vychádzal z toho, čo ma najviac baví – stretávať ľudí a robiť s nimi rozhovory. Ja sám som nikdy nechcel byť pred kamerou, preto som vlastne študoval film. Môj príbeh som už povedal a vo svete je kopa iných zaujímavých ľudí. Chceli by sme nájsť takých, ktorí by nám ukázali ich región z bicykla a zároveň by nám povedali niečo o nich a o ich kultúre.

V podstate sa kruh uzavrel. Vy ste sa vrátili k súťaženiu, Lachlan zase do najvyššej kategórie…

Presne tak! Mohli by sme pokojne pokračovať v sérii, ale ľudia by si hovorili, veď toto som už videl, nakoľko sa môže líšiť od tých predchádzajúcich? Rovnako ma neinšpiruje robiť stále to isté. No nemyslím si, že by sme skončili s objavovaním sveta zo sedla bicykla a rozprávaním príbehov.

Angus Morton (1989)

  • Pochádza zo Sydney, je jazdcom amerického kontinentálneho tímu Jelly Belly a filmárom.
  • V rokoch 2008 až 2010 bol profesionálnym cyklistom, po zraneniach a vyhorení však so športom skončil.
  • Študoval film a pracoval v televízii. K bicyklovaniu sa vrátil po úspechu prvého filmu zo série Thereabouts, ktorú nakrúcal s bratom Lachlanom, v súčasnosti cyklistom tímu Dimension Data, v Austrálii.
  • V roku 2015 zverejnili film nakrútený v Spojených štátoch a začiatkom tohto roku v Kolumbii.
angus morton, bicykel
Autor: ARCHÍV ANGUSA MORTONA

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#šport #filmári #film #dokument #Cyklisti #bicykel
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk