Aké sú farmy a farmári 21. storočia

Prečo ste vlastne odišli do Kanady?

Pochádzam z Rimavskej Soboty, kde som prežil prvých 30 rokov života. Neďaleko mesta sme mali rodinnú mliečnu farmu Babin most. Na nej som zbieral skúsenosti ako mladý veterinár, zootechnik i manažér. Bola mi dobrou profesionálnou školou. Obdobie deväťdesiatych rokov bolo veľmi turbulentné, plné stresu a protirečení. Ako som sa blížil k tridsiatke, hoci som mal svoju robotu a farmu rád, nebol som si istý, či nebudem mať viacej kariérnych možností v zahraničí. Napokon sme sa prvého marca roku 1999 vydali do Kanady.

Sme zrejme znamená s celou rodinou. Mal som kolegu, úspešného novinára, ktorý odišiel s rodinou do Austrálie, a manželka sa životu v novej krajine nedokázala prispôsobiť. Stálo pri vás šťastie?

Moje – naše rozhodovanie naozaj nebolo ľahké. Uvedomovali sme si, že ja i moja manželka lekárka aj naše dve vtedy päť- a šesťročné deti začneme úplne odznova. Musel som presvedčiť manželku, že je to dobré riešenie. Vravel som jej: Sme ešte mladí, zvládneme to. Začiatky boli ťažké, ale mali sme šťastie na dobrých ľudí, triedna učiteľka našej dcéry bola veľmi chápavá. Keďže jej zle vychádzali roky, za tri mesiace vychodila prvý ročník a hneď po prázdninách išla do druhej triedy. V Kanade platí, že dieťa ide do prvej triedy v tom roku, v ktorom dovŕši šesť rokov. Krajina má vytvorený spoľahlivý systém, ktorý pomáha prichádzajúcim ľuďom adaptovať sa. Kurzy angličtiny sú zadarmo, poskytnú pomoc pri hľadaní práce. My sme sa usadili v Ontáriu, a dodnes tam žijeme. Nie náhodou. Je tu najväčšia koncentrácia dojníc v Kanade, čo ma ako veterinárneho lekára priťahovalo.

Mohli ste hľadať šťastie v USA, Austrálii, na Novom Zélande. Aj tam sú skvelí chovatelia dobytka. Prečo ste si vybrali práve Kanadu?

Porovnali sme si spôsoby a systémy príjmu prisťahovalcov, to, aké kritéria musíte spĺňať, aby vás prijali. Kanada má dosť striktný systém, podobne ako Austrália. O USA sme vôbec neuvažovali. Mali sme deti a sociálny systém v Kanade bol podobný tomu na Slovensku. S odstupom času vravím, že do poslednej chvíle bolo rozhodnutie o opustení Slovenska jedným z najťažších v mojom živote. Ešte celý prvý rok pobytu v Kanade sme nevedeli, či sme urobili dobre.

Zvládli by ste prechod ako štyridsiatnik?

Pravdepodobne by som sa na to už nedal. Čím je človek starší, tým hlbšie má korene a taký strom sa ťažšie presádza. No akokoľvek ste v mladom veku silno motivovaní, dodnes neviem, či vás to pripraví na všetko, čo vás čaká. Dcérka sa prispôsobila pomerne dobre, naopak, mladší syn si v škôlke zvykal ťažšie. Ani my sme to nemali ľahké. Obaja sme sa vrátili do školských lavíc, čo zvýšilo šancu na uplatnenie v našich odboroch.

Z čoho ste začali, keď ste pristáli na pôde krajiny, ktorá mala splniť vaše túžby?

Zamierili sme do Hamiltonu, kde sme si od priateľov prenajali dom. V Kanade stavajú drevné domy. Nezabudnem na prvú noc. Keď zastal pri dome autobus, každý bol hneď hore. Nebola to jediná noc, keď sme premýšľali: Urobili sme dobre? Počas prvých mesiacov sa človeku silno cnie za domovom a musí túto slabosť prekonať s vedomím, že clivota a všetky pochybnosti, ktoré prežíva, sú súčasťou adaptácie na nové podmienky. Pomohlo nám, že sme sa poznali s niekoľkými slovenskými rodinami, ktoré prišli do Kanady v tom istom čase. Boli sme rôzni, ale to, čo nás spájalo, bola rovnaká skúsenosť. Dodnes sa navštevujeme, dokonca sme jedným priateľom aj krstní rodičia ich detí.

Ako ste sa uchytili pracovne?

Spomínam si na pohovor na kanadskom veľvyslanectve. Úradník nám povedal: "Obaja ste vzdelaní, máte doma prácu. Uvedomujete si, že v Kanade začnete úplne zdola?“ Jeho slová sa potvrdili, ale boli sme na údel začiatočníkov pripravení. Išiel som pracovať na farmu. Robil som všetko, čo bolo treba: kŕmil aj dojil kravy. Neskôr som priebežne popri práci na farme vyštudoval na Univerzite v Guelphe poradenstvo vo výžive zvierat. Rozoslal som žiadosti do viacerých firiem a jeden týždeň mi prišli naraz tri ponuky. Bola to obrovská úľava aj vzpruha. Deti chodili do školy, manželka na kurzy angličtiny. Keď som prišiel domov, večer šla ešte do práce. Obrovské nároky celú našu rodinu veľmi stmelili.

Aj drobné úspechy povzbudzujú.

Áno, mali sme radosť z víťazstva každého z nás. Súdržnosť, vzájomná podpora je veľmi dôležitá. V Kanade sme už osemnásť rokov a každý rok bol lepší ako ten predchádzajúci. Posúvali sme sa ďalej profesionálne i spoločensky, lebo sme sa naučili dobre komunikovať s ľuďmi. Nemám na mysli iba to, že sme zvládli jazyk, ale pochopili sme komunikáciu ako spôsob sebarealizácie, ukážku toho, čo viem, čo môžem ponúknuť, ako vnímať a rozumieť tomu, čo iní hovoria smerom k nám.

Zdá sa to také jednoduché. V čom sa odlišujú Kanaďania, v podstate prišelci z celej Európy dnes celého sveta, od Slovákov?

Kanaďania sú viacej trénovaní, ako majú vystupovať – v škole, zamestnaní, na verejnosti. Niekto by možno nazval komunikáciu na kanadských základných a stredných školách škrobenou. My Slováci sme v rozhovore niekedy až veľmi úprimní. Tam, keď niekoho stretnete, povie vám, že sa má dobre. Pri prvom stretnutí sa nikto nesťažuje na osobné problémy, debata je skôr pozitívna. Nik neprezradí, že má nízky plat, problémy so ženou, deťmi. Kanaďan začne debatu inak. Všetko je v poriadku, slnko svieti, robota ide, a čo je za tým, si nechá pre seba.

Vysokoškolské vzdelanie ste získali na košickej „veterine“. Bola to dobrá výzbroj do kanadskej praxe?

Začal som robiť pre výživovú spoločnosť Land of Lakes a postupne som si vybudoval klientelu, s väčšinou ktorej spolupracujem doteraz. Hoci moje veterinárne vzdelanie nebolo oficiálne uznané, mojej kariére pomohlo, že mám veterinárnu univerzitu v Košiciach. Pravda, ja som sa vyprofiloval ako odborník na výživu. No či už ide o veterinára alebo výživára, kanadský farmár požaduje od jedného i druhého nové informácie, také, ktoré zlepšia jeho podnikanie. To jedných aj druhých motivuje učiť sa novým veciam, túžba napredovať je mimoriadne silná.

Zrejme vyplýva z obrovského konkurenčného tlaku.

Presne. Pre farmárov, ale aj poradcov je snaha byť lepším otázkou prežitia. Je jedno, či má farmár 800, alebo len 50 kráv. Pre malého i veľkého farmára je stádo kráv zdrojom príjmov. Preto sa snaží mať čo najlepšie informácie a servis, aby prosperoval. To je pozitívne a motivuje študovať. V tom spočíva aj môj príbeh – popri zamestnaní som si urobil Masters of Science. Šlo o postgraduál zacielený na výživu. Vzdelanie mi otvorilo dvere do renomovanej spoločnosti PAS – Professional Animal Scientists – organizácie, ktorá zastrešuje profesionálov z celej Severnej Ameriky. Ak sa v nej chcete udržať, potrebujete zbierať kredity, priebežne sa vzdelávať. Aj v súčasnosti musím absolvovať ročne 3–4 vedecké konferencie v USA alebo v Kanade, kde získavam kredity.

Ako to funguje? Zrejme nestačí na konferenciu prísť a podpísať prezenčnú listinu.

Ó, to veru nie. Účasť na konferencii si platíte sám. Taká 4-dňová konferencia vyjde na 2 500 dolárov. Nik vás nenúti, vzdelávate sa dobrovoľne, pretože odborný rast je súčasťou vašej kredibility. Za informácie sa platí, veď aj toho, kto ich ponúka, stáli nemalé úsilie a peniaze. Na Slovensku sme zvyknutí, že školstvo je zdarma. Aj masters degree, ktoré som nadobudol, som si zaplatil.

Mlieko je základom výživy. Platí, že mlieko je také, ako sa chová dobytok? Veľa sa hovorí o tom, že v Severnej Amerike sú krmivá geneticky modifikované, používajú sa prostriedky urýchľujúce rast. Ako to vlastne vyzerá na kanadskej farme?

Kanadské mliečne farmy sú rodinné farmy. Sú malé s 50 kravami, aj stredne veľké s 200 dojnicami či veľké s 800 kravami. Kanada nevyváža ani nedováža mlieko. Každý, kto začne farmárčiť s dojnicami, si musí kúpiť mliečnu kvótu. Tá vôbec nie je lacná. V podstate sa mlieko preráta na mliečny tuk a jeden kilogram kvóty stojí 25 000 dolárov! To znamená, keď chcete chovať sto kráv, potrebujete sto krát 25-tisíc dolárov na to, aby ste si mohli kvótu kúpiť. To je mimo ceny pôdy, mimo ceny stáda a budov. Byť farmárom v Kanade nie je lacné. Z toho vyplýva veľa ďalších vecí, najmä to, že cena mlieka v Kanade je podstatne vyššia ako na Slovensku.

Disciplinuje platený kvótový systém výrobcov mlieka?

A ešte ako. Kvóty spravuje Dairy Farmers of Canada, organizácia mliečnych farmárov zriadená zo zákona. Stanovuje kritéria na produkciu mlieka, čo sa týka hygieny a kvality, ktoré sú pre každého rovnaké. Na každej farme sa napríklad elektronicky monitoruje teplota a ďalších 4–5 kvalitatívnych ukazovateľov. Deje sa to priebežne, vzorky sa odoberajú pri každom odbere mlieka, všetko je vysoko automatizované. Pri meraní somatických buniek, ktoré sú príznakmi potenciálnych mastitíd – zápalov vemien sa takisto meria počet baktérií v mlieku. Na rozdiel od Slovenska z každého jedného odberu mlieka. Z webovej stránky sa farmár každý deň dozvie, aké mlieko vyrobil.

Vrátim sa k tomu, čo dnes ľudí veľmi zaujíma. Ako Kanaďania chovajú zvieratá? Nestali sa z nich priemyselné mliečne roboty?

Väčšina farmárov v Kanade sú pôvodom Európania. Ja mám 85 percent klientov Holanďanov, veľa je Nemcov a Švajčiarov. Mnohí sa usadili v Kanade v tom čase ako ja. Spája nás európska mentalita. Kanada nie je USA. Nikdy tu nebolo povolené používanie rastových hormónov na stimuláciu výroby mlieka, a čo sa týka wellfare, najlepšie by bolo vidieť kanadské farmy, ako sú vybudované, na vlastné oči. Chovy sú určite na vyššej úrovni ako v Európe a na Slovensku. Hlavným motivátorom mliečneho napredovania je ekonomika a nie zákony, hoci aj tie sa sprísňujú každým rokom. Chovatelia sa starajú o zvieratá, aby boli v čo najlepšom stave, lebo vtedy sú zdrojom stabilného príjmu pre celú rodinu.

Európania sa bránia geneticky modifikovaným potravinám. Ale v Kanade chovajú dobytok krmivami z geneticky modifikovanej sóje či kukurice. Ako to vníma verejnosť?

Neviem, akým smerom pôjde napokon Európa, ale v USA aj v Kanade vyrábajú potraviny, v ktorých sú produkty geneticky modifikované. Debata okolo GMO, či už v krmivách, alebo potravinách, sa v Kanade vedie už nejakú dobu.

Sú Kanaďania citliví na geneticky modifikované krmivá? Je to pre nich problém?

Časť populácie to začína vnímať ako problém, zhruba 60 percent však GMO potraviny akceptuje, považuje ich za normálne. Zvyšná časť spotrebiteľov sa aktivizuje a chce meniť zákony. Najmenšia je skupina ľudí, ktorá preferuje iba organické alebo biopotraviny ako spôsob "výživovej“ čistoty. Ja benefit z konzumovania organických potravín nevidím, pokiaľ sú dodržané správne zásady pri výrobe mlieka a mäsa. Debata o GMO asi bude pokračovať ďalšie roky.

Do čoho vyústi rastúce potravinové vedomie obyvateľov planéty?

Európa zakázala GMO dosť striktne, hoci v posledných rokoch nastalo určité uvoľnenie, a to práve cez krmivá. To spotrebitelia veľmi nevedia. Za týmto rozhodnutím sú ceny krmív – GMO sója je lacnejšia. Svet má dnes sedem miliárd ľudí, v roku 2050 to bude takmer desať miliárd. Na Zemi je stále menej pôdy, to znamená, že technológie si budú hľadať cestu, ako zvýšiť a zefektívniť ďalšiu výrobu potravín. Aj na Slovensku ubúda pôda, všade staviame viacej domov, viacej ciest, intenzita dorábania sa bude musieť zvyšovať. A bude sa selektovať aj v rámci druhov zvierat, ktoré sa budú chovať.

Zanikne klasické poľnohospodárstvo?

Zmení sa. Možno si budeme spolu so zvieratami konkurovať v potrebách na potravu. Či to bude výkrm dobytka, alebo produkcia bielkovín, cez živiny potrebné na produkciu bielkovín zo živočíšnych alebo rastlinných produktov, ukáže budúcnosť. Dnes už sa do veľkej miery zvažuje, aké má chov zvierat ekologické dosahy na životné prostredie.

Obmedzí ľudstvo živočíšnu výrobu v záujme toho, aby míňalo menej energie a vody, lebo výroba mäsa, a napokon i mlieka, si vyžaduje veľa pôdy, vody aj energií?

Nie som prognostik. Určite sa v rámci živočíšnej výroby bude rozhodovať o tom, či je výhodnejšie chovať kurčatá, ošípané, alebo hovädzí dobytok, a to z hľadiska náročnosti dopestovania bielkovín. Už dnes je mnoho štúdií, ktoré hodnotia vodu či emisie, ktoré z produkcie toho či onoho druhu mäsa vznikajú, ale každé z tých odvetví sa bude snažiť dokázať, že práve ono má oprávnenie sa rozvíjať, lebo je efektívne, potrebné atď.

Aké sú šance mliečnych farmárov?

Mliečne farmy sa rýchlo menia. Ľudia si to neuvedomujú, lebo mlieko vidia často len na polici supermarketu. Vo svete sa dnes chová oveľa menšie množstvo dojníc ako v nedávnej minulosti. Trend udávajú vyspelé krajiny, ktoré produkujú to isté množstvo mlieka s oveľa menšími stádami ako pred 20–30 rokmi. Na jar som bol na konferencii mliekarov v USA. Američania mali ešte pred siedmimi rokmi 140-tisíc mliečnych fariem, v súčasnosti ich je len 40-tisíc! To znamená, že chovy dojníc sa koncentrujú do menšieho počtu produktívnejších fariem. Množstvo mlieka je rovnaké ako predtým, ale vyrábame ho oveľa efektívnejšie ako v minulosti. Dôležité je, že so zvyšujúcou sa produkciou mlieka na dojnicu sa znižuje množstvo emisií spôsobovaných chovom dobytka. Tak ako boli kedysi veľké autá s vysokou spotrebou, dnes sú efektívne autá, ktoré dôjdu rovnako ďaleko alebo ďalej, no s nižšou spotrebou. Výroba mlieka sa uberá touto cestou.

Veľkovýroba mlieka má najmä v Európe veľa kritikov. No už aj na Slovensku sú chovy s koncentráciou 1 000 až 2 000 dojníc. Je to v poriadku?

A prečo by nemalo byť? Veľké farmy majú svoj systém, svoju organizáciu a sú efektívnejšie ako malé.

Len či dokážu byť ohľaduplné voči samotným zvieratám a životnému prostrediu?

Určite. Zákony na ochranu životného prostredia sa sprísňujú všade. Za posledných desať rokov opustili stovky farmárov Holandsko, pretože im ruky strašne zväzovali rôzne predpisy. Dnes hovoria, že v Kanade je to už skoro také isté ako v Holandsku, odkiaľ odišli. Regulačné opatrenia sa zvyšujú všade, tlak verejnosti na farmárov rastie. V Toronte žije 5 miliónov ľudí. Ich predkovia boli zväčša vidiečania. Nešťastím poľnohospodárov je, že sa trhá či úplne pretrhlo spojenie mestských ľudí s vidiekom. Ľudia žijúci v meste si predstavu o poľnohospodárstve utvárajú prostredníctvom informácií zo sociálnych sietí. Otázkou je miera ich pravdivosti. Na druhej strane práve tieto informácie formujú verejnú mienku, ktorá sa sprostredkovane cez politiku pretransformúva do zákonov. Veľa vecí sa zmenilo, a k dobrému. Povedzme wellfare – pohoda zvierat, alebo znižovanie emisií. Tu sa stretáva ekonomická motivácia farmára s tým, že sa znižuje množstvo emisií. Ak je napríklad na Slovensku farma s 200 dojnicami s priemernou ročnou dojivosťou nejakých 7¤000 či 8¤000 litrov mlieka a v Kanade taká istá farma vyprodukuje 10 000 či 12 000 litrov mlieka priemerne na kravu, kanadská zaťaží splodinami životné prostredie oveľa menej.

Na Slovensku čoraz častejšie počuť, že moderná živočíšna výroba otravuje ľudí aj životné prostredie. Otravuje, pretože smrdí a znečisťuje?

Každý človek môže mať svoj názor. Tlaky organizácií, ako sú Greenpeace, sú niekedy prehnané. Mliečni farmári v Kanade majú organizáciu, ktorá ich zastrešuje. Spotrebiteľom mlieka sú ľudia z miest.

Farmárska organizácia veľmi pozorne sleduje, ako mlieko, syry, jogurty a všetko čo súvisí s ich výrobou, vnímajú spotrebitelia. Kanadské farmy sú otvorené, nie sú oplotené, sú takrečeno pod verejnou kontrolou. Ak by ľudia uvideli choré teliatka, nafotia to, a noviny zverejnia. O takú antireklamu nikto nestojí. Farmárska organizácia vyžaduje od každej farmy zodpovedné správanie. Platí zásada: Nech ktokoľvek kedykoľvek príde na farmu, nesmie tam nájsť chybu. Existuje kódex, ako farma má vyzerať, aké požiadavky musia farmári spĺňať, ak ich neplnia, organizácia im môže vziať licenciu. Nehovorím o tom, že by farmár vyrábal zlé mlieko, ale o tom, že nespĺňa podmienky, ako má farma vyzerať. Za poškodzovanie dobrej povesti farmárov možno prísť o licenciu.

Vedia kanadskí farmári komunikovať so spotrebiteľmi?

V Kanade žije 35 miliónov ľudí. Všetci sú klientmi farmárov. Farmársky zväz si to veľmi dobre uvedomuje. Každý farmár prispieva na komunikáciu s verejnosťou asi 1,5 percentom z tržieb za mlieko. Tieto prostriedky sa používajú jednak na marketing, jednak na organizáciu výletov ľudí z mesta na farmy. Lepšie jeden raz uvidieť ako sto ráz počuť.

Dávate dobrý návod aj slovenským poľnohospodárom, ako viesť rozhovor s občanmi.

Myslím si, že to je jediná cesta, ako sa lepšie dorozumieť. Mlčanie, pohoršovanie sa nad tým, že verejnosť nás nechápe, vzťahu farmárov s obyvateľstvom nepomôže. Je mlieko drahé či lacné? Na Slovensku stojí liter 70 centov, v Kanade tri doláre. Lenže ľudia majú možnosť minúť peniaze na rôzne iné potraviny, mlieko musí bojovať o svoje miesto na polici obchodu aj v nákupnom košíku klienta. Nestačí, že ľudia vidia, aké jogurty sú v ponuke. Musia vedieť, čo sa za produktom skrýva.

Vidíte nejaký zásadný rozdiel medzi európskym a kanadským spotrebiteľom?

Nevidím skoro žiadny. Pokiaľ ide o slovenského, priemerný našinec hľadí viac na cenu ako na kvalitu. Možno nie všetci, ale väčšina populácie je stále motivovaná cenou výrobku. V Kanade cena hrá tiež dôležitú úlohu, ale latka kvality je postavená vyššie, podobne ako v západnej Európe.

Na konci minulého roka rozvírila kanadsko-európske, teda aj kanadsko-slovenské vzťahy Komplexná hospodársko-obchodná dohoda CETA. Obom stranám by mala priniesť lepšiu výmenu tovaru. Ste za CETA?

V princípe som za. Nepoznám detailne všetky pozitíva či negatíva, ale jedno viem, opozícia na kanadskej strane bola skoro taká istá, ako je na európskej strane.

Čo Kanaďanom prekážalo?

Napríklad farmárom prekážalo, že budú musieť strpieť dovoz mliečnych výrobkov z EÚ bez cla. Kanadský trh je v zásade uzavretý, Kanada nevyváža ani nedováža potraviny. Kanadská vláda súhlasila, že 4–5 percent z celkového trhu v Kanade uvoľní potravinám z Európskej únie. Kanaďania sú pokojný národ, dohodu ohundrali, ale prešla. Farmári by mali produkovať menej, lebo trh je regulovaný. Ako to dopadne, ukáže najbližšia budúcnosť. Väčšie obavy sú v Kanade z rastu cien liečiv v dôsledku dohody CETA. Ceny vitamínov a minerálov sú v Kanade podstatne nižšie, a to pre ľudí aj zvieratá. Súvisí to s ochrannými právami výrobcov.

Vráťme sa ešte ku geneticky zmeneným organizmom. Pre Európu je to problém, ale ignorovať GMO nestačí. Ako vníma GMO odborník na výživu?

Niektorí hovoria, že problém vyrieši označovanie potravín, to, či sú GMO free, alebo nie. Všetko, čo súvisí s GMO, je dosť komplikovaný proces. Osobne v tom nevidím taký veľký problém, hoci niektorí hovoria, že to je najväčší experiment, aký sa robí na ľudskej populácii a že jeho dôsledky sa dozvieme až o niekoľko rokov. Ale tých experimentov beží niekoľko. Nechám to na vedu, výskumy sa stále robia, aj nezávislé. Ľudia si myslia, že sa robí len komerčný výskum, taký, ktorý potvrdí neškodnosť GMO. Nie je to tak, nájdete množstvo štúdií, ktoré opisujú riziká, ako aj pozitíva GMO. Musíme nájsť riešenie, ako uživiť viacej ľudí z menšej výmery pôdy na našej planéte. Ja ani moja rodina pri nákupoch potravín nerozlišujeme GMO free a GMO potraviny.

Prečo?

Vysvetlím to na svojom vzťahu k organickým potravinám. Chápem ľudí, ktorí ich preferujú, pretože tam môže byť znížená zaťaž pesticídov atď. Neviem, či môj životný štýl je natoľko čistý, že keby som jedol výhradne organické či biopotraviny, by to nejakým spôsobom zmenilo konečný výsledok. Uznávam, že sa treba zamerať na bio, ak chcem zmeniť svoj životný štýl a byť zdravý. Nemyslím si však, že organické potraviny sú prvé, čím treba začať. Skôr je to striedmosť, celkový životný štýl, dostatok spánku a pohybu. Jednoducho tých faktorov, ktoré rozhodujú o kvalite života, je veľa. Zvaliť všetko zlé len na GMO je príliš jednoduché. Možno sa odpoveď na túto otázku nedozvieme nikdy.

Na Slovensko ste sa vrátili prostredníctvom spolupráce s chovateľmi mliečneho dobytka. Ako vidíte v retrospektíve svoju krajinu meranú mliekarstvom?

Slovensko sa zlepšuje. Mal som požiadavku na slovenských partnerov, že keď sa na niečom dohodneme, tak to budeme realizovať. V tom bol a je môj prvý slovenský podnik spoločnosť AgroContract Mikuláš spoľahlivým partnerom. Aj preto to začalo fungovať ako v Kanade. Nie je to zásluha jedného človeka, ale plod obojstranného záujmu. Robím servis na šiestich ďalších farmách a v prvej desiatke top slovenských chovateľov sú traja moji klienti. Spolupracujeme s veľkými aj menšími slovenskými farmami, chcem spoznať všetky chovateľské prístupy.

V čom je vaša výhoda oproti iným poradcom?

V tom, že mám korene na Slovensku. Lepšie rozumiem našej mentalite a viem odborné informácie preniesť a preložiť z „kanadskej“ reči do slovenskej, teda aplikovať poznatky v rámci systému. Za najdôležitejšie z mojej strany považujem vyformovať systém tak, aby všetko zapadlo do podmienok, ktoré sú tu. Vlastnícke vzťahy v Kanade a na Slovensku sú iné. Tu jednám so zootechnikmi, v Kanade s farmármi, ktorí sú majiteľmi farmy. V jednom aj druhom prípade je spolupráca s ľuďmi extrémne dôležitá.

Koľkokrát do roka prídete na Slovensko? Dá sa zvládnuť manažment chovu len cez počítač?

Na Slovensko chodím dvakrát do roka zhruba na desať dní, na jar a na jeseň. So slovenskými chovateľmi komunikujem častejšie ako s kanadskými, ale cez e-mail. Cez internet vstupujem do ich programov, takže vidím, čo sa deje na tej či onej farme. Zaviedli sme na každej farme určitý systém monitorovania chovu. Máme softvér, ktorý monitoruje jednotlivé zvieratá. Pozbierané dáta sa denne a týždenne vyhodnocujú. Information flow – informačný tok – to bola prvá vec, ktorú bolo treba zriadiť na každej farme. Kde sa to podarilo, tam všade progres nastal.

Vybudovali ste pozoruhodný vzdelávací most cez Atlantik, ktorý zvyšuje výkonnosť slovenských chovov. Na akých pilieroch stojí?

Slovenskí zootechnici sú vysokoškolsky vzdelaní ľudia. Napospol ide o mladých šikovných ľudí, ale neraz zaťažených pesimizmom a chýbajúcou víziou do budúcnosti. Stali sa mojou novou životnou výzvou. Šlo o to, ako zmeniť každodenný rutinný život na farme, ktorý sa ľuďom po čase zunuje, na činorodú aktivitu. Chcel som, aby sa na jednej strane ocitli pod tlakom, ale zároveň cítili, že profesionálne rastú. Dnes vidím, ako výrazne sa zlepšili ich komunikačné schopnosti. Spoločne riešime problémy, ktoré im predtým neboli až také známe. A to je veľké zadosťučinenie. Jedna vec je farma, a druhá človek. Či už zostane na farme, alebo pôjde inam, možno dostal odo mňa do vienka niečo, čo mu umožní uplatniť sa aj inde. To je súčasťou servisu, ktorý ponúkam. Nie je to len o tom, že ponúkneme určité kŕmne dávky pre zvieratá, ponúkam aj niečo iné: chcem, aby ľudia na Slovensku rástli, aby boli v budúcnosti čím menej závislí odo mňa. Vravím im: Keď budeme spolupracovať 50 rokov, to je dobre, ale keď po piatich rokoch nebudete schopní existovať bezo mňa, tak som urobil niečo zle.

Vraciame sa ku komunikácii, ktorú ste museli v Kanade zvládnuť, aby ste boli úspešný. Prečo si neveríme?

To je obrovská téma na ďalší rozhovor. Komunikácia je odborná aj obyčajná ľudská. Vždy sa obe musia sa skĺbiť do určitého celku. Dôležité je naladiť sa na rovnakú vlnovú dĺžku. Kladiem si otázku, ako je možné, že na Slovensku, kde sa skúšky odohrávali a odohrávajú ústne, zatiaľ čo v Kanade ich robia písomne, máme problémy so suverénnym vystupovaním. Kanadský absolvent je oveľa komunikatívnejší ako slovenský, je schopný postaviť sa pred skupinu ľudí a urobiť prednášku. Mladí Slováci, česť výnimkám, sa boja rozprávať na verejnosti, aj v malých skupinách. Ale to všetko sa dá naučiť.

Hovoríte z vlastnej skúsenosti?

Keď som si robil postgraduál masters, na každú hodinu pripravil niekto z kolegov prezentáciu. Za semester to znamenalo 5–6 ráz vystúpiť pred skupinou ľudí. Prezentujete svoj názor, ktorý ostatní kritizujú, alebo majú pripomienky k tomu, čo tvrdíte. Kanada ma naučila obhájiť si svoj názor. To mi dalo strašne veľa. Iste, užitočné boli aj informácie, ktoré som tam získal, ale schopnosť komunikácie Kanaďanov bola a je fenomenálna. Zrazu človek stratil ostych. Práca poradcov, ale aj zootechnikov, ktorí vedú pracovné tímy, je o komunikácii. Preto ju tak zdôrazňujem.

Ako sa zmenili zootechnici na farme AgroContractu?

Obrovsky vyrástli – odborne aj ľudsky. Nadobudli sebavedomie. Akonáhle zistíte, že to, čo robíte, funguje, vaše sebavedomie rastie. Pripomínam im, aby si dávali pozor, ako informácie, ktoré prezentujú, odovzdávajú ďalej. Aby to neboli domnienky, ale fakty. Skôr než niečo poviem, dobre si to premyslím. Dbám na štýl, v akom vediem poradu, nefrflem si popod nos, ale jasne a zreteľne prezentujem svoje názory. Nie je to nič zložité, ale ľudia na Slovensku sa ešte stále učia správnemu spôsobu komunikácie.

Slovensko sa spamätáva z mliečnej krízy. Z roka na rok zaniklo 45 fariem. Medzi nimi aj špičkové. Čo robiť, aby si krajina uchovala svoju mliečnu základňu?

Fariem bude určite menej, je to celosvetový trend. Nie každý má na to, aby zvyšoval produktívnosť svojich stád, nie každý je ochotný podstúpiť ďalšie kolo tvrdého zápasu o svoje stádo. Ale sú ľudia, ktorí sú aj v zostrujúcej sa konkurencii tvoriví. Nehovoril by som o kríze, ale o evolúcii. Farmy sa menia a zostávajú ľudia, ktorých cieľom je produkovať mlieko. Ceny mlieka fluktuujú, budú klesať aj stúpať. Človek, ktorý ide do mliečneho biznisu, to musí vedieť. A musí si uvedomiť, že mliečna farma je iný biznis ako výroba mobilných telefónov. Tí, čo veci rozumejú, sú stále lepší, investujú do zvierat, krmív, do wellfare, do projektov, ktoré vytvárajú vhodné chovateľské prostredie. Život je o schopnosti adaptovať sa, prispôsobiť sa meniacim podmienkam. Vždy pri zmene určitá skupina chovateľov zo systému vystúpi, lebo nezvládne stres spojený so zmenou. Farmy na Slovensku budú, prežijú tie, ktoré zmenu a nové nároky zvládnu.

Aké farmy budú udávať tón výrobe mlieka?

Úprimne, budú to prevažne industriálne farmy, pretože je v nich „väčšia konzistencia pracovného procesu“. Na väčších farmách sa ľudia špecializujú na jednotlivé pracovné úkony. Niekto chová teliatka, ďalší je kŕmič, iný sa stará o reprodukciu – pripúšťa kravy, aby zabrezli. Špecializácia ľudí, to je záruka, že budú efektívnejší v tom, čo robia. A pokiaľ ide o wellfare, nuž kto nevidel veľké farmy, nech ich navštívi. Kravy tam majú dostatok pohodlia aj krmiva.

Aká je budúcnosť rodinných fariem?

Určite budú aj rodinné farmy, ale tie si bude musieť štát udržiavať formou dotácií, aby sa vidiek zachovával v určitej forme. Tendencii zvyšovania veľkosti fariem sa zabrániť nedá. Aj v živočíšnej výrobe sa presadzujú plnoautomatizované technológie. Už sú roboty dojiči, aj roboty kŕmiči. Uplatňujú sa preto, lebo, nie je dosť pracovnej sily na farmách. V tomto smere nevidím rozdiel medzi Kanadou a Slovenskom. V Kanade zaplatia dojičovi 20 dolárov na hodinu a nevedia ho nájsť. Robotizácia prichádza ako nevyhnutnosť. V Ontáriu je už 350 fariem, v ktorých sa dojí len robotmi. Na druhej strane to prospieva zvieratám, prostredie v maštali je úplne iné, zvieratá sa chodia samy dojiť tri-štyri razy počas 24 hodín, automatizované je aj kŕmenie. Nie je to náhodou to, čomu hovoríme wellfare?

Máme si poopraviť obraz poľnohospodárstva?

Myslím, že áno. Nové technológie priniesli a budú prinášať obrovské zmeny.