Textilná dizajnérka Michaela Bednárová: Ako vyzerá Slovensko, ktoré chceme nosiť?

Slovenský znak oslávi na budúci rok 170. výročie svojej súčasnej podoby, včera navyše uplynulo štvrťstoročie, odkedy ho Ústava SR zakotvila ako oficiálny štátny symbol Slovenskej republiky. Napriek tomu sa mu za dlhé desaťročia dostalo len málo kreatívneho využitia. Zmeniť sa to pokúsila aj textilná dizajnérka Michaela Bednárová. Slovenský znak zapracovala do originálneho dezénu, ktorý využíva na oblečení, ale aj rôznych doplnkoch. Neostala len pri oblečení so slovenskými znakmi, už takmer desaťročie s vlastnou značkou Puojd prináša pozitívny a zábavný pohľad na Slovensko.

05.09.2017 07:00
textilná dizajnérka Michaela Bednárová Foto:
Michaela Bednárová vo svojom ateliéri.
debata

Na svojej internetovej stránke píšete, že hľadáte nové pohľady na to, čo je súčasné Slovensko. Čo za tým hľadať?

Každý má asi na súčasné Slovensko iný, svojský pohľad. Ja ako autorka ho vnímam najmä cez prírodu. Snažím sa pritom nebyť k vlastnej krajine príliš romantická, ale ani kritická. Vnímať ju takú, akou je, no zároveň, keďže tu chcem žiť, robiť aj niečo, čo má zmysel, čo môže pomôcť spoločnosti.

Slovensko onedlho oslávi štvrťstoročie. Aké je?

Plné kontrastov. A nielen v tom, ako ľudí u nás rozdeľujú rôzne politické či spoločenské témy. Ale napríklad aj v prístupe k prírode, ktorej hodnotu stále nevieme pochopiť a doceniť. Ale možno je to práve aj tým, že sme mladá krajina a jednoducho ešte potrebujeme čas.

Rovnako ako sme potrebovali čas, kým sme sa dokázali pozrieť na štátne symboly s nadhľadom?

Ten nápad s využitím slovenského znaku vlastne vznikol v zahraničí. Leto predtým ako som začala pracovať na svojej bakalárskej práci, som cestovala po Anglicku. Navštívila som aj obchod so suvenírmi a veľmi ma zaujalo, ako kreatívne pracujú s britskou vlajkou.

Teraz nemyslím nejaké gýčové suveníry s obrovskou trikolórou, ale práve to, že výrobky neboli prvoplánové, symbol rozohrali do pekných vzorov a vznikli naozaj zaujímavé textilné kúsky. Kúpila som si napríklad originálne posteľné obliečky s britským motívom. A v tejto súvislosti som si uvedomila, že aj náš štátny znak je vlastne veľmi inšpiratívny.

V tých časoch bolo asi najbežnejšie použitie veľkého slovenského znaku na tričku – ako napríklad na hokejovom drese.

Presne tak. Ja som sa s ním viac hrala. Vytvorila som znak bez časti kríža, použila ďatelinu miesto trojvršia a podobne. Napokon vznikol dezén, na ktorom je vedľa seba množstvo rôzne upravených znakov.

Je to ale veľmi nenápadné, až keď sa človek pozrie na ten vzor bližšie, uvedomí si tú symboliku. Potlačila som tým vtedy plátenné tašky, tričká a mikiny. Dodnes sa tento vzor objavuje na mojich produktoch, napríklad na viazanke Anke, na šiltovke Tatra alebo na kuchynskej chňapke Lapka.

Nestalo sa vám, že by vám niekto vyčítal, že slovenský znak takýmto použitím dehonestujete?

Pedagogička, u ktorej som robila bakalárku, z toho mala obavy, ja som sa ale s takýmito reakciami nikdy nestretla. Možno je to tak len preto, že moja tvorba sa nedostáva k typu ľudí, ktorých by sa to mohlo dotknúť.

Skôr som mala reakcie typu, že je to prehnane nacionalistické. Čo ma mrzelo, keďže mojím cieľom bolo priniesť prijateľnú cestu, ako ukázať hrdosť na vlastnú krajinu, tvoriť výrobky, ktoré môžu poslúžiť ako suvenír a skĺbi sa v nich tak slovenská symbolika, ako aj súčasný dizajn.

Slovenský prvok dnes na šatách a doplnkoch... Foto: Michaela Dutková
žena v šatách Slovenský prvok dnes na šatách a doplnkoch značky Puojd reprezentujú prírodné motívy.

To sa ale podarilo. Najčastejšie tieto kolekcie kupovali práve ľudia, ktorí cestovali do zahraničia a chceli priniesť zaujímavý suvenír zo Slovenska.

Áno, takže misiu považujem za splnenú a pokračujem v tvorbe smerom k novým motívom, ktoré ma inšpirujú. V posledných rokoch sa do mojej tvorby vniesli hlavne prírodné motívy. Pretože pochádzam z krásneho podtatranského kraja, začali mi vo veľkomeste chýbať dlhé vychádzky po lesoch a lúkach.

Mám pocit, že by sme si mali viac vážiť, čo máme. Ľuďom to pripomínam bežnými motívmi, ktoré sú takou prirodzenou súčasťou našich životov, že ich prehliadame. Podľa mňa našu krajinu definuje aj voňavý strom lipy, ktorý symbolizuje Slovanstvo, pole s klasmi, ktoré boli v nedávnej historickej epoche našej krajiny symbolom práce. Priznávam tým aj históriu, čím Slovensko všetkým prešlo. Aj politicky.

Známe sú aj vaše ponožky, na ktorých ste zase použili čičmiansky vzor. Dokonca sa dostali do oficiálnej výbavy našich olympionikov…

Ja som sa pritom folklórnym motívom dlho vyhýbala. Zhodou okolností som sa folklóru venovala od detstva a ako bývalá tanečníčka mám naštudované nielen tance rôznych našich regiónov, ale aj kroje a symboliku. A možno práve preto som nemala potrebu tie symboly opakovať, nejako sa mi zdalo, že najkrajšie sú v autentickej podobe.

Ako sa teda stalo, že ste si prispôsobili čičmiansky vzor?

Zúčastnila som sa na projekte Vytvorené na Slovensku v Čičmanoch, kde sme mali počas týždňa vytvoriť dielo inšpirované touto dedinkou.

Ja som tam vlastne bola prvý raz a Čičmany ma úplne uchvátili. Najviac ma zaujala geometrická presnosť vzorov na dreveniciach v kontraste s tým, ako ich čas prasklinami v dreve deformuje. To som práve využila ako vzor pre ponožky, ktoré si všimli aj ľudia z olympijského výboru, a tak sa dostali až k športovcom.

Ponožky s čičmianskym vzorom nosia aj slovenskí... Foto: Michaela Dutková
ponožky Ponožky s čičmianskym vzorom nosia aj slovenskí olympionici.

Ten vzor je vizuálne veľmi silný a keďže oblečenie olympionikov má rôzne obmedzenia, napríklad aj čo sa týka používania štátneho znaku, hľadajú sa náhrady, ktoré by ale boli jasne zviazané so Slovenskom. Čičmany fungujú, ľudia si ich so Slovenskom spájajú a tak sme sa dohodli aj na spolupráci pri ďalšej olympiáde v Južnej Kórei.

Vravíte, že folklóru sa snažíte vyhýbať, ale spájanie folklórnych prvkov s moderným oblečením je teraz celkom v trende, nie?

Ľudia to majú veľmi radi, ale ja ako dizajnérka rozlišujem, čo je kvalitne spracovaný folklórny motív s nejakým hlbším konceptom a čo je len povrchná módna vlna. Takúto kombináciu teda nezavrhujem, len sa mi páčia viac konceptuálnejšie riešenia, kde sa ľudový vzor vyzdvihne do inej roviny.

Na svojich projektoch spolupracujete aj s inými slovenskými dizajnérmi. Myslíte si, že za 25 rokov samostatnosti Slovenska si naši dizajnéri vytvorili nejaký charakteristický rukopis? V zahraničí býva oceňovaný. Je to však preto, že je kvalitný a európsky, alebo je na ňom badať slovenské prvky?

Myslím si, že naša krajina má čo ponúknuť a naši dizajnéri sú veľmi kvalitní, či už ostali tvoriť na Slovensku, alebo sa presadili v zahraničí.

Národný rukopis tu iste nejaký je, je ale ťažké ho presne pomenovať. Logo pre moju značku tvoril napríklad dizajnér písma Ján Filípek, ktorého písma majú podľa mňa slovenskú mäkkosť. Moja kamarátka módna návrhárka Lenka Sršňová zase v súčasnosti tvorí kolekciu inšpirovanú obrazmi Ľudovíta Fullu, ktorého maľby sú silne slovenské.

S témou Ľudovíta Fullu sa pohral tiež dizajnér písma Ondrej Jób, ktorý vytvoril takzvaný Fulla generátor, ktorý na základe vášho mena vygeneruje váš portrét a la Fulla. Módny návrhár Martin Hrča zas podáva slovenskosť cez rozprávkový príbeh, do ktorého vás to ihneď vtiahne. Grafická dizajnérka Miša Chmelíčková spracúva veľmi čistým spôsobom dominanty slovenskej architektúry.

Dezén so slovenským znakom použitý na viazanke... Foto: Michaela Dutková
kravata Dezén so slovenským znakom použitý na viazanke Anka.

Slovensko je teda iste inšpiratívne pre mnohých umelcov a dizajnérov a to je možno ten náš rukopis, že sa zaujímame o svoju históriu i súčasnosť.

Čerpajú teda dizajnéri sebavedomie aj z histórie? Najmä vďaka aktivitám Slovenského centra dizajnu sa aj verejnosť viac dozvedá o kvalitnej dizajnérskej tradícii rokov minulých.

To ohliadanie sa do minulosti je veľmi zreteľné, prispieva k tomu aj to, že ľudia u nás sú veľmi nostalgickí. Práve so Slovenským múzeom dizajnu som pred dvoma rokmi spolupracovala na zaujímavej akcii. Ja pochádzam z Kežmarku, teda z mesta, ktoré malo bohatú textilnú tradíciu zviazanú najmä s podnikom Tatraľan.

Skupina mladých architektov sa zaujímala o jeho veľmi zaujímavú tehlovú budovu, vo svojich študentských prácach prichádzali s kreatívnymi riešeniami, ako ju oživiť. A tak sme pri tej príležitosti spojili sily a vyzvali ľudí, aby nám nosili predmety viažuce sa k textilnej výrobe v Tatraľane.

Keďže v podniku pracoval kedysi takpovediac celý kraj, priniesli nám ľudia rôzne vzácne kúsky, napríklad staré vzorkovníky, ktoré sa zaradili do zbierok Múzea dizajnu… Ale aby som odpovedala na vašu otázku, poznanie takejto histórie nemusí byť len nostalgickou záležitosťou. Súčasní dizajnéri, ale aj podnikatelia na tom môžu naozaj stavať.

Ako napríklad?

Ostaňme pri Tatraľane. Výroba v podniku bola najcennejšia, keď sa v ňom vzory vytkávali. Neskôr, keď sa prešlo na tlač, hovorí sa o slabšej ére. Ja sa teraz zaujímam práve o túto noblesnú textilnú techniku výroby z prvej polovice 20. storočia, ktorá má na Slovensku silnú tradíciu. O takúto techniku by bol aj v súčasnosti veľký záujem, ja sama som ju začala v nových kolekciách využívať.

Michaela Bednárová (1982)

textilná dizajnérka
  • Študovala na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave, absolvovala študijnú a pracovnú stáž vo Fínsku.
  • V roku 2008 založila vlastnú značku Puojd, v ktorej začala spracúvať ideu nového prístupu k slovenskému suveníru. Oslovila tým jednotlivcov i firmy (Volkswagen Slovakia, Západoslovenská energetika, Slovnaft, Slovenský olympijský výbor, Kancelária prezidenta Slovenskej republiky, Slovenská národná galéria…).
  • Vystavovala na medzinárodných výstavách reprezentujúcich súčasný slovenský dizajn (Londýn, Brusel, Varšava, Praha, Madrid, Viedeň). V roku 2015 získala Národnú cenu za dizajn za vytvorenie dezénov pre kolekciu Lenky Sršňovej – Colorcode.
  • Popri svojej práci sa venuje aktivitám, ktoré pomáhajú zlepšiť dizajnérske odvetvie i kultúru všeobecne (OZ Denamit, OZ KicK, TEDx Kežmarok, Po stopách Tatraľanu).

Samozrejme, hovoríme o moderných technológiách, ktoré ponúkajú veľa možností v zábere podnikania. Asi už nevrátime pestovanie ľanu pod Tatry. Ale existujú spôsoby, ako oživiť tradíciu a postaviť na nej realistický podnikateľský plán.

Aj v cenovej konkurencii súčasného textilného veľkopriemyslu?

Poviem to tak, že v Nemecku, Poľsku, Portugalsku či Taliansku sa textilné fabriky zachovali a fungujú. U nás nie, napriek tomu, že cena práce je u nás stále nižšia ako na Západe. Problém vidím ale aj v tom, že Slováci sa ešte nenaučili byť dobrými podnikateľmi.

Vidím stále podniky, ktoré desať rokov neinovujú a potom sa čudujú, že prestanú prichádzať objednávky. Prípadne také, ktoré sú obchodne závislé od jedného veľkého klienta, menších ignorujú, a keď ten veľký odíde, skrachujú. Česi sú v tomto pred nami, aj preto spolupracujem nielen so slovenskými, ale aj s českými firmami.

Nie je problém aj v tom, že menší dizajnéri majú špecifické požiadavky, ale nie príliš vysoké objednávky? A výrobcom sa nechce investovať do technológií a zaškoľovania ľudí pre pár stoviek kusov výrobkov?

Takto sa na to ale nemôžu pozerať. Ja som pred rokmi zadávala jednému výrobcovi zákazku, niečo, čo robil prvý raz a musel sa to naučiť. Dnes touto metódou vyrába v tisícoch kusov pre mnohé ďalšie značky, nielen pre mňa. Navyše, keď v týchto končinách niečo vyrábate kvalitne a spoľahlivo, o prácu nemáte núdzu.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #textilný dizajn #slovenské motívy #Michaela Bednárová