Prostredník ich krok hodnotí tak, že ho vlastne moderným spôsobom vyhlásili za kacíra. Ak sa ľudia nazdávajú, že na Slovensku je možné vytvoriť nejakú kultúrnu pevnosť odolnú voči vplyvom globalizácie, je to ilúzia, povedal v súvislosti s otázkou LGBTI komunity. „A ak im v tom politici a cirkevní predstavitelia pritakávajú, tak je to podľa mňa klamanie ľudí, pretože vývoj je nezadržateľný,“ dodal.
Sklamali vás biskupi?
Prekvapilo ma to. Prišlo to bez predchádzajúceho varovania, aj keď je pravda, že už tak dva alebo tri roky mi zbor biskupov dával najavo, že nie sú celkom spokojní s mojimi postojmi a názormi. Nielen v otázke práv LGBTI komunity, ale všeobecne. Musím ale priznať, že ich rozhodnutie dosť otriaslo mojou vierou a predstavou o evanjelickej cirkvi. V nej som od malička vyrastal ako syn evanjelického farára. Sám som tiež pôsobil ako farár niekoľko rokov. Keď sa ma ľudia pýtali, či sa nebojím, že ma za názory vyhodia, vždy som odpovedal, že sa to môže stať, ale pevne verím, že v našej cirkvi sme schopní udržať širší názorový prúd a sme schopní diskutovať o zložitých témach. Myslím si, že v prípade práv LGBTI komunity ide o vážnu spoločenskú tému a cirkev sa jej nemôže vyhýbať a tabuizovať ju.
Evanjelickú cirkev považuje verejnosť za otvorenejšiu než katolícka. Tvrdý trest voči vám však naznačuje, že to tak nie je.
Musím povedať, že v názoroch na LGBTI komunitu je slovenská evanjelická cirkev v európskom priestore dosť osamelá. Keď sa pozrieme len k susedom Čechom, naša sesterská Českobratská cirkev evanjelická s touto témou nakladá úplne inak. Nerobí z týchto ľudí strašiaka spoločenského rozkladu, ako to zaznieva z úst cirkevných predstaviteľov alebo mimovládnych organizácií napojených na cirkev na Slovensku. Ukazuje sa, že naši traja biskupi sa skôr priklonili na stranu až ľudového nátlaku, najmä po mojom vystúpení na Dúhovom pochode. Viem si predstaviť, že boli ľudia, ktorí tým boli pohoršení a že písali biskupom. Ale čakal som, že biskupi im vysvetlia, že evanjelici sa vždy zasadzovali za práva menšín a utláčaných ľudí. Tak to bolo aj v dejinách a patrí to k dobrým tradíciám našej cirkvi. To však neurobili, vypočuli ich a skôr by som povedal, že sa ich možno aj zľakli. Na druhej strane, musím povedať, že vnímam v prostredí evanjelickej cirkvi ľudí, ktorí myslia v tejto otázke otvorene a vyslovujú mi podporu.
Takže problém je vo vedení?
Nemáme žiadne prieskumové sociologické dáta, ktoré by nám povedali, že v evanjelickej cirkvi na Slovensku je toľko a toľko percent za podporu práv LGBTI a toľko a toľko je proti. V každom prípade som však rátal s podporou vedenia cirkvi, pretože takto to v evanjelických cirkvách v zahraničí funguje. Keď si zoberiete situáciu v Nemecku, tam sa za práva LGBTI ľudí nestavajú cirkvi len v občianskej rovine, ale ich akceptujú aj vo vnútri cirkvi. Požehnajú párom rovnakého pohlavia. Podobne je to aj vo veľkých evanjelických cirkvách v Nórsku či Česku. Fínska cirkev je známa tým, že je dosť konzervatívna. Napriek tomu umožnila kompromisné riešenie, kde dovoľuje modlitbu s týmito pármi, teda ich nevyháňa a nedémonizuje ich spolužitie. Toto je trend, ktorý vnímam, a keď sa evanjelici rozhodnú pridať na stranu konzervatívnej časti spoločnosti, tak to ma šokuje. Je to pre mňa neprijateľné.
Pomohli by noví ľudia vo vedení, ľudia s otvorenejším myslením?
Áno, to je jediná cesta. Evanjelická cirkev má tradíciu volených predstaviteľov a dvaja z troch vrcholových biskupov končia svoje druhé funkčné obdobie. To znamená, že už nemôžu viac kandidovať. Budúci rok preto máme voľby a pevne verím, že sa nájdu charaktery, ktoré budú zmierlivé v tejto otázke. Sú aj takí ľudia, ktorých by som rád videl vo vedení, keďže sám sa uchádzať nemôžem.
Prečo má u nás LGBTI komunita ťažkú cestu k tomu, aby si vybojovala svoje práva?
Vo všeobecnosti slovenská spoločnosť je aj v iných témach veľmi konzervatívna. Zoberme si bioetické otázky, otázku interrupcií, tému umelého oplodnenia či záležitosť zrážky kultúr, ktorej čelíme v súvislosti s migračnými vlnami. Konáme na základe pudu sebazáchovy, sebaobrany, a to potom rezonuje aj v stanoviskách našich politických predstaviteľov. Toto je jedným z dôvodov, prečo sa darí presvedčiť väčšinovú populáciu, že v prípade práv LGBTI komunity ide o nejaké civilizačné hrozby. Ak sa ľudia nazdávajú, že na Slovensku je možné vytvoriť nejakú kultúrnu pevnosť odolnú voči vplyvom globalizácie, je to ilúzia. A ak im v tom politici a cirkevní predstavitelia pritakávajú, tak je to podľa mňa klamanie ľudí, pretože vývoj je nezadržateľný.
Medzi farármi či inými funkcionármi evanjelickej cirkvi sú ľudia, ktorí patria do tejto komunity. Držia to v tajnosti?
Nemôžu s tým vyjsť na verejnosť. Je to pokrytecké. Prostredie ich núti do toho, aby to neurobili, lebo by prišli o svoje povolanie. Viem si predstaviť, že pre existenčné dôvody sa takto nejako zariadia. Pre nich je to traumatizujúce a myslím si, že aj neopodstatnené. Rozhodujúca otázka totiž je, či akceptujeme tvrdenia moderného psychiatrického a lekárskeho výskumu, že homosexuálnu orientáciu si človek nevyberá. Ak je to tak, jeho orientácia je súčasťou jeho identity a my ho nemôžeme za to trestať. Spoločnosť by mala akceptovať, že ide o výraz inakosti. Tak, ako sa učíme akceptovať iné rôznosti, napríklad rasy. Veď je do neba volajúce, že máme problém prijať niečo, čo považujeme za nenormálne len preto, že je to iné.
Ako sa o homosexuáloch diskutuje v cirkvi?
V diskusiách vo vnútri cirkvi sa často zneužíva teologická argumentácia. V prospech konzervatívnych stanovísk sa ľudia opierajú o rôzne biblické texty, ktoré vytrhávajú z kontextu. A keď príde človek s argumentmi, ktoré spochybňujú konzervatívny prístup, tak namiesto diskusie dôjde k vyhláseniu takého človeka za kacíra. Tento výraz sa dnes nepoužíva, ale stanovisko biskupov znamená moderné vyhlásenie jedného teológa za kacíra, pretože jedna z formulácií v ich dokumente znie, že moje názory nie sú v súlade s učením evanjelickej cirkvi.
Dokáže cirkev meniť názory?
Áno. Zoberme si biblické texty a ich pohľad na sobáš rozvedených osôb. Jednoznačne ich zakazujú, nazývajú to cudzoložstvom, čo sa dlhé roky rešpektovalo. Reformácia potom umožnila rozvod, ale na rozvedených ľudí, ktorí sa chceli opäť zosobášiť, sa cirkev pozerala zdržanlivo. Dnes to nie je problém a aj evanjelická cirkev na Slovensku požehnáva to, čo biblické texty nazývajú cudzoložstvom. Považujem to za správne, lebo cirkev pochopila, že ľudia, ktorým spolužitie stroskotá, chcú žiť plnohodnotne ďalej. S ohľadom na princíp lásky k blížnemu to cirkev umožnila. A tým argumentujú aj cirkvi v zahraničí, ktoré práva LGBTI ľudí akceptujú.
Máte možnosť odvolať sa proti rozhodnutiu biskupov?
Budem sa brániť a hľadať spôsoby. Stanovisko nie je formulované v podobe úradného rozhodnutia, ako sme na to zvyknutí v občianskoprávnych postupoch. Teda nie je tam napísané, že ide o rozhodnutie, ani to, či je možné sa proti nemu odvolať a kde. V tomto nie sú celkom jasné ani cirkevné predpisy, preto budem stanovisko skúmať a ak existuje možnosť, ako odchodu z univerzity zabrániť, využijem ju. Otázka môjho odvolania však stojí nielen na otázke vzťahu k cirkvi, ale aj k Univerzite Komenského, lebo nemám pracovnú zmluvu s cirkvou a Evanjelická bohoslovecká fakulta UK nie je cirkvou zriadená vysoká škola. Je to fakulta verejnej vysokej školy a riadi sa vnútornými predpismi UK.
Budete učiť na univerzite aj po 15. septembri?
Viem si predstaviť, že biskupi koncipovali vyhlásenie s tým zámerom, aby so mnou univerzita po jeho uverejnení rozviazala pracovný pomer a tak akceptovala rozhodnutie cirkvi. Či to UK naozaj urobí, je otázne. Dekan fakulty sa jednoznačne vyjadril, že ide o novú situáciu. To znamená, že teraz si musí naštudovať, ako vôbec stanovisko biskupov interpretovať. Je fakt, že vysokoškolský zákon nepriamo pripúšťa takúto možnosť a aj štatút fakulty pozná inštitút kánonickej misie, na ktorý sa stanovisko odvoláva, ale čo to znamená pre pracovnoprávny vzťah, to je teraz otázka, ktorú musia právnici vysvetliť.
Ak by ste predsa len museli odísť, čo by to pre vás znamenalo?
To si nepripúšťam a určite budem bojovať, aby som mohol aj ďalej pôsobiť ako vysokoškolský pedagóg, lebo na to je zamerané moje celoživotné úsilie. Ak by sa to naozaj zlomilo, nebojím sa akejkoľvek práce, či už duševnej, alebo manuálnej.
Biskupi tvrdia, že nenáležite ovplyvňujete mladých ľudí, že zneužívate svoje akademické postavenie. Ako sa staviate k ich argumentom?
Ak si niekto predstavuje, že každá moja prednáška sa začína a končí tým, že musíme podporovať práva sexuálnych menšín, tak sa hlboko mýli. Na fakulte máme akreditovaný študijný program a ja sa ho pridŕžam. Ak sa tieto otázky dostanú na stôl, tak o nich hovoríme, študentom vysvetľujem rôzne prístupy a snažíme sa diskutovať. Ak si biskupi myslia, že odstránením jedného človeka s takýmto názorom z prostredia fakulty všetko vyriešia, tak sa rovnako mýlia. Mladí ľudia predsa nežijú vo vákuu, vidia, že táto téma spoločnosťou lomcuje.
Ako zareagujú študenti na rozhodnutie biskupov, čo si myslíte?
Zastraší ich to. To sú situácie, v ktorých sa ukazujú charaktery. Veľmi si preto vážim aj svojich názorových oponentov, ktorí, keď sa dozvedeli o vzniknutej situácii, povedali, že síce so mnou nesúhlasia, ale toto nie je riešenie. Cestou má byť diskusia, a nie umlčovanie, najmä na akademickej pôde.
Prečo ste sa rozhodli na Dúhovom pochode nielen zúčastniť, ale aj verejne vystúpiť?
Vnímam, že v slovenskom prostredí sú porušované práva tejto komunity a podľa môjho etického a kresťanského presvedčenia, ak sa niekto nezastane tých, ktorých práva sú porušované, tak robí to isté, akoby sám tieto práva porušoval. Preto som to cítil ako svoju povinnosť verejne sa ich zastať. Vzniklo to tak, že už aj predtým som zastával názor, že Slovensko by malo prijať zákon o registrovaných partnerstvách. Preto ma ľudia z komunity LGBTI oslovili, či by som túto podporu vedel aj verejne prejaviť a ani chvíľu som neváhal.
Adopcia pri homosexuálnych pároch – áno či nie?
Podľa toho, čo čítam a počúvam, tak si všímam, že to nie je problém. Ak sa orientujem podľa odborných článkov, ku ktorým sa dostanem, tak môj dojem je ten, že je to v poriadku.
Evanjelická cirkev považuje manželstvo za zväzok muža a ženy. Netreba zmeniť jej uznesenia, ak by chcela mať ústretovejší vzťah k homosexuálnym párom?
Evanjelická cirkev na Slovensku prijala uznesenie, v ktorom sa manželstvo definuje ako exkluzívny heterosexuálny zväzok jednej ženy a jedného muža. S tým súhlasím a často hovorím o tom, že je veľmi zvláštna a neprípustná skratka, keď niekto interpretuje podporu práv homosexuálov ako ohrozenie tradičnej rodiny a manželstva. Nevidím v tom logickú súvislosť. Neviem, ako spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia môže ohroziť heterosexuálov. Pre mňa sú obe veci prijateľné. Niektorí moji kolegovia otvorene hovoria o tom, že aj spolužitie dvoch osôb rovnakého pohlavia by sa malo nazývať manželstvom.
Môže podľa cirkevného práva požehnať evanjelický farár sobáš dvoch ľudí rovnakého pohlavia?
Reformátori vyňali manželstvo spod právomoci cirkvi a presunuli ho do právomoci civilnej. Správali sa potom tak, že to, čo rešpektuje civilná oblasť ako platné manželstvo, rešpektuje aj cirkev. Napríklad v Nemecku či v Rakúsku je v evanjelickej aj katolíckej cirkvi taká prax, že cirkev môže požehnať len zväzok, ktorý je platný podľa štátneho práva. Stačí teda, keď sa spoločnosť dohodne, že manželstvom bude aj spolužitie osôb rovnakého pohlavia. Nedávno v Nemecku prijali zmenu ústavy, v ktorej zrovnoprávňujú manželstvá hetero- a homosexuálnych párov. Hovoria tomu manželstvo pre všetkých.
Bude niekedy Slovensko pripravené na prijatie a akceptáciu homosexuálnych manželstiev?
Verím, že áno. Treba však hľadať priestor, v ktorom sa dá s dôverou a slobodne o týchto ťažkých témach diskutovať. Nespochybňujem, že je to ťažká téma, ale tým, že budeme o nej mlčať, ju zo stola neodstránime. Najmä cirkvi, ktoré majú u nás najväčšiu silu v hodnotových otázkach, musia vytvárať takýto priestor, ktorým by mali byť práve teologické fakulty. Spoločnosť by si mala všímať skutočnosť, že cirkvi v akademickom prostredí umlčujú diskusiu. Inak sa v tejto problematike ďaleko nepohneme.
Má v súčasnosti cirkev vplyv na spoločnosť?
Má ho stále veľmi veľký a ja kriticky hovorím o tom, že v témach, ktoré rozdeľujú spoločnosť, nehľadá prostriedky, ako ju spájať, ale skôr vyostruje hrany. Nevyužíva svoj vplyv na to, aby hľadala zmier v spoločnosti. To platí aj v témach ako latentná xenofóbia či islamofóbia. Navonok ich síce odsudzujú, ale aby proaktívne riešili problém, to sa nedeje. Cirkev nekoná proaktívne ako agent zmierenia v rozdelenej spoločnosti, a to je vážny nedostatok.