Srbský spisovateľ Dragan Velikić: Svet nevyhnutne potrebuje nové idey a vzťahy

V rozhovore pre Pravdu o strednej Európe však zdôrazňuje, že „národy strednej Európy si viac než ostatné udržiavajú zvyky a tradície, aby mohli spolu žiť aj vtedy, ak si navzájom nepadli do oka a ich náboženstvá či historické pozadie sú veľmi odlišné… Mnoho národov, každý pri svojom vlastnom stole, ale spoločne v jednej kaviarni.“

Čo pre vás znamená stredná Európa? Existuje alebo nie?

Ako dieťa som sa zaujímal o filateliu. S úctou som vyslovoval mená niektorých, v tom čase už neexistujúcich štátov, prezeral som si portréty ich vládcov. A neskôr som sa často sám seba pýtal, aké to môže byť, keď sa človek v priebehu svojho života musí rozlúčiť s jednou krajinou a prestúpiť do inej. Ako z jedného vlaku na druhý. Alebo presnejšie, keď je svedkom výmeny tabule na dverách vagóna bez toho, aby mohol vagón opustiť. Netušil som vtedy, že raz budem mať aj ja takúto skúsenosť. Dnes sa rozprávam so svojím synom, ktorý môže bez pasu cestovať akurát z Mariboru do Skopje, a opakujem si vetu našich stredoeurópskych nostalgikov, ktorí snívali o dobe, keď bez pasu cestovali z Krakova do Terstu.

Znamená vaša nostalgia spôsob zabudnutia na komunizmus, totalitu?

V dobe, keď sa v Juhoslávii mnoho hovorilo a písalo o strednej Európe, som ako mnohí ďalší Východoeurópania pri tomto pojme zabúdal na stupeň útlaku počas komunistického režimu. Rakúsky spisovateľ a dramatik Peter Handke vtedy vynaliezavo prirovnal celé dejiny strednej Európy k meteorológii. Handke má len čiastočne pravdu, pretože, ak chceme jeho definíciu vyjadriť v meteorologických termínoch v plnom rozsahu, potom by tlak a depresia a raj a peklo boli pojmami z meteorológie. Stredoeurópsky syndróm som vždy vnímal ako potrebu ducha dať chaosu koordináciu. Chaosu, ktorý – zostávame ešte na moment v oblasti meteorológie – je každý deň ohlasovaný s rovnakou pravdepodobnosťou ako snehová búrka alebo tropická horúčava.

Dajú sa podľa vás definovať hranice strednej Európy?

Je ťažké určiť hranice strednej Európy rovnako ako hranice Stredozemného mora. Boli vymedzované v priebehu stáročí ako dočasné tetovanie na meniacom sa reliéfe. Pestrý vzor vybledol – jedinou jednoznačnou legendou na mape strednej Európy je Dunaj, mocná tepna tohto organizmu.

Dunaj preteká aj cez Belehrad. Ako vnímajú ľudia, intelektuáli, politici v Srbsku podunajský priestor?

My v Belehrade z vyhliadky na hrade Kalemegdan sme pozorne a s obavami sledovali Dunaj a všetko, čo čas prináša. Vieme, že ak sa chceme pohybovať po strednej Európe, musíme stále chodiť pozdĺž Dunaja, ale vždy proti prúdu… Prvá známa veľká civilizácia vznikla na Dunaji. Starobylá kultúra, ktorá nepatrí žiadnemu národu. A najdôležitejšie archeologické nálezisko tejto kultúry, Lepenski vir, sa nachádza na srbskom brehu v oblasti útesov Djerdap. V Djerdape, medzi Srbskom a Rumunskom, je táto európska rieka Dunaj – hoci to spisovatelia, ako aj politici až príliš ľahko prehliadajú – zároveň najširšia a najužšia. Stredná Európa je súčtom svetov ako príliš rozmanitých, tak predsa podobných.

Žili ste v Budapešti i vo Viedni. Môžeme pochopiť ducha strednej Európy prostredníctvom ducha hlavných stredoeurópskych miest – od Sarajeva cez Belehrad, Budapešť, Viedeň, Prahu, Krakov po Varšavu?

Stredná Európa, presnejšie Rakúsko-Uhorská monarchia bola prvým ozajstným multinárodným a multikultúrnym štátnym spoločenstvom po Ríme, ktoré vyžadovalo od všetkých toleranciu. Hovorím vyžadovalo, pretože v minulosti multikulturalizmus, tolerancia a spolužitie neboli zaužívanými pojmami. Myslím si, že stredná Európa – zámerne alebo nie – praktikovala spolužitie skôr ako ostatné regióny Európy. A to plodilo rovnako tak dobré, ako aj jej zlé vlastnosti.

Ktoré máte na mysli?

Istá zdržanlivosť a uzavretosť medzi štyrmi stenami, okná, ktoré vyzerajú tak, akoby neboli nikdy otvorené do ulice, paláce, ktoré pôsobia , akoby sa z nich mali stať kasárne a z neznámeho dôvodu mohli počas stavby meniť svoju funkciu a účel. To všetko je azda dôsledkom skutočnosti, že sme museli akceptovať iných, aj keď s horkosťou, s trochu stisnutými perami. Na druhej strane nemiešanie sa do záležitostí druhých, hoci aj v ich záujme, je pravdepodobne tiež formou tolerancie. No najdôležitejšie je, že národy strednej Európy si viac než ostatné udržiavajú zvyky a tradície, aby mohli spolu žiť aj vtedy, ak si navzájom nepadli do oka a ich náboženstvá či historické pozadie sú veľmi odlišné.

Z čoho tak usudzujete?

Povedzme už len z toho, že iba vo Viedni, v hlavnom meste strednej Európy, existuje značný počet kaviarní s jedným radom stolíkov, pri ktorých je len jedna stolička. Je to pokus žiť ako pozorovateľ alebo si dať pauzu, pozrieť sa do seba, vytvoriť si kruh vlastného magnetického poľa. Nie je náhoda, že práve vo Viedni vznikli zvláštne inštitúcie – Wiener Cafés. Rakúsky intelektuál Alfred Polgar definoval veľmi presne tento fenomén: "Do kaviarní chodia ľudia, ktorí chcú byť sami, ale potrebujú k tomu spoločnosť.“ To je topografia strednej Európy: mnoho národov, každý pri svojom vlastnom stole, ale spoločne v jednej kaviarni.

Nevnímate však, že sme zabudli na svoju spoločnú históriu? Nepoznáme a nespoznávame sa. Slováci a Česi nemôžu pochopiť napríklad nevraživosť medzi Srbmi, Chorvátmi a Bosniakmi. Kde hľadať vysvetlenie?

Národy bývalej Juhoslávie sú si nielen blízke, ale aj výrazne premiešané manželstvami, príbuzenstvom, priateľstvami. Ľudia cestovali, menili miesta svojho pobytu, deti zo všetkých kútov Juhoslávie prichádzali do Belehradu študovať alebo išli do Sarajeva, Ľubľany… Bolo to celkom normálne. Pre niektorých. Iní sa však na to pozerali s podozrením, mrmlajúc si popod fúzy, pretože nebolo vhodné rozbíjať národnú jednotu v časoch socializmu. Je to jeden z dôvodov, pre ktorý táto jednota neskôr skolabovala. V každom prípade ale bolo veľmi veľa ľudí, ktorí sa skutočne cítili byť členmi nového národa Juhoslovanov.

A napriek tomu sa Juhoslávia rozpadla…

Najväčší vplyv pri rozpade spoločného štátu malo náboženstvo, pretože rozdielnosti boli konkrétne: Chorváti sú katolíci, Srbi pravoslávni, Bosniaci boli neskôr nazývaní moslimami, ale vierovyznanie nakoniec dostalo charakter národa. Nastal zlom a rozpad využili politici. Každý z nich chcel vládnuť na svojom malom piesočku so svojou malou pomstou. Manipulácia bola hrozná, najmä v médiách. Do obehu sa dostávali falošné príbehy s cieľom vzbudiť strach a pocit ohrozenia typu: tí druhí vždy vraždili, spaľovali, znásilňovali. Medzi obyčajnými ľuďmi, najmä v postihnutých oblastiach to úspešne vyvolávalo potrebu zmocniť sa zbraní. Ale čo je veľmi dôležité a nevenuje sa tomu náležitá pozornosť: oveľa menej ľudí je tých, čo bojovali, než tých, ktorí hovorili: len žiadnu vojnu a nenávisť! Mnoho priateľstiev a vzťahov prežilo vojnové utrpenie. Nástupnícke strany bijú na vojnové bubny kedykoľvek vládnu – všeobecne nekompetentne – keď politici cítia, že sa zem pod nimi trasie. A politika má stále svojich lokajov – štátne médiá, nehovoriac o cynikoch a zištných špekulantoch, ktorí z toho všetkého ťažia.

Juhoslávia bola možno veľmi rozmanitá na príliš malom území, preto neprežila. To je však aj stredná Európa a v konečnom dôsledku aj Európa…

Neviem, čo by som vyčítal krajinám bývalej Juhoslávie, pretože sa obávam, že v tejto transformácii všetky stratili časť svojej identity. Utekajúc zo silnej a stabilnej krajiny, utekajúc zo socializmu, rútiac sa do kapitalizmu, ktorý sa ukázal byť užitočný len pre malú časť populácie, tú časť, ktorú v princípe necharakterizujú špecifické morálne hodnoty, sa všetky tieto krajiny obrátili do minulosti, namiesto do budúcnosti. Pritom nie do nejakej relevantnej minulosti, ale k mýtom, preludom a rozprávkam.

Mieri Srbsko úprimne do európskych štruktúr alebo chce zostať nezávislé, trochu špecifické?

Obávam sa, že vzhľadom na vývoj situácie v Srbsku, ale aj v samotnej EÚ, počet euroskeptikov začal prevyšovať počet priaznivcov jednotnosti. A čo sa týka oficiálnej politiky a politikov, v Srbsku nemáme žiadneho lídra alebo vizionára. Naopak, politika spadla na úroveň, kde ide iba o dosiahnutie najvulgárnejšieho a najvýnosnejšieho osobného zisku. Ako sa to všetko skončí? Nemám tušenie.

Srbi a Slováci spolu zdieľali históriu, v Srbsku už takmer tristo rokov žije výrazná slovenská menšina. Napriek tomu naše dve krajiny nespolupracujú. Nespoznávame sa, kultúrna výmena je na minimálnej úrovni.

Je zrejmé, že naši oficiálni politici nevidia v zbližovaní výhody. Spojenia sa vytvárajú výhradne na základe ekonomických benefitov, kultúra na celom svete skĺzla na okraj.

Nemohli by sme sa inšpirovať napríklad škandinávskymi krajinami, ktoré si vytvorili Severskú radu? Sledujú si vzájomne televízie, poznajú sa a spoločne propagujú svoj sociálny model po celom vete.

Škandinávske krajiny sú očividne na vyššej civilizačnej úrovni ako väčšina zvyšku sveta. Takže severania nevyzerajú ako ja, či Srbi, alebo Slováci ani v iných veciach, kde sú Škandinávcami. Neviem, čo je dôvodom, že sa tam našiel konsenzus na dosiahnutie vysokého sociálneho povedomia vo všetkých zložkách spoločnosti, na premýšľanie o budúcnosti s vysokým vedomím vlastnej zodpovednosti. To je všetko veľmi, veľmi ďaleko od nás v Srbsku.

Aj veľké národné a kultúrne celky ako Taliansko, Nemecko, Francúzsko, Španielsko, Británia boli a čiastočne sú rovnako regionálne a jazykovo odlišné od severu k juhu, akurát sa dokázali s uvedomením si vyššieho historického princípu spojiť. Stredná Európa je svojou rozlohou a počtom obyvateľov rovnaká ako tieto štáty. Bolo by možné, aby sa opäť zjednotila?

K tomuto zjednoteniu došlo v priebehu 19. storočia, čo znamená, že nie tak dávno. Zhruba v rovnakom čase vznikol nápad zjednotiť slovanských ľudí v kráľovstve južných Slovanov. V tomto ohľade sa Juhoslávia vyvíjala v rovnakom historickom duchu a išla v súlade s historickým procesom. Zostal však problém náboženskej diferenciácie, a tento rozdiel jasne existuje v širšom kontexte Slovanstva. Plus s dodatočnými zlými pocitmi z obdobia komunizmu, ktoré znamenalo podriadenie sa slovanských národov dominantnému Rusku.

Čo by nás mohlo zblížiť v nadchádzajúcich časoch?

Myslím si, že to nemôžu byť žiadne národné alebo slovanofilské pocity. To, na čom sa môžeme zbližovať, sú nové idey, nové politiky – kultúra v najširšom zmysle slova.

Nejaké špecifické idey pre náš región?

Myslím si, že celý svet nevyhnutne potrebuje nové idey a nové vzťahy, ktoré k sebe privedú nových, odlišných a lepších ľudí.

Je literatúra, hudba, film, umenie ako také unikátne a zvláštne v strednej Európe?

Je veľmi výrazné a pevné. Vytvára nesporné hodnoty a väzby medzi nami – nielen Srbmi a Slovákmi – ale v spoločnom európskom dedičstve.

Spisovateľ Milan Kundera v minulosti povedal, že veľmoci robia dejiny a malé národy hľadajú svoj zmysel v kultúrnej tvorbe.

Kundera je jeden z mojich najobľúbenejších autorov a k tej myšlienke, ktorú ste zmienili, niet skutočne čo dodať.

Hovorí sa, že stredná Európa je chorá na históriu. Je to pravda?

Bohužiaľ, toto je naša smutná súčasná realita.