Peter Weiss: Česi a Slováci? Vo svete sme výnimočný prípad

, , 20.09.2017 07:00
Peter Weiss
Veľvyslanec Slovenskej republiky v ČR Peter Weiss. Autor:

Pred 25 rokmi vo voľbách do SNR zvolilo Stranu demokratickej ľavice pod vedením jej predsedu Petra Weissa 453 203 občanov (14,7 percenta). Bolo preto kľúčovým, že zmodernizovaná ľavica vtedy podporila zvrchovanosť Slovenska a vznik Ústavy SR.

Dnes, necelé štvrťstoročie po rozdelení ČSFR, je Peter Weiss veľvyslancom SR v Prahe a zdôrazňuje:,,Naj­dôležitejšie je ukázať občanom Slovenskej aj Českej republiky, že československý štát bol pre obe veľká hodnota. Že niečo vo svete znamenal a aj 25 rokov spolupráce po pokojnom ústavnom rozdelení federácie bolo vynikajúcich." Rozhovor s Petrom Weissom vychádza v rámci cyklu Príbeh Slovenska – 25 rokov.

Muselo sa Československo rozdeliť?

Toto rozhodnutie nespadlo z neba. Tým, ktorí sú s ním dodnes z rôznych dôvodov nespokojní – ukázala to i diskusia k 25. výročiu začatia politických rokovaní o rozdelení ČSFR, ktorú som mal možnosť sledovať v Prahe, možno pripomenúť povzdychnutie filozofa a chartistu Milana Šimečku, Čecha dlho žijúceho na Slovensku, ktorý sa po Novembri stal poradcom prezidenta Václava Havla, v príhovore pre Československý rozhlas ešte v roku 1990:

„Koľko sa premrhalo príležitostí postaviť česko-slovenské vzťahy na moderný európsky základ spolužitia. Kde sme už mohli byť: slovenský pocit života v českom tieni na byrokratickom poručníkovaní mohol už byť dávno prekonaný, pocit slovenskej národnej identity vyplnený a tak ďalej. Mohli sme tu stáť v Európe ako dva rovnocenné národy, s rovnocenným sebavedomím, s pocitom, že si nemáme čo závidieť a že všetko, čo sa medzi Slovákmi a Čechmi odohráva, môže byť obohacujúce. Osud Československej republiky sa ocitol v rukách vládnucich politických elít, ktoré vzišli z prvých demokratických volieb na jar roku 1990."

Skvelý slovenský historik 20. storočia Ľubomír Lipták poukázal na to, že vzhľadom na priaznivú medzinárodnú situáciu na ne doliehalo minimum tlakov a obmedzení a pre politické kroky mali otvorený priestor. Konštatoval: „Samozodpovednosť bola najvyššia, aj v porovnaní s donedávna najpriaznivejším obdobím po roku 1918. Preto aj posudzovanie ponovembrových politických elít zo zorného uhla, ktorý je pre rôznosť historických podmienok prevratu najspravodlivejší, teda ako využili dané možnosti – bude asi najprísnejšie… manévrovací priestor na ospravedlňovanie typu ,menšie zlo' je minimálny… November dejiny nepísal, ale otvoril… Otvoril priestor aj v inom zmysle: že ciele nie sú stanovené ako pevné a mocou sankcionované hranice, ale ako neustále diskutované inovácie.“

Historik Jan Rychlík vo svojej dôkladnej monografii Rozdělení Československa 1989 – 1992 konštatoval, že „sa v česko-slovenských vzťahoch neobjavilo nič, čo by už v nejakej podobe nebolo nastolené v minulosti, najmä v roku 1968“. To je základ odpovede tým predstaviteľom vtedajších vládnucich politických elít a ich priaznivcom, ktorí aj po 25 rokoch vyslovujú nespokojnosť s tým, že sa spoločný štát rozdelil.

Václav Havel v mene Občianskeho fóra, ktoré sa stalo dominantnou politickou silou a vo voľbách v ČR dosiahlo nadpolovičný počet mandátov vo Federálnom zhromaždení i v Českej národnej rade, hneď na začiatku novembrových udalostí v posolstve slovenskému národu, nahovorenom na magnetofónovú pásku, vyslovil nádej, že „federalizovaná totalita sa zmení na demokratickú federáciu, a že budeme žiť ako dva svojprávne bratské národy, … ktorých priateľstvo bude skutočne autentické“.

Volebný program víťaznej VPN bol jasný: „Zastávame stanovisko, že pôvodnou, základnou suverenitou je suverenita každej z oboch národných republík – zatiaľ čo suverenita federácie je suverenitou odvodenou, delegovanou. Obe národné republiky si majú spravovať svoje záležitosti samy, pričom vo federálnej právomoci ponechajú úlohy zahraničnej politiky, obrany, finančnej politiky a v prechodnom období aj niektoré ďalšie nevyhnutné, presne dohodnuté funkcie. Cieľom nášho modelu sú silné republiky, kompetenčné republikové vlády a parlamenty.“

Peter Weiss (1952)

diplomat a bývalý ľavicový politik

  • Pred novembrom 1989 pracoval v Ústave marxizmu-leninizmu ÚV KSS v Bratislave.
  • Po Novembri sa stal predsedom KSS a iniciátorom jej transformácie na stranu sociálnodemokra­tickej orientácie pod názvom Strana demokratickej ľavice (1991). Do roku 1996 bol jej predsedom.
  • Bol poslancom Slovenskej národnej rady aj jej podpredsedom. V roku 2002 vystúpil z SDĽ.
  • Po odchode z aktívnej politiky pôsobil ako vysokoškolský pedagóg.
  • V rokoch 2009 – 2013 bol veľvyslancom SR v Maďarsku, od roku 2013 je veľvyslancom v Česku.

Tieto programové tézy nedokázali vládne koalície ani za dva roky po voľbách, po nekonečnej sérii rokovaní na hradoch a zámočkoch, pretaviť do dohody o „autentickej federácii“, do schválenia – vyše 20 rokov podľa ústavného zákona o česko-slovenskej federácii meškajúcich – národných ústav a do prijatia novej federálnej ústavy.

Prečo nedošlo k dohode?

Detaily príčin tejto nedohody sú v odbornej literatúre podrobne opísané. Martin Bútora, jeden zo zakladateľov VPN a poradca prezidenta Havla, zovšeobecňujúco konštatoval: „Protagonista revolúcie, Občianske fórum, nemalo koncepciu česko-slovenského vyrovnania, riešenia slovenskej otázky. Kontakty českého disentu so Slovenskom boli skromné, orientácia v slovenskej problematike a situácii bola nedostatočná.“

Okrem toho, vládnuca VPN sa rozdelila, a to aj pre odlišné vnímanie realizácie jej štátoprávneho programu, a stratila tak politickú silu na jeho presadzovanie voči OF a neskôr ODS a ODA. Možno dodať, že nepripravenosť reformátorskej politickej elity riešiť problém rovnocenného postavenia dvoch súčastí spoločného štátu sa v porovnaní s rokom 1968 zopakovala, ibaže s oveľa väčšou intenzitou.

A to aj napriek generačnej skúsenosti z česko-slovenského obrodného procesu, že túto otázku neradno podceňovať. Ukázalo sa, že podobne ako v roku 1968 sa vládnucimi elitami opäť oddeľovali či dokonca stavali proti sebe otázky demokratizácie a transformácie na jednej strane a otázky reformy štátoprávneho usporiadania na druhej strane ako čosi, čo je menej dôležité, čo nie je súčasťou demokratizácie, a preto môže počkať. Dalo by sa citovať množstvo dobových vyjadrení v tomto zmysle.

Ako vnímali spory o reformu štátoprávneho usporiadania občania?

Na začiatku roku 1990 preferovala transformáciu po bývalom režime zdedenej federácie na federáciu autentickú jasná väčšina občanov vtedajšej Slovenskej republiky. To sa dá potvrdiť dobovými výskumami verejnej mienky. Počas rokovaní o novej podobe spoločného štátu, o novom štátoprávnom usporiadaní medzi Českou republikou a Slovenskou republikou sa preferencie občanov v oboch republikách vyvíjali a zároveň ovplyvňovali konanie politických elít.

Výskum uskutočnený pred voľbami v roku 1992 ohľadom predstáv občanov oboch štátov o budúcom štátoprávnom usporiadaní priniesol takéto údaje: V Česku 29 percent respondentov preferovalo unitárny štát, teda Československo bez federácie, s jednou vládou a jedným parlamentom. Dvadsaťjeden percent českých občanov bolo za spolkové usporiadanie, teda, že by sa vytvorili regióny, ako sú v Rakúsku alebo Nemecku.

V česko-slovenských vzťahoch sa neobjavilo nič, čo by už v nejakej podobe nebolo nastolené v minulosti…
Jan Rychlík, historik

Zrejme za tým bola túžba posilniť postavenie Moravy a Sliezska v rámci ČR. Nebola by to teda federácia národných štátov, ale územných celkov. Inak povedané, polovica českých občanov odmietala federáciu alebo ju odmietala na národnom princípe. Iba dvadsaťosem percent českých občanov bolo vtedy za federáciu – najskôr za zachovanie tej jestvujúcej, ktorá už na Slovensku nevyhovovala, 5 za konfederáciu a 13 percent bolo už vtedy za vznik dvoch nezávislých štátov.

A Slovensko?

Na Slovensku bolo za unitárny štát 11 percent ľudí. Dnes sa zabúda na to, že táto časť ľudí, ktorí vtedy presadzovali zachovanie spoločného štátu, bola za Československo, ktoré by bolo defederalizované! Za spolkovú republiku bolo šesť percent Slovákov, za federáciu 26 percent a 31 percent bolo za konfederáciu. Za dva nezávislé štáty bolo 18 percent.

Teda toľko, ako bolo spolu na Slovensku zástancov zrušenia vtedajšej federácie národných republík. Je zaujímavé, že táto skupina ľudí sa politickými analytikmi doma ani v zahraničí, ani vtedy, ani dnes, nikdy nepokladala za nositeľa problému v zápase o obnovu spoločného štátu na autentickú federáciu, ktorý sa vyhlásil hneď po Novembri!

Od roku 1991 sa jej početnosť pohybovala v rôznych výskumoch od 11 až do 16 percent. Tvorili ju predovšetkým voliči vtedy vládnucich pravicových strán, ktorí sa tak vlastne stali takpovediac domácou, slovenskou brzdou demokratizácie federácie, hoci sami seba zaraďovali medzi najsilnejších zástancov demokratizačných a transformačných zmien a najhlasnejšie volali po zachovaní spoločného štátu a dožadovali sa a referenda o jeho rozdelení.

Ako problémoví sa vždy prezentovali iba slovenskí independentisti?

Iste, na tých sa ako jediných zvaľovali spory o štátoprávne usporiadanie… Málokto si pritom už dnes spomenie na jeden výskum z novembra 1992, v ktorom sa za rozdelenie federácie pod vplyvom vtedajšej atmosféry vyjadrilo väčšie percento občanov ČR ako SR.

„Napriek tradovaným povestiam o prevažujúcej slovenskej túžbe po samostatnosti,“ napísali českí sociológovia Jan Červenka a Paulína Tabery, „je zrejmé, že pokiaľ v dobe delenia federácie niekde tieto tendencie prevažovali, boli to české kraje, a nie Slovensko.“ Slovenský separatizmus si počas dvoch rokov od prvých demokratických volieb v júni 1990 vlastne udržiaval stabilnú podporu od zhruba 10 do 15 percent, okolo volieb podľa uvádzaného výskumu dosiahol až 18 percent. Zato v roku 1992, najmä po voľbách, dramaticky narastal český separatizmus, keď v októbri 1992 „vystrelil“ až na 31 percent.

Ako však vidíte, v názore na podobu spoločného štátu boli nezlučiteľné rozdiely. Nešlo teda iba o problém politických elít. Tie reprezentovali názory svojich voličov. Aj preto je ťažké určiť nejaký konkrétny bod v čase, keď ešte bolo možné federáciu „zachrániť“. V každom prípade sa však nedá súhlasiť s dnes priam módnym, ale krajne zjednodušujúcim názorom, ktorý pripisuje zodpovednosť za rozdelenie spoločného štátu dvom mužom – Vladimírovi Mečiarovi a Václavovi Klausovi, ktorí o osude spoločného štátu údajne definitívne rozhodli za dve hodiny pod stromom v brnianskej vile Tugendhat.

Toto rozhodnutie nespadlo z neba. Faktorov rozdelenia ČSFR je tak veľa, že by sme už mali opustiť posudzovanie týchto udalostí spred 25 rokov v kategóriách viny a prenechať analýzu záujmov a ideologických konceptov, ktoré stáli za motiváciami konkrétnych politických síl, historikom.

V súvislosti s významnými výročiami, ktoré si budeme pripomínať v roku 2018 – 25 rokov od osamostatnenia sa českej a slovenskej štátnosti, 50. výročie obrodného procesu, ktorý vošiel do povedomia svetovej verejnosti ako Pražská jar, a 100. výročie vzniku Československej republiky – bude na vedecké diskusie na túto tému veľa priestoru.

Ako vnímate rozdelenie ČSFR v medzinárodnom kontexte?

To je dobrá otázka. Na jednej strane, ako to vyplýva z podmienok a dynamiky debát o štátoprávnom usporiadaní, ktoré som sa pokúsil naznačiť, len ťažko možno hovoriť o fatálnom predurčení rozdelenia spoločného štátu. Je výsledkom rozhodovania sa konkrétnych politických síl v danom čase. Na druhej stane je nepochybné, ako na to upozornil britsko-americký historik Tony Judt, že „oslobodená od komunizmu prešla východná Európa druhou, ešte neobyčajnejšou transformáciou. V priebehu 90. rokov z mapy kontinentu zmizli štyri existujúce štáty (Sovietsky zväz, Socialistická federatívna republika Juhoslávia, ČSFR a NDR – tá sa ako jediná pripojila k inému štátu – NSR, a nie oddelila) a zrodilo alebo zresuscitovalo sa štrnásť nových…

Nie je však náhoda, že išlo o posledné multietnické štáty v regióne“. Podobne už spomínaný Ľubomír Lipták v posledný deň existencie ČSFR napísal: „Všeobecná tendencia je vytváranie národných štátov na troskách impérií, a to buď v momente rozpadu… alebo s istým odkladom …ako …následnícke štáty Juhoslávie a Česko-Slovensko…

Musíme naše nadštandardné vzťahy sústavne kultivovať, rozvíjať ich, pokladať ich za hodnotu.

Roku 1914 bolo na svete 44 štátov, dnes ich je 180,“ napísal vtedy slovenský historik. (Dnes ich už je v OSN 193.) A pokračoval, „teda ak to niekomu psychicky pomôže, sme ,v trende' nielen európskom, ale aj svetovom“.

Americký expert na medzinárodné vzťahy George Friedman situáciu opísal takto: „Na Východe sa po páde Berlínskeho múru a kolapse Sovietskeho zväzu vynorila z temnôt celá séria suverénnych štátov.

To bol bod, v ktorom Európa opätovne získala svoju stratenú zvrchovanosť, ktorú sa doteraz namáhavo pokúšala definovať.“ Aj keď dôvody, ktoré prispievali k tomuto trendu, treba skúmať per partes vo všetkých zložených štátoch, ktoré sa rozdelili či dokonca rozpadli – to nie je prípad ČSFR a vždy som odmietal reči o „rozpade“ federácie či spoločného štátu – nesporným faktom je, že začiatkom 90. rokov sa rozdelili všetky tri federácie zložené (dominantne) zo slovanských štátov – ZSSR, SFRJ i ČSFR.

Aj keď vonkajšie a vnútorné príčiny týchto procesov nemožno mechanicky porovnávať, jedna vec musí byť každému analytikovi jasná – myšlienka slovanskej vzájomnosti ako integračného či dokonca štátotvorného faktora sa ocitla v takej hlbokej historickej kríze, že ju nie je možné využívať ani ako pomocnú ilúziu, že existuje nejaká alternatíva k integrácii stredoeurópskych štátov do Európskych spoločenstiev.

Tu je namieste tiež pripomenúť, že práve keď sa delili spomínané federácie v postsovietskom priestore, Európske spoločenstvo sa začalo pretvárať na Európsku úniu a stávalo sa uznávanou svetovou hospodárskou i politickou mocnosťou. A tak nemôže nikoho prekvapiť, že sme sa s Českou republikou opäť stretli v EÚ.

Čo vtedy vás osobne presvedčilo, že spolužitie v rámci federácie už nie je ďalej možné a že ak sa to nemá skončiť zle, treba sa pokojne rozísť?

Krach rokovaní v Milovách vo februári 1992. Jeho príčiny vo viacerých štúdiách detailne rozoberá nedávno zosnulý slovenský historik Jozef Žatkuliak.

Kompromisný návrh Milovskej zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania totiž nakoniec neobsahoval pojem „federácia“, ba ani formuláciu, že zmluva sa stáva trvalým prameňom práva podľa návrhu slovenskej reprezentácie. Druhá hlava návrhu zmluvy obsahovala posilňujúce kompetencie spoločného štátu a jeho orgánov.

Predstavitelia VPN teda ustúpili od svojho štátoprávneho programu. V podstate už nemalo ísť o štátnu zmluvu medzi republikami ako základu ČSFR. Z uvedených dôvodov Predsedníctvo SNR neschválilo dňa 12. februára Návrh zmluvy o zásadách štátoprávneho usporiadania spoločného štátu z Milov pomerom hlasov 10 : 10, pričom rozhodujúcu úlohu zohralo, že súhlas nedali reprezentant VPN Milan Zemko a reprezentant SDĽ Milan Ftáčnik.

ČNR schválila zmluvu 11. februára, pričom niektoré české politické sily vzniesli výhrady voči článku „1“ zmluvy, keď chceli pristúpiť len na zmluvu bez právnej záväznosti a malo ísť len o zmluvu medzi národnými radami, a nie medzi SR a ČR. Český parlament neprijal ani princíp (následnej) ratifikácie zmluvy národnými radami. Vlastne sa odmietlo „zdola“ potvrdiť to, čo sa „zhora“, z vôle Národného zhromaždenia unitárneho Československa vložilo do ústavného zákona o československej federácii (27. októbra 1968), ktorý posilnil postavenie Slovákov a ich práva v rámci spoločného štátu a oneskorene tak realizoval štátoprávny program Slovenského národného povstania.

V jeho preambule sa uvádza: „My, národ český a slovenský, vychádzajúc z poznania, že naše novodobé dejiny sú preniknuté obojstrannou vôľou žiť v spoločnom štáte; uznávajúc neodňateľnosť práva na sebaurčenie až do oddelenia a rešpektujúc suverenitu každého národa a jeho právo utvárať si slobodne spôsob a formu svojho národného a štátneho života; presvedčení, že dobrovoľné federatívne štátne spojenie je zodpovedajúcim výrazom práva na sebaurčenie a rovnoprávnosť, avšak aj najlepšou zárukou pre náš plný vnútorný národný rozvoj i pre ochranu našej národnej svojbytnosti a zvrchovanosti; reprezentovaní svojimi zástupcami v Českej národnej rade a v Slovenskej národnej rade, sme sa dohodli na vytvorení československej federácie.“

Jednoducho na potvrdenie originality národných republík ako tvorcov spoločného štátu z vlastného slobodného rozhodnutia nebola vtedy politická vôľa. Chápanie národno-štátnych záujmov v transformácii spoločného štátu politickými subjektmi na českej i slovenskej strane sa teda výrazným spôsobom rozchádzalo a nevidel som šancu, že môže medzi nimi dôjsť k dohode. Rozhodnutie sa ponechalo na voličoch, ktorí dali dominantnú podporu štátoprávnym predstavám HZDS na Slovensku a ODS v Česku.

Myslíte si, že keby voľby 1992 dopadli ináč, tak sa iným volebným víťazom na slovenskej i českej strane podarí spoločný štát zachrániť?

Čo sa týka volieb, je zbytočné ex post špekulovať o „keby“, a už vôbec nie kritizovať ich výsledky po 25 rokoch. Hoci fakt, že vo voľbách do NR SR prepadlo až 20 percent hlasov, vrátane 4 percent hlasov Dubčekom vedenej Sociálnodemokra­tickej strany Slovenska, ktorá odmietla predvolebnú koalíciu so SDĽ, je hoden historicko-politologickej analýzy, lebo ovplyvnil pomer síl po voľbách. Podobne došlo k veľkému prerozdeleniu hlasov v ČR.

Podstatné je to, že každá politická strana mala možnosť tie voľby vyhrať… Urážať sa dnes na vtedajších voličov sa jednoducho nepatrí.

Hovorí sa, že skôr či neskôr by Česko-Slovensko muselo zaniknúť, že to bol do istej miery umelo vytvorený štát a že Slováci museli zavŕšiť svoj emancipačný proces vlastnou štátnosťou – súhlasíte s týmto názorom?

Áno, také názory sa vtedy objavovali. Našiel som dva britské komentáre na túto tému. The Independent v júni 1992 napísali, že voľby „len potvrdili chybnosť princípu, na základe ktorého bolo Česko-Slovensko po prvej svetovej vojne vytvorené“. The Times konštatovali, že „Česko-Slovensko bolo vytvorené z veľkej časti umelo, aj keď nejaký čas fungovalo“.

Asi sa v týchto komentároch podvedome prejavilo zlé svedomie z mníchovskej dohody… Ľubomír Lipták, odpovedajúc v predvečer konca česko-slovenskej federácie na otázku, či bolo Česko-Slovensko umelým, neprirodzeným výtvorom a či nevidí zárodky jeho zániku už v chybách a omyloch pri jeho vzniku, s preňho charakteristickým nadhľadom uviedol: „Vo chvíli zrodu sa mnohé štáty zdali súčasníkom ,neprirodzené', ba absurdné…

Rakúsko vzniklo roku 1918 proti jasne deklarovanej vôli jeho obyvateľstva. Úspešná monografia o Rakúsku medzi dvoma vojnami sa výstižne nazýva Štát, ktorý nikto nechcel. Dnes je to konsolidovaná krajina s vyšším dôchodkom na hlavu, ako majú Nemecko alebo Anglicko a za tri štvrte storočia sa dokonca stihol sformovať aj rakúsky národ. Prečo ,umelé' Rakúsko prežilo a ,umelé' Česko-Slovensko nie?

Chyba nebola v tom, že sme si v roku 1918 vybrali zle – Slováci rozhodne nie. Vtedy mali iba dve reálne možnosti: zostať v Uhorsku so známymi dôsledkami alebo ČSR. Všetky iné možnosti sú iba dodatočné konštrukcie, ktoré vtedy nemali ani reálnych domácich nositeľov, ani podporu zo zahraničia.

Chyba nebola ani v tom, že sme v roku 1918 vykročili zlou nohou; ak áno, za vyše sedemdesiat rokov sa dá mnohokrát zmeniť krok. Ak sme však došli tam, kam sme došli, tak je to výsledok konkrétnej činnosti niekoľkých generácií, ktoré tú dlhú cestu budovali, dláždili alebo prekopávali… Všetko to malo hercov aj divákov, pod všetko sa podpísali konkrétne politické strany, politici, ktorí rozhodovali alebo aspoň na seba vzali zodpovednosť.“

A keď sa pozrieme na dnešnú Českú republiku a Slovenskú republiku ako nástupnícke štáty po ČSFR, tak vidíme dva úspešné stabilné demokratické štáty, ktoré patria k najpriemysel­nejším v Európe, nie sú ekonomickými „trubelmakermi“ a patria ku garantom stability v strednej Európe. A tieto štáty existujú s výnimkou Zakarpatskej Ukrajiny, ktorá bola po druhej svetovej vojne pričlenená k Sovietskemu zväzu, v tých istých hraniciach.

Takže Československá republika bola úspešný projekt. Prežila turbulencie druhej svetovej vojny i vyše štyridsaťročný pobyt v sovietskej sfére vplyvu. Po jej pokojnom ústavnom rozdelení sa nástupnícke štáty stali priam vzorovým príkladom spolupráce, lebo po deleniach zložených štátov – pozrime si napr. vzťahy Ruskej federácie a Ukrajiny, nehovoriac o doslova krvavom rozpade bývalej Juhoslávie – to tak obyčajne nebýva. Moja diplomatická skúsenosť z Prahy je taká, že pokojný, ústavný spôsob rozdelenia ČSFR, „technika“ tohto rozdelenia, najmä však fakt našich evidentne vynikajúcich vzťahov sú predmetom veľkého záujmu nielen v Európe, ale aj na iných kontinentoch, kde musia riešiť regionálne i vnútroštátne konflikty.

Hlasovali ste za Deklaráciu o zvrchovanosti i za Ústavu SR. Predpokladali ste vtedy, že rozchod nastane už k 1. januáru 1993 alebo potrvá dlhšie?

V podstate od samého začiatku sa uvažovalo o riešení k 1. januáru 1993. Bez ohľadu na rozdielne názory nato, čo sa stalo, všetkých spájala obava z „divokého rozpadu“, ak sa neprijmú racionálne kroky. Nálada v oboch republikách totiž po voľbách v roku 1992 nebola vôbec jednoduchá.

Preto sa SDĽ rýchlo rozhodla konštruktívne prispieť k prijímaniu pozitívnych riešení a kladeniu dobrých základov pre črtajúce sa osamostatnenie slovenskej štátnosti.

Dnes je už možné s patričným časovým, emocionálnym i politickým odstupom reflektovať, ako sa potvrdili alebo nepotvrdili doma i v zahraničí formulované prognózy, nádeje, obavy, riziká, ale aj obvinenia súvisiace s politickými diskusiami a rozhodnutiami o budúcnosti štátoprávneho spolužitia Českej a Slovenskej republiky, o transformácii federálneho štátu a napokon o rozdelení ČSFR.

Ukázalo sa tiež, ako vtedajší politickí aktéri odhadli medzinárodnopo­litické súvislosti a dosahy týchto rozhodnutí na budúce životné šance Slovenskej republiky a jej občanov.

Ako to už v politike býva, nositelia politických rozhodnutí, ale aj ich kritici, sú po čase podrobení nemilosrdnej skúške správnosti týchto rozhodnutí a svojho postupu spoločenskou praxou, v tomto prípade fungovaním štátov, ktoré vzišli z procesu delenia, kvalitou života ich občanov a ich medzinárodným akceptovaním a pôsobením.

Vtedy nešlo iba o pocity a nálady kľúčových politických, mediálnych, ekonomických a občianskych aktérov a o ich praktické politické záujmy. Išlo aj a najmä o kvalitu ich úsudku o tom, aké budú dlhodobé dosahy vtedy prijímaných politických rozhodnutí. Išlo o kvalitu odhadu ekonomického, politického, administratívneho, sociálneho, kultúrneho, vzdelanostného, čiže celkového ľudského potenciálu Slovenskej republiky.

Práve to je koniec koncov kvintesenciou správnosti a kvalifikovanosti posudzovania a prijímania politických rozhodnutí v inkriminovanom čase. Spory o ďalšiu podobu spolužitia štátoprávnych vzťahov Slovenskej republiky a Českej republiky totiž sprevádzalo stále intenzívnejšie strašenie katastrofickými víziami a scenármi, ktoré sa týkali takmer výlučne Slovenskej republiky.

„Vedomí si nenapraviteľných morálnych a ekonomických škôd, ktoré by priniesol rozpad ČSFR,“ písalo sa napríklad vo výzve Za spoločný štát. A v závere sa apelovalo na občanov: „Nedovoľte, aby sa zopakoval február 1948.“

Predpovede viacerých prognostikov o ekonomickom krachu Slovenska po získaní samostatnosti sa teda nenaplnili…

Po dvadsiatich piatich rokoch možno s istotou povedať, že tí, čo v oných rokoch hovorili v súvislosti s možným rozdelením spoločného štátu o nevyhnutných katastrofálnych ekonomických a morálnych dôsledkoch pre Slovenskú republiku a jej obyvateľov, podcenili jej historicky naakumulovaný potenciál.

A to je to najdôležitejšie. Život dal za pravdu tým, ktorí hlasovali za Deklaráciu o zvrchovanosti Slovenskej republiky a za prvú demokratickú ústavu. Temné predpovede sa nenaplnili, aj keď presadzovanie sa tohto potenciálu nebolo bez problémov a jeho často až nesmierne zložitosti najmä v 90. rokoch už boli predmetom mnohých akademických i politických diskusií.

A to je to najdôležitejšie. Preto nemá význam dnes sa politicky rozdeľovať na vtedajších postojoch a niečo si vyčítať. Dôležité je pozerať sa do budúcnosti Slovenskej republiky. Tá sa ocitla v podobnej situácii ako na konci 90. rokov – stoja pred nami výzvy novej etapy európskej integrácie a na ich zvládnutie treba opäť budovať široký politický a spoločenský konsenzus, nie polarizovať spoločnosť.

Patrili ste medzi tých politikov, ktorí vtedy najdlhšie trvali na vypísaní referenda o zániku federácie, resp. o pokračovaní spoločného štátu. Ako sa na to pozeráte s odstupom času – aký zmysel by malo referendum v danej situácii a čo by po ňom asi nasledovalo?

Bol to predvolebný sľub a správali sme sa podľa neho. Aj voliči, ale aj členovia SDĽ boli vtedy podelení v názore na to, aké riešenie je pre Slovensko najlepšie.

Akceptovali však našu stratégiu ovplyvniť podobu slovenskej ústavy. Ako na to nedávno poukázal môj priateľ Ľubomír Fogaš, ktorý vtedy stranu zastupoval pri rokovaniach o ústave, rozhodne sme sa zasadili o to, aby to bola ústava klasickej parlamentnej demokracie, a nie ústava s nejakým inovovaným kancelárskym systémom, ktorý by umožnil veľkú koncentráciu moci. Aj v tom nám život dal za pravdu.

Čo sa týka referenda, s odstupom času, ako hovoríte, sú dôležité štyri momenty. Po prvé, referendum podľa vtedy platného zákona sa mohlo konať v jednej alebo oboch republikách iba o vystúpení z federácie. Nebolo schopné vyriešiť spomínané neprekonateľné rozdiely v názoroch občanov ČR a SR, ale aj vnútri týchto subjektov federácie, aká ma byť podoba spoločného štátu. Po druhé, niektorými politickými silami sa začala hrať nebezpečná hra o nástupníctvo po ČSFR z hľadiska medzinárodného prá­va.

Predstava, že by napríklad ČR vystúpila z federácie, čo vzhľadom na citovaný výskum nie je celkom nemysliteľné, a SR by prevzala všetky práva a povinnosti po ČSFR alebo naopak, evokuje obrovský konflikt.

(Mimochodom, SDĽ tlačila vo Federálnom zhromaždení na to, aby sa pred ústavným zákonom o zániku federácie najprv prijal ústavný zákon o delení federálneho majetku. Ten sa napokon stal základom bezkonfliktného rozdelenia štátu.)

Z tohto hľadiska teda referendum predstavovalo riziko. Po tretie, a to som si naplno uvedomil, keď som si pred piatimi rokmi pri písaní mojich príspevkov do knihy 20 rokov samostatnej Slovenskej republiky (2013), prečítal analýzy dobovej tlače po júni 1992, ktoré poukazovali na veľké spoločenské napätie, a argumentáciu vtedajšieho predsedu federálnej vlády Stráského, že kampaň, s ktorou by bolo referendum nevyhnutne spojené, by mohla toto napätie premeniť až na nenávisť medzi našimi národmi.

Po štvrté, federácia nevznikla referendom, ale na základe ústavného zákona o česko-slovenskej federácii.

A tu mi dovoľte poukázať na potrebu historickej presnosti. Slovenská republika aj Česká republika vznikli 1. januára 1969 na základe tohto ústavného zákona. V roku 1993, znovu na základe ústavného zákona o zániku federácie, nadobudli plnú štátnu samostatnosť.

Československá federácia teda vznikla aj zanikla rovnakým spôsobom, ústavným zákonom. To, myslím si, relativizuje doteraz sa objavujúce tvrdenia o nejakom fatálne negatívnom dosahu vypustenia referenda na vývoj demokracie v SR a v ČR. Nikomu tým však nechcem uberať právo na jeho názor. A ďalšie spresnenie: Slovenská republika 1. januára 1993 nevznikla, iba sa osamostatnila a stala sa nezávislým subjektom medzinárodného práva podobne ako ČR.

A obe republiky, to je veľmi dôležité, sa stali rovnocennými nástupníckymi štátmi po ČSFR a boli v rovnakom čase na základe rovnakého zachádzania prijaté aj do medzinárodných organizácií, s malou výnimkou Rady Európy. Vďaka férovému rozdeleniu federálneho majetku nielen doma, ale aj v zahraničí podľa princípu 2:1 si Slovenská republika mohla vybudovať širokú sieť zastupiteľských úradov.

Už dlhšie vládnu medzi Českom a Slovenskom nadštandardné vzťahy vo všetkých oblastiach. Pripisujete to aj "zamatovému rozvodu“, relatívne rýchlemu a hladkému vyrovnaniu vzájomných majetkových a iných záležitostí alebo skôr dlhodobému pôsobeniu politických reprezentácií, podnikateľského stavu, kultúrnych a vedeckých ustanovizní na zlepšovaní týchto vzťahov?

Podľa môjho názoru podstatnú rolu zohral fakt, že rozdelenie sa z ústavno-právneho pohľadu – ústavné zákony o delení majetku a o zániku federácie, 26 bilaterálnych zmlúv medzi SR a ČR, ktoré vyriešili všetky problémy občanov, ktorí zostali žiť v „druhej republike“ bývalého spoločného štátu, eliminovali možné napätia.

Dôležité je aj to, že Zemanovej a Dzurindovej vláde sa po roku 1998 podarilo vyriešiť zostatkové problémy delenia federálneho majetku. A, samozrejme, bolo tu aj cieľavedomé úsilie politikov, ale aj občianskej spoločnosti, tieto vzťahy kultivovať.

Jedným z dôkazov nadštandardných vzťahov je to, že 4. septembra sa uskutočnilo v Ledniciach už piate spoločné zasadnutie slovenskej a českej vlády, ktoré sa schádzajú v plnej zostave, čo je asi svetový unikát, striedavo na Slovensku a v Česku a preberajú praktické otázky nielen bilaterálnej spolupráce, ale aj spolupráce v EÚ, V4 a v NATO.

Slovenský premiér zdôrazňuje, že sa nesmieme spoliehať na nejaký automatizmus, ale musíme naše nadštandardné vzťahy sústavne kultivovať, rozvíjať ich, pokladať ich za hodnotu. Aj preto sa pred dvoma rokmi, predovšetkým na popud nášho premiéra Fica, vlády dohodli, že pripravíme dôstojné oslavy významných výročí, ktoré si pripomenieme v roku 2018.

4. septembra na spoločnom zasadnutí mohli premiéri konštatovať, že obe vlády schválili príslušné dokumenty, vyčlenili peniaze na konkrétne spomienkové akcie, od veľkých spomienkových podujatí za účasti ústavných činiteľov až po vedecké konferencie.

Zároveň vlády vyhlásili rok 2018 za rok slovensko-českej a česko-slovenskej vzájomnosti. Koncom roku budeme o podrobnostiach informovať verejnosť. Prostredníctvom spolupráce českých a slovenských zastupiteľských úradov v zahraničí oslovíme aj zahraničnú verejnosť. Budeme prezentovať Česko-Slovensko ako úspešný príbeh.

Najdôležitejšie je ukázať občanom Slovenskej aj Českej republiky, že československý štát bol pre obe veľká hodnota. Že niečo vo svete znamenal a aj 25 rokov spolupráce po pokojnom ústavnom rozdelení federácie bolo vynikajúcich. A je to príležitosť osloviť príslušníkov mladších generácií, čo na rozdiel od nás nezažili spoločný štát, ktorý bol bilingválny. Česi a Slováci často vnímajú dobré vzájomné vzťahy ako samozrejmosť, lebo to nikdy nebolo inak, ale vo svete ide skôr o výnimočný prípad.

Nestranný pozorovateľ takej tesnej spolupráce sa pýta, kam to speje? Nemôže to časom vyústiť až do podoby česko – slovenskej únie, teda aspoň v niektorých oblastiach?

Domnievam sa, že to nie je na programe dňa! To, čo stojí pred politickými reprezentáciám v ČR i SR bez ohľadu na ich stranícke zloženie, je využívať nakumulovaný potenciál vynikajúcich vzťahov a spolupráce na základe vzájomnej dôvery na posilňovanie našich pozícií v EÚ a na zlepšovanie kvality života našich občanov. Aj tomu má slúžiť pripravovaný rok vzájomnosti, do ktorého majú vôľu sa zapojiť aj verejnoprávne médiá, ale aj regióny a významné časti občianskej spoločnosti.

Ako veľvyslanec SR v Prahe máte najlepší prehľad o tom, kde sa oba štáty dnes v medzinárodnom porovnaní nachádzajú. V čom ešte Slovensko podľa vás zaostáva za Českom, v čom sa pozície už medzitým vyrovnali a v čom sme sa možno dostali dokonca predeň?

Nechcem ísť do detailov.

Ale naši českí priatelia vnímajú pokrok, ktorý sme urobili, a to, že sme sa im v niektorých oblastiach priblížili alebo aj vyrovnali. Aj keď nemôžem povedať, že prijatie eura nám väčšina českej spoločnosti závidí, predmetom debát v ČR sa stal ťah našej vlády na zakotvenie SR v jadre EÚ práve prostredníctvom faktu, že sme súčasťou eurozóny a že sa musíme starať o našu menu, ktorou je euro a v ktorej máme všetky úspory, penzie, hypotéky, aj podporením opatrení na jej upevnenie.

Zdieľate obavy tých pozorovateľov, ktorí tvrdia, že české deti prestávajú rozumieť slovenčine? Ak áno, čo by sa s tým dalo robiť?

Áno, je tu tento problém a pociťujem ho v Prahe a v iných českých mestách aj empiricky. Mohol by som porozprávať viacero milých príhod, ako som musel riešiť vzniknuté nedorozumenie hľadaním vhodného synonyma.

Dnešní tínedžeri, dvadsiatnici, tridsiatnici už nevyrástli v bilingválnom prostredí spoločného štátu a nemajú takú skúsenosť, ako moja alebo ešte aj vaša generácia, so samozrejmým prijímaním druhého jazyka v písanej i hovorenej podobe. Je to dôsledok asymetrie na mediálnom trhu, keď slovenské deti mali väčší prístup k českým rozprávkam a filmom ako české deti k slovenským.

Aby sme sa postupne neodcudzovali kvôli klesajúcemu porozumeniu češtiny a slovenčiny, je potrebné, aby spolupracovali ministerstvá kultúry a školstva najmä aby verejnoprávne médiá, ktorým to nik nemôže prikázať, sprostredkovali nenásilným spôsobom slovenčinu v Česku a češtinu na Slovensku.

Povzbudzujúce je, že sa v Ledniciach podpísali memorandá o spolupráci medzi národnými múzeami i medzi Českým rozhlasom a RTVS. Verím, že rok 2018 množstvom spoločných podujatí aj programov v elektronických médiách prispeje k ďalšiemu zblíženiu našich národov a občanov.

Príloha Víkend denníka Pravda prináša cyklus článkov Príbeh Slovenska – 25 rokov. Návraty k dôležitým historickým míľnikom, ktoré pred štvrťstoročím predchádzali rozdeleniu federatívneho Česko-Slovenska a vzniku modernej samostatnej Slovenskej republiky, približujeme v cykle historických, ale aj názorových článkov a rozhovorov.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Príbeh Slovenska - 25 rokov #Peter Weiss #medzinárodné vzťahy #diplomat #Česko
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk