Foto: Robert Hüttner, Pravda
Aj vás inšpirovali v detstve knihy Vojtecha Zamarovského, ako hovoria mnohí archeológovia?
Musím sa priznať, že v mojom prípade prišiel Zamarovský až trošku neskôr. Mojím prvým kontaktom s dejinami bola začiatkom deväťdesiatych rokov veľmi populárna edícia História ľudstva. Bola som ešte malé dieťa v knižke bolo veľa obrázkov. Veľmi presne si napríklad pamätám obrázok Howarda Cartera skláňajúceho sa nad Tutanchamonovou múmiou. Utkvelo mi to v pamäti. Po dlhšom čase – to som už chodila na obchodnú akadémiu, sme v rámci informatiky písali seminárnu prácu na ľubovoľnú tému. Ja som si vybrala antické Grécko, ktoré som začala objavovať prostredníctvom Pijoanových Dejín umenia. Vtedy som sa začala zaujímať o dejiny Grécka a z toho vyplynul aj záujem o Egypt. Vtedy prišli aj Zamarovského Ich veličenstvá pyramídy a ostatné knižky, práve pri ňom som snívala o štúdiu egyptológie. On mal naozaj úžasný rozprávačský dar a dokázal mnohých dejinami fascinovať.
Foto: Foto archív Veroniky Dubcovej
Zamarovský tiež istý čas pracoval ako ekonóm ako to, že ste išli najprv na takú archeológii vzdialenú školu?
Mňa asi od desiatich rokov história zaujímala, ale vždy som to brala len ako koníčka. Začalo sa to prvou návštevou Grécka. Bola som s rodičmi na dovolenke na Peloponéze, prvýkrát som navštívila Mykény a tam som sa stretla s egejskou kultúrou bronzovej doby, ktorej sa dodnes venujem! No keď som sa rozhodovala pre strednú školu, nevedela som presne, kam ísť, a tak zvíťazila praktická stránka života, samozrejme, aj rady rodičov, ktorí boli podobne zameraní. Tak som tam išla a v druhom ročníku sme písali spomínanú seminárnu prácu a vtedy to prišlo. Akoby nejaký vyšší zásah. Musím to takto povedať, lebo to sa nedá inak vysvetliť. Bolo to, ako keď sa človek zaľúbi. Zrazu prišiel ošiaľ! Myslím, že to pozná veľa ľudí. Hlavne Egypt má v sebe niečo, čo spôsobuje fascináciu, tú romantiku a „záhadno“. Stačilo mi vidieť pyramídy a už som cítila zimomriavky.
Ste z Považskej Bystrice, kde sú tiež zaujímavé archeologické náleziská. Máte ich prechodené?
Musím sa priznať, že k histórii nášho kraja som sa dostala až počas štúdia klasickej archeológie v Trnave. Ako vravíte, okolie Považskej Bystrice má množstvo zaujímavých archeologických lokalít, za zmienku stoja náleziská tzv. púchovskej kultúry, ktorú vytvorili príslušníci lužickej a keltskej kultúry a bola súčasná čiastočne s Rímskou ríšou. Práve kontakty Slovenska s antickými kultúrami Stredomoria ma priviedli bližšie k našim slovenským dejinám. Priamo som sa s nimi stretla hlavne na niektorých archeologických výskumoch, napríklad na záchrannom výskume pohrebiska lužickej kultúry v Trenčíne či v rímskom kasteli v Iži. Hlavnou oblasťou môjho odborného záujmu bolo však práve Stredomorie a Blízky východ. Dejiny Slovenska sú rovnako zaujímavé, len som doteraz nemala veľa príležitostí sa im venovať viac. Zaujímavé však je, že z okolia Považskej Bystrice pochádza viacero archeológov. Ich zameranie je rôzne, od praveku cez včasný stredovek, obdobie sťahovania národov až po účasť na výskumoch v Guatemale a v Iraku.
Foto: Foto archív Veroniky Dubcovej
Vaši rodičia mali vzťah k histórii? Nehnevali sa, že ste zutekali z obchodu? Ale vlastne – dejiny sú často o obchodovaní…
Rodičia ma vždy veľmi podporovali a robia to dodnes. Sami sa vždy o kultúru a históriu zaujímali a istým spôsobom nás aj so sestrou k nej viedli, o čom svedčí aj tá dovolenka v Grécku. Neboli sme len pri mori, ale navštevovali sme aj rôzne pamiatky. Hoci im bolo vždy jasné, že toto nebude veľmi výnosné povolanie, verili, že sa dokážem nejako presadiť. Archeológia je naozaj veľmi náročná, vyžaduje dlhé štúdium, je veľmi ťažké nájsť si v nej miesto a je náročné sa ňou aj uživiť. Vynaložené úsilie a čas, ktoré jej človek musí venovať, často nie sú naplno ocenené. Preto si archeológovia neraz hľadajú aj iné činnosti. Ja som napríklad vďačná za to, že som chodila aj na obchodnú akadémiu, pretože mám prehľad aj o ekonomických a praktických oblastiach života, bez ktorých sa človek nezaobíde ani v archeológii. A za to istým spôsobom tiež vďačím rodičom.
Všade je málo peňazí, a takýto medzinárodný projekt určite potrebuje finančnú podporu. Žije sa vám na výskume dobre, alebo sa musíte v Egypte uskromňovať?
Archeologický výskum nie je dovolenka, takže človek sa naozaj musí uskromniť v mnohých oblastiach a prispôsobiť sa danému prostrediu. To je však úplná samozrejmosť a cena za to, že ho môžeme robiť. Náš výskum je financovaný z rôznych zdrojov, oficiálnych aj menej oficiálnych. Ide o spojený poľsko-slovenský výskum, pričom sú náklady zastrešované oboma stranami. Náš slovenský tím mal napríklad posledné štyri roky grant z Agentúry pre podporu vedy a výskumu. Okrem toho získavame financie prostredníctvom Nadácie Aigyptos, väčšinou sú to však skôr malé príspevky a sponzorské dary. Značná časť je, samozrejme, z našich vlastných zdrojov. Toto, žiaľ, nie sú optimálne podmienky, výskum v Egypte je značne finančne náročný. Dá sa robiť kvalitne aj s menšími financiami, ale čím viacej by tých financií bolo, tým vyšší by bol potenciál výskumu. Mohlo by nás byť viac, mohli by sme pracovať dlhšie a robiť aj finančne náročnejšie analýzy… a tým aj väčšie objavy. Ako je to vo všetkých vedeckých odboroch na Slovensku, situácia je naozaj oproti ostatným európskym krajinám horšia.
Archeológia mala vždy veľa fanúšikov. Pomáhajú vám?
Je veľmi ťažké dostať podporu od štátu a aj preto sme nútení hľadať prostriedky inde. Napríklad dve percentá z daní prostredníctvom Nadácie Aigyptos. Získavať prostriedky od súkromného sektora je však úplne bežné aj inde vo svete, často sú to práve univerzity a iné inštitúcie, ktoré rôznymi spôsobmi oslovujú verejnosť, aby ich výskumy podporila. A odplácajú jej to hlavne popularizačnou činnosťou. U nás sa tento prístup ešte len rozbieha. Fanúšikov máme, ale tí si nemôžu dovoliť mecenášstvo. A v očiach potenciálnych sponzorov, žiaľ, podpora archeologického výskumu často nie je taká prestížna ako napríklad futbalového mužstva. Česť výnimkám. Dúfajme, že sa to raz zmení a nám sa podarí viac ľuďom ukázať, že archeológia je nielen poučná, ale rovnako aj fascinujúca, zábavná a napínavá.
Čo najviac stojí na výskume? Platí sa Egyptu za to, že tam môžete kopať? Každý tam môže kopať?
Keď chce človek robiť výskum v Egypte, musí mať na to potenciál, teda musí byť nadviazaný na nejakú vedeckú inštitúciu alebo na konkrétne osoby, ktoré sú spôsobilé výskum vykonávať. Sú to egyptológovia s praxou v Egypte alebo inde vo svete. Podáva sa oficiálna žiadosť a treba získať povolenie. Jedno od pamiatkovej správy a druhé od polície. Ako sa stará polícia o turistov, tak sa stará aj o výskumné tímy. Nie teda, že by tam boli konkrétne poplatky, ale treba určité množstvo financií na pokrytie nákladov na letenky, tamojšiu prepravu, ubytovanie, stravovanie, pracovný materiál, to sú základné položky. Musíme si napríklad najímať miestnych robotníkov na pomocné práce. Nazbiera sa to.
Foto: Archív Veroniky Dubcovej
Zišiel by sa asi sponzor…
Tomu by sme sa jednoznačne potešili. Len si predstavte, keby Howard Carter nemal svojho sponzora lorda Carnarvona, Tutanchamona by pravdepodobne nikdy nenašiel.
A je v Egypte ešte čo nachádzať?
Samozrejme! Tam bude čo nachádzať na veky vekov. V tomto zmysle je Egypt doslova nevyčerpateľný. Tam je neskutočné množstvo neodokrytých pamiatok. Krásne to ukazuje napríklad momentálne veľmi populárny prieskum prostredníctvom satelitných snímok, ktorými sa dá za nižšie náklady veľmi veľa nájsť a pritom nerobiť priamy zásah do krajiny. Zbadáte štruktúry, ktoré nie sú voľným okom viditeľné priamo na zemi. Dá sa to napríklad pri hrobkách a pohrebiskách, ale aj pri sídliskách, ako je to, ktoré skúmame. Tell el–Retábí je doslova vrch, ktorý vznikol z vrstiev osídlenia za tisícročia a ktorý vyčnieva medzi okolitými zavlažovanými poľami.
A naozaj to tam vyzerá ako kopec – tell?
Už nevyzerá úplne ako vrch, je čiastočne zarovnaný, ale čo sa týka geologickej štruktúry, tak áno. V nílskej delte, ktorá vznikla rozvetvením ramien Nílu, sú takéto lokality bežné. Tým, že sa rieka roztekala, medzi jej ramenami vznikali stále nové malé ostrovčeky z usádzaných hornín. Hovorí sa im aj korytnačie chrbty a na nich sa už v dávnych dobách začali ľudia usídľovať. Boli totiž troška vyššie ako ostatná zaplavovaná plocha. Sídliská vznikali, ľudskou činnosťou a eróziou zas mizli, korytá sa rozchádzali, zosúvali, vrstvili a menili. Čiastočne sa vyrovnali s okolím, ale ten pôvodný vrch stále vidno. Na mape je to doslova piesková bodka na zeleno-hnedom podklade, pretože sa nedajú úplne zakomponovať do obrábateľnej pôdy. No keďže hlavne v posledných desaťročiach tu prekvitá poľnohospodárstvo, z týchto archeologických lokalít sa každým dňom doslova ukrajuje. Egyptská populácia veľmi rýchlo rastie, potrebujú každý meter pôdy. Väčšinou však, keď sa vie, kde sa archeologická lokalita nachádzala, egyptská vláda sa snaží tieto územia chrániť, aby čakali na potenciálny výskum.
Vaša výskumná lokalita je tiež len bodka?
V každom prípade väčšia bodka, je veľmi veľká, má okolo deväť hektárov, výskum tam prebieha už od konca 19. a začiatku 20. storočia. Jedným z prvých archeológov, ktorý ju skúmal, bol W. M. Flinders Petrie. Ten odokryl veľkú časť jej povrchu a zaznamenal aj jej predbežný plán. My sa snažíme ísť do hĺbky a odkrývať vrstvu po vrstve. Môže to byť aj sedem metrov. Práve tieto vrstvy nám ukazujú, ako tie sídliská vznikali, rozvíjali sa a zanikali. Je tam obrovský potenciál a my sme doteraz odokryli rôzne dôležité časti, no stále len veľmi malú časť. Sústreďujeme sa na oblasti, ktoré sú najviac ohrozené.
Čo ich ohrozuje?
Miestne obyvateľstvo potrebuje infraštruktúru v podobe ciest, potrubí a rôznych káblových vedení. Priamo cez našu lokalitu napríklad bola vybudovaná asfaltová cesta, doslova ju v jej severozápadnej časti pretína. Keď sa ide stavať, musíme sa sústrediť na najohrozenejšie miesta. V strede tellu bude možno ešte niečo zaujímavejšie, ale my musíme postupovať v súlade s tým, ako sa tam žije a buduje.
Čo vlastne znamená druhá časť názvu Tell el-Retábí?
To nie je úplne isté, jeden z názorov, ktorý nám povedali miestni, je, že retáb alebo rotab je druh datlí, ktoré rastú na palmách v okolí.
Ako často ste v Egypte a kde tam bývate?
Výskum je raz za rok, trvá mesiac a je to vlastne poľsko-slovenský výskum. My sme Nadácia Aigyptos a Ústav orientalistiky SAV, poľskí kolegovia z Varšavskej univerzity a Poľského centra stredomorskej archeológie. Organizujeme všetko spoločne, ale aby nás nebolo naraz na lokalite veľa, tak sme si to rozdelili, jeden mesiac kopeme my Slováci a druhý mesiac Poliaci. Oni prichádzajú po nás. Teraz sme tam od 4. septembra a je to jubilejná, desiata sezóna. Retábí sa nachádza vo východnej nílskej delte. Bývame asi 30 kilometrov od nej, v modernom meste Ismáilíja pri Suezskom kanáli, asi sto kilometrov od Káhiry. Ismáilíja je moderné mesto, kde máme všetko, čo potrebujeme. Každý deň dochádzame asi trištvrte hodiny na lokalitu, lebo priamo tam sa nedá bývať. V Ismáilíji si prenajímame dom, kde nás býva tak desať až pätnásť. Vedúci slovenskej časti výskumu je Dr. Jozef Hudec, tiež zamestnanec Ústavu orientalistiky. Jadro tímu tvoríme traja – on, ja a kolegyňa Lucia Hulková, egyptologička momentálne pôsobiaca na Rakúskej akadémii vied. Ďalšími členmi tímu, ktorý sa každý rok čiastočne obmieňa, sú rôzni slovenskí egyptológovia, archeológovia a špecialisti ako antropologička, stavebný inžinier či pedológ, ktorí pôsobia na Slovensku alebo v zahraničí.
Bol to práve Jozef Hudec, ktorý hľadal členov do svojho tímu. Hneď ste vedeli, že je to niečo pre vás? Kedy ste sa rozhodli venovať sa aj Egyptu?
Keď som sa rozhodla po strednej škole pre štúdium archeológie, mojou prvou voľbou bola egyptológia v Prahe, ktorá sa však v tom roku neotvárala. Začala som teda študovať klasickú archeológiu v Trnave. V poslednom ročníku, keď som už písala diplomovú prácu, prišla ponuka účasti na výskume v Egypte od doktora Hudeca. Ja som bola prvá, ktorá som s ním tam išla. Bolo to v roku 2008. Rok predtým tam bol on na prieskume a ja som bola v prvej výprave, keď sa už kopalo. Odvtedy som tam každý rok, okrem roku 2013, keď boli tie najväčšie politické nepokoje v Egypte.
Ako vyzerá chvíľa objavu? Keď niečo nájdete, tak radostne vykríknete?
Každý archeologický objav je momentom obrovskej radosti a človek pri ňom vykríkne aspoň vo svojom vnútri. Na sídliskách býva zväčša menej nájdených predmetov ako napríklad na pohrebiskách. Sídliská boli z nepálených tehál, ich zvyšky sú však zaviate obrovským množstvom piesku, pretože sme blízko východnej egyptskej púšte. Najprv musíme odstrániť piesok a potom sa dostaneme k vrstve, ktorá vznikla rozpadom hlinených tehál. To sú pozostatky ľudského bytia, života, ktorý tam fungoval od 17. storočia pred Kristom až po rímsku dobu. To je teda asi dvetisíc rokov. Zvyšky múrov sú to hlavné, čo dokumentujeme, múry dávajú tušiť rozsah sídliska, ako vyzeralo a čo tam ľudia robili. A pokiaľ ide o vzrušenie – každá jedna tá štruktúra je vzrušujúca. Ľudia si myslia, že archeológov poteší len, keď nachádzajú poklady, nejaké zlaté predmety a podobne. Ale pre nás je každý nález fascinujúci. A keď sa naozaj objaví nejaký predmet, tak to je šťastie. Ľudia totiž svoje veci, a hlavne tie cennejšie, len tak niekde nenechávali, to museli zabudnúť.
Foto: Archív Veroniky Dubcovej
Našli ste niečo také?
V domoch z obdobia Novej ríše (18. dynastie, teda dá sa povedať vrcholu egyptskej histórie) sme našli, dokonca dve dýky! Bronzové. Nie je to síce zlato, ale akýkoľvek kov bol veľmi vzácny. Vždy sa recykloval, takže je veľkým šťastím, že sa takéto predmety nájdu. Pre nás sú najdôležitejšie písomné pamiatky, napríklad skarabey (pečatné amulety). Bývajú na nich často nápisy, napríklad mená ich majiteľov. A to je pre nás absolútne dôležité, aby sme zistili, kto tam žil a kedy presne. Najsľubnejšie sú hroby. Objavili sme časť pohrebiska z čias, keď tam žilo ázijské obyvateľstvo. Nie všetky hroby sú bohaté, ale v jednej časti sme našli veľmi vzácne predmety – šperky, zbrane, kozmetické predmety.
V okolí vášho náleziska bývajú Egypťania? Skamarátili ste sa s niekým?
Okolie lokality je veľmi živé, na náš vkus až priveľmi. Je obklopená troma dedinkami a poľami. U nich je úroda celý rok, takže stále je tam rušno, predovšetkým v čase konania trhov, najväčšie trhovisko je práve v blízkosti miesta, kde kopeme. Je tam veľmi hustá premávka. Obyvateľstva je v Egypte všade veľa, ale domáci sú na nás zvyknutí. Tí, čo nám pomáhajú, sú obyčajne rodinne spriaznení. S mnohými sme sa skamarátili. Egypťania sú veľmi zdvorilí a priateľskí. Každý tím, ktorý v Egypte pracuje, musí mať prideleného archeologického inšpektora a ten inšpektor je s nami každý deň. Pomáha nám, vybavuje rôzne administratívne veci, pomáha pri komunikácii s domácimi a je taká tradícia, že on nás zvykne pozvať raz za sezónu k sebe.
Čo nachystajú?
Egyptská kuchyňa je skvelá, ale v podstate počas pobytu tam nemáme veľa príležitostí si ju vychutnávať, najčastejšie sa s ňou stretneme na návšteve u niekoho z egyptských kolegov. Väčšinou si varíme sami, z miestnych jedál jeme najčastejšie hlavne bežný falafel. Ten jeme prakticky každý deň – na lokalite je miestny bufet a tam si tieto cícerové fašírky kupujeme s výborným arabským chlebom. Dobrá je aj fazuľová nátierka a nakladaná kvasená zelenina. Najobľúbenejšou miestnou špecialitou je tzv. koshari, egyptské „rýchle občerstvenie“, ktoré sa predáva na ulici: zmes cestovín, ryže, strukovín, paradajkovej omáčky, paprikovej pasty a citrónovo-octového nálevu. Znie to možno zvláštne, ale chutí naozaj výborne. Práve v delte je to typické jedlo. Počas dňa pri práci máme vysoký výdaj energie a najviac ju dobíjame cukrom, tu sa naozaj diéta držať nedá. Vychladená kola je na horúcom slnku oproti teplej vode, ktorú pijeme celý deň, doslova elixír života a poobede sa počas siesty posilňujeme typickými egyptskými sladkosťami či sladkou kávou a čajom. Tu výčitky svedomia nemáme, pretože kalórie počas dňa v teréne jednoznačne vybeháme.
Na egyptskom vidieku som videla, že v čajovniach sedeli samí muži a dosť často sa držali – aj na ulici – za ruky. Čo znamená toto dôverné gesto?
To je v Egypte bežné. U nich jednoducho existuje takéto chlapské priateľstvo. Berie sa to inak ako u nás. V kamarátstve sú veľmi osobní. Je to prejav náklonnosti a ani náhodou to u nich neznamená niečo viacej. Často sa objímajú, držia sa za ruky, čo je pre nás niekedy zvláštne, ale u nich je to bežné. Každý má veľkú rodinu, je ich veľa, často majú veľa detí a sú k sebe srdeční. Na vidieku ženy do čajovní väčšinou nechodia, tam sú len muži pri šíšach (vodné fajky), ale vo väčších mestách, ako je práve Ismáilíja, to je už celkom iné. Tam je napríklad sieť reštaurácií, kaviarní a barov, kam chodia aj dievčatá v skupinkách, úplne normálne ako u nás.
Píšete už nejakú knihu o lokalite a výskume?
Po desiatich rokoch prebiehajúceho výskumu pripravujeme s kolegami spoločnú knihu pre širšiu verejnosť. Nebude len o tom, čo sme vykopali. Každý nález o niečom vypovedá a to sú konkrétne dejiny Egypta, ako aj najrôznejšie oblasti tamojšej kultúry a každodenného života. Čiže budú to dejiny Egypta z pohľadu tej našej lokality. V škole sa najčastejšie učia dejiny ako chronologický výpočet udalostí a osobností, teda ktorí panovníci kedy panovali, kto čo postavil, ale my chceme povedať aj o tom, ako žili vtedy obyčajní ľudia. Práve tí, ktorým panovali kráľovná Hatšepsut či panovník Ramesse II. Hlavne aj ako sa vyvíjala ich materiálna kultúra, teda veci, ktoré používali. Dejiny Egypta máme zaškatuľkované do ríš, rozdelené na jednotlivé dynastie, ale to nebolo tak, že by jeden panovník skončil a sídlisko zaniklo, ľudia tam žili ďalej. Žili rôzne.
Vy hovoríte o ľuďoch z histórie ako o živých – obchodujú, cestujú, pendlujú, sú prirodzení. Ten štýl je váš zámer či dar?
To je v posledných rokoch tendencia mnohých historických vied. Archeológia je predovšetkým veda o ľuďoch a pre ľudí. Nie je to len objavovanie pokladov, ale zbieranie informácií o týchto ľuďoch a ich porovnávanie s tými súčasnými. A učenie sa z minulosti, z ich úspechov i pádov. To je príklad kolapsov a vývoja spoločností. Veľmi aktuálna otázka, lebo naša spoločnosť sa za posledných pár rokov transformuje a ešte sa pár rokov bude, hľadá nové cesty. A to sa porovnáva s tým, ako to bolo v iných kultúrach a obdobiach, v starovekom Egypte či Ríme. Ako sa spoločnosti vyvíjali, ako fungovali a prečo zanikli, respektíve ako na ich základoch vznikali nové.
Vašou hlavnou náplňou je výskum obdobia začiatku Novej ríše v Egypte. Ako vznikla, čo sa dialo po rozpadnutí Strednej ríše? Na čo ste prišli?
Stredná ríša (začiatok druhého tisícročia pred Kristom) sa skončila takzvaným Druhým prechodným alebo aj hyksóskym obdobím. To bolo obdobie, keď bol Egypt rozpoltený. Na juhu domáca 17. dynastia a na severe Ázijčania – Hyksósovia (z egyptského Hekau chasut – páni cudzích zemí). Tí boli panovníkmi z Théb porazení a to bol začiatok Novej ríše. Ázijčania sa v Egypte postupne usádzali a krajinu ovládli hlavne mocensky, neboli to nejakí nebezpeční dobyvatelia. Na druhej strane, práve egyptskí panovníci po ich porážke a zjednotení krajiny propagovali, ako sa im podarilo Hyksósov vyhnať, ale pravdou je, že veľa obyvateľstva tu ostalo a s Egypťanmi splynulo. Dá sa povedať, že tieto dramatické udalosti a práve aj prítomnosť cudzincov a ich vplyv Novú ríšu doslova naštartovali. Egypťania prebrali od Hyksósov napríklad rôzne technické novinky, ako boli niektoré zbrane či bojové vozy ťahané koňmi. A práve toto im potom pomohlo pri ich vlastných výbojoch a rozširovaní krajiny. Táto v istom zmysle krízová situácia v egyptských dejinách bola impulzom pre nový rozmach.
Foto: Archív Veroniky Dubcovej
Čiže história ukazuje, že aj národy by sa mali navzájom ovplyvňovať.
Určite, takmer každý pokrok v ľudských dejinách je výsledkom kontaktov medzi rôznymi kultúrami a ich predstaviteľmi. Práve v druhom tisícročí pred Kristom v Stredomorí boli kultúry v živom kontakte, ľudia migrovali, cestovali, prenášali novinky, preberali podnety. V technike, v umení, životnom štýle, predstavách a vo viere či v usporiadaní spoločnosti. Veľmi úzke kontakty mal Egypt hlavne so sýrsko-palestínskou oblasťou a Egejdou, s minojskou Krétou a mykénskym Gréckom.
Ale samotné povolanie archeológa je dosť uzavreté do samoty, nie? Má archeologička napríklad čas a príležitosť na založenie rodiny?
To je veľmi individuálne, ja som, práve naopak, veľmi sociálny človek a myslím si, že je veľmi dôležité neuzatvárať sa a udržiavať kontakty s kolegami v archeológii i mimo nej. Archeológia je veľmi náročné povolanie, hlavne na čas, a býva ťažké ho kombinovať s osobným životom. Vyžaduje si hlavne pochopenie a podporu zo strany partnera a rodiny. Určite sa to však kombinovať dá, človek len musí nájsť ten správny spôsob. Ja by som sa veľmi rada po skončení doktorandského štúdia vo Viedni usadila na Slovensku, pretože som veľmi viazaná na svoju rodinu. Najradšej by som sa archeológii, výskumu, jej výučbe a propagácii venovala práve tu, no uvidíme, či to bude možné.
Archeologička Veronika Dubcová
Foto: Robert Hüttner, Pravda
Narodila sa 3. júla 1984 v Považskej Bystrici. Študovala klasickú archeológiu na Trnavskej univerzite a egyptológiu na Viedenskej univerzite, v súčasnosti je doktorandkou na Inštitúte pre klasickú archeológiu vo Viedni, vedeckou pracovníčkou Ústavu orientalistiky SAV, externe vyučuje na Katedre klasickej archeológie v Trnave a je členkou správnej rady Nadácie Aigyptos.
Špecializuje sa na archeológiu a dejiny bronzovej doby vo východnom Stredomorí, na medzikultúrne kontakty a na dejiny a materiálnu kultúru Novej ríše v Egypte. Od roku 2008 je členkou tímu poľsko-slovenského výskumu na lokalite Tell el-Retábí v Egypte. Práve tam odcestovala na jubilejný, desiaty výskum, o ktorom chystá s kolektívom aj knižku.