Vy ste filmár, ekológ, ale najmä vyštudovaný lesník. Nazeráte na veci z viacerých uhlov pohľadu. Čo vidíte, keď sa prechádzate po Národnom parku Nízke Tatry?
Ja tam už ani nechodím. Je to pre mňa také zlé, že sa tam bojím ísť. Radšej sa tým miestam vyhýbam. Pamätám si hrebeň od Čertovice smerom na Veľký Bok, kam som chodieval kedysi, keď lesy boli ešte nedotknuté. Bol to neuveriteľný komplex starých smrekových lesov, vrátane úžasného pralesa na lokalite Rovne. Odvtedy som taký dobrý smrekový prales nevidel nikde. A teraz je všetko preč. Už sa tam nedá chodiť. Pre človeka so všetkými tými spomienkami to nejde.
Lesníci, ktorí tieto územia spravujú, však na rovnakých miestach vidia zachránený, ozdravený les. Ste lesník, ako je možné, že to takto vnímajú?
Napriek tomu, že som lesníctvo študoval, nedá sa povedať, že by som tomuto pohľadu rozumel. Lesníci do veľkej miery vnímajú les ako poľnohospodári svoje polia. Stromy sa vysadia. Keď dorastú, tak sa úroda pozbiera a zase sa vysadia. A oni na tom nevidia nič zlé. Z môjho pohľadu je lesníctvo druh priemyslu, ktorý takto funguje, takto sa to učí. Keď človek verí tejto schéme, tak nemá dôvod o tom pochybovať. Je možné, že niektorí ľudia sú presvedčení o tom, že takto je to správne.
A nie je?
Je veľký rozdiel medzi lesom a poľnohospodárskou kultúrou. Les je prirodzený systém, ktorý nepotrebuje človeka na to, aby existoval. Na rozdiel od kukuričného poľa, ktoré bez orania, sadenia, striekania a vstupu rôznych hnojív nedokáže existovať. Ale les takto existovať vie. Dokázal to tisíce, milióny rokov. Je to úžasný, komplexný ekosystém. A keď sa človek na to pozrie takýmto spôsobom, tak sa dianie v slovenských lesoch nedá ospravedlniť.
Pred kým alebo pred čím vlastne lesníci les v Nízkych Tatrách chránili? Pred lykožrútom?
Tvárili sa, že musia bojovať s lykožrútom. Odvolávajú sa na svoju legislatívu, že majú takúto povinnosť.
Lenže oni naozaj majú takúto povinnosť zo zákona.
Je však otázne, do akej miery sa dá legislatíva zneužiť. Niekde je len zopár vyschnutých stromov, ktoré napadol lykožrút. No vyseká sa zelený les do obrovskej šírky. Vznikne niekoľko hektárov vyrúbanej plochy len kvôli pár vyschnutým stromom! Takéto veci sa určite diali. No domnievam sa, že aj tak je to celé v rozpore s lesníckou legislatívou.
V čom?
Väčšina lesov v Nízkych Tatrách je podľa lesníckej legislatívy ochranným lesom. Staré lesy, ktoré sa vyrúbali, boli ochranné lesy. A ich hlavnou úlohou nie je produkcia dreva, ale ochrana pôdy a vody. Ak ten les vyrúbeme, tak pôda degraduje, eroduje, humus mineralizuje, zničí sa. Dôsledkom je, že pôda sa stratí. Objavujú sa povodne a na druhej strane sa zvýrazňuje sucho.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Musíme zdôrazniť, že sa stále zhovárame nie o hospodárskom lese ale o národnom parku, ktorý by mal byť výkladnou skriňou našej prírody. Značkou a prestížou Slovenska. Ako je to v iných vyspelých krajinách? Nechávajú tam všetko na prírodu, nech si sama poradí s lykožrútom, vetrom alebo aj oni v národných parkoch ťažia a takto les zachraňujú?
Je štandardom, že v národnom parku sa neťaží, nepoľuje sa, nestavajú sa cesty a zjazdovky. Národný park je určený pre prirodzený vývoj ekosystémov. Pre to, aby tam ľudia mohli ísť, rekreovať sa a mohli poznať prírodu v jej skutočnej podobe. Toto je cieľom národného parku. Ale na Slovensku to všetky vlády, ktoré doteraz boli, akoby nepochopili. K národným parkom sa pristupovalo chaoticky a národné parky nikdy neboli niečo ozajstné. Bola to značka, ktorá však reálne neexistuje. Ako keby som si kúpil auto, ale je to iba karoséria. Vo vnútri nie je nič. Toto sú naše národné parky.
Na Slovensku je deväť národných parkov. To nezostal žiaden, ktorý je pre ľudí svätý, kde sa vôbec neťaží?
Nemáme taký. Hoci, napriek všetkému, čo sa v Tatranskom národnom parku za posledné desaťročia udialo, tento je na tom najlepšie zo všetkých. Je to územie plné kontrastov. Na jednej strane tam nájdete rušné strediská cestovného ruchu od Štrbského plesa po Tatranskú Kotlinu. Ale zároveň je to jediný národný park, v ktorom sú rozsiahle územia, kde človek nezasahuje. Tichá, Kôprová či Suchá dolina. Toto nikde inde na Slovensku nemáme. Z hľadiska rozlohy chránenej divočiny je TANAP špičkou v Európe.
Ale ako je možné, že sa ťaží, keď v zákone o ochrane prírody je jasne zakotvená nadradenosť ochrany prírody nad ostatné činnosti v národných parkoch?
Taký je zákon. No nikdy sa nerešpektoval. Je to však zložitejšie. Každý si totiž predstavuje niečo iné pod pojmom ochrana lesa. Lesník si môže myslieť, že ak vyrúbe všetky stromy a vysadí nové, tak je to pre les dobré. Je to ochrana prírody alebo nie je? Nie je jasné, čo tá nadradenosť ochrany prírody vlastne znamená. A na druhej strane, je tu veľmi veľké množstvo rôznych záujmov ľudí, vlastníkov. A napokon, už na samom počiatku, keď sa národné parky vyhlasovali, tak sa vôbec nepočítalo s tým, že budú chránené. Tento zlý začiatok sa celé desaťročia len prenáša.
Ako to myslíte?
Domnievam sa, že vyhlasovatelia národných parkov to nikdy nemysleli s ochranou prírody úprimne. Chrániť sa mali skôr záujmy určitej skupiny ľudí. Tichá a Kôprová dolina boli kedysi rezerváciou. Ľudia tam nesmeli chodiť, no papaláši tam poľovali. Videl som tam na poľovačke bývalého prezidenta Ivana Gašparoviča niekedy v prvej polovici 90. rokov.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Načo sú nám potom národné parky?
Teraz neexistujú. Čo existuje, sú nejaké maličké rezervácie, ktoré sa nachádzajú aj v národných parkoch a tie sú z veľkej časti chránené, neťaží sa tam. Keby sme však žiadne národné parky nemali, tak sa vo vzťahu k lesnému hospodáreniu nič nezmení. Pojem národný park, ako kategória chráneného územia, nebráni ničeniu biotopov. Jediné, čomu úplne nezmyselne bráni, je voľný pohyb osôb.
A nemal by?
Predstavme si les, kde by sme na začiatku spočítali, koľko vtákov v ňom žije. Teraz by tadiaľ prešla skupina turistov a opäť by sme spočítali vtáky. Nezistili by sme žiaden rozdiel. Keď do toho istého územia pustíme drevorubačov a celé to vyrúbeme, tak rozdiel bude dramatický. Možno viac ako 95 percent vtákov tam nebude. Pretože každý druh potrebuje niečo iné, niekto živé stromy, iný mŕtve stromy. Všetky potrebujú komplexný zdravý les. Ak tam vznikne rúbanisko, tak takmer žiadne druhy nezostanú. Vplyv človeka, ktorý ide pešo cez les, je nemerateľný. Iste, existujú extrémne príklady, keď návštevník môže poškodiť prírodu. Napríklad vyplašiť orla počas hniezdenia. Ale na týchto špecifických miestach by sa to dalo regulovať.
Ak by lesníci v Nízkych Tatrách nechali lykožrúta tak, nech si robí čo chce, čo by sme dnes videli? Bola by to podobná pustatina?
Treba si pozrieť snímky na Google Earth a porovnať si Tichú dolinu a Čertovicu. To je moja odpoveď. V Tichej doline hovorili lesníci, že lykožrút smrekový zožerie úplne všetko. Nielen smreky, ale aj kosodrevinu, limby. A nezožral. To, čo dnes vidíme v bezzásahovej zóne Tichej doliny je mozaika zeleného lesa, vyschnutého lesa, vyvrátených stromov, ale stále je to les. V Nízkych Tatrách je obrovské rúbanisko. Aj ono raz samozrejme bude nejakým lesom, ale oveľa menej hodnotným ako les, ktorý tam stál predtým. Ak by sa lykožrút nechal na pokoji, určite by to nevyzeralo tak, ako to vyzerá teraz. Dokonca si dovolím tvrdiť, že aj zelených stromov by bolo viac. Pretože pri ťažbe sa nielenže rúbu zelené stromy, ktoré nie sú napadnuté, ale súčasne sa vytvárajú porastové steny, ktoré sú najväčším ohrozením lesa.
Prečo?
Ak sa vytvorí porastová stena, tak do lesa ľahšie prenikne vietor, vyvráti ďalšie stromy, čím sa ešte viac otvorí priestor pre lykožrúta. Stromy na okraji porastovej steny sú vystresované.
A ako sa s tým vie vysporiadať sama príroda?
Ak vyschne časť lesa, suché stromy chránia les pred vetrom aj pred slnkom. Zvyšný zelený les je v menšom strese a je nižšia pravdepodobnosť, že vyschne. Presne toto sa udialo v Tichej doline, preto je tam viac zeleného lesa ako v Nízkych Tatrách.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Vy, ale aj ďalší vedci, odborníci ako Martin Mikoláš, Michal Wiezik, Ján Topercer a medzi nimi aj ďalší lesníci, napríklad Marián Jasík, tvrdíte, že masívne odlesňovanie sa ľuďom vypomstí. Ako?
Niektoré dopady vidíme už teraz. V Nízkych Tatrách boli v tomto roku vo viacerých obciach povodne. Nápadne to súvisí s veľkými rúbaniskami. Nikto to nepoprie, že pri samotnej ťažbe dochádza k zničeniu pôdy a zníženiu jej schopnosti zadržiavať vodu. Vplýva na to aj sieť lesných ciest. Problémom sú všetky miesta, kadiaľ chodia traktory a ťahajú drevo. To natoľko zničí pôdu, že voda z nej rýchlo odteká a vznikajú povodne. Ale tie sú len veľmi malou časťou celého negatívneho vplyvu.
Čo môže byť ešte horšie?
Stráca sa obrovské množstvo pôdy vďaka erózii a mineralizácii humusu. Do atmosféry unikne z každého hektára vyrúbaného lesa niekoľko sto ton uhlíka. Ak sa teda bavíme o klimatickej zmene a chceme niečo zmeniť, tak musíme riešiť vodu, ale aj oxid uhličitý, ktorý uniká touto ťažbou do ovzdušia. Ale najmä, strácame prírodné dedičstvo. Fotograf, kameraman Karol Kaliský chodil ako dieťa so svojimi rodičmi pozorovať hlucháne do pralesa Rovne. Ale on so svojimi deťmi tam už chodiť nemôže. Lebo tam nie sú. Toto vnímam ako veľkú katastrofu. Prírodné dedičstvo má nesmiernu hodnotu samo osebe, bez ohľadu na to, koľko uhlíka stiahne, koľko vody zadrží. Je cenné už len preto, že existuje a je pekné.
Silné povodne v podhorských oblastiach zasiahli tento rok Svätý Kríž, Galovany, Vyšnú Bocu, Liptovský Ján. Možno si to niektorí ľudia spájajú s klimatickou zmenou, podobne ako Američania hľadajú príčiny posledných ničivých hurikánov. Ale je možné, že príčina týchto povodní je oveľa prostejšia, oveľa priamočiarejšia a skrýva sa všetkým týmto ľuďom za chrbtom?
V prirodzenom lese neexistuje povrchový odtok. To je úplne zásadné. Môže pršať koľko chce, môže spadnúť 100 milimetrov zrážok, voda nikdy neodteká po povrchu pôdy. Ona vsiakne a vytečie s nejakým oneskorením. Ak vidíme zmútenú vodu, ktorá so sebou nesie veľa pôdy, je to signál, že táto voda odtiekla okamžite po povrchu, ako spadla. Toto spôsobuje povodeň, že voda nevsiakla do pôdy. Nie to, že spadlo veľa zrážok. Keby sme išli do prirodzeného lesa v Kôprovej doline, môžeme pochodiť celý limbový prales krížom-krážom, nenájdeme žiadnu ryhu, ktorá by svedčila o povrchovom odtoku. A pritom sú tam extrémnejšie zrážky ako v nižších polohách.
Vyrúbaný les teda nedokáže zadržať toľko vody ako predtým?
Voda ťažšie vsakuje. A to platí obzvlášť na miestach, kde jazdili traktory, ťahali drevo. Takéto lokality tvoria v našich horách na rúbaniskách asi 30 percent. Traktory za sebou zanechávajú koľaje. Kmeň, ktorý za sebou ťahajú, vytvára ďalšiu ryhu, stláča pôdu. V týchto ryhách voda rýchlo odteká preč, vymieľa ďalšiu pôdu a vytvára si malé koryto. To by sa museli kmene pri ťažbe dvíhať do vzduchu, aby sa pôda nepoškodila.
Lenže nestráca schopnosť zadržiavať vodu aj vysušený les? Taký, ktorý pováľala víchrica a ktorý napadol lykožrút?
Existujú štúdie, ktoré dokazujú, že pôda v takomto lese sa zachová v oveľa lepšom stave. Dokonca sa obnovuje a zväčšuje vrstva humusu. Z odumretých stromov opadáva kôra, ktorá pôdu zamulčuje, prikryje a môže sa vytvárať humus. Opadávajú konáre. Hnijú ležiace kmene. A práve tie dokonca aj niekoľko rokov po kalamite dokážu nasávať vodu. Slúžia ako špongia. Zvyšuje sa retenčná schopnosť (schopnosť zadržiavať vodu, pozn. red.) celého prostredia. Ak by tam kmeň nezostal, pretože ho niekto vyťažil a odniesol, tak to takto nefunguje. A najmä, v nespracovaných polomoch nie sú žiadne ryhy po traktoroch a stlačená pôda.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Takže v pôde je skrytá sila lesa, nie v stromoch?
Presne tak. Aj príbeh vody sa začína v pôde. Voda spadne na zem. Život potrebuje vodu. Ale čo robí život pre to, aby ju zadržal? Voda by mala z kopcov pod vplyvom gravitácie stiecť dole. Teoreticky by v horách nemal byť žiaden život, pretože by tam bolo sucho. Život však vytvoril v pôde zaujímavé mikroštruktúry. Jednak je to humus, ale sú to tiež takzvané pôdne agregáty, akési kapsuly na vodu. Sú to mikroskopické priestory, ktoré pojmú do seba vodu, no už ju viac nepustia. Ani gravitácia ju nedokáže z nich vytiahnuť, pretože fyzikálne sily, ktoré pôsobia na stenách agregátov, sú silnejšie. Život je expert vo vyrábaní týchto mikroštruktúr. V pôde sú ich miliardy. A to je dôvod, prečo pôda dokáže zadržať toľko vody. Keď sa les rúbe, ničí sa humus, ničia sa mikroštruktúry, pôda degraduje ako celok.
Pamätám si, ako na konferencii venovanej 10. výročiu víchrice Alžbety, ktorá spustošila Tatry, vystúpil veľmi skromne až nesmelo expert na drobné červy – nematódy, ktoré sú dôležitým ukazovateľom kondície lesnej pôdy. Skúmal ich a porovnával plochy, kde sa kalamita ťažila, s plochami, ktoré boli ponechané na samovývoj. V bezzásahových územiach sa im darilo lepšie, a tak skonštatoval, že ponechanie na samovývoj je ideálne riešenie, najmä pokiaľ ide o rýchlosť obnovy ekosystému. Podieľajú sa tieto nematódy na vzniku mikroštruktúr?
Áno. Sú rôzne skupiny pôdnych organizmov. Dubáčiky, ktoré chodíme zbierať do lesa, sú pod zemou pospájané veľkou sieťou drobných vlákien. A existujú organizmy, ktoré sa živia práve hýfami (vláknami) húb. Ak sa všetky stromy vyrúbu, zaniknú huby a s nimi aj organizmy, ktoré sú od nich závislé. Je zaujímavé, že ak preskúmame pôdu pod lesom, v ktorom je lykožrút, tak tam všetky tie drobné a užitočné organizmy nájdeme. Nie stromy, ale pôda nám hovorí o tom, či les zanikol, alebo nie.
Stromy možno raz-dva posadiť a v priebehu života jedného človeka les znovu narastie. Ale koľko potrvá, kým sa po ťažbe trebárs v pralese Rovne zregeneruje pôda?
V prípade horského pralesa, kde sú strmé svahy, skalnaté pôdy, je minimum 1 500 rokov. Musí sa nanovo vytvoriť vrstva organickej hmoty. Musí tam vyrásť biomasa, musia odumrieť celé generácie stromov. A to nemožno urýchliť. Človek nedokáže vytvoriť pôdu. To dokážu práve tie drobné organizmy, aj nematódy, ktoré ste spomínali.
Je tu však ešte jedna vážna hrozba. Neprejaví sa hneď, ale postupne a s pribúdajúcou intenzitou. Môže mať masívne odlesňovanie naozaj vplyv na sucho?
Určite. Je to druhá strana rovnice. Ak voda, ktorá mala vsiaknuť, rýchlo odtečie, bude chýbať v čase, keď neprší. Je to však veľmi špecifické. Ľudia v Malužinej (obec v Nízkych Tatrách) asi nebudú pociťovať sucho, pretože tam stále prší. No sú miesta na Slovensku, kde bude sucho čoraz väčším problémom. Obrovské ťažkosti so suchom majú v Českej republike. Z roka na rok sa to zhoršuje. Obce strácajú vodné zdroje. A navyše majú starosti aj s kvalitou vody. Pesticídy z poľnohospodárstva sa dostávajú aj do podzemných zdrojov pitnej vody. A to je nevyčísliteľné! Pretože voda v podzemí sa dostane mimo dosahu biologických systémov, ktoré by ju dokázali vyčistiť. S vodou budú problémy. Možno na Slovensku máme zatiaľ šťastie, no celý svet je prepojený.
A s čím sa spájajú problémy s vodou v Českej republike?
Najmä s poľnohospodárstvom, no čiastočne aj s lesným hospodárstvom.
Toto nie sú povzbudivé správy v súvislosti s klimatickou zmenou. Pričom práve klimatická zmena je jedným z argumentov lesníkov pri opatreniach v lese. Dokáže človek pripraviť les na klimatickú zmenu?
Prirodzený vývoj lesa je najlepším spôsobom, ako sa môže les adaptovať na klimatickú zmenu. A súčasne les lepšie plní vodozádržné a klimatické funkcie, ak sa doňho nezasahuje. Veď o tomto je evolúcia. Organizmy skúšajú rôzne stratégie prežitia. Ich spoločenstvo sa nakoniec nastaví úplne presne na dané podmienky najlepšie, ako sa dá. A toto človek nevie. My nevieme, čo presne tie organizmy potrebujú. Niekde je pôda trochu hlbšia, niekde trochu plytšia. Už len takéto zmeny v mikrostanovišti sú v prírodnom výbere významné a toto človek nedokáže svojím poznaním obsiahnuť.
V rokoch 1961 až 1990 bola priemerná teplota vzduchu vo Vysokých Tatrách 3,6 stupňa. V rokoch 1991 až 2013 to bolo už 4,2 stupňa. Zvládnu to horské lesy bez zásahu človeka?
Smreky rastú prirodzene vo výške 1 600 metrov, ale aj vo výške 600 metrov. To je rozdiel 6 stupňov. Les sa dokáže prispôsobiť. Stále tá zmena nie je taká, aby mal les skolabovať. Tým však nechcem úplne vylúčiť hrozby v budúcnosti. Ak by teplota naozaj stúpla razantne, tak to s lesom môže zakývať. No jeden-dva stupne nie je nič, čo by les nezvládol. Je pravda, že v teplejšej klíme môže byť viac lykožrútov, lenže lykožrúty tu boli aj predtým a les si s nimi poradil.
Kto všetko na ťažbe v Národnom parku Nízke Tatry vlastne zarobil?
Neviem to presne posúdiť. Asi sa profit rozdelil medzi viacerých hráčov. Určite na tom zarobili firmy, ktoré obchodujú s drevom. Profitovali na tom spaľovne. Krátkodobo mohol vykázať zisk aj nejaký urbariát. Podielnici mohli zrazu dostať po kalamitnej ťažbe veľké dividendy. No najbližších 80 rokov tento les nikomu nič nezarobí. Nie na dreve. To, čo sa tam zarobilo na ťažbe za tých pár rokov, treba rozpočítať na 80 rokov. Vtedy spoznáme realitu. Pár ľudí mohlo na tejto masívnej ťažbe veľmi dobre zarobiť, ale ten čas sa končí.
Foto: Andrej Barát, Pravda
Sú teraz ohrozené príjmy okolitých podnikateľov, majiteľov penziónov, reštaurácií a ďalších ľudí zapojených do turizmu? Asi nemá zmysel lákať turistov na rúbaniská.
Neviem, nakoľko si to uvedomujú. Je zaujímavé, že cestovný ruch v celom tatranskom regióne stúpa. No je to najmä kvôli bezpečnostnej situácii vo svete. Turisti chcú byť radšej v bezpečných krajinách. A tak turizmus rastie aj napriek tomu, že sa tu ťaží. No naše hory skrývajú potenciál prírodného alebo divočinového turizmu, ktorý nie je dostatočne využitý. Ľudia sa budú naďalej lyžovať, kúpať v akvaparku. Ale zážitok v divokej prírode, ktorý môže byť významným zdrojom príjmu, ako nám ukazuje príklad Bavorského lesa v Nemecku, sa nerealizuje v takej miere, ako by sa mohol. Je náročné to spočítať. Práve toto by som očakával od štátu, že urobí analýzu, čo má význam pre región. Nielen z pohľadu ochrany prírody, klimatických zmien, vody, ale aj z pohľadu ekonomického dopadu na región. Takúto analýzu štát neurobil.
Signatári poslednej výzvy na okamžité zastavenie devastácie lesov kladú vinu jednoznačne na plecia vlády SR a ministerstvá životného prostredia a pôdohospodárstva. Z čoho konkrétne ich obviňujete?
Budem hovoriť za seba. Mám pocit, že štát neurobil nič pre to, aby túto devastáciu zastavil. Niekde ju dokonca aktívne podporil. Stačí, ak sa pozrieme na personálnu deštrukciu Štátnej ochrany prírody. Štát z nej vyhodil veľké množstvo šikovných ľudí, ktorí chceli chrániť prírodu a nahradil ich ľuďmi, ktorí bojujú proti ochrane prírody. Štát nemôže robiť také veci. A to je len jeden z príkladov. Rád by som zdôraznil, že neobviňujem konkrétne súčasného ministra životného prostredia, pretože jednak sa aspoň o niečo snaží, no najmä to maslo na hlave majú všetci doterajší ministri. Problém je podľa mňa aj v tom, že ak by aj minister životného prostredia vystúpil na vláde s predstavou, že chce chrániť prírodu, tak by sa naňho všetci ostatní členovia kabinetu pozerali začudovane – čo je to za obchod? Vyzerá to tak, že ochrana prírody by fungovala len vtedy, ak by to bol fantastický biznis, na ktorom by niekto dobre zarobil. Na ktorom by sa dali čerpať eurofondy alebo niečo podobné.
Tak akú vidíte možnosť?
Tlak verejnosti na ochranu prírody musí byť taký veľký, že to všetci konečne pochopia. Zatiaľ taký nie je. Ale bude.
Čo tým naznačujete? Budú protesty, blokády?
Teraz vám ešte neviem povedať, čo presne sa stane. No pripravujeme širšiu iniciatívu. Radi by sme do nej zapojili známe osobnosti. Chceme ukázať, že ochrana lesov nie je len záležitosť ekológov, odborníkov a mimovládok, ale že sa to týka celej spoločnosti. Hnevá to veľmi veľa ľudí na celom Slovensku. Príroda je naše spoločné dedičstvo. A máme právo na jeho ochranu.
Čo presne vo výzve žiadate?
Kľúčové sú pre nás národné parky. To je to najdôležitejšie prírodné dedičstvo Slovenskej republiky. A my chceme, aby bolo skutočné. Aby prebehla ich zonácia podľa medzinárodných kritérií. Dlhodobý cieľ je, aby v národnom parku bolo 75 percent bezzásahovej zóny, divočiny. Môžeme optimalizovať počet národných parkov, no žiadame, aby päť percent rozlohy Slovenska tvorili prísne chránené územia, bez ťažby a poľovačiek. V súčasnosti je to 1,8 percenta. Nuž, a okamžite sa musí zastaviť ťažba. Najdôležitejšie je, že štát to môže urobiť, má na to nástroje. Môže obmedziť lesné hospodárenie. Môže tiež vyplatiť vlastníkom lesov majetkovú ujmu, lenže toto štát nerobí.
Zdôraznili ste slovo okamžite, je to naozaj také akútne?
Ak neurobíme hneď teraz niečo pre záchranu hlucháňa hôrneho, tak ho stratíme. Je pravdepodobné, že v mnohých pohoriach hlucháň vyhynie. S tým sa nedá nič robiť. Tie zvyšky starých lesov sú tam také malé, že nemá šancu v nich prežiť. Ešte v Tatranskom národnom parku môže hlucháň prežiť niekoľko desaťročí, hoci aj tam je už populácia veľmi malá. Z môjho pohľadu je však dôležitý zánik každej jednej lokality. Tento druh je spolu s ďalšími významnou súčasťou ekosystému. A dáva nám signál, v akom zlom stave to prostredie je. Keď zmizne hlucháň z Poľany, znamená to, že lesy na Poľane sú na tom zle. A to sa stane. Je tam posledných pár jedincov.
Lesníci sa často pýtajú, čo vlastne ešte chcú ochranári chrániť? Ako hlboko do histórie chcú zájsť? Pretože, máme vôbec na Slovensku niečo také ako nedotknutý les? Keď som sa archeológa Karola Pietu pýtal na Tatry, povedal, že sú dôkazy, že už pred tisíckami rokov ich masívne odlesňoval človek.
Vôbec nie je podstatné, či niekde zostala nedotknutá príroda. Nedotknutá príroda nebola ani v Amazonskom pralese. Ľudia ovplyvňujú prostredie veľmi dlho. Oveľa dôležitejšie je to, že ak sa les vyvíja prirodzene, iba vtedy plní optimálne tie funkcie, ktoré má. Prírodu nezaujíma, či bol niekde predtým človek. Stačí, že bola dosť prirodzená na to, aby niekde žil hlucháň, aby sa tam zachovala normálna pôda a podobne. Les sa vyrúbal a hlucháň tam už nežije, pôda je zničená. Naším intenzívnym zasahovaním berieme prirodzenosť z prírody a tým sa strácajú nielen druhy, ale aj funkcie, ktoré príroda plní. A naopak. Ak vrátime prirodzenosť do krajiny, hoci aj do prostredia, ktoré bolo spravované človekom, ak krajinu ponecháme na prirodzený vývoj, tak tie druhy aj procesy sa vracajú. Príkladom je Tichá dolina. Keď vyschla smreková monokultúra, nasťahovali sa tam chránené druhy z pralesa. Takto to funguje. A to chceme. Aby prirodzenej prírody bolo viac.
Erik Baláž (1978), ekológ
- Vyrastal pod Vysokými Tatrami. Vyštudoval ekológiu lesa na Technickej univerzite vo Zvolene, vo svojej diplomovej práci sa venoval ekológii medveďov.
- Viedol úspešnú kampaň na ochranu Tichej a Kôprovej doliny v Tatrách, dnes je toto územie najväčšou divočinou na Slovensku.
- Spolu s Robertom Rajchlom natočil v roku 2009 dokumentárny film Strážca divočiny o populácii medveďov.
- S talianskym fotografom Brunom D’Amicis napísal knihu o medveďoch Posledná pevnosť.
- Jeho film Vlčie hory z roku 2013 vysielal kanál National Geographic v 118 krajinách sveta.
- V rokoch 2016 a 2017 spolu s kameramanmi Adamom Baštekom, Jozefom Fialom a Karolom Kaliským predstavili trojicu dokumentárnych filmov z cyklu Tajomné Karpaty – Život v oblakoch, Živá rieka a Nesmrteľný les.
- Tento rok pripravuje knihu s názvom Stratená voda.