Antropologička Lutherová: Nevypovedaná rodinná trauma sa môže tiahnuť aj generácie

, 05.10.2017 07:00

V polovici 70. rokov minulého storočia zmizol v Liptove pod vodou nielen tucet obcí, ale aj parížovský kaštieľ s pozoruhodnou minulosťou. Na jeho osude a príbehoch ľudí, ktorí sa okolo neho v turbulentnom 20. storočí vyskytli, vystavala antropologička z Ústavu etnológie SAV Soňa G. Lutherová nový dokumentárny film Zatopené. Cez históriu jednej budovy odkrýva vzťah ľudí k vlastníctvu, domovu a rodinnému prostrediu.

Antropologička z Ústavu etnológie SAV Soňa G....
Antropologička z Ústavu etnológie SAV Soňa G. Lutherová. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Téme zaplavenia liptovských obcí pre výstavbu vodného diela Liptovská Mara ste sa venovali s odstupom viac ako štyroch desaťročí (samotné zaplavovanie sa udialo na jar roku 1975). Sú spomienky napriek tomu stále živé?

Pre ľudí v Liptove určite. Rozprávajú o tom vždy zanietene, hoci súčasná generácia už nie s takým smútkom ako tie predošlé. Sami hovoria, že najťažšie to mali starí ľudia, ktorým Liptovská Mara zaplavila s rodným domčekom celý život. Dnes už žijú viac-menej len pamätníci, ktorí majú na tú dolinu také sladkobôľne spomienky. Pragmaticky mnohí chápu, že vodné dielo je pre región dôležité, niektorí si možno v novom prostredí aj polepšili a nežijú si zle. Stále však cítia sentiment.

Film ste pripravovali štyri roky, čo dnes cítite na brehu Liptovskej Mary vy?

Najsilnejší pocit mám, keď sa blížim k Liptovskému Mikulášu po diaľnici smerom od Ružomberka a po pravej strane vidím paralelne lokálnu cestu a dedinky, ktoré spája. Vždy rozmýšľam, že naľavo, kde je na mieste kotliny len obrovská vodná plocha, vlastne dnes mohol byť obraz krajiny podobný ako na druhej strane. Vtedy si človek uvedomí, aký neskutočný zásah do materiálneho prostredia a do životov miestnych obyvateľov tu nastal. A naozaj si neviem predstaviť, čo môže cítiť človek, ktorý v tých dedinách vyrastal a dnes stojí na brehu vodnej plochy a snaží sa predstaviť si, kde asi ležala tá jeho obec.

Ako to bolo so susedskými a s priateľskými vzťahmi ľudí zo zatopenej kotliny?

V mnohých prípadoch sa popretŕhali. Ľudia z jednej dediny neodišli na jedno spoločné miesto, ale často tam, kde mali iných príbuzných. Niektorí do Ružomberka, iní do Liptovského Mikuláša a okolitých dedín, ďalší aj ďalej, mimo regiónu.

Váš dokumentárny film sa sústreďuje na kaštieľ, ktorý stál v Parížovciach, jednej zo zaplavených obcí. Korene viackrát prestavanej stavby siahajú až do 14. storočia a predpokladá sa, že bol istý čas aj poľovníckym sídlom syna Mateja Korvína. Vy ste opísali jeho rozporuplný osud v 20. storočí, ktorý sa inak často v dokumentoch zhŕňal do jednej-dvoch strohých viet. Opíšete čitateľom v skratke, čo sa s kaštieľom stalo, odkedy ho v roku 1908 kúpil statkár Móric Stein?

Rodina posledného majiteľa kaštieľa Mórica Steina žila v medzivojnovom období intenzívnym rodinným životom. Stein mal tri dcéry, ktoré mali svoje rodiny a v kaštieli sa stretávali pri rôznych rodinných príležitostiach. Do osudov rodiny kruto zasiahla druhá svetová vojna. Kaštieľ bol arizovaný a holokaust prežili len dve Steinove vnučky, vtedy mladé dievčatá. Po vojne majetok nakrátko získali späť, no potom prišiel komunistický režim a o rodinné sídlo opäť prišli… Viac ako materiálna strata ich však poznačila strata rodiny.

Kaštieľ sa dnes nachádza v Múzeu liptovskej dediny v Pribyline, hoci je to viac-menej len replika. Ako túto skutočnosť vnímali hrdinky filmu?

Postoj hlavných protagonistiek filmu – vnučiek Mórica Steina – v čase nakrúcania filmu deväťdesiatročných dám, voči budove je rozporuplný. Na jednej strane sú hrdé na históriu svojich predkov a s kaštieľom sa im spájajú spomienky na šťastné detstvo. Bez rodiny však pre ne budova v určitom zmysle zostala len prázdnou schránkou. Ja ako antropologička to vnímam tak, že našim domovom dávajú význam najmä vzťahy s ľuďmi, s ktorými v nich žijeme.

Kaštieľ v Parížovciach na historickej fotografii.
Kaštieľ v Parížovciach na historickej fotografii. Autor: AH Production

Inšpiráciu k príbehu ste našli vo vlastnej rodine. Nepracovalo sa s námetom o to zložitejšie? Býva zvykom, že v rodinách sa o starých traumách radšej nehovorí, prípadne len skratkovito. Niekedy si aj tridsiatnici uvedomia, že odmalička len v náznakoch tušia o nejakých významných míľnikoch v histórii vlastnej rodiny, no neraz už býva na otázky neskoro…

V rodine môjho muža, ktorej sa príbeh dotýkal, sa historka s kaštieľom pravidelne vynárala, ale takisto len v náznakoch. V zásade mladší členovia rodiny vedeli, že kedysi vlastnili kaštieľ, a že oň prišli. Ich staré mamy, ktoré boli vlastne nositeľkami toho príbehu v rodine, bolo celkom náročné presvedčiť, aby o ňom hovorili. Bolo to najmä kvôli traume, ktorá sa im s príbehom spájala. Vo svojom veku k tej téme pristupovali spôsobom – už to nevyťahujme. Ale možno si neuvedomovali, že v rodine ten príbeh žije, i keď podvedome, potlačený.

S tým sa stretávam veľmi často, keď niekto známy spomenie veľmi zaujímavý fakt z rodinnej histórie, no keď sa pýtam viac, tápa, nevie podrobnosti, hoci napríklad jej predstaviteľ, napríklad starý rodič, ešte žije. Naozaj tak málo vieme o vlastných rodinách? Mali by sme sa pýtať viac?

Keďže ten film bol vlastne akousi kolektívnou psychoterapiou pre moju rodinu, že sa to celé znova tými ľuďmi premlelo, ale svojím spôsobom aj uzavrelo, tak môžem len súhlasiť. Navyše nie je zriedkavé, keď dnes nejaký vyhorený tridsiatnik, štyridsiatnik zistí u psychoterapeuta, že počiatky jeho negatívneho životného pocitu majú pôvod v situáciách, ktoré sa stali ešte jeho rodičom či starým rodičom…

Je takéto nevypytovanie sa typické pre postkomunistické krajiny, ako je tá naša? Od konca 30. rokov a v podstate až do konca 80. rokov bolo prehrabávanie sa v minulosti u nás i nebezpečné.

Téma kolektívnej pamäti je moja „srdcovka“ a k nej sa viaže nielen spomínanie, ale aj zabúdanie. A často je to premlčané a zabudnuté vlastne dôležitejšie ako to, o čom sa hovorí, čo sa pripomína. Je to prirodzený spôsob, ako sa ľudia vysporiadavajú s minulosťou. Špecifické pre náš región môže byť to, ako veľké témy vyplávajú na povrch nárazovo a masovo sa ventilujú v spoločnosti po dlhšom mlčaní. Nezodpovedané otázky v rodinách však nie sú typické iba pre nás, čo žijeme v strednej Európe. Možno aj z tohto dôvodu sa hovorí, že história sa opakuje a minulosť je neprenosná. Podľa mňa to platí ešte viac o dnešnej dobe, keď síce máme dobrý prístup k informáciám, ale sme nimi do tej miery zahltení, že v nás nenechávajú takú výraznú stopu, akú by sme potrebovali. Akoby nám stačilo vedieť, že sa niečo stalo, no na spracovanie toho, čo to vlastne znamená, neostáva čas.

Domov ich predkov zatopila Liptovská Mara.
Domov ich predkov zatopila Liptovská Mara. Autor: AH Production

V tomto zmysle sú pre mňa zaujímaví ľudia, ktorí sa vo veľmi mladom veku vzbúrili proti totalite v 40. alebo v 50. rokoch minulého storočia. Vyrastali v nedemokratických režimoch, ktoré ich ovplyvňovali svojou propagandou, bola to aj doba, keď sa rodičia s deťmi nerozprávali tak ako dnes, ten detský svet bol viac izolovaný od sveta dospelých, no aj v tom tichu sa niektorí dokázali zorientovať a postaviť za správne ideály. Bola to len intuícia, či sa dá rodinná skúsenosť prenášať aj bez slov?

Budem teraz trochu osobná, keďže sama vychovávam deti a celkom sa stotožňujem s tým, že ďalšie generácie od rodičov najviac odpozorujú nie z toho, čo hovoria, ale ako sa správajú. A aby som sa zase vrátila k objektu svojho bádania, človeka ovplyvňuje aj prostredie a materiálne veci okolo neho. Tie slúžia ako hmotné rezervoáre našich spomienok. Podvedome to vplýva na naše správanie – čo si rodina uchováva ako spomienky, ale aj to, čo zničí. Nefunkčný mixér po babičke nie je len nostalgická rároha, môže niesť aj osobný odkaz.

Vieme opísať, ako takýto hodnotový rodinný odkaz slabne?

Niekedy to súvisí len s tým, že pre mladých je prirodzené vzoprieť sa hodnotám, ktoré zastávajú ich rodičia. Aj keď, a toto je môj osobný názor, mám pocit, že v rodinách, kde sa komunikuje otvorene, sa základné hodnoty uchovávajú lepšie. Zoslabnúť však môže odkaz aj vtedy, keď sú spomienky traumatické, nehovorí sa o istých veciach. Viete, ja si to predstavujem ako farby na palete. Rodinné hodnoty sú ako štetec namočený povedzme v červenej farbe. Ako štetcom prechádzame po palete s inými farbami, červená sa oslabuje, pomaly mení farbu. Dôležité je, aká hustá bola farba na začiatku a či po ceste prechádza cez ďalšie červené polia.

Vy ste sa niekoľko rokov venovali aj téme bývania mladých v Bratislave a okolí. Zamerali ste sa aj na to, ako na nás vplývajú veci, ktorými sme obklopení, a v neposlednom rade aj tá najväčšia vec – byt, dom.

Výskum sa týkal mladých párov, ktoré si rozličným spôsobom zabezpečili bývanie v hlavnom meste. Niekto si kúpil byt, ďalší si vzal hypotéku, iný zdedil dom… A mojím cieľom bolo ukázať, ako si prostredníctvom vecí vytvárali domov. Zistila som napríklad, že neplatí pravidlo, že človek sa doma cíti len vo vlastnom a nie v prenajatom. Občas tá šedá eminencia banky, ktorá stojí za každou hypotékou, vedela ľudí viac rozhodiť ako neistota nájmu.

Vedia sa Slováci cítiť v nájme ako doma? Vytráca sa tá potreba vlastniť?

Ako u koho. Jeden pár dômyselne obišiel rôzne zákazy, ktoré im dal majiteľ bytu, a z prenájmu si vytvoril miesto presne podľa predstáv a naozaj sa tam cítil prirodzene doma. A na druhej strane, isté dievča, ktoré žilo vo vlastnom byte po zosnulej mame, malo k domácemu prostrediu komplikovaný, odťažitý vzťah. Kvôli pamiatke na mamu sa dcéra dlho zdráhala čokoľvek meniť, bývala akoby v cudzom. Až s príchodom priateľa sa s prostredím viac zžila.

Určite to vždy závisí od konkrétneho prípadu, no zaujímalo by ma, či v nás stále je silná potreba vlastniť. Počas týždňa mobility sa diskutovalo aj o budúcnosti, kde by sa autá nevlastnili, ale spoločne používali viacerými ľuďmi, keďže by to bolo ekonomické aj ekologické. No prekážkou by v našich končinách stále bolo to, že auto je silný statusový symbol.

Podľa mňa by to bol problém nielen u nás. Auto je celkovo v našej kultúre jeden z najsilnejších statusových predmetov. Ale je pravda, že vzťah k vlastníctvu bol u nás dlhé roky formovaný socializmom, kde bolo v mnohých oblastiach života presadené kolektívne vlastníctvo. Takže tá potreba mať niečo svoje tým bola určite ovplyvnená a bola od pádu režimu veľmi silná. Práve pri bývaní sú však vlastnícke vzťahy komplikované. Keďže sa nové bývanie často kupuje na hypotéku a človek byt či dom skutočne sám vlastní až po desaťročiach.

Okrem vzťahu k samotnému bývaniu ste sledovali aj to, akými vecami sa ľudia v bytoch obklopovali. Prečo?

Lebo práve z nich sa človek dozvie aj to, čo o sebe sami nevypovedali počas rozhovorov. Je to ako pri tých spomienkových predmetoch, ktoré nás nejakým spôsobom ovplyvňujú. Aj zo zariadenia bytu a vecí, ktoré v ňom zhromažďujeme, sa dá mnohé nevypovedané vyčítať. Preto som vždy nechávala ľudí, aby ma previedli svojím bytom, kde potom prebiehali aj výskumné rozhovory. Niekedy ľudia nie že nechcú, ale vlastne ani nemajú potrebné slová, ako vyjadriť svoju skúsenosť. Preto pomáha pri výskume pozorovanie.

Dnes však môže byť skreslené. Na iných často hľadíme prostredníctvom sociálnych sietí a myslíme si, že to stačí, aby sme mali predstavu o ich živote.

Mňa ako vizuálnu antropologičku v tomto smere špeciálne zaujíma Instagram, ktorý je založený čisto na fotografiách a videách. Ľudia podľa Instagramu žijú iba skvelé životy, z dovolenky posielajú svetu len krásne panorámy, fotky usmiatych detí a partnerov. Hádky a zlé počasie tam nenájdete. Podľa mňa je preto osobný kontakt veľmi dôležitý a užitočná je aj schopnosť pozorovať veci naživo. Slová nevypovedia nikdy všetko.

Soňa G. Lutherová (1982)

  • Vyštudovala etnológiu a kultúrnu antropológiu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave; v súčasnosti pôsobí na Ústave etnológie Slovenskej akadémie vied v Bratislave.
  • Venuje sa témam materiálnej kultúry, bývania, vlastníctva, postsocializmu, identity, urbánnej a vizuálnej antropológie.
  • V septembri mal premiéru film Zatopené o osude kaštieľa v Parížovciach a rodiny, ktorá ho v prvej polovici 20. storočia vlastnila; bol to zároveň jej profesionálny režisérsky debut.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Soňa G. Lutherová #Parížovce #Liptovská Mara #dokument
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
26,99
Adventný tanier červený

Adventný tanier červený

29,99
Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Irigo Aranžmán veniec Home oranžový

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk