Bývalá astronautka: Človek na Marse v roku 2024 je reálny cieľ

Valentina Tereškovová a po nej dlho žiadna ďalšia. Éra žien vo vesmíre sa začala až o dve desaťročia neskôr. V roku 1982 sledovala prvú kozmonautku na vesmírnej stanici a o rok neskôr prvú americkú astronautku v raketopláne aj vtedy ešte malá školáčka Dorothy Metcalf-Lindenburger. O 27 rokov neskôr si sama splnila veľký vesmírny sen. V roku 2010 v raketopláne Discovery vyletela na Medzinárodnú vesmírnu stanicu, kde strávila 15 dní. Jedna zo šesťdesiatich žien vo vesmíre vyrozprávala svoj príbeh aj školákom na Slovensku počas Európskej noci výskumníkov.

18.10.2017 14:00
Dorothy Metcalf-Lindenburger Foto:
Dorothy Metcalf-Lindenburger v Bratislave počas Európskej noci výskumníkov.
debata (8)

Vari každé dieťa v istom momente zatúži stať sa astronautom, pozrieť sa do vesmíru. Pamätáte si moment, keď to prvýkrát zišlo na um vám?

Pamätám si, že som už ako prváčka nadšene sledovala prvé lety do vesmíru v raketoplánoch. Veľmi dôležitý bol však pre mňa rok 1983, keď v rámci siedmej misie letela v raketopláne aj Sally Ride, ktorá bola prvou Američankou vo vesmíre. Vďaka nej som si prvý raz uvedomila, že by som sa do vesmíru mohla raz pozrieť aj ja. Navyše ma v tom istom roku vzali rodičia do kina na film Správna posádka, ktorý rozprával príbeh vôbec prvých amerických astronautov z projektu Mercury 7. Takisto na mňa silno zapôsobil, takže sa dá povedať, že o vesmíre som snívala už ako osemročná.

O sedem rokov neskôr vás už ako tínedžerku rodičia poslali do vesmírneho kempu. Boli vyhliadky na cestu do vesmíru pre mladých ľudí lepšie vtedy alebo sú teraz?

Bolo to v roku 1990, a teda vo veľmi dobrej dobe na objavovanie vesmíru. Boli sme akurát v rušnom období raketoplánových misií, plánovalo sa vybudovanie Medzinárodnej vesmírnej stanice a presne v tom čase, keď som bola v kempe, vedci do vesmíru poslali Hubblov vesmírny ďalekohľad. Dnes síce raketoplány už nelietajú, no vyhliadky nie sú o nič menej zaujímavé, dnešné deti sú tou generáciou, ktorá má veľkú šancu lietať na Mars.

Majú to dnes ľahšie ženy astronautky?

Vďaka Valentine Tereškovovej a Sally Ride a ich nasledovníčkam to už pre moju generáciu nebolo nič nezvyčajné (Lindenburger bola 53. ženou vo vesmíre – pozn. autora). Stať sa astronautom nie je ľahké pre nikoho, ale je dobré, že sa na ženy pri výbere nepozerá ako na niekoho s nevýhodou, berú nás ako rovnako schopné členky tímu.

Posádka raketoplánovej misie STS-131,... Foto: NASA
posadka raketoplánovej misie STS-131 Posádka raketoplánovej misie STS-131, Metcalf-Lindenburger uprostred.

Od roku 2013 sa pri výbere nových astronautov dodržuje pomer polovica mužov a žien. A záujem o túto prácu je rekordný, veď v tomto roku sa o štrnásť miest uchádzalo viac ako 18-tisíc ľudí. Bolo to podobné aj za vašich čias?

Ten pomer bol lepší, uchádzačov bolo možno aj o dve tretiny menej. Ja som v tom čase učila a mala som šťastie, že vtedy Národný úrad pre letectvo a vesmír (NASA) vydal výzvu určenú špeciálne pre učiteľov.

Akú najlepšiu radu ste dostali predtým, než ste sa prihlásili do konkurzu?

Znie to možno triviálne, ale aby som bola sama sebou. Na samotnom pohovore má veľkú váhu odpoveď na otázku, v ktorej sa vás pýtajú na váš životný príbeh. Chcú vedieť všetko, začínajúc kdesi na základnej škole. Ak začnete v tom momente rozprávať veci, ktorým vlastne sami neveríte, ľudia vedia vycítiť, že len niečo predstierate. Samozrejme, tento prístup odporúčam nielen na pohovor za astronauta, ale do života celkovo.

Tých, ktorí prejdú sitom a dostanú šancu stať sa astronautmi, čaká dvojročný náročný tréning. Znamená to, že laik môže teoreticky po dvoch rokoch letieť do vesmíru ako člen misie NASA?

Teoreticky áno, hoci obyčajne neletí hneď, ale plní najskôr iné úlohy v rámci NASA na Zemi, pretože na svoju príležitosť už dlhšie čakajú absolventi predchádzajúcich ročníkov. Tomuto školeniu hovoríme astronautická univerzita. Okrem rôznych fyzických tréningov sa naučíte, ako riadiť vesmírne vozidlá, pilotovať lietadlo, spoznáte všetky riadiace centrá, špeciálne školenie sa týka aj Medzinárodnej vesmírnej stanice. A na záver príde, samozrejme, skúška.

Na čo vás počas týchto dvoch rokov nedokážu pripraviť?

Určite na samotný štart. Hoci sa vám o ňom snažia povedať čo najviac, rozprávajú vám, aké to bude, snažia sa vysvetliť, ako sa budete cítiť, ale opísať ani nasimulovať sa to jednoducho nedá. Ale to je na tom aj krásne, že zažijete pocit, ktorý ste nikdy predtým v živote nemohli pocítiť.

Čo ste cítili a na čo ste mysleli, keď sa ozývalo odpočítavanie – tri, dva, jeden…?

Ja som bežkyňa, behávam maratóny, ale aj kratšie trate na atletickom štadióne, robím to aj súťažne. A tesne pred štartom do vesmíru som mala podobný pocit, ako keď šprintér čaká na výstrel štartovacej pištole. Čas sa trochu spomalí, viete, že máte za sebou veľa tréningu, cítite sa pripravený, vlastne túžobne čakáte, kým sa to konečne začne. Iste, že som cítila aj nervozitu, no i zodpovednosť, že teraz sa to ukáže, teraz musím vydať zo seba to najlepšie.

A aké prekvapenie prišlo hore na vesmírnej stanici?

Neviem, či to bolo prekvapenie v pravom zmysle slova, ale podľa mňa vidieť Zem z vesmíru zanechá každého v úžase. Samozrejme, že som pred odletom videla hromadu obrázkov, videí, no naživo je to niečo úplne iné a úžasné, niečo, na čo sa nedokážete vopred pripraviť. Kontrast svetiel planéty s tmavým vesmírom okolo je jednoducho dokonalý.

Snažili ste sa z vesmíru nájsť svoje rodisko v Colorade?

Áno, ale táto časť Spojených štátov nemá veľa oporných bodov. Reliéf je z vesmíru podobný, neviete či je to Colorado, Wyoming alebo Nové Mexiko. S orientáciou si však môžete pomáhať napríklad letiskami, tie sú z vesmíru rozpoznateľné. Zamerala som sa teda na medzinárodné letisko v Denveri, no trvalo to nejaký čas. Lepšie som našla svoje súčasné bydlisko v štáte Washington. Bývame neďaleko veľkých sopiek, ktoré mi ľahko pomohli zorientovať sa. Ja som sa však rovnako ako na pozorovanie Zeme tešila na pohľad do vesmíru. Som totiž aj amatérska astronómka, no žijem v oblasti, kde je veľa svetelného znečistenia a často býva oblačno. Vo vesmíre som si to vynahradila.

A nie je vesmírna stanica osvetlená? Neprodukuje takisto svetelné znečistenie?

Čiastočne áno, preto bolo najkrajšie pozorovať vesmír z raketoplánu, keď sa vypli všetky svetlá. Nikdy som nebola na južnej pologuli, a tak ma fascinovalo pozorovať hviezdne konštelácie na tejto strane. Videla som nádhernú Mliečnu cestu a viac hviezd ako kdekoľvek na zemi. A to som pozorovala oblohu z naozaj vysokých štítov, keďže som vyrastala neďaleko Skalistých hôr. Napokon som pre tento svoj koníček vo vesmíre dostala neplánovane viac času, keďže na Floride bolo zlé počasie, čo znamenalo, že sme nemohli pristáť a museli vo vesmíre stráviť o jednu noc dlhšie, ako sa plánovalo.

Astronautka na Medzinárodnej vesmírnej stanici. Foto: NASA
astronautka Metcalf-Lindenburger Astronautka na Medzinárodnej vesmírnej stanici.

Krásy vesmíru, to sú najmä zrakové podnety. Poďme na ďalšie zmysly. Čo tak sluch? Môžete počuť vesmír?

Na vesmírnej stanici počujete najmä dunenie ventilátorov, ktoré chladia všetko zariadenie, čo sa tam nachádza. Keď je niekto v otvorenom vesmíre, počujete vnútri, ako naráža nohami do stanice, ako kráča po rebríkoch. Samotný vesmír ani počuť nemôžete, keďže tam nie je vzduch a zvuk sú vlastne vibrácie vo vzduchu.

Chuť a čuch? Mali ste iný zážitok z jedla?

Ja som si rozdiel nevšimla, ale astronauti, ktorí strávili na vesmírnej stanici dlhší čas, hovorili, že sa im tieto vnemy oslabujú. Preto si jedlo viac dochucujú, používajú rôzne korenia, čili omáčky, wasabi a podobne. Ale ja som sa stravovala podobne ako na Zemi, mala som napríklad cestoviny so syrom.

Môžu si astronauti na vesmírnej stanici dopriať aspoň symbolický pohárik alkoholu?

Nie, žiadny alkohol nie je vo vesmíre povolený. Nachádzate sa totiž v prostredí, v ktorom môže kedykoľvek nastať krízová situácia, do ktorej riešenia sa bude musieť zapojiť každý na palube. A vtedy určite nechcete a nesmiete byť pod vplyvom žiadnych omamných látok.

A napokon rovnováha a hmat. Je mikrogravitácia porovnateľná s plávaním pod vodou?

Len do istej miery. Zásadný rozdiel je v tom, že na vesmírnej stanici môžete dýchať. Takisto, keď vo vode pohnete rukou, meníte svoj smer pohybu. Vo vesmíre má rovnaký pohyb len taký efekt, že pôsobíte, akoby ste robili nejaký smiešny tanec. Ale na mikrogravitáciu sa dá celkom dobre pripraviť. Počas školenia, pri parabolickom lete v dopravnom lietadle, zažijete beztiažový stav tak asi na tridsať sekúnd.

Počas 131. raketoplánovej misie, na ktorej ste sa zúčastnili, ste na Medzinárodnú vesmírnu stanicu doniesli zásoby, odviezli odpad a tiež vymenili amoniakovú nádrž. Čo bolo konkrétne vašou úlohou?

Bola som letovou techničkou pri odlete a počas pristátia. Pracovala som s robotickou rukou raketoplánu, pri premiestňovaní tovaru a bola som tiež určená ako záložný člen tímu pre pohyb v otvorenom vesmíre. Von zo stanice napokon išiel kolega na to určený, no ja som ho inštruovala cez vysielačku. Hovorila som mu krok po kroku, čo má robiť a kontrolovala, či to naozaj spravil. Celkovo sme uskutočnili tri operácie v otvorenom vesmíre, takže som pri vysielačke v rozhovoroch s kolegami strávila asi osemnásť hodín čistého času.

Je čas na vesmírnej stanici naplánovaný na minútu presne? Máte vôbec nejaký voľný čas?

Určite celý čas len nepracujeme, to by bolo dokonca nebezpečné. Oddych je potrebný, aby človek nerobil chyby. Ľudia počas neho najčastejšie len tak pozerajú von z okna. Tí, čo sú vo vesmíre dlhšie, aj pravidelne cvičia. Niektorí astronauti hrajú hry s ľuďmi z riadiaceho strediska, iní zase šach na diaľku s deťmi po celom svete. Veľa sa tiež fotí. A môžete zavolať rodine a známym.

Komu ste volali vy?

Samozrejme, najbližšej rodine – mužovi a dcére, rodičom, sestre. Potom priateľom. A pedagógom, čo ma učili, pretože aj ich podpora a to, že vo mne vyvolali záujem o vedu, viedlo k tomu, že som sa dostala až na Medzinárodnú vesmírnu stanicu. To najmenej, čo som pre nich mohla urobiť, bolo ozvať sa zhora. Bola som rada, že sa potom známym pochválili, že mali telefonát z vesmíru.

Raketoplán Discovery s misiou STS-131 prichádza... Foto: NASA
Raketoplán Discovery Raketoplán Discovery s misiou STS-131 prichádza k Medzinárodnej vesmírnej stanici.

Je pri takomto telefonáte nejaký spojovateľ či voláte priamo?

Priamo, je to akoby som volala zo Zeme. Takže vždy to bolo pre ľudí na druhej strane linky veľké prekvapenie. Občas sa stalo, že neboli doma a ja som im nechala odkaz. Známi mi hovorili, že ho nezmazali, že si ho uložili – ako odkaz z vesmíru.

Posledné roky sú v medzinárodných vzťahoch poznačené napätím medzi Ruskou federáciou a Spojenými štátmi. Vesmírneho výskumu akoby sa to, okrem občasných vyhlásení politikov, príliš netýkalo. Len minulý týždeň oznámili obe krajiny spoločný projekt novej vesmírnej stanice pre lety do hlbokého vesmíru pri Mesiaci…

Mne sa zdá, že tam hore sa ukazuje naše lepšie ja, že sme obrazne aj doslova vysoko nad všetkými pozemskými spormi a spolupracujeme a cítime sa ako obyvatelia planéty Zem. V takomto prostredí sa musíte napätiu vyhýbať, kedykoľvek môže nastať krízová situácia, a vtedy si musíte navzájom veľmi efektívne pomáhať. Dobrý pocit som mala aj ja počas môjho pätnásťdňového pobytu vo vesmíre. Keď som s niečím ako nováčik mala problém, kozmonaut Oleg Kotov s kolegami nám ochotne pomohli. Dokonca nám spravili prehliadku ich časti stanice. Zdieľali sme tam svoje životy, jedlo, príbehy, neboli nijaké nezhody.

Ako ste sa s ruskými kozmonautmi rozprávali?

Viem síce trochu po rusky, ale nie až tak dobre, aby som mohla s ruskými kolegami plynule komunikovať. Volali sme to Runglish (spojenie ruštiny a angličtiny – pozn. autora). Niekedy bolo príhodnejšie ruské slovo, tak sme ho použili, bola to taká zmes. Dnešní americkí astronauti však musia hovoriť po rusky plynule, keďže na Medzinárodnú vesmírnu stanicu sa aktuálne lieta v ruských kozmických lodiach Sojuz. Keď ste v pozícii, že sa dorozumievate s ich riadiacim centrom, musíte hovoriť ich jazykom na profesionálnej úrovni.

Vy už v NASA nepôsobíte, ale snažíte sa pre let do vesmíru nadchnúť mladšiu generáciu. Aj v Bratislave ste vystupovali pred deťmi počas Európskej Noci výskumníkov. Na konferencii TED ste zase mali prednášku o "generácii Mars”. Elon Musk naposledy oznámil, že jeho projekt SpaceX pošle prvých ľudí na Mars v roku 2024. Je to podľa vás reálne?

Pre súkromnú spoločnosť to podľa mňa môže byť zrealizovateľný termín. Súkromné spoločnosti môžu totiž s rizikom narábať inak ako tie financované štátom, čo je aj NASA. V podstate musíte mať k dispozícii len technológiu a ľudí, ochotných podstúpiť riziko. Oproti tomu NASA musí priniesť viac ako len zážitok, musí ponúknuť seriózny vedecký projekt, ktorý sa za misiou skrýva, a zelenú dostane až vtedy, keď sa možné riziko maximálne zníži. Tým nechcem povedať, že Elon Musk nemá seriózne vedecké ciele, ale je to úplne iné prostredie, v ktorom funguje on ako podnikateľský subjekt.

Tam hore sa ukazuje naše lepšie ja, cítime sa ako obyvatelia planéty Zem.

Ako vnímate súkromné spoločnosti vo vesmírnom objavovaní?

Ja sa z toho teším. Pripomína mi to časy, keď súkromné spoločnosti financovali objaviteľské cesty moreplavcov. Vtedy sa objavovali nové kontinenty, teraz súkromné peniaze pomáhajú spoznávať vesmír.

V súvislosti s Marsom sa hovorí, že takýto krok potrebujeme spraviť, pretože ak chce ľudstvo prežiť, jedného dňa sa bude musieť posunúť na inú planétu. Nevyvolávajú takéto reči v ľuďoch pocit, že našu planétu môžeme zničiť a o pár rokov pôjdeme aj tak všetci na Mars?

Aj keby bol Mars obývateľnou planétou, ako by ste tam chceli premiestniť sedem a pol miliardy ľudí? Išli by len tí, ktorí by na to mali? To by nebol správny prístup.

Skôr som myslel, či to v ľuďoch nevyvolá pocit, že presun inam je možný a budú ešte menej zodpovední smerom k našej planéte.

Ja som v tomto skôr optimistka. Sledovaním ľudskej misie na Mars by verejnosť videla, aký komplikovaný je presun už len k veľmi blízkej planéte. Astronauti by tam pristáli na mieste bez atmosféry, s obrovským množstvom rizík. Možno by si potom ľudia lepšie uvedomili, aká špeciálna je naša planéta, keďže nám ponúka úplne všetko, čo potrebujeme pre život.

Zaujímavá je aj príprava na takéto nehostinné podmienky. V rámci projektu NEEMO, na ktorom ste sa tiež zúčastnili, posiela NASA budúcich astronautov pod vodu, kde žijú niekoľko dní a simulujú situácie vo vesmíre.

Zariadenie sa nachádza neďaleko pobrežia Floridy, ja som tam napríklad počas dvanástich dní cvičila pohyb po pristátí na asteroide. Pomocou závaží vám nasimulujú žiadanú gravitáciu – kým pre cvičenie pre pohyb na Mesiaci je ešte celkom zreteľná, ale menšia ako na Zemi, v prípade pristátia na asteroide by nebola takmer žiadna. Trénovali sme preto pohyb s jet-packom (raketový pohon na chrbte) a na nejakých vozidlách. Je to skvelé miesto, kde toto všetko môžete testovať s veľmi podobnými podmienkami ako vo vesmíre, ale s minimálnym rizikom, keďže v prípade potreby by vás z tej hĺbky dvadsiatich metrov jednoducho vytiahli von.

Prechádzka človeka po asteroide znie stále ako scéna zo sci-fi filmu. Testujú sa pod vodou aj technológie a techniky pre ďalekú budúcnosť?

Áno. Ale nepripravujeme sa len na pohyb na iných vesmírnych telesách. Dajú sa tu simulovať aj vedecké experimenty či telemedicína, teda vyšetrenie astronautov na diaľku a rôzne medicínske zákroky vykonané samotnými astronautmi vo vesmíre.

Dorothy Metcalf-Lindenburger (1975)

* Narodila sa v americkom meste Colorado Springs v štáte Colorado; študovala geológiu na Whitman College v štáte Washington.
* Pred prácou v NASA učila stredoškolákov geológiu, astronómiu a bola tiež trénerkou behu; sama je aktívnou bežkyňou a maratónkyňou.
* V roku 2004 prešla konkurzom do NASA, o dva roky neskôr dokončila tréning budúcich astronautov; po úlohách na Zemi bola v roku 2010 súčasťou raketoplánovej misie STS-131, vo vesmíre strávila 15 dní.
* V roku 2012 sa zúčastnila na misii NEEMO, žila 12 dní pod vodou, kde s kolegami trénovali situácie, ktoré by mohli nastať pri pristátí ľudskej posádky na asteroide.
* S NASA ukončila spoluprácu v roku 2014, dnes sa venuje geologickému výskumu a popularizácii objavovania vesmíru.

Pripomenuli sme si 60. výročie vypustenia sovietskeho Sputnika do kozmického priestoru. Vesmírne preteky vtedy fascinovali ľudí po celom svete a vyvrcholili pristátím človeka na Mesiaci. Vidíte aj dnes u mladých ľudí nadšenie pre vesmír?

Odpoveďou môže byť už len fakt, že do NASA sa za astronautov hlásilo rekordných 18-tisíc uchádzačov. K tomu nadšeniu pomáhajú aj súkromníci ako Elon Musk, Jeff Bezos, Richard Branson.

Aký úspech človeka vo vesmíre by ste chceli zastihnúť ešte počas svojho života?

Chcela by som byť svedkom toho, ako mladí ľudia, ktorí v súčasnosti ešte len sedia v školských laviciach, poletia na Mars. Teším sa na to, aké budú ich reakcie, čo ich prekvapí, ako budú vnímať to, že Zem bude z Marsu len malou bodkou.

Čo odporúčate mladým ľuďom, ak by sa chceli vybrať touto cestou?

Určite záujem o prírodné vedy, matematiku a technológie. Aj keby mali byť len vesmírnymi turistami a nie vedcami, je určite užitočné vedieť, čo sa deje vôkol vás. Ten, kto sa chce zúčastniť na vedeckých projektoch, by mal študovať na univerzite, spraviť si doktorát. Odporúčam aj kurz pilotovania lietadla, v budúcnosti sa bude lietať viac a viac. A potom tiež aktivity ako potápanie a horolezectvo, pretože počas nich sa vystavujete riziku a musíte robiť rýchle a rozvážne rozhodnutia, teda niečo, v čom musia byť dobrí aj astronauti.

O vesmíre ste snívali od základnej školy. Nevyhorí človek trochu, keď sa mu splní takýto obrovský sen?

Nové výzvy mi prináša moja súčasná kariéra geologičky, mám aj mnohé cestovateľské sny, takže sa necítim vyhorene. Okrem toho, život vám postupne prináša nové výzvy, nad ktorými ste sa možno predtým veľmi nezamýšľali. V mojom prípade to bola vlastná rodina. Takže, áno, splnila som si obrovský sen, ale život mi prináša ďalšie.

© Autorské práva vyhradené

8 debata chyba
Viac na túto tému: #vesmír #mars #Valentina Tereškovová #astronautka #Dorothy Metcalf-Lindenburger