Na lacnej práci nie je nič podradné. Okrem pláce za ňu

Počas šiestich mesiacov si vyskúšala, aké to je pracovať na najhoršie platených pozíciách a prispela tak k silnejúcej spoločenskej debate o lacnej práci. V rozhovore pre Pravdu porozprávala, čím všetkým počas polroka prešla, o reakciách ľudí na jej reportáže aj o nových témach ľavice.

Keď sa vás ľudia v reakcii na sériu reportáží Hrdinovia kapitalistickej práce pýtajú – akí sú, čím žijú, čo ich zaujíma, koľko zarábajú… Nemáte pocit, akoby ste prišli z inej planéty a rozprávali o mimozemšťanoch?

Áno aj nie. Iste, je tu časť ľudí, ktorí o živote ľudí s najnižším príjmom nič nevedia, a preto sa veľa vypytujú. A to je v podstate dobrá reakcia. Za horšiu reakciu považujem, keď mi niekto povie, že o tých hrozných podmienkach a platoch vie, ale že ho to nezaujíma. Ja mám však vo svojom okolí aj mnoho ľudí, ktorí majú buď vlastnú skúsenosť s lacnou prácou, alebo na takej pozícii pracuje niekto z ich rodiny, takže ten svet sčasti poznajú. Skôr mám preto pocit, že spoločnosť vlastne čakala na nejaký impulz, aby sa o tom mohlo hovoriť viac. Podľa mňa akurát dozrel čas, keď človek môže otvorene hovoriť o sociálnych otázkach a riešeniach bez strachu z toho, že ho niekto obviní, že je komunista.

Takže nežijeme v uzavretých sociálnych bublinách?

Ako hovorím, mnoho ľudí malo so slabo platenou prácou vlastnú alebo rodinnú skúsenosť, takže už len to tú bublinu trhá. V reportážach som však opísala aj situácie, ktoré ľudia z inej spoločenskej skupiny vedia len ťažko pochopiť.

Mňa zaujalo, keď vám v práčovni oznámili, že vám "obed nebude cenovo vyhovovať”, teda, že si tam človek z platu nemôže dovoliť ani obed v závodnej jedálni. Keď boli vaši kolegovia prekvapení, že si môžete dovoliť kúpiť električenku. Že mnohí ľudia okrem práce nemajú cez týždeň prakticky žiadny súkromný život, pretože sú buď unavení, alebo im neostávajú peniaze na voľný čas. A že akýkoľvek neplánovaný výdavok hrozí zadlžením.

Ľudia sa čudovali, aj keď som im rozprávala príbeh jednej panej, ktorá sa dlhodobo nemôže presťahovať na iné miesto len preto, že jednoducho nemá prostriedky na samotné sťahovanie, zaplatenie ľudí, ktorí by jej s tým pomohli. Najmä ľudia, čo mali to šťastie, že žijú s veľkým sociálnym kapitálom, ktorý je podľa mňa neraz dôležitejší než ten ekonomický, ťažko chápu, že takáto pre nich ľahko riešiteľná situácia pre niekoho môže byť dlhodobou traumou.

Foto: A2LARM/ČT

Saša Uhlová Skrytou kamerou zaznamenaná snímka z práčovne.

Čo vás vlastne inšpirovalo k tomu, aby ste si lacnú prácu vyskúšali na vlastnej koži?

Ja sa v tomto prostredí pohybujem už roky a dlhodobo ma kontaktovali ľudia s hroznými príbehmi z rôznych pracovísk. Ono pred takými desiatimi rokmi to bolo ešte oveľa horšie ako teraz, keďže bol nedostatok práce a zamestnávatelia si k zamestnancom mohli viac dovoľovať. Vždy však článok stroskotal na tom, že respondenti sa báli zverejniť svoju identitu. Najskôr chceli v reportáži vystupovať len anonymne, potom odmietali aj zmienku o tom, o ktorého zamestnávateľa ide, aby nemohli byť identifikovateľní a neprišli o prácu. Taký článok by však nemal žiadny dosah. Tak som sa napokon rozhodla, že si to vyskúšam sama.

Vystupovali ste pod zmenenou identitou?

To je prisilné slovo, skrátka som si len vzala priezvisko svojho manžela, za ktorého som vydatá už roky. Mimochodom, išlo to úplne jednoducho, za chvíľu som mala vybavené všetky doklady, no teraz, keď sa chcem znova vrátiť k pôvodnému priezvisku, je okolo toho celá tortúra.

Počas pol roka ste vystriedali päť prevádzok – nemocničnú práčovňu, hydináreň, supermarket, fabriku na žiletky a triedičku odpadu. Aká bola najlepšia a aká najhoršia skúsenosť?

Najlepšia bola vlastne v šiestej prevádzke, o ktorej som reportáž nenapísala, pretože som mala pocit, že som sa ocitla v nejakej rozprávke. Išlo o továreň na výrobu sladidiel v priemyselnej zóne Krupka v severných Čechách. Keď som tam prišla, najskôr mi pustili video o bezpečnosti práce, vlastne to bolo jediný raz, čo ma niekto takto vopred inštruoval. Dali mi vhodné pracovné oblečenie, kľúče od skrinky, spýtali sa, či fajčím a oznámili mi, že mimo obedovej prestávky mám nárok aj na jednu ďalšiu pauzu na cigaretu. Obedy boli zadarmo, majster mi vykal, podal mi ruku, všetko mi vysvetlil, nik mi nevynadal, keď som v nevedomosti pokazila nejaký stroj. Navyše mali v chodbe nástenku, kde sa písalo, že podporujú komunitné centrum vo vylúčenej lokalite a nápis "Vitajte” v ôsmich rôznych jazykoch – od češtiny cez angličtinu, nemčinu, rómčinu, ukrajinčinu… Možno to všetko znie ako niečo samozrejmé, no opisujem vám to najmä preto, aby som upozornila na to, že to bol naozaj rozprávkový luxus a úplne iný prístup ako v prevádzkach, ktorým som reportáž venovala. Takže som tam strávila len deň, pretože som potrebovala písať o problémových prevádzkach…

A najhoršia skúsenosť?

Hydináreň vo Vodňanoch.

Foto: A2LARM/ČT

Saša Uhlová Záber z hydinárne vo Vodňanoch.

O nej sa v Česku písalo aj mimo vašich reportáží. Proti článku sa totiž ohradil Andrej Babiš, ktorý je s prevádzkou Vodňanské kuře spájaný…

Ja som sa inak chcela pôvodne vyhnúť menovaniu názvu podniku, pretože som sa obávala, že sa celá téma otočí na Andreja Babiša a unikne podstata článku, ktorý hovorí o zlých pracovných podmienkach. Kolegovia však s týmto mojím prístupom nesúhlasili, a tak to vyšlo aj s uvedením mena prevádzky.

V hydinárni ste v reportáži kritizovali chaos vo výrobe, nadávky na pracovisku a nízku mzdu – za 114 hodín ste zinkasovali len 9 608 českých korún (asi 370 eur). Závisela zlá skúsenosť viac od typu firmy alebo od manažmentu prevádzky?

Aj, aj. Napríklad práčovňa v nemocnici bola vlastne verejnou inštitúciou, takže tam isté veci platili, neexistovalo povedzme, že by vás pripravili o pauzu. Niektoré prevádzky boli z charakteru práce chladnejšie, horúcejšie či zapáchali, čo sa dá ovplyvniť len do istej miery a, samozrejme, to na vás vplýva. Niekedy ale za tieto podmienky mohol priamo manažment. Napríklad vo fabrike na žiletky dlhodobo nefungovala klimatizácia a nič sa s tým nerobilo. Keď sa nad tým zamyslím, tak ja som radšej pracovala v triedičke odpadu, čo bola hnusná práca, kde sa človek musel občas hrabať doslova vo výkaloch, než v hydinárni, kde ma to ukladanie častí kuraťa do misiek celkom bavilo. Pretože v triedičke mi prácu neznepríjemňovali ani kolegovia, no najmä ani vedenie. Manažment teda tiež hrá dôležitú úlohu.

K akým najčastejším pochybeniam prichádzalo na pracoviskách, ktorými ste prešli?

Patrili k nim také, na ktoré sa zameriava aj inšpektorát práce a pokutuje za ne. Myslím napríklad nedostatočné ochranné pomôcky, zanedbávanie bezpečnosti pri práci. Takéto prehrešky sa totiž dajú najľahšie odhaliť. Potom je však celý rad ďalších nedostatkov, ktoré človek zvonka tak ľahko nezistí.

Napríklad?

Povedzme taká základná vec, ako nedodržiavanie zákonných prestávok. Pritom je to strašne dôležitá vec. Keď človek vidí na papieri, ako často má byť pauza, možno len mávne rukou. Keď však niekde musíte stáť šesť hodín a nemôžete sa napiť a pomaly ani poškrabať, je to pre vás úplne zásadná vec. Inak práve z Vodňan sa mi po vydaní reportáže ozvalo viacero osôb, s ktorými som predtým ani neprišla do kontaktu, že na základe môjho článku vyvesili vo fabrike rozpis páuz. Ale že sa nedodržuje. Dali to tam práve pre prípad, že by prišiel inšpektorát práce. Kým teda inšpektori nenájdu iné metódy, ako zisťovať takéto prehrešky, nikde sa neposunieme.

Spomínali ste zamestnávanie cez agentúry. Nezneužívajú ho firmy?

Dnes je situácia taká, že časť firiem sa na agentúry naozaj obracia preto, že je nedostatok ľudí, teda firmy samotné nevedia nikoho získať. Ale, samozrejme, zneužíva sa to aj na znižovanie nákladov na zamestnancov. Najímanie cez agentúru by malo vykrývať len nejaké výkyvy. No v praxi tí agentúrni tvoria veľkú časť zamestnancov, pričom tam takto nepracujú iba brigádnicky, ale dlhodobo. Neznamená to však automaticky, že práca cez agentúru je pre zamestnanca nevýhodnejšia.

Ako to?

Niekedy agentúra platí lepšie ako zamestnávateľ svojich kmeňových pracovníkov. Pre iných zase takýto pracovný vzťah ponúka väčšiu voľnosť. Je dostatok práce, preto si dnes môžu zamestnanci do istej miery diktovať podmienky a napríklad agentúrni si na rozdiel od kmeňových v supermarkete slobodnejšie volia, kedy a koľko chcú pracovať.

Nezamestnanosť je v Česku na minime, neuvedomujú si zamestnanci, že by si pri takejto situácii na trhu mohli vyrokovať lepšie podmienky?

Kritike podrobujem viacero inštitúcií a jednou z nich sú aj odbory. Ja som sa o tomto viackrát rozprávala aj s Josefom Středulom, predsedom Českomoravské konfederace odborových svazů, a jeho názor je taký, že si majú ľudia na pracoviskách sami z vlastnej iniciatívy zakladať odbory. No podľa mňa je takýto postoj trochu krátkozraký. Odborárom chýba skúsenosť z problémových pracovísk, kde ľudia riešia v prvom rade to, ako prežiť. Ak chcú odborárski predáci ukázať silu, mali by sami prísť k zamestnancom a dokázať im, že odbory majú zmysel.

Ako by to mali spraviť?

V každom zamestnaní, ktoré som si vyskúšala, okrem tej fabriky na výrobu sladidiel, existoval nejaký problém, ktorý sa dal celkom ľahko odstrániť. Ako príklad môžem uviesť továreň na výrobu žiletiek, kde bola už prinajmenšom druhý rok pokazená klimatizácia. Keď udreli veľké horúčavy, pracovať tam bolo na hrane ľudských možností. Keby v tejto situácii prišiel niekto za zamestnancami, priamo v ten prvý týždeň horúčav, a presvedčil by ľudí, aby napríklad pod hrozbou zastavenia výroby požadovali opravu klimatizácie a oni by to naozaj dosiahli, odbory by si mohli získať dôveru a neskôr presadzovať aj iné požiadavky. Mali by ľuďom pomôcť presadiť si úplne základné veci, ktoré však chýbajú. Napríklad, aby sa zmeny nezverejňovali niekedy koncom týždňa a len na ďalších sedem dní, ale aby ich ľudia poznali mesiac vopred a podľa toho si mohli robiť vlastné plány. Tým chcem povedať, že sa nemusí vždy začínať náročnými rokovaniami o navyšovaní mzdy. Dôvera ľudí, že odbory môžu fungovať, sa dá získať aj inak. Ale príliš sa to nedeje.

Nie je to aj preto, že odbory boli zdeformované v minulom režime, že sa vymaňujú z "okrasnej” funkcie?

Jeden pán mi hovoril, že má pocit, že odbory sú na pracoviskách preto, aby zamestnancov upokojovali, nech príliš nevyskakujú. Takže niektorí ľudia naozaj chápu funkciu odborov úplne opačne, než čomu majú slúžiť. A ja mám tiež občas pocit, že mnoho odborových predákov už len vyčkáva, kým to na svojich miestach len nejako „doklepú“.

Robert Walker, oxfordský profesor špecializujúci sa na sociálne politiky, v jednej diskusii porovnával chudobu v čase svojej mladosti pred šesťdesiatimi rokmi a dnes. Povedal, že dnes je chudoby menej, ale že je negatívnejšie vnímaná. Preto sa vraj často chudobní ľudia sami obviňujú, že zlyhali. Mali ste tento pocit z vašich kolegov?

Ani nie, aj keď nechcem robiť nejaké veľké závery, keďže moje skúsenosti majú svoj limit. Skôr brali život taký, aký je. To bol veľmi silný vnem, že boli celkom vyrovnaní. Akceptovali, že sa takto narodili, robia túto prácu a dostávajú za ňu malú mzdu. Boli hrdí a radi, že prácu vôbec majú.

Viackrát ste v reportážach poukázali na to, že vaši kolegovia z rôznych prevádzok nemali čas na vlastné deti – neraz ich dokonca vychovávali starí rodičia. Čaká ďalšiu generáciu Čechov lepší osud ako ich rodičov, alebo je chudoba v Česku "dedičná”?

V Česku je sociálna mobilita relatívne nízka. Môžeme sa teraz rozprávať o tom, že je to v školstve, že školy nevedia pracovať s tým, že majú deti z rôznych prostredí a tak ďalej. Pre mňa je skôr dôležité poukázať na to, že nie je nič zlé na tom, ak by aj ich deti robili podobnú prácu ako oni sami. Prešla som viacerými zamestnaniami a všetky spoločnosť potrebuje. Nevidím jediný dôvod, prečo by malo byť triedenie odpadkov považované za niečo menejcenné. Niekto to predsa robiť musí, kým to nebudú robiť stroje. Systémová chyba je v tom, že títo ľudia nie sú ocenení. Že človek, ktorý pracuje na plný úväzok, sa dostáva pravidelne do finančných až existenčných problémov.

Ale pre spoločnosť je určite lepšie, keď aj v rámci rodín jestvuje istá sociálna rozmanitosť.

To nepopieram. A nielen pre spoločnosť, aj pre jednotlivcov. Človek s nízkym vzdelaním sa skôr domôže právnej pomoci, keď má bratranca právnika. Takisto väčšou sociálnou mobilitou ničíme tie uzavreté bubliny, v ktorých čiastočne žijeme. Tie svety sú potom menej oddelené, čo je dobré. Teda – sociálna mobilita je fajn, no zároveň si myslím, že nejestvujú podradné zamestnania.

Rozprávali sa vaši kolegovia o politike?

Nie. Vždy keď sa tak stalo, tak som tú tému začala ja. Raz som sa rozprávala s jedným človekom o tom, koho volil, a on sa trochu ošíval, kým mi to povedal. Napokon z neho vyšlo, že komunistov. Ja som sa skôr bála, že povie ANO (hnutie Andreja Babiša), keďže to bolo práve v tej hydinárni. Ale väčšina ani nechodila k voľbám. Keby volili, podľa mňa by dali hlas komunistom alebo Okamurovi (Tomio Okamura je šéf euroskeptickej strany Svoboda a přímá demokracie). Alebo ANO.

U nás si ľudia spájajú najslabšie zarábajúcich s voličmi neofašistov z ĽS NS, hoci prieskumy to vyvracajú. Hovorilo sa na pracoviskách aj o Rómoch či "islamizácii”?

Zdalo sa mi, že rasizmu bolo medzi týmito ľuďmi menej ako medzi tými, čo majú lepšie vzdelanie, no robia za len o čosi lepšie peniaze, teda povedzme ľuďmi z nižšej strednej triedy. Spomínam si, že pre posledné zamestnanie v rámci svojho projektu som musela absolvovať lekársku prehliadku. A ten lekár na mňa okamžite spustil rad za radom – protifeministické reči, protirómske, antimoslimské. Opakoval frázy, ktoré som dobre poznala z internetových diskusií, a práve v tom momente som si uvedomila, že už pol roka som s nimi nebola nijako konfrontovaná. Jasné, že tam existuje taký ten ľudový rasizmus, ale napríklad mi jeden človek povedal, že už tých Vietnamcov má rád, lebo s nimi robí posledných dvadsať rokov a pozná ich. Takisto bok po boku pracujete s Rómami, Bulharmi, Rumunmi. Ak si navzájom nadávali, tak skôr preto, že niečo nefungovalo a niekto si to musel odniesť.

A moslimovia?

Takisto to nebola téma. Do jednej prevádzky napríklad v čase, keď som tam robila, nastúpil nový kolega, chalan z Jemenu. Nevšimla som si ani náznak nejakého pohŕdania či nebodaj strachu zo strany ostatných. Myslím si, že to, čo poznáme z internetových diskusií, sa týka ľudí, ktorí majú na internet čas. Mnohí moji kolegovia zvládli po práci akurát tak zaľahnúť pred televízor a mnohí zaspali už počas správ. Tú frustráciu majú teda skôr ľudia, ktorí sa snažili niečo v živote dosiahnuť, no napokon na tom platovo nie sú oveľa lepšie ako tí, čo pracujú za minimálnu mzdu.

Ak ľudia s najnižšími platmi nevolia, nebudú zrejme zaujímaví ani pre politikov, takže nejaké zlepšenie podmienok ich práce sa bude presadzovať o to ťažšie.

Priznám sa, že aktuálnu českú predvolebnú kampaň príliš nesledujem, no všimla som si, že niektorí politici prevzali od odborov slogan "koniec lacnej práce”. Takže idú aj po tejto cieľovke. Takisto politici častejšie spomínajú, že by bolo dobré k voľbám dostať aj ľudí, čo voliť obyčajne nechodia. A to zase smeruje aj k najmenej zarábajúcim. Dlho som mala pocit, že títo ľudia idú úplne mimo záber politikov, ale tento rok sa to trochu mení.

Foto: A2LARM/ČT

Saša Uhlová Novinárka Saša Uhlová nasnímaná počas práce v supermarkete za pokladňou.

Čím si to vysvetľujete?

S kampaňou proti lacnej práci prišli odbory už pred rokom a Středulovi sa podarilo dostať tento odkaz do povedomia spoločnosti. A súvisí to zrejme aj s tým, že od revolúcie uplynul už dosť dlhý čas, aby sme o sociálnych témach mohli hovoriť menej ideologicky.

Má túto ideologicky nezaťaženú sociálnu politiku v Česku kto politicky reprezentovať?

Možno malá časť sociálnej demokracie a osemdesiat ľudí zo Zelené re:vize, ľavicovej platformy Strany zelených. A potom intelektuálne elity, to už ale ideme mimo politiky. Dôležité však je, že sa celosvetovo vedie debata o tom, že vzniká akási nová ľavica. Doterajšia ľavica kládla veľký dôraz na práva menšín, LGBT témy a podobne, ktorých sa nová ľavica, samozrejme, nevzdáva. Ale chce sa zreteľne vrátiť k sociálnym otázkam, teda prioritou by mali byť nefavorizované masy a ich problémy. Myslím si, že je načase sa tejto téme venovať, lebo to celé zle dopadne.

S tým úzko súvisí aj debata o základnom príjme. Už dlhšie sa teoretizuje o tom, že by štát vyplácal všetkým ľuďom bez rozdielu sumu, ktorá by zaručila dôstojný život, bez ohľadu na to, či a ako dotyčný pracuje. V malom sa so základným príjmom už aj experimentuje. Máte pred voľbami – je to jedna z tém kampane?

Nezaznamenala som to. Diskusie sa vedú, ale že by s tým niekto vážne operoval v kampani, to nie.

V reportáži z továrne na žiletky opisujete situáciu, keď jeden deň robíte istú prácu a druhý deň robí to isté už iba stroj. Práve najnižšie plateným zamestnaniam hrozí možno už v priebehu desiatich rokov robotizácia. Neobávali sa vaši mladší kolegovia, že so svojou kvalifikáciou si o desaťročie si možno nedokážu nájsť nijakú prácu?

Takto nepremýšľali. Ale nezaoberali sa ani tým, či budú mať dôchodok, v akom veku sa k nemu prepracujú, či koľko budú od štátu dostávať. V rámci možností sa snažili žiť prítomnosťou a nie v strachu z budúcnosti. K tej robotizácii by som len z vlastnej skúsenosti chcela dodať, že si nemyslím, že by mali stroje vo veľkom nahradiť ľudí počas najbližších rokov, pretože všade, kde som zažila automatizáciu, tak to nefungovalo (smiech). Ja som tie problémy so strojmi, keď napríklad zlikvidovali celé balenia žiletiek, opísala len v jednej reportáži, ale dialo sa to všade a stále.

Čo vašim kolegom viac prekážalo? Slabý plat? Alebo rôzne zdravotné problémy, ktoré mali z práce, a zlé podmienky pri nej?

Väčší problém boli určite peniaze. Stáť celý deň s boľavým kolenom je jedna vec, no ešte pritom musieť rozmýšľať, za čo večer uvariť jedlo… Tá existenciálna úzkosť či strach z dlhov a exekúcie je čosi, čo dlhodobo človeka veľmi unavuje. Berie to strašne veľa energie.

Aké systémové riešenia by sa mali spraviť, aby sme ľuďom v takejto situácii pomohli?

Veľmi veľa kolegov malo na krku dlhy, takže jedným z riešení by mohla byť amnestia na exekúcie. Veľa z nich totiž vzniklo, keď sme mali trocha inú legislatívu a dostať sa do dlhov bez toho, že by ste mali dostatočné informácie, bolo veľmi jednoduché. Mnoho exekúcií pramení zase z obdobia ekonomickej krízy, keď bolo veľa ľudí bez práce a dnes sú v dlhoch, z ktorých sa nevymania do konca života. Ani pre štát nie je výhodné, aby mal toľko úplne demotivovaných ľudí. A z minulosti poznáme príklady zo zahraničia, keď sa navrhla amnestia takým spôsobom, aby sa týkala len časti ľudí. Netvrdím, že máme odpustiť dlhy plošne všetkým.

A čo zvýšenie minimálnej mzdy?

To sa musí robiť postupne a u nás je problém v tom, že sa niekoľko rokov po sebe prakticky nemenila. Momentálne to v porovnaní s okolitými štátmi vychádza tak, že naša je o 100 korún menšia ako slovenská. Poliaci majú síce v hrubom o 1 000 korún vyššiu „minimálku“, no v čistom zase o tisícku nižšiu.

Ste v kontakte s niektorými z bývalých kolegov zo zamestnaní, ktoré ste vystriedali pri písaní reportáže? Nezazlievajú vám, že ste sa vydávali za niekoho iného?

Áno, komunikujem s ľuďmi z práčovne a hydinárne. Práve jedna pani z práčovne mi vyčítala, že som v článku uverejnila jednu informáciu z jej súkromného života. Týkala sa síce vzdialenej minulosti, ale jej to prekážalo, a tak som sa poučila a v ďalších príbehoch si na to dávala pozor. Viem, že v práčovni vyčítali jednej zamestnankyni, keď sa mi zverila, že ju nechceli pustiť na péenku. No ona sa pred vedením obhájila tým, že predsa sa so mnou rozprávala ako s kolegyňou z práce, nemohla vedieť, že som novinárka.

Zmenila táto skúsenosť niečo vo vašom osobnom živote?

Môj svetonázor sa určite nezmenil, veď ja som bola v kontakte s ľuďmi z dna spoločnosti už dlhé roky predtým. Ale zmenila som sa trochu v tom, ako nazerám na rôzne zamestnania. Uvedomila som si lepšie, aké boli všetky práce, čo som robila, dôležité pre spoločnosť. To som predtým až tak nevnímala.