Fahrid Murray Abraham: Strácame súcit so zvyškom sveta

14.11.2017 12:00

Keby nezasiahla prozreteľnosť a jedna odvážna učiteľka, svet filmu by nezískal jedného zo svojich najcharizmatickejších predstaviteľov. Divoká minulosť ho držala v pevnom zovretí, on však dostal životnú šancu a svoj temperament napokon zúročil v bohatej hereckej kariére. Tvár, ktorá rozpráva príbehy, ho predurčila k stvárneniu rozvážnych postáv i mužov rozorvaných vášňou. Americký herec Fahrid Murray Abraham, predstaviteľ filmového Salieriho, inkvizítora Bernarda Guia, tajomného hoteliera Zera Moustafa či chladnokrvného agenta Dar Adala, si v rozhovore pre Pravdu zaspomínal na svoje detstvo a rozpovedal, čo si myslí o filmovom priemysle, o Európe, do ktorej sa vždy rád vracia, aj o utečeneckej kríze a výzve, ktorú smeruje k prezidentovi Donaldovi Trumpovi.

Americký herec Fahrid Murray Abraham.
Americký herec Fahrid Murray Abraham.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Profimedia

Často ide o náhodu. Herec sa pôvodne na konkurze uchádza o nejakú konkrétnu postavu, ale režisérovi zapasuje do inej úlohy. Stalo sa vám niekedy, že ste odmietli režisérsku víziu?

Bolo mnoho úloh, ktoré som odmietol z morálnych či politických dôvodov. Samozrejme, my herci musíme z niečoho žiť, platiť nájmy a účty, starať sa o rodinu. Takže dlhší čas som prijímal aj herecké úlohy, ktoré neboli na najvyššej umeleckej úrovni, ale boli dobre zaplatené a nehanbil som sa za ne. Myslím si, že každá námaha je chvályhodná.

Odlišujú sa dnešné herecké konkurzy od tých v minulosti?

Už nechodím na konkurzy, ale v podstate aj naďalej súťažím, resp. uchádzam sa o herecké úlohy, keď ma pozývajú zúčastniť sa na filmových či seriálových projektoch. Som si vedomý zmien v tomto biznise. Mám o nich predstavu na základe ohlasu mladých ľudí na hereckých hodinách, ktoré dávam začínajúcim adeptom raz do roka. Proces konkurzov je pre herca čoraz nedôstojnejší a urážlivejší. Zaobchádza sa tam s ním bez dôstojnosti, ktorú si toto povolanie vyžaduje. Samozrejme, sú aj výnimky, ale vo všeobecnosti sa v mojej krajine nedôstojne a neľudsky zaobchádza so všetkými zamestnancami. Filmári chcú pracovať tam, kde sú slabé odbory alebo najlepšie vôbec žiadne. Znižuje im to náklady na produkciu, potrebné na dodržiavanie bezpečnosti pre hercov a štáb vrátane vodičov, ktorí pracujú dlhé hodiny bez prestávky a sú nesmierne unavení, čo je nebezpečné aj pre ostatných.

Herec musí pôsobiť uvoľnene, no keď sa potrebuje vcítiť do postavy, ktorá trpí, nezačnú depresie prenikať aj do jeho súkromného života?

Trik jemného – detailného hrania spočíva v tom, že použijete čokoľvek, čo vám je dané, depresiu alebo radosť, slovom, čokoľvek. Kontrola vlastnej vášne, tak sa nazýva táto technika, vyrastá z poctivého cvičenia.

Ako sa herec stavia k tomu, keď má hrať záporné alebo tragické postavy? Pripomeňme povedzme jednu z vašich najslávnejších postáv – skladateľa Antonia Salieriho vo Formanovom filme Amadeus. Cítite voči nim pohŕdanie alebo súcit?

Prístup, ktorý sa mi veľmi páči, najlepšie opísala veľká Stella Adler (americká herečka a pedagogička herectva – pozn. redakcie): „Použite hocičo, čo je pre vás vhodné; neexistuje iba jediná vhodná metóda, použite ich všetky." Nie je teda nič čierno-biele ako „zlo“ či „dobro“. Ide iba o samotný charakter postavy a váš rešpekt voči nemu. Ak sa staviate k postave iba negatívne, nikdy ju nestvárnite uveriteľne. Musíte mať silný zmysel pre úsudok, ktorým budete môcť zafarbiť svoj herecký výkon a vyslať k divákom signál, že vaše zosobnenie nie je samotné zlo, vy ho iba hráte. Začnete od divákov žiadať, aby vás mali radi. Iróniou je, že čím viac podhodnotíte potrebu páčiť sa, tým menej vás budú rešpektovať. Diváci nie sú hlúpi, hoci mnohí herci si myslia pravý opak. No ich pohŕdanie voči divákom sa im nakoniec vždy vráti späť… Čím viac necháte priechod zlu z vašej temnej stránky osobnosti, tým viac bude publikum reagovať aj na vás samých. Zažil som to, keď som hral Roya Cohna (kontroverzný americký senátor, ktorý v časoch mccarthizmu tvrdo prenasledoval komunistov – pozn. redakcie ). Čím tvrdšie a sebeckejšie som ho hral, tým som bol autentickejší a úspešnejší. Našťastie počas svojej kariéry som mohol hrať mnoho rozličných postáv, aby som získal tento cit a naučil sa ho správne používať.

Film Amadeus pozmenil historické fakty a očiernil skladateľa Salieriho, kvôli čomu si široké publikum túto historickú osobnosť zafixovalo ako nenávistného a zlomeného muža, ktorý však v skutočnosti Mozartovi veľmi pomohol. Necítili ste niekedy ľútosť nad tým, čo Miloš Forman spôsobil?

Miloš Forman a Peter Schaffer sa zaslúžili o znovuoživenie Salieriho diela, takže Antonio, som o tom presvedčený, by im za to mohol byť vďačný. Čo sa týka očiernenia jeho reputácie, verím, že ľudia k nemu cítili sympatie, súcitili s ním a nezabúdajme, že on sám sa neznížil na samotnú nenávisť k Mozartovi. Verím, že ho miloval. Salieri sa hádal s Bohom, čo ho ukazuje ako nadradeného muža, ktorý sa nebojí všemohúceho, a stavia ho do pozície človeka, ktorý je ochotný vyzvať svojho milovaného Boha na súboj. Tento druh sily ho radí k antickým hrdinom, ktorí sa vzopreli bohom. Tiež si spomeňme na to, ako je vo filme prvýkrát ukázaný. Je v blázinci. A čo robí, keď k nemu prichádza kňaz, aby sa s ním porozprával? Stále komponuje. To je znamenie jeho oddanosti hudbe aj napriek tomu, čo všetko si vytrpel, a rovnako jeho neutíchajúcej oddanosti Bohu.

Vediete s režisérmi dialóg o postavách, ktoré stvárňujete? Zasahovali ste niekedy do scenárov filmových príbehov?

Nikdy som neprekážal scenáristom v ich práci. Ak mám nejaké pripomienky, dám im ich, ale určite nespôsobujú zemetrasenia v prípravách projektu.

Málokto vie, že práve herectvo vás zachránilo pred väzením, možno aj pred smrťou, keďže ste ako štrnásťročný chlapec boli členom jedného nebezpečného gangu. To musela byť veľmi bolestivá skúsenosť.

Gangy v 50. rokoch minulého storočia neboli zďaleka také násilné, ako sú dnes, a byť ich členom súviselo s pudom sebazáchovy. Ocitli sme sa v mnohých bojoch, ale nikdy sa nám nič vážne nestalo. Áno, herectvo úplne zmenilo môj život, bolo to, akoby som dostal veľký dar a mal som šťastie, že som ho prijal za svoju celoživotnú ambíciu. Chcel by som zároveň poďakovať mojej učiteľke zo strednej školy Lucii P. Hutchins za to, že zachránila môj život.

Na Európu máte pekné spomienky, časť z nich sa viaže na Prahu, kde ste nakrúcali film Amadeus, ako aj na televíznu inscenáciu Largo Desolato na motívy hry Václava Havla. Ako si na to spomínate?

Na všetky svoje európske filmy, na ktorých som spolupracoval, mám iba tie najkrajšie spomienky, dokonca aj na tie zlé. Svet ma privítal vďaka filmu Amadeus, ukázal mi iný spôsob života, ktorý bol taký odlišný od toho, čo Američania považujú za samozrejmosť. Napríklad skutočnosť, že niekde je prirodzené používať dva jazyky. Dospieval som so schopnosťou dohovoriť sa po španielsky, čo bol nesmierne veľký prínos pri štúdiu niektorých postáv. V Európe je celkom bežné byť multikultúrnym alebo dvojjazyčným. Je to výzva pochopiť ďalšie kultúry cez jazyk, čo nie je celkom možné inými prostriedkami. Obzvlášť sa mi páčilo Československo. Počas nakrúcania filmu Amadeus sme precestovali celú krajinu. Z prvej ruky som mohol vidieť pozoruhodné rozdiely medzi troma regiónmi. Morava, krajina vína, pôsobila ako nárazník medzi Prahou a Bratislavou. Tieto poznatky som potom použil, keď som hral postavu Kráľa Leara. K tejto inscenácii som pristupoval tak, že som sa rozhodol rozdeliť kráľovstvo na tri časti medzi svoje dcéry – Prahu pre Reagan, Moravu pre Cordeliu a Bratislavu pre Goneril. Stále mám aj na Slovensku priateľov, ktorých som spoznal ešte v roku 1983. Blízky vzťah udržujem s úžasným sochárom Michalom Blažekom, ktorý pre mňa vyrobil bustu, keď som v Bratislave deklamoval niektoré zo Salieriho prejavov.

S Václavom Havlom vás spájal obdiv k divadlu aj pocit, že svet divadla je úprimnejší ako film.

Václav Havel bol veľký muž. Odovzdával som mu medailu vo Washingtone pred mnohými rokmi a odkaz jeho života nebol nikdy dôležitejší pre ľudstvo aj Ameriku ako teraz.

Svoju lásku k herectvu ste okrem iného vyjadrili aj v inscenácii komédie Terrencea McNallyho Je to len hra (It's only a play) na Broadwayi. Čoho ste sa museli pre svoju úlohu béčkového divadelného kritika vzdať a čo ste, naopak, „posadnutosťou" svojej postavy získali?

Som vďačný za túto „posadnutosť", ako ste to nazvali. Nie je ľahké sledovať život umelcov v USA, pretože pozornosť získavajú iba naozaj tí slávni, hoci v skutočnosti sú to práve neznámi umelci, čo potrebujú pomôcť. Som nesmierne šťastný, že som mohol skrížiť svoj život s mojou ženou, ktorá vo mňa verila aj v časoch, keď sme nemali peniaze ani na kúpu topánok pre naše deti a ja som musel prosiť o pomoc. Ona v našom vzťahu vytrvala, verila v moje schopnosti. Nikdy jej to nezabudnem a som nesmierne vďačný, že po mojom boku stojí už viac ako päťdesiatpäť rokov.

Okrem Českej republiky ste nakrúcali v Nemecku a v Poľsku u nás veľmi obľúbenú snímku Grandhotel Budapešť. Nad čím premýšľa americký herec, keď plánuje spolupracovať s európskou kinematografiou a pustí sa do projektu, ktorý má predstaviť esenciu európskych hodnôt?

Toto je naozaj zložitá otázka a potreboval by som veľa času, aby som ju mohol zvážiť a odpovedať na ňu komplexne. Nie som schopný ju uchopiť na takom krátkom priestore, aký ponúka platforma rozhovoru. Poviem však jedno: Vždy som sa považoval za člena európskej rodiny. Vôbec nezáležalo, kde som nakrúcal film. Fascinovali ma aj krajiny, kde sú zakorenené pravoslávne tradície, keďže som bol vychovávaný v duchu Sýrskej východnej ortodoxnej cirkvi. Pracoval som v Rusku, Rumunsku, Bulharsku, ale prekvapujúco som tieto tradície zažil aj v ďalekej Austrálii v jednom jaskynnom kostole v Cooper Peedy. Takisto si vážim ducha katolíckej cirkvi, v ktorej bola vychovávaná moja matka ako vzorné talianske dievča. Som skúsený cestovateľ. Rád cestujem, možno preto, lebo vo mne koluje rómska krv. Nakrúcal som mnoho filmov po celej severnej Afrike a s mojím sýrskym pôvodom som sa tam cítil nesmierne pohodlne, ale podobné to bolo aj v Španielsku a Taliansku. Teda tam, kde mi znalosť druhého jazyka nesmierne pomohla.

Nielen v Európe, ale aj v Amerike je stále dominantnou témou emigrácia a utečenci. Váš otec pochádza zo Sýrie a do Ameriky utiekol pred hladomorom. Vy ste prezidentovi Donaldovi Trumpovi adresovali veľmi osobnú výzvu, aby prehodnotil svoje nenávistné prejavy voči utečencom. Stráca Amerika súcit so zvyškom sveta?

Som hovorcom organizácie Multifaith Alliance for Syrian Refugees a nesmierne ma mrzí, ako dokáže byť Amerika chladná voči utrpeniu malých detí, ktoré nemôžu nikomu ublížiť a škodiť. Amerika súrne potrebuje doktorov, a pritom nechceme prijať vysokokvalifi­kovaných a dobre vyškolených lekárov a zdravotné sestry zo zahraničia. To, že Američania sa ich boja, je iba ďalším príkladom propagandy, ktorá prichádza od politikov, čo chcú ľudí odvrátiť od skutočných problémov. Od problémov, za ktoré sú zodpovední tí istí politici, ktorí sa zameriavajú viac na svoje bankové konto než na problémy pracujúcich žien a mužov v našej inak úžasnej krajine. Žiadna zdravotná starostlivosť zadarmo, žiadne vzdelanie zadarmo, otrasná verejná doprava, bezdomovectvo, chudoba, a tak by som mohol pokračovať ďalej. Čo sa stalo, že Amerika stratila humanizmus? Kam sa zo sveta podela ľudskosť? Kedy konečne prestaneme používať hlúpu vojnovú mentalitu, ktorá urobila z nášho sveta chladné miesto bez srdca?

Americká spoločnosť je ovplyvnená veľkými pochybnosťami, ba až paranojou. Práve o tejto podozrievavosti rozpráva seriál Homeland, v ktorom ste excelentne stvárnili agenta Dar Adala a ktorý sa venuje činnostiam spravodajských služieb. Sú Američania skutočne takí podozrievaví voči všetkému cudziemu?

Seriál Homeland je vynikajúcim príkladom pochybností a paranoje, ktoré obklopujú našu spoločnosť. Je mi to ľúto povedať, no zdá sa, že v Európe je dnes situácia veľmi podobná. Áno, Amerika má odstup od zvyšku sveta, ale pevne verím, že to tak nebude navždy. Nemôže to tak byť. Odmietam uveriť tomu, že nie sme schopní zmeniť sa k lepšiemu.

Budú sa od seba vzďaľovať európske a americké hodnoty a pohľad na život, umenie, kultúru, ekonomiku, biznis? Čo na to hovoríte vy z pozície človeka, ktorý vyrastal v multikultúrnej rodine a ktorý počas svojej kariéry spolupracoval s ľuďmi z celého sveta?

Narodil som sa do rodiny, ktorá mala predsudky o černochoch, Židoch, homosexuáloch a až časom, keď som spoznal, aké je to malicherné, odmietol som to, zavrhol a zahodil čo najďalej. Odkiaľ sa to v nás berie? Pointa je v tom, že keď som nad tým dokázal rozmýšľať, dokáže to hocikto. Musíme iba chcieť zmeniť sa. Podľa mňa sa v najbližších rokoch mnoho ľudí prebudí a pochopí, že spôsob, akým žijeme, a tlak, akému nás vystavujú politici, nie je vôbec americký. Veď ako môžeme so všetkými našimi prešľapmi, chybami a zločinmi kázať svetu, aby sa upokojil? Kým sa nezbavíme väzenia v Guantáname, kým sa naše vojská nestiahnu z Afganistanu a Iraku a kým neprestaneme odvracať svoj zrak od nespravodlivej koncentrácie bohatstva v rukách sebeckých, chamtivých, privilegovaných miliardárov a nezačneme zaobchádzať s vlastnými pracujúcimi ľuďmi omnoho, omnoho lepšie, tak, aby cítili, že sa niekto o nich skutočne stará, a že to nie je iba pocit ilúzie, dovtedy nemáme morálne právo hovoriť iným, ako majú žiť. Jeden starý americký výraz je dnes platnejší ako inokedy: „Lekár, uzdrav sa sám!“ Alebo, ako povedal veľký Walt Kelly, tvorca známej kreslenej postavičky Pogo: „Videli sme nepriateľa a podobá sa až priveľmi na nás.“

Fahrid Murray Abraham (1939)

  • Narodil sa v Pittsburgu do zmiešanej rodiny matky Talianky a otca Sýrčana, ktorý utiekol pred hladomorom do Ameriky.
  • Ako tínedžer mal problémy so zákonom, po opustení gangu úspešne vyštudoval herectvo na texaskej univerzite.
  • Spočiatku sa venoval divadelnému herectvu, postupne začal prenikať aj do televízie a jeho prvým vážnejším debutom bol film Serpico, kde sa predstavil po boku Al Pacina.
  • V roku 1984 ho režisér Miloš Forman obsadil do úlohy skladateľa Antonia Salieriho v snímke Amadeus, za ktorú získal Oscara za najlepší mužský herecký výkon v hlavnej úlohe.
  • Účinkoval v mnohých hollywoodskych produkciách, no často bol obsadzovaný aj do európskej kinematografie. V roku 2014 si v réžii Wesa Andersona zahral vo filme na motívy Stefana Zweiga Grandhotel Budapešť.
  • Na divadelnej scéne je považovaný za jedného z najlepších shakeasperovských hercov.
  • Od roku 1962 je ženatý s Kate Hannanovou, spolu majú dve deti: syna a dcéru.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Fahrid Murray Abraham
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Sweet Rose Gerbera Mix

Sweet Rose Gerbera Mix

29,99
Perla Ruža Color

Perla Ruža Color

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk