Približovanie sa k pravde o Gustávovi Husákovi

zväčšiť Foto: Ivan Majerský, Pravda

14 machacek Historik Michal Macháček.

Pred rokom a pol ste v našom rozhovore predpokladali, že kniha vyjde ešte pred Vianocami 2016, napokon prichádza na knižný trh až teraz…

Rodičia si už zo mňa uťahovali, že som ako učiteľ Matulka z filmu Cesta do hlbín študákovej duše, starý otec zase, že by sa vydania rád dožil, a dobrácki kolegovia na fakulte ma prirovnávali k Zdeňkovi Nejedlému (český historik, literárny vedec a politik – pozn. red.), ktorý koncipoval svoje diela tak obšírne a do hĺbky, že nikdy nič nedopísal…

S čím súvisel tento, v poradí už druhý, odklad jej vydania? Opäť ste sa rozhodli prehĺbiť niektorú kapitolu (ako v prvom prípade) alebo ste chceli svojho "Husáka“ vydať až po obhajobe dizertačnej práce – ktorá tvorí jadro knihy – čo sa stalo iba pred šiestimi týždňami?

Samozrejme sa ospravedlňujem za to, že termín vydania knihy sa odkladal. Precenil som sily, finalizácia textu bola náročná a ja v dôsledku neplnohodnotného akademického zázemia som musel pracovať aj inak a na písanie o Gustávovi Husákovi mi neostávalo až tak veľa času. Predsa len celý text mal nakoniec viac ako 800 rukopisných strán. Veľmi mi, prirodzene, záležalo na konečnej podobe, formuláciách, ale i na výbere príloh dokumentov a obrázkov. Dodatočne som tiež zisťoval niektoré informácie v archívoch a u žijúcich pamätníkov. Skrátka, išlo mi najmä o kvalitu, čo je azda vidieť na výsledku a čitateľ to ocení.

Pri obhajobe ste mali náročných oponentov, dvoch známych historikov, jedného českého – profesora Roberta Kvačka, druhého slovenského – profesora Róberta Letza. Obaja hodnotili vašu prácu ako priekopnícku a veľmi prínosnú. Profesor Letz však vyslovil aj niekoľko kritických postrehov.

Oboch pánov profesorov si veľmi vážim a som veľmi rád, že i napriek iným povinnostiam sa oponentúry ujali. Myslím si, že je prirodzené a užitočné, keď historici nie vo všetkom spolu súhlasia, pokiaľ sa tak deje kultivovanou formou.

Foto: kniha Michala Macháčka Gustáv Husák, Vyšehrad, Praha 2017

Gustáv Husák, Michail Gorbačov, návšteva Československa Gustáv Husák s Michailom Gorbačovovom počas jeho oficiálnej návštevy Československa (apríl 1987)

Z polemických pripomienok Róberta Letza sa asi tá najdôležitejšia týkala na Slovensku často diskutovanej otázky, či Husák prijal na smrteľnom lôžku pomazanie a ďalšie sviatosti od arcibiskupa Sokola. Vy sa v práci prikláňate skôr k tvrdeniu rodiny, že nie. Presvedčil vás oponent svojimi argumentmi?

Naša polemika pramenila z toho, že sme odlišnejšie akcentovali rôzne roviny tejto otázky. V práci som si pomohol literátom Pavlom Brankom, ktorý sa vyjadril, že snaha katolíckej cirkvi priviesť Husáka späť do svojho lona jej neslúži príliš ku cti, poukázal pritom na Kantov imperatív, t. j. na zásadu, aby človek druhému človeku nerobil to, čo by jemu samému bolo nepríjemné. Husák totiž predpokladal túto situáciu a svojim synom v predstihu povedal, aby ho pred cirkvou uchránili, lebo nechce skončiť ako Voltaire alebo Tatarka, takisto si neprial cirkevný obrad. On síce nebol proti náboženstvu ako takému, aj keď sa považoval za ateistu, ale rezervovane pristupoval ku katolíckej cirkevnej hierarchii, zrejme si uchoval v pamäti, ako prakticky pomáhala ospravedlňovať kapitalistický systém, koketovala s fašizmom i ľudáckym režimom.

Na čom sa zakladajú informácie o údajnom návrate Husáka do cirkvi?

Len na výpovedi arcibiskupa Jána Sokola, ktorý bývalého prezidenta navštívil v nemocnici. Bol by som však k jeho vyjadreniu obozretný už vzhľadom na osobnú zainteresovanosť dotyčného. Ošetrujúci lekári aj Husákova rodina navyše svedčia, že Husák už nebol v stave vedome vnímať okolie, ostatne o niekoľko dní nato zomrel.

Váš školiteľ profesor Jan Rychlík v posudku sformuloval zaujímavú otázku: „Vo verejnosti, predovšetkým na Slovensku, dodnes panuje predstava, že Husák zosobňoval v čase normalizácie politiku ,menšieho zla' a že jeho odstránenie, respektíve odchod by znamenal nástup radikálnych neostalinistických živlov typu Vasila Biľaka či Aloisa Indru. Do akej miery je takéto vnímanie opodstatnené?“ Ako ste pri obhajobe na to odpovedali?

Že presná odpoveď nie je možná, lebo ide o hypotetickú otázku a že Biľaka a Indru by som neoznačoval za neostalinistov, to mi prichodí ako zjednodušujúca nálepka. Ale domnievam sa, že je vhodnejšie, keď na čele štátu stojí človek, ktorý je vzdelanostne i politicky remeselne na úrovni, čo je veľmi dôležité nielen v praktickom výkone politiky – najmä zahraničnej agendy – a to Husák podľa mňa spĺňal. Ľudovo povedané, nebol to nijaký „blbec“, čo nie je u politikov samozrejmosť. Ale okrem formy je nemenej dôležitý obsah. Husák prijal rolu „politickej fasády“, bol totiž dlho po roku 1969 vnímaný ako nádej a symbol dočasnosti vládnucich pomerov, sám tomu asi tiež veril, ale aj z toho ťažil. Vedomie dočasnosti otupovalo občiansky aktivizmus. Husákova rola bola preto až jedinečná – rétorickou úrovňou, umením taktizovať a príbehom bývalého politického väzňa mu málokto mohol konkurovať. A keby na čele štátu stál niekto iný, pôsobila by politická situácia pre mnohých ľudí zrozumiteľnejšie, menej nejednoznačne, čo by neviedlo k takej dlhej občianskej apatii. Ale, ako hovorím, pohybujeme sa na tenkom ľade, história nijaké „keby“ nepozná.

Vaša dizertácia a následne i kniha prinášajú viacero úplne nových zistení. Doslova archívnym objavom je vami doložený fakt, že na začiatku normalizácie a prakticky až do roku 1981 udržiaval Brežnev kontakt s Husákom cez vysokopostaveného agenta KGB Jeliseja Sinicyna. Kto to bol – dosiaľ sa totiž nikde v príslušnej odbornej literatúre neuvádzal – a ako ste naňho prišli?

Išlo o veľmi skúseného sovietskeho rozviedčika, ktorý už pred druhou svetovou vojnou riešil sovietsko-fínske vzťahy a potom napríklad maďarskú krízu v roku 1956. Tá nesie vôbec nie náhodou v čomsi podobný rukopis ako československé udalosti v roku 1968, na ktorých sa Sinicyn tiež zúčastnil. S jeho menom som sa stretol náhodou, keď som študoval ruskú literatúru – Sinicynov syn, literát a jeden čas aj asistent šéfa KGB Andropova, napísal spomienky, kde sa zmienil o úlohe otca počas inštalácie Husáka na čelo KSČ. Jeho tvrdenie mi pripadalo dosť divoké, ale potom som pátral po ďalších informáciách a nachádzal drobné črepinky poznatkov, ktoré som dával dovedna a nakoniec z nich napísal podkapitolu Trinásta komnata alebo Brežnevov emisár.

Foto: archív rodiny G. Husáka

Gustáv Husák, Magda Lokvencová, Martin Kvetko, kongres študentstva Delegáti kongresu študentstva z ČSR na spoločnej fotografii, G. Husák je na zábere uprostred, vedľa neho Magda Lokvencová, s ktorou sa o mesiac neskôr oženil, a Martin Kvetko, povojnový politik Demokratickej strany.

V blízkom okolí Husáka mala Moskva dosť svojich ľudí, je známe, že Biľaka poverila akýmsi osobným dohľadom, informátor Moskvy pracoval aj v Husákovom sekretariáte atď. Akú špeciálnu úlohu mal potom generál Sinicyn a načo bola Husákovi vysielačka americkej výroby "pre priamy kontakt s Brežnevovým sekretariátom“, o ktorej sa v rozhovore s vami zmienil Štrougal, dlhoročný predseda federálnej vlády? Vari plnila funkciu "horúcej linky“ alebo Brežnev tak málo dôveroval iným komunikačným linkám a svojim ďalším informačným zdrojom?

Ten druhý variant je, aspoň si myslím, bližšie k pravde. Husák nebol dobre zapísaný u pracovníkov sovietskeho veľvyslanectva v Prahe, napríklad legačný radca Udaľcov, pôvodným povolaním historik, sa v 50. rokoch dokonca podieľal na kampani proti tzv. slovenskému buržoáznemu nacionalizmu, teda aj proti Husákovi. Preto sa zrejme Brežnev a Andropov snažili udržiavať s Husákom kontakt paralelne, aby zamedzili nežiaducemu úniku informácií a zväčšili si manévrovací priestor.

Peter Colotka, v tom čase predseda slovenskej vlády, v memoároch píše, že presviedčal Husáka pred návštevou Gorbačova v Československu (apríl 1987), aby v rozhovore s ním nastolil otázku odsunu sovietskych vojsk z nášho územia, ale že Husák na to nenašiel odvahu. Podľa historika Viliama Plevzu Husák sa o tom snažil s Brežnevom viackrát hovoriť medzi štyrmi očami do roku 1975, ale zistil, že to k ničomu nevedie a potom sa už nepokúšal. Potvrdil to aj váš výskum?

Domnievam sa, že Husák skutočne kalkuloval s odchodom vojsk, dostal od Brežneva prísľub, že sa tak stane, len čo sa dovŕši proces normalizácie. Existuje správa sovietskeho veľvyslanca Červonenka z leta 1969, ktorý odkazoval do Moskvy, že už je najvyšší čas Husákovi otvorene vysvetliť, že vojská v Československu sa nachádzajú nielen kvôli augustu 1968, ale kvôli širším geopolitickým dôvodom. Sovieti nazerali na Československo v prvom rade ako na člena Varšavskej zmluvy, a teda prakticky ako na svoje územie, tak si to napokon zapísal Brežnev aj do svojich súkromných poznámok. Husák rešpektoval sovietsky postoj, ale súbežne sa snažil aspoň o zníženie počtu vojakov. Preto napríklad podporoval iniciatívy, ktoré mali viesť k uvoľneniu napätia v strednej Európe, ale konal v limitoch bipolárneho sveta, v ktorých sa musel pohybovať.

Pred tridsiatimi rokmi, pol roka po Gorbačovovej návšteve, v novembri 1987 sa v Predsedníctve ÚV KSČ rozhodlo, že Husák požiada o uvoľnenie z rozhodujúcej mocenskej funkcie generálneho tajomníka strany a zostane len prezidentom ČSSR. Na čelo KSČ sa dostal Jakeš. Prečo Husák súhlasil s nevýrazným Jakešom ako svojím nástupcom?

Miloš Jakeš disponoval podporou väčšiny členov v predsedníctve ÚV KSČ i v Moskve, ktorá ho hodnotila ako pracovitého a poctivého človeka, nakloneného zmenám. Jeho voľba bola kompromisom medzi silne sa k perestrojke hlásiacemu Štrougalovi a, naopak, politiku perestrojky odmietajúcemu Biľakovi, ktorí sa o Husákovo nástupníctvo usilovali. Husák mal síce inú predstavu, podporoval Štrougala alebo o generáciu mladších funkcionárov, ale nakoniec nešiel do konfliktu. Jakeša podporil a udržal si ešte na dva roky miesto v predsedníctve ÚV a prezidentstvo.

A prečo o dva roky neskôr stavil Husák na rovnako nevýrazného Urbánka?

Husák chápal, že prichádza nová historická etapa, ktorú by mali reprezentovať noví ľudia, menej zaťažení politickou minulosťou, preto sa v novembri 1989 postavil proti kandidatúre Štrougala. Je dosť možné, že ho tak chcel aj uchrániť pred fiaskom, ktoré predvídal, ako neskôr tvrdil. Urbánkovi potom povedal, že sa v ňom sklamal. Ibaže v takejto dynamickej a chaotickej dobe by mal problém si poradiť aj politický matador.

Pred poldruha rokom sme hovorili aj o tom, aké ťažké je charakterizovať Husáka vzhľadom na jeho zložitú osobnosť, ale aj vzhľadom na to, že v rôznych obdobiach jeho života a kariéry išlo zakaždým akoby o "iného“ Husáka. Teraz ho už poznáte lepšie?

Gustáv Husák bol v skutočnosti introvert a najmä v neskoršom období veľmi uzavretý človek, ktorý si chránil súkromie aj privátne názory, uvedomoval si vďaka svojím skúsenostiam, že by mohli byť proti nemu využité. Koľkokrát ako politik niečo hovoril, niečo iné robil a niečo iné si myslel. Preto je pre väčšinu i jemu blízkych ľudí ťažko pochopiteľný. Ale ruku na srdce – nerobia to všetci politici a ľudia vôbec? Ide však o mieru, ktorá bola v jeho prípade umocnená povahou i dobou.

Priznám sa pri všetkej úcte k všetkým recenzentom knihy, že najväčší kompliment pre mňa znamenalo láskavé vyjadrenie pána architekta Vladimíra Husáka, že čo mi má vlastne o svojom otcovi rozprávať, keď ho poznám vďaka dlhodobému výskumu lepšie než on sám. Je však vždy dobre si uvedomiť, že niektoré životné skúsenosti sú neprenosné – narážam najmä na viac ako deväť rokov, ktoré Gustáv Husák prežil vo väzenských celách, ale tiež na generačnú skúsenosť. Preto si myslím, že možno hovoriť skôr o približovaní sa k pravde, ktorá je vysneným ideálom, a teda nedosiahnuteľná. Neodvažujem sa preto sám seba hodnotiť, nakoľko sa mi to podarilo, nech posúdia čitatelia.

Povedzte, nechystá sa náhodou slovenský preklad knihy?

Knihu Gustáv Husák som napísal v češtine, ale nie tak celkom. Rozhodli sme sa s nakladateľstvom Vyšehrad postaviť dnešnej praxi, keď je v českom literárnom svete snaha všetko slovenské prekladať, my, naopak, uvádzame originálne znenie slovenských citácií, ktoré sa v texte hojne vyskytujú. Skrátka, nechceli sme čitateľa pripraviť o Husákovu materčinu a autenticitu. V jednom recenznom posudku dokonca jeho autor poukázal na to, že viac akcentujem slovenské východiská ako české, a tak azda možno s určitým zveličením povedať, že ide o česko-slovenskú knihu, preto preklad nie je podľa mňa nevyhnutný, ale a priori sa mu nebránim. Uvidíme, ako knihu na Slovensku prijmú, takisto som zvedavý, ako ju prijme spohodlnený český čitateľ, ktorý si, nebyť Česko-Slovenskej Superstar a Andreja Babiša už takmer odvykol od slovenčiny.

Na čom teraz pracujete?

Momentálne mám podané projekty so zameraním na našu politickú elitu v rokoch 1968 – 1989, a to aj v súvislosti s československo-sovietskymi vzťahmi. Spočívalo by to okrem iného na konfrontácií záznamov z moskovských archívov a spomienok pamätníkov.

Pred časom ste prišli s myšlienkou vytvoriť v Moskve akési malé študijné stredisko pre českých a slovenských historikov. Ako ste s ňou pokročili?

Usilovali sme sa tento zámer spropagovať s profesorom Rychlíkom a ďalšími kolegami medzi historikmi i politikmi. Zoznámil sa s ním aj prezident Miloš Zeman a premiér Bohuslav Sobotka. Politici reagovali celkom kladne, lenže teraz boli voľby a je otázka, ako sa k veci postaví nová reprezentácia. Dôležité tiež je, aby historická obec dokázala ťahať za jeden povraz a nepodliehala žabomyším vojnám a pohodlnosti.