Pohľad na rúbaniská v národných parkoch vrhá tieň na prácu lesníkov. A ľudia sa pýtajú – je im ochrana prírody cudzia?
Ochrana prírody minimálne od začiatku 20. storočia bola považovaná za jednu z funkcií lesného hospodárstva. Boli to lesníci, ktorí vnímali, že treba chrániť tie najcennejšie zvyšky pralesov, a ktorí aj zakladali prvé rezervácie, napríklad Badínsky prales. Napokon ochrana prírody sa stále vyučuje aj u nás na lesníckej fakulte. Lesníci vytvorili základ dnešnej sústavy lesných rezervácií, ktorú už vyše 50 rokov využívame na systematický výskum, ktorého výsledky sú medzinárodne žiadané. Lenže toto všetko vznikalo v období, keď sa ešte prírodné podmienky nemenili tak dramaticky, ako sa menia dnes.
Narúša klimatická zmena stabilitu?
Nielen tá. Zabúda sa na dôsledky industrializácie. Kumuluje sa vplyv emisií, škodlivín, ktoré zostali v pôde, ťažkých kovov, acidifikácie (okysľovanie prostredia). K tomu priniesla klimatická zmena nárast teploty a les zrazu prestal byť stabilný. Ale to nie je všetko. Nestabilné sú zrazu aj očakávania spoločnosti. Aj tie sa začali oveľa rýchlejšie vyvíjať.
Mení sa však aj pohľad lesníkov?
Lesníci sa spoliehajú na to, že tak ako pred 200 rokmi, aj dnes by mali poskytovať surovinu pre priemysel a pre ľudí. Od nábytku po výrobky dennej spotreby. Navyše lesníci si dnes uvedomujú, že takto využité drevo predstavuje uhlík odčerpaný z atmosféry a prispieva k zmierneniu klimatickej zmeny. O tomto všetkom sú presvedčení oprávnene. Toto je jedna z úloh lesníctva – byť nárazníkovou zónou medzi požiadavkami udržateľnej bioekonomiky na báze dreva, požiadavkami na výrobu, ale aj požiadavkami na kvalitu prírodného prostredia.
Z tej istej školy, z vašej fakulty vyšli významní lesníci aj známi ochranári. Ako je možné, že sa rozchádzajú v názoroch, ako zasahovať v lese?
Možno je to aj dôsledok toho, že lesníctvo bolo v procese zmien klímy a vlastníckych vzťahov príliš zamestnané technickými a ekonomickými otázkami a očakávania a postoje verejnosti k lesu a lesníctvu sa priveľmi neriešili. Veď v minulosti bol pohľad verejnosti stabilný. Ľudia si vážili lesníkov, nekládli otáznik nad lesnícke postupy.
Dnes už kladú…
Toto sa podcenilo. Snažíme sa pomáhať rozšírením ponuky humanitných predmetov, najmä sociológie. Pretože nevieme dostatočne dobre čítať požiadavky spoločnosti… Trápi ma to, a preto som sa začal zaujímať o to, ako verejnosť vníma lesníctvo inde vo svete.
Aké sú teda očakávania v iných krajinách?
Prieskum, ktorý sa uskutočnil v Brazílii, Číne, Nemecku, Švédsku, v USA a v ďalších krajinách, ukázal, že ľudia už neprijímajú argumentáciu lesníkov tak jednoznačne. 25 až 55 percent respondentov má veľké obavy z nešetrného využívania lesa. V Brazílii, Číne dokonca o využívaní lesa na produkciu dreva nechcú počuť. Boja sa, že to ovplyvní kvalitu vzduchu, vody, množstvo vody. Kvalitu života. Vo Švédsku a v Nemecku ľudia očakávajú od lesa pridané hodnoty. Relax. A tým sa vraciam k vašej predošlej otázke. Lesoochranárske združenia, či sa to niekomu páči, alebo nie, zrejme vyjadrujú pocity a sentiment našej spoločnosti. Kde nájdu ľudia pokoj v ruchu tohto sveta? V lese. No pravdepodobne to nebude les, ktorý je obhospodarovaný uniformným spôsobom. Kde sa nachádzajú rad za radom takzvané pásové ruby, kde doliny vyzerajú ako rybia kosť.
Ste z lesníckej rodiny. Dá sa to nejako pochopiť?
Dá. Takto sa to robilo v minulosti, z ekologického hľadiska to vtedy nebolo zlé. No dnes to neplatí. Pretože každá uniformita v lese priťahuje činitele, ktoré môžu lesu ublížiť. Počnúc vetrom, vysokými teplotami až po podkôrny hmyz. Takže, áno, je tu logika vývoja pohľadov, aj medzigeneračných. Verejnosť to však často vníma len ako snahu lesníkov generovať za každú cenu ekonomický výsledok.
A nemala by?
Lenže v minulosti to takto fungovalo. Lesníctvo nevzniklo len tak z rozmaru. Vzniklo preto, lebo u nás bolo baníctvo, hutníctvo a iné odvetvia a tie potrebovali drevo. Práve v tomto roku oslavujeme 210. výročie vysokoškolského lesníckeho štúdia na Slovensku. A ak by sa nerozvinulo, tak by sme dnes na Slovensku videli to, čo sa dialo v Spojených štátoch amerických v 19. a 20. storočí. Odlesnili sa tam celé obrovské územia.
No práve tohto sa boja všetci ľudia, ktorí sa zapájajú do kampaní a chcú zachrániť krajinu pred ešte masívnejším odlesňovaním…
Veď práve, tie oblasti v USA boli opäť zalesnené až vďaka importu lesníckej vedy z Európy. Príkladom môžu byť časti Apalačského pohoria Kaskádového pohoria. Keď lesoochranárske združenia spochybňujú schopnosti lesníkov, vnímam to ako kontrolku pre vyvažovanie jednostranného prístupu, ku ktorému máme napriek dobrým úmyslom sklon všetci. A ja im to neberiem a stále opakujem, že v občianskej spoločnosti ide o normálnu vec. A preto pripomínam, aby sme v snahe uspokojovať potreby hospodárstva nezabudli na to, že les má svoju logiku, príroda má svoju logiku. A ak sa od toho budeme príliš vzďaľovať, nedopadneme dobre. Lenže aktivisti tlačia na lesníkov často cez emócie a nezriedka aj vytrhávaním vecí z kontextu. Akoby sa presne riadili príručkou pre radikálov, ktorú napísal americký občiansky aktivista Saul Alinsky (Rules For Radicals). Mám pocit, že lesoochranári slovne polarizujú spoločnosť.
A lesníci vari nie?
My možno rozdeľujeme spoločnosť tým, že nedostatočnou rýchlosťou aplikujeme poznatky z výskumu do lesného hospodárstva. Pretože dnes by sme naozaj mali používať len prírode blízke spôsoby. Také, aké vyučujeme už desiatky rokov na lesníckej fakulte od nástupu klimatickej zmeny. Lesníci obhospodarujú 40 percent územia Slovenska, toľko tvoria lesy. Ak to nebudeme robiť takým spôsobom, ktorý sa ľuďom bude páčiť, budeme spoločnosť dráždiť. To je fakt.
Rovnako by sme asi nemali zabúdať na fakt, že dnešný stav je aj výsledkom dávneho rozhodnutia sadiť smrek…
Dnešný konflikt stojí na smreku. Podiel smreka je v súčasnosti štyri- až päťkrát väčší oproti prirodzenému stavu. Ak niekto tvrdí, že škodlivé činitele sa šíria z lesných rezervácií do hospodárskych lesov, mal by byť opatrný. Nie je to také jednoznačné. Pripomeňme si, ako sa uvažovalo pred 200 rokmi. Ľudia potrebovali drevo, surovinu. A lesníci našli riešenie za prijateľných podmienok. A tak vysádzali smrek, kde sa mu darilo. Smrek sa dosiaľ nazýva živiteľ lesného hospodárstva. Na mnohých miestach vznikli rozsiahle nepôvodné smrečiny. Ekológia lesa nás učí, že takto sa vytvára veľká potravinová báza pre podkôrny hmyz. Po vetrovej kalamite sa vytvoria ohniská lykožrúta, spájajú sa. Kľúčovým faktorom býva akési kritické plošné a výškové rozpätie smrekových komplexov. A potom to dopadne podobne, ako keď hádžete kamene do rieky. Nakoniec cez ňu prejdete.
Čo bolo prijateľné pred 30 rokmi nemusí verejnosť prijať dnes.Viliam Pichler
Spomínali ste generovanie ekonomického výsledku. Ako sa vlastne na holoruby pozerá ekonómia zo širšieho pohľadu?
Holoruby, ktoré by boli výsledkom úmyselnej, plánovanej ťažby, sa u nás už dlho nerealizujú. Veľké vyťažené plochy vznikli v dôsledku kalamít. Ide o takzvanú náhodnú ťažbu. Do budúcnosti musíme spraviť všetko, aby jej bolo čo najmenej. A to nebude v podmienkach klimatickej zmeny jednoduché. Naši študenti si však osvojujú najnovšie poznatky. Nabiehame dokonca na extrakciu informácií z obrovského objemu dát o kalamitách a hľadáme spôsoby na ich zovšeobecnenie pomocou umelej inteligencie. Napokon aj ekonómovia tvrdia, že musí existovať nejaká miera. Nemožno hľadieť výlučne na ekonomický výsledok. Je zaujímavé, že už aj otec nemeckého hospodárskeho zázraku ekonóm Walter Eucken spomína vo svojej knihe Zásady hospodárskeho poriadku holoruby ako negatívnu externalitu. Už vtedy to bola aktuálna téma. Nebol lesníkom, a predsa si uvedomoval, že lesné hospodárstvo je odvetvím, na ktoré nemožno celkom aplikovať princípy trhu. Napísal, že holoruby a vyťažené plochy by mali mať znesiteľnú veľkosť z hľadiska potrieb obyvateľstva.
A tá je aká?
Práve na toto poukázal Eucken, keď napísal, že čo bolo prijateľné pred 30 rokmi, nemusí verejnosť prijať dnes.
Dokáže sa les v čase klimatickej zmeny lepšie obnovovať sám?
Ochranárom niekedy zazlievam, že zamieňajú vedecké argumenty za pocity. Niekde to funguje, niekde nie. Niekde je asistencia človeka potrebná. Ak sa napríklad zmladí iba smrek a jarabina. To je vzhľadom na klimatickú zmenu nešťastné. Lesy by mali mať čo najpestrejšie portfólio, z hľadiska drevinového zloženia, hrúbky, výšky. V oblasti autoregulácie lesa by sme však mali robiť viac vedeckých výskumov. No potrebujeme lepší dialóg. Čo je výzva pre ministerstvá životného prostredia a pôdohospodárstva.
Nespolupracujú dobre?
Začal som ako prodekan v roku 2003. Odvtedy sa vymenili desiatky ministrov. Väčšinu z nich som stretol. Oba rezorty sa správali aj správajú ako konkurenti. Akoby sme nemali vládu, ale kabinet ministrov! Prečo by sa mali sporné veci, ktoré nie sú vydiskutované na najvyššej úrovni, prenášať medzi ľudí? Prečo by mali zasievať semeno sváru už medzi našich absolventov?
Narážate na zákony o lesoch, ktoré si protirečia?
Zákon o lesoch a zákon o ochrane prírody obsahujú protichodné stanoviská. Prvý zakotvuje povinnosť sanovať kalamitu bez ohľadu na to, či ide o chránené územie, alebo nie. A druhý káže nezasahovať v chránených územiach. Veď kvôli tomu padli trestné oznámenia na dvoch ministrov životného prostredia, prokuratúra ich stiahla. Boli nešťastné. No najmä preto, že popierali princíp proporčnosti. Veď my tých chránených lesov v najprísnejšom režime máme len 1,5 percenta. Mali by sme konečne zistiť, aké má slovenská spoločnosť očakávania od lesov.
A už sa aj niečo konkrétne chystá?
Pred mesiacom sme usporiadali konferenciu. Jej prvé odporúčanie znelo, aby sme urobili na Slovensku podobný prieskum, o akom som vám na začiatku hovoril. Myslím, že ho už pripravuje ministerstvo pôdohospodárstva, pripomienkoval som dotazník. Lenže aj sami sme vyvinuli iniciatívu a pripravujeme vlastnú štúdiu so švédskymi kolegami.
Kto vlastne stál v zahraničí za prieskumom?
Neboli to environmentalisti, ale švédsky lesnícko-drevársky reťazec v zastúpení RISE (Research Institutes of Sweden). Vypracovali reprezentatívny prieskum, ktorého výsledkom boli napríklad slovné schémy (wordclouds). V Brazílii chcú od lesov čistý vzduch, zeleň. V Škandinávii slobodu.
Neohrozujú však takéto snahy práva vlastníkov lesov?
Nie je možné redukovať prístupy v lese na jeden jediný princíp, a to vlastnícky, ktorý existuje v kontexte ďalších práv zaručených ústavou. To je na škodu samotných lesníkov. Ak to nezoberie do úvahy väčší počet vlastníkov s tým, že urobia aj proaktívne kroky, v budúcnosti budú ďalšie problémy. Ľudí, ktorí vyhľadávajú zážitky v neporušenej prírode, nebude ubúdať. Práve naopak. Existuje štúdia, ktorá predpokladá štyri scenáre vývoja spoločnosti. Ani v jednom z nich sa neráta s tým, že spoločenský tlak na zodpovedné využívanie lesov sa stratí. Bude rásť. Opäť, túto štúdiu nerobili aktivisti, ale drevárske firmy v zahraničí. My takéto štúdie nerobíme. Aj naše lesníctvo má pritom obrovský potenciál. Existuje veľa krásnych hospodárskych lesov. Napríklad Lomnistá dolina v Nízkych Tatrách. Sú tam šikovní lesníci, ktorí vysadili aj jedľu, buk a nad nimi sú krásne horské smrečiny. Aj keď sa tam lykožrút objavil, nemal sa kde premnožiť. Alebo náš vysokoškolský lesnícky podnik, kde študentom ukazujeme progresívne postupy. Mestské lesy Banská Bystrica, Obecné lesy Veľký Folkmar, kde sú veľké výberkové plochy. Tie spravuje jeden z našich špičkových absolventov. Lesníci si nezaslúžia takú tvrdú kritiku, aká sa na ich hlavy teraz nesie. Všetky moderné postupy v lesoch máme zvládnuté.
Tak v čom je problém?
V tom, že sú ešte ľudia, ktorí to nepochopili. A ktorí tvrdia, že je to neekonomické. Iste, s prírode blízkym hospodárením sú spojené krátkodobé náklady. No po dvadsiatich rokoch sa prejavia silné prínosy. Les sa prirodzene zmladzuje, netreba ho umelo vysádzať. Porast má oveľa vyššiu stabilitu. A najmä nemáte problémy so skrytým nákladom, ktorý sa dnes zanedbáva – s odporom verejnosti.
Má skutočne vplyv na ekonomiku podnikov?
Vyvoláva to obrovské náklady. Ktoré sa skrývajú napríklad v tom, že už ani ľudia na úradoch, odkiaľ lesníci potrebujú rôzne povolenia, nemajú často pre tieto požiadavky pochopenie. Vytvára sa skrytý odpor v spoločnosti, ktorý celému lesníckemu sektoru sťažuje pôsobenie. Preto Švédi, ale aj Fíni, Nemci vypracovali prieskumy verejnej mienky a urobili niečo pre verejnosť. Napríklad švédski vlastníci vyčlenili dodatočne lesné rezervácie. Obrovské drevárske holdingy v Južnej Amerike vyhradili územia pôvodného lesa na ploche desiatok tisíc hektárov. Povedali si, že má zmysel takto investovať. Radšej stratiť nejaké územia a ponúknuť ich verejnosti ako miesta, kde sa ľudia môžu opájať krásou, biodiverzitou, a zároveň môžu naďalej udržateľne na iných miestach a bez paušálnej kritiky verejnosti hospodáriť.
Ako chcete vrátiť lesníkom spoločenské uznanie?
Jedným z nástrojov by mohli byť platby za ekosystémové služby (vo všeobecnosti sú to platby za udržiavanie lesa v dobrej kondícii, aby prispieval k čistejšiemu vzduchu, prostrediu a čistejšej vode, aby viazal uhlík). Ak chcú lesoochranárske združenia niekoho kritizovať, tak nie lesníkov, ale skutočnosť, že po roku 2000 sa zrušili dotácie do lesného hospodárstva, do fondu rozvoja lesa. Lesníctvo bolo zrazu ponechané samo na seba, malo sa financovať iba z predaja dreva. Vznikla panika. Mohli sme ju už na začiatku sanovať nábehom na platby za ekosystémové služby lesov.
Prečo sa nedokázali za toľké roky presadiť?
Stretol som mnoho ministrov, ktorí hovorili – áno, je to vynikajúca myšlienka, ale teraz na to nie je čas. Naša fakulta na toto dlho tlačila a chvalabohu, nedávno sa prijala vyhláška o týchto platbách.
Na začiatku ste upozornili, že lesníci stáli pri vzniku rezervácií. Prečo sa vyrúbal prales Rovne, kde boli niekoľkostoročné smreky? Prečo sa v Harmanci scvrkla výmera lesov starších ako 120 rokov o tri štvrtiny? Je to v poriadku?
Lesníci, o ktorých hovoríte, zrejme pôsobia v lesoch, ktoré nie sú v piatom stupni ochrany, a tam hospodáriť zo zákona môžu a za určitých podmienok dokonca musia. Počul som, že existovali džentlmenské dohody medzi niektorými vlastníkmi a ochranármi mapujúcimi pralesy o tom, že vo vyznačených zónach sa hospodáriť nebude. Nerobím si ilúzie o tom, že sa všade dodržiavali. Celé je to však skôr otázka sociálno-ekonomického myšlienkového nastavenia. Ak niekto takúto lokalitu vyťažil, situáciu si nijako neuľahčil, bude to vyvolávať len ďalšie trenice. Na druhej strane je tu nepriaznivá finančná situácia. Ak sa stále nerealizujú platby za ekosystémové služby, bezprostredný zisk môže byť taký lákavý, že nie každý mu odolá. No aj keď vlastníci nechcú stratiť ekonomický benefit z porastov, žiaden zákon im neukladá, že musia drevo z lesa vyťažiť do špiku kosti.
Ale povedzte otvorene, čo vidíte, keď sa pozeráte na vyholené chrbty od Čertovice?
Predstavte si, aj na Čertovici možno nájsť príklady, kde to lesníci pekne zvládli. Vždy to závisí od konkrétneho človeka, ktorý sa o les stará. Pokiaľ ide o pralesovité lokality, pozastavil som sa nad tým, že sa do nich išlo. Keď ešte aj do lesa, ktorý bol v poriadku, pustili techniku. Ak aj tie zvyšky starých lesov vyťažia, stratí sa diverzita. A ak sa potom neaplikujú prístupy prírode blízkeho lesného hospodárstva, tak sa opäť zmenia na uniformné porasty, ktoré čaká rovnaký osud. A zas budú jatriť spoločnosť. No aj napriek tomu si myslím, že obhospodarovatelia lesov nenesú plnú vinu za tento stav.
Prečo nie?
Pretože konajú v určitom rámci, ktorý je daný štátnymi orgánmi. Konajú v medziach zákona. Otázka znie, či by som mal takto konať, aj keď ma na to oprávňuje zákon. Či si tým pomôžem, alebo do budúcnosti škodím. Príkladom sú lesné cesty. V niektorých lokalitách sa človek úplne nezmyselne prebíjal cestou cez les a spôsobil zosuvy pôdy.
V akej miere vlastne strácame pôdu?
Ak sa lesná cesta postaví zle, tak ablácia, čiže odnos materiálu eróziou, predstavuje až 50 kubických metrov na jeden kilometer. To je niekoľko tatroviek! Toto sa vôbec nezarátava do ekonomického auditu lesníckej činnosti. Prebíjať sa ku zvyškom lesov takýmto spôsobom je neproduktívne. Ľudia, ktorí to robia, nemyslia dlhodobo. Ale sú v menšine.
No robia zlú reklamu všetkým lesníkom…
Preto sa v tom angažujeme, organizujeme konferencie. Nechceme, aby sa to paušalizovalo, lebo to nezodpovedá realite. Vidím, že väčšina našich absolventov sa snaží aplikovať najnovšie poznatky. No sú aj jednotlivci, ktorí svoj prístup nemenia.
Môže byť masívne odlesňovanie príčinou silných povodní, ako to naznačujú aktivisti v Čergove?
Za určitých okolností môže. Ak tam chýba lesný porast, ktorý by dokázal vodu odpariť, a ak do takejto nasiaknutej pôdy opäť naprší, tak sa veľká časť premení na povrchový odtok. Pásové ruby dnes nemajú opodstatnenie. Robia sa zo zotrvačnosti. Vyzerajú zle. Sú možno ekonomicky výhodné, pretože prispievajú ku koncentrácii výroby. Do budúcnosti však znižujú ekologickú stabilitu porastov. Na okrajoch vznikajú porastové steny. Chodím často s termokamerou a vidím, ako v týchto stenách dosahuje teplota kôry veľmi vysoké hodnoty.
Stromy sú v obrovskom strese…
Presne tak. A načo podstupovať takéto riziká, keď máme progresívnejšie riešenia? Napríklad vytváranie mozaikových porastov. Existuje výberkový spôsob, ktorý simuluje trvalý lesný kryt. V Rakúsku používajú kotlíkové ruby, ktoré si vlastne ani nevšimnete.
Po víchrici Alžbeta v Tatrách v roku 2004 sa však objavili názory, že ak sa kalamita nespracuje, zhorší sa schopnosť územia zachytávať vodu…
Výsledky prieskumov to vôbec nepotvrdzujú.
Tak to je veľmi zaujímavé. Pretože tento argument Štátne lesy SR stále používajú. Nedávno s ním opäť vyrukoval ich hovorca pán Srnka. Povedal, že ak sa nezasiahne proti lykožrútovi, zostane mŕtvy les. A mŕtvy les má vraj nižšiu schopnosť zadržiavať vodu. Čo protirečí výskumom, ktoré robili Švajčiari, a ktoré napríklad vo svojich knihách spomína nemecký lesník Peter Wohlleben, že aj zdanlivo mŕtvy les, ak je ponechaný tak, zadrží vodu. Tak ako to je?
Nedá sa to generalizovať. V Tatrách sú špecifické podmienky. Sú tam morénové pôdy. Inak je to na flyši, na Čergove, na severovýchode Slovenska, kde sú ílovité pôdy. Tam ťažba spolu s budovaním lesnej cestnej siete môže zhoršovať schopnosť prostredia zadržiavať vodu. Ale všetky tie vaše otázky smerujú k tomu, aké sú vedecké poznatky. A tie nie sú vôbec jednoznačné. Sami sme boli prekvapení v Tatrách, že sa nedajú jednoznačne kvantifikovať účinky ponechania alebo neponechania kalamity na vodný režim. Preto, ak chcú lesníci, ochranári a štátne orgány viesť čestne tento dialóg, nemali by vytrhávať jednostranné výsledky, ktoré sú špecifické pre konkrétne miesta. V každom prípade všetci obhospodarovatelia lesa by sa mali vyhýbať takým zásahom, ktoré zvyšujú uniformitu prostredia.
Neznižujeme si necitlivou ťažbou potenciál skrytý v ekosystémových službách?
Niektoré ekonomické modely nám hovoria, že skrátenie rubnej doby porastu o jeden rok znamená stratu na ekosystémových službách 15 miliónov eur v rámci Slovenska. Toto stratíme, ak sa lesy vyrúbu priemerne o jeden rok skôr.
A skracuje sa rubná doba?
V dôsledku náhodných ťažieb áno. Je ich veľa. No mlieko je už rozliate. Nízke Tatry vyzerajú tak, ako vyzerajú. Poďme sa skôr pozrieť na to, čo so zvyškami najzachovanejších lesov.
Čo navrhujete?
Zníženie výmery národných parkov a chránených krajinných oblastí. A, naopak, vytvorenie väčších ucelených oblastí, ktoré by boli v režime prísnej ochrany. Existujú vhodné lokality v srdci Nízkych Tatier alebo v Slovenskom rudohorí.
Ale veď vy chcete to isté, čo navrhujú ochranári. Vytvoriť menej, ale veľkých území, kde by sa príroda prejavila v celej dynamike…
Ja neviem, či všade budú prírodné mechanizmy fungovať tak, ako si to ochranári predstavujú. No vytvárať takéto ucelené územia by malo význam aj z pohľadu verejnosti a jej nárokov na zóny pokoja. A aj keby sme znížili rozlohu národných parkov, neznamenalo by to, že si v lesoch zrazu každý môže robiť, čo chce. Stále by sa tam malo hospodáriť udržateľným, prírode blízkym spôsobom. Pretože ak sa tam znova ocitnú monokultúry vysadené v radoch za sebou, tak opäť príde nejaká katastrofa, ľuďom sa to nebude páčiť a bude im jedno, či je to národný park, alebo nie.
Býva lykožrút v niektorých prípadoch zámienkou pre ťažbu?
Stretol som sa s tým, videl som to. Lesy boli štátny majetok do roku 1989, potom sa ľuďom vrátili. A nie každý rozmýšľa dlhodobo. Povie si – teraz chcem z toho dačo mať, tak tú kalamitu využijem.
V úvode ste zdôrazňovali úlohu lesníkov v hospodárstve. Ľudia potrebujú drevo. Lenže naozaj potrebuje slovenské hospodárstvo toľko dreva?
To je dobrá otázka. A zároveň je to priorita pre našu fakultu. Snažíme sa urobiť lesné hospodárstvo menej závislé od požiadaviek drevárskeho priemyslu a od sortimentu drevín. Pretože v budúcnosti nebudeme môcť garantovať, že toľkoto budeme mať smreka, toľkoto buka. Možno budeme mať nejaké rámcové odhady, ale situácia sa začne veľmi dynamicky meniť. Sú napríklad predstavy o tom, že by drevo mohlo nahradiť betón. A to by dokázalo veľmi priaznivo ovplyvniť uhlíkovú stopu civilizácie. Pri výrobe cementu sa do ovzdušia uvoľňuje obrovské množstvo oxidu uhličitého. Naopak, pri využití dreva sa uhlík viaže. Nejde pritom o to, aby sa nové budovy stavali z masívneho dreva, ale z kompozitných dosák, ktoré sa vyrábajú z rôznych typov biomasy, z celulózy z poľnohospodárskych plodín, z repky olejnej. Niektoré drevárske podniky dokonca už dnes pre nedostatok dreva recyklujú starý drevený nábytok. Rozomelú ho a pretvoria na špičkové materiály. V Rakúsku, v Škandinávii stavajú z takýchto materiálov mrakodrapy. V budúcnosti sa počíta s nanocelulózou, ktorá by mohla nájsť uplatnenie v implantátoch v ľudskom tele. No táto šanca a idea bioekonomiky nemusí trvať večne. Práve teraz sa drevo intenzívne skúma, na čo všetko ho môžeme využiť. Musíme túto šancu podporiť, kým je čas, kým je drevo stále atraktívne. Pretože vývoj v oblasti materiálov napreduje veľmi rýchlo a v roku 2030 už o drevo nemusí byť vôbec záujem.
Existuje taký scenár?
Dekan lesníckej fakulty Durhamskej univerzity v USA mal prednášku s názvom Predstavte si svet s prebytkom dreva. Hovoria o tom aj pomazané hlavy z think-tanku Thin Forest pri Európskom lesníckom inštitúte v Joennsuu vo Fínsku.
Tak sa vráťme k pôvodnej otázke. Naozaj potrebujeme toľko dreva, keď jeho vývoz vzrástol v posledných rokoch päťnásobne?
Na Slovensku drevo poriadne nevyužívame. A skutočne väčšina vyťaženého dreva z neštátnych lesov sa vyváža. V zahraničí dostanú za drevo viac. Je to však premrhaná príležitosť. A najmä etická otázka. Pochváli ich za to spoločnosť? Lenže je to vždy vina vlastníkov? Eucken píše, že nemôžeme žiadať od jednotlivca mravné a morálne správanie, pokiaľ tak nie je nastavený systém… Už by sme mali na Slovensku konečne vytvárať podmienky pre sofistikované a inteligentné využívanie dreva, spracovanie tejto suroviny na nové moderné materiály. V Škandinávii ide o obrovský biznis. My však stále žijeme v zajatí guľatiny, reziva, štiepky a papiera.
Nebude to však znamenať zas len väčší tlak na ťažbu v lesoch?
Nie, ak necháme prirodzené lesy na pokoji. Ak im umožníme, nech si rastú v náročných horských podmienkach a namiesto toho začneme vysádzať plantáže na bielych plochách, čo sú opustené poľnohospodárske územia zarastené lesom.
Je ich dosť na to, aby to malo zmysel?
Samozrejme. Veď týchto bielych plôch je na celom Slovensku vyše 300-tisíc hektárov. Celková rozloha lesov je dva milióny hektárov. A dnes už vieme pestovať plantáže bez negatívneho dopadu na vodstvo či biodiverzitu. Dokonca sme otvorili nový študijný program – arboristika a komunálne lesníctvo. Aby si samosprávy mohli zobrať vyškolených ľudí, ktorí založia plantáže a rozbehnú ten biznis.
Štátne lesy SR mali za rok 2015 hrubý zisk vo výške 10,33 milióna eur. Baumwipfelpad, chodník v korunách stromov v Nemecku dlhý iba 1,3 kilometra, zarába ročne priemerne tri milióny eur, dospelí tu platia deväť eur. Len o euro lacnejší je vstup do nového chodníka v Bachledovej. Nie je toto cesta?
Musím sa najprv zastať štátnych lesov. Očakáva sa od nich spoločenská inklúzia. Celé lesníctvo na Slovensku saturuje jednu nezaplatenú potrebu spoločnosti, a to je zamestnávanie ľudí, ktorí chcú zostať žiť na rodnej hrude, nechcú ju opustiť a odísť do mesta. Stáva sa to trendom. Píše o tom David Goodhart v knihe Road to Somewhere, čo je vlastne sociologická štúdia toho, ako sa Európania vracajú k identite. Nedá sa v každom kúte postaviť chodník. Máte však pravdu v tom, že príjmy z lesa by sa mali spestriť. A nejde len o chodníky, ale o aplikácie ekosystémových služieb.
Už sme ich toľkokrát spomenuli, ale zatiaľ bez konkrétnejšieho príkladu…
Tak si predstavte, že vlastníci malých vodných elektrární majú záujem na stabilnom prietoku. Tak nech sa dohodnú s vlastníkmi lesov v povodí, aby hospodárili spôsobom, ktorý im tú stabilitu zabezpečí. Nechcú mať každých 10 rokov upchatú vodnú nádrž so sedimentom? Opäť nech sa dohodnú s lesohospodármi. Tam treba to úsilie zamerať. Treba vytvárať takéto mikrotrhy s ekosystémovými službami. Existujú sofistikované trhy s ekosystémovými službami, ktoré vytvárajú určité kredity a s nimi sa obchoduje. Využívajú technológiu blockchain, na ktorej funguje bitcoin, čiže to nemožno sfalšovať. Robia to preto, aby udržali habitaty lososa, aby voda mala určité parametre. Je dokázané, že les podporuje filtráciu vody. Aj tu by sa mal začať dialóg.
Mali by lesníci prísť do vodární a dať im ponuku, že ak chcú ešte čistejšiu a kvalitnejšiu pitnú vodu, mali by im platiť za to, že sa budú šetrne a citlivo starať o les?
Mali by ísť za samosprávou a spýtať sa – chcú vaši ľudia vodu? Keď si v Manhattane otvoríte kohútik, tak vám tečie voda z pohoria Catskill. Celý New York je zásobovaný pitnou vodou z tohto rezervoára, v ktorom rastú nádherné lesy. Starajú sa o ne lesníci špeciálnym veľmi jemným spôsobom. Dodržiavajú pestré drevinové zloženie. Mesto ušetrilo minimálne päť miliárd dolárov, pretože nemuselo stavať čističky vody. Robí to les.
Viliam Pichler
lesník, pedagóg
- Vyštudoval Lesnícku fakultu Vysokej školy lesníckej a drevárskej vo Zvolene, neskôr študoval a pôsobil na Inštitúte terestrickej ekológie ETH v Zürichu, tiež na Kalifornskej univerzite v Riverside.
- Od roku 2012 je dekanom Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene. Je garantom doktorandského študijného odboru ekosystémové služby.
- Prednášal na univerzitách v USA, vo Veľkej Británii, v Španielsku, Nemecku, Írsku, Poľsku a ďalších krajinách.
- Vo výskume sa venuje ekosystémovým službám a lesným pôdam.