Šéfka Amnesty: Ani za červenou čiarou nik nepyká

Sedem desaťročí po prijatí Všeobecnej deklarácie ľudských práv by svet mal spozornieť. "Zima prichádza,” pomohla si nedávno replikou z populárneho seriálu Hra o tróny ruská právnička Anna Neistat, ktorá je riaditeľkou vo svetovej centrále Amnesty International pre oblasť výskumu.

05.12.2017 07:00
Anna Neistat, AI, Foto: ,
Anna Neistat, riaditeľka v centrále Amnesty International pre oblasť výskumu.
debata (42)

Dlhé roky pracovala v teréne v nebezpečných oblastiach, v Sýrii dokumentovala porušenia ľudských práv ešte v piatom mesiaci tehotenstva. Dnes varuje, aby sa ľudia nenechali potichu obrať o svoje práva a neprebrali sa až v mrazivej neslobode. Rozhovor Pravde poskytla počas Stredoeurópske­ho fóra.

V Bratislave vystupujete na podujatí, ktoré odkazuje na nové slobody získané po nežnej revolúcii v novembri 1989. Vy rovnako pochádzate z postkomunis­tického priestoru. Ako si na obdobie prelomu 80. a 90. rokov spomínate?

Je to pre mňa veľmi symbolické obdobie. A to tak z osobného pohľadu ženy, ktorá vyrastala v Sovietskom zväze, ale aj z profesionálneho, ako človeka, ktorý sa celý dospelý život zaoberá ľudskými právami. Tie časy vnímam ako veľkú pripomienku, že zmena je možná. Keď sa spätne pozriete, čo predchádzalo vašej nežnej revolúcii, ale aj iným podobným prevratom v bývalom východnom bloku, uvedomíte si obrovský rozmer tejto zmeny. Zažila ju navyše aj generácia ľudí, ktorí mali pocit, že systém nikdy nemôže padnúť, a ak, tak určite nie počas ich života.

V súčasnosti však osobné slobody v našom regióne vnímame ako samozrejmosť. Zabúdame, aké náročné bolo túto zmenu vybojovať. Možno sa ani nebránime, keď máme niektoré zo slobôd stratiť…

Preto je dobré počas takýchto výročí nepripomínať si len samotnú historickú udalosť, ale aj to, že žiadne víťazstvo nie je trvalé, ak ho nestrážite každý deň. Rusko je veľmi tragickým príkladom, ako možno skĺznuť na nesprávnu cestu. A v poslednom čase sa k nemu pridávajú aj Poľsko a Maďarsko. Nemyslím si, že by to bolo preto, že ľudia zabúdajú, ale preto, že demokracia potrebuje čas, kým sa v krajine usadí. Vymožiteľnosť práva, rešpekt k ľudským právam, to sú hodnoty, ktoré krajina nezíska zo dňa na deň. No je dôležité sa o to každý deň usilovať. Čiastočne je preto škoda, keď sa ľudia v strednej Európe sústreďujú na najhoršie krízy súčasnosti v Sýrii, Jemene či v Mjanmarsku a pritom nedávajú pozor, že sa ich vlastné, stále sa rozvíjajúce demokracie, menia k horšiemu.

Nie je to len prirodzená fáza procesu? Demokracia sa aj v krajinách, kde má dnes oveľa dlhšiu tradíciu, presadzovala za dramatických okolností.

Keď sa na to dívate zo širšej historickej perspektívy, tak áno, môžete súčasné oslabenie demokracií v Maďarsku či v Poľsku vnímať ako ohraničený okamih v čase. Ako sa však situácia vyvinie ďalej, veľmi závisí od nás všetkých. A čiastočne aj to je dôvod, prečo pracujem v organizácii, ako je Amnesty. Keď ponecháte dejiny, aby si išli ďalej bez vášho zásahu, môžete sa dočkať veľmi nepekných čias. Mottom tohtoročného Stredoeurópskeho fóra je Ako sa dobrý človek stane zlým. Pre mňa je však dôležitejšia otázka, ako v situáciách, keď ľudia majú tendencie stať sa zlými, zasiahnuť tak, aby situácia neviedla ku katastrofe. Na to máme inštitúcie, normy, systém ochrany ľudských práv a slobôd. Nesmieme sa tohto systému zriekať.

Uvedomujú si ľudia, keď nastupuje zlo?

Ja som nedávno využila v jednom článku trochu populisticky frázu zo série Hra o tróny: Zima prichádza (Winter is coming). Je veľmi ľahké uvedomiť si, že je zima, keď okolo vás už mrzne. Ale ľudia majú v náture prehliadať jasné znaky potenciálneho nešťastia. Je to aj akási ochrana. Bol by to veľmi strašidelný svet, v ktorom by sa každý deň ľudia obávali blížiaceho sa nešťastia. Ale je to práve úloha organizácií, ako je tá naša, ľuďom predsa len pripomínať, aby nepokladali za samozrejmosť, že majú široké práva, možnosť slobodne cestovať, že sa nemusia báť toho, že im niekto v noci zaklope na dvere a bezdôvodne ich zatkne, že majú možnosť ísť protestovať bez toho, že by za to boli prenasledovaní. A že ak toto všetko budú vnímať ako samozrejmosť, môžu sa jedného dňa zobudiť bez akýchkoľvek vymožeností. Predstava trvalej revolúcie je možno únavná, ale ľudské práva sú čosi, o čom musíte prinajmenšom vedieť, ak nie za to každý deň bojovať.

Dnes ľudia žijú v pretlaku informácií, viete ich stále zaujať?

Snažíme sa o to a prispôsobujeme sa aj trendom. Pred niekoľkými rokmi sme vytvárali najmä dlhé správy, ktoré boli kvalitné a sofistikované, ale čítalo ich len veľmi málo ľudí. Takéto správy robíme doteraz, ale vždy k nim pridávame aj kratšie, jasnejšie a jednoduchšie posolstvá. Blogy, prezentácie, statusy na sociálnych sieťach. Dnes, kým neviete zaujať statusom na twitteri, o vašej 150-stranovej správe nik nebude vedieť, a teda ani sa o ňu zaujímať.

Mnohé organizácie v snahe komunikovať modernejšie sa zameriavajú len na formu, ale nerozumejú, že aj obsah musí byť iný, aby v dnešnej rýchlej ére zaujal. Myslíte aj na to?

Iste, veľa pozornosti venujeme aj tomu, ako dosiahnuť, aby sa ľudia o veciach, o ktorých informujeme, skutočne začali zaujímať. Niekedy to znamená, aby prejavili záujem o problém, ktorý sa deje stovky či tisícky kilometrov ďaleko. Dá sa to docieliť viacerými spôsobmi a jedným z nich je prispôsobovanie tém pre rôzne regióny. Nemám ilúziu, že sa ľudia budú s rovnakým nasadením zaujímať o celý svet, hoci by to bolo ideálne a občas sa to z akejsi ľudskej solidarity aj skutočne deje. Skôr však zaujmete témou, ktorá je relevantná pre cieľovú krajinu. Pre Slovensko to môže byť vývoj demokracií v strednej Európe, konflikt na Ukrajine alebo Rusko.

A ďalšie techniky?

Ľuďom nesmiete hovoriť len to, že niečo je zlé, že kdesi ľudia umierajú. To vyvolá len rozhorčenie, súcit, prípadne bezmocnosť. Našou úlohou je vysvetliť im, čo môžu spraviť, aby sme situáciu zmenili. Zrazu sa z konzumentov informácie stávajú agenti zmeny. Samozrejme, táto úloha nie je pre každého, ale pre veľa aktívnych ľudí je to zaujímavé. A formy pomoci môžu byť rôzne – od finančnej, cez písanie listov, tlak na volených zástupcov až po prednášky na univerzitách a šírenie povedomia. Vytvára sa tým zároveň spoločnosť so zodpovednými občanmi.

Neziskové organizácie zaoberajúce sa ľudskými právami bývajú často osočované zo strán rôznych vlád, ale aj časťou verejnosti ako "agenti Západu” a podobne. Je to aj preto, že ľudia vlastne nepoznajú vašu prácu?

Nerobíme v oblasti, ktorá má ľudí tešiť, takže tých dôvodov, prečo nás kritizujú, je určite viac, ale áno, aj toto je jeden z nich.

Pomohol k osvete o vašej práci aj film E-Team, v ktorom ste jednou z hlavných hrdiniek – ešte ako terénna pracovníčka Human Rights Watch – a ktorý opisuje, ako zamestnanci ľudskoprávnych organizácií zbierajú informácie priamo v nebezpečných zónach Líbye a Sýrie?

Keďže nie som tvorkyňa filmu, ale len účinkujúca, môžem povedať, že som s ním spokojná bez toho, aby to pôsobilo neskromne. A áno, film ukazuje presne to, čo všetko sa skrýva za tým novinovým titulkom, ktorý si ľudia prečítajú, a na základe ktorého si mnohí vytvárajú o nás názor. Ľudia si skrátka prečítajú, že Amnesty tvrdí, že nejaká vláda robí niečo nekalé a môžu mať predstavu, že to píšeme ako nejakí politickí aktivisti bez dôkazov niekde z pohodlia obývačky. V dokumente však vidieť našu prácu v teréne, ktorá je istým spôsobom aj rutinná a nudná, no dôsledná a dôležitá.

Aké ste mali na film reakcie?

Nikdy sa ma nepýtalo toľko ľudí, čo môžu spraviť, aby sa veci zmenili, ako práve na diskusiách po tomto filme. A to som bola na premietaniach vo všetkých možných priestoroch s najrozličnejšími skupinami divákov – od filmových klubov, cez školy až po multiplexy. Našou úlohou bolo v tom momente vedieť ľudom na túto otázku odpovedať. A prvou odpoveďou zväčša bolo, že už niečo spravili, keď prejavili záujem o film, a tým aj o našu prácu.

Plagát k dokumentárnemu filmu E-Team, v ktorom... Foto: Big Mouth Productions
eteam plagat Plagát k dokumentárnemu filmu E-Team, v ktorom bola Anna Neistat jednou z hlavných postáv.

Pre čitateľov, ktorí film nevideli – dá sa stručne opísať, z čoho práca v teréne pozostáva?

O metódach našej práce sa učia niekoľkosemestrové kurzy, veľmi intenzívny tréning pre našich pracovníkov trvá minimálne sedem dní, takže sa to pokúsim maximálne zjednodušiť. Najskôr musím objasniť, čoho sa naša práca vôbec týka. Všetky naše vyšetrovania sa sústreďujú na ľudské práva a ich porušovanie. Nie sme tam teda ako novinári, aby sme opisovali, čo sa v krajine všeobecne deje, ale máme vždy veľmi špecifickú úlohu, udalosť, ktorú máme dokumentovať.

Akými metódami vyšetrujete porušovanie ľudských práv?

V prvom rade sú to rozhovory s obeťami, so svedkami, niekedy aj s páchateľmi. Ide o desiatky až stovky dôsledne a premyslene vedených rozhovorov. Nie je to len nejaké interview, v ktorom chcete získať informácie, ale má sa na základe neho dať veľmi jasne určiť, či došlo k porušeniu ľudských práv a v lepšom prípade aj to, kto bol páchateľom. V súčasnosti túto základnú techniku kombinujeme aj s inovatívnymi metódami, ako je napríklad využitie satelitných snímok, ktoré nám pomáhajú pozrieť sa na miesta, kde sa nemôžeme dostať, prípadne ich prepájať s výpoveďami svedkov.

Spomeniete konkrétnu oblasť, kde využívate aj satelity?

Aktuálne napríklad nemáme prístup do Mjanmarska, takže pri vyšetrovaní kombinujeme výpovede utečencov so satelitnými snímkami dedín. V súčasnosti už máme k dispozícii obrovské množstvo video- a fotomateriálu, ktorý sa k nám dostáva z rozličných externých zdrojov. Museli sme teda vyvinúť veľmi spoľahlivé metódy ich overovania, aby sme ich mohli použiť v kombinácii s rozhovormi ako dôkazy.

Mjanmarsko patrí k miestam, o ktoré sa v... Foto: SITA/AP
Mjanmarsko Rohingovia Mjanmarsko patrí k miestam, o ktoré sa v súčasnosti zaujímajú aj pracovníci Amnesty International.

Pôsobili ste v rôznych nebezpečných oblastiach, občas priamo vo vojnových zónach. Ako sú takéto misie zabezpečené po bezpečnostnej stránke?

Za posledné roky sa v Amnesty vyvinulo samostatné odvetvie bezpečnosti, išlo to spolu s tým, ako sme začali robiť nebezpečnejšie misie. Vojnové zóny boli pred takými pätnástimi rokmi, ak nie úplne tabu, tak aspoň veľmi ojedinelé. Dnes viac pracujeme aj v krajinách, kde nie sme vítaní, čo je pri organizácii ako Amnesty celkom bežná záležitosť. To so sebou nesie aj riziká, takže každej misii predchádza veľmi detailné bezpečnostné školenie. Občas misie z bezpečnostných dôvodov aj zrušíme.

Na takéto plánovanie potrebujete mať informácie ako tajná služba…

Niekedy máme možno aj lepšie informácie ako tajné služby. Je to vďaka obrovskej sieti kontaktov, s ktorými spolupracujeme. Len výnimočne ideme do miest, kde nikoho nemáme. Obyčajne nás podporuje široká sieť miestnych novinárov, neziskových organizácií a iných informátorov. Aj na základe rád od nich vyhodnocujeme riziká. Každá organizácia ich má nastavené inak. Misie OSN sú napríklad opatrnejšie, v iných podmienkach pracujú Lekári bez hraníc a v úplne iných miestne neziskové organizácie. Ľudia od nich väčšinou len bezstarostne mávnu rukou a povedia, že nič nie je problém, pokojne príďte. (smiech)

Do akých rizikových situácií sa najčastejšie dostávate?

Keďže naše operácie sú veľmi dobre naplánované, k ohrozeniu našich ľudí dochádza zriedka, najčastejšie ide o riziko straty informácií. Spomínam si napríklad na situáciu, keď som pred koncom misie musela preniesť všetky informácie z počítača tak, aby sa k nim nik nepovolaný nedostal. Bála som sa, že mi dáta skonfiškujú, a tak som strávila hodiny na telefóne s naším IT expertom, ktorý mi radil, ako zabezpečiť údaje pred zneužitím. A to všetko v situácii, keď ledva išiel internet.

Išlo vám niekedy o život?

Ocitla som sa už v situáciách, keď som si to sama ani neuvedomovala, ale bolo to na hrane. Viackrát bola obmedzená moja sloboda, zatkli ma napríklad v okupovanej časti Gruzínska. Často som sa bála aj o bezpečnosť mojich svedkov či informácií. Musím však zdôrazniť, že k všetkým takýmto situáciám došlo preto, že sa niečo vymklo z pôvodného plánu. Podľa plánu sa nič také stať nemá.

Čo spôsobí, že plán nevychádza?

Vysvetlení môže byť veľa. Niekedy sa veci stanú bez ohľadu na to, ako dobre plánujete, inokedy spravíte chybu. Ale viac ako raz sa mi stalo, že v čase, keď som mala odísť z krajiny, už bola moja utajená identita prezradená. Preto som musela byť opatrná, ako bezpečne odísť a čo so sebou niesť. V Jemene, kde som bola dva týždne ako bežný turista, sa veci náhle skomplikovali a na letisku pri odchode už každý vedel, kto som. A tak som musela jemenským tajným agentom vysvetľovať, prečo mám so sebou dva poznámkové bloky plné svedectiev ľudí z nemocníc. To je situácia, ktorá sa nemala stať, pretože by som určite nemala odchádzať z krajiny s papierovými poznámkami so svedectvami v kufri. Odchádzali sme však veľmi narýchlo, inak sa nedalo.

Svedectvá ste zbierali aj v Líbyi. Dnes sa polemizuje, či nebolo lepšie ponechať v nej vládnuť Muammara Kaddáfího. Premýšľate nad tým, že keď aj vaše svedectvá pomôžu zvrhnúť nejakého diktátora, môže prísť ešte niečo horšie? Existuje v oblasti ľudských práv koncept menšieho zla?

Čisto technicky, my nevyberáme menšie zlo. Problémy nedefinujeme ako zlo, ale v právnických pojmoch, aby sme sa vyhli emocionálnemu hodnoteniu. Myslím si, že to, čo sa teraz deje v Líbyi, nás premosťuje späť k začiatku nášho rozhovoru. Je to dobrý príklad toho, že nestačí zvrhnúť nedemokratický režim, keď zároveň neinvestujete čas a peniaze do rozvoja spoločnosti, určenia spoločného cieľa rozdielnym skupinám v štáte. Podľa mňa je ešte skoro súdiť, čo sa deje v Líbyi. Je veľmi málo situácií, keď diktátor padne a všetko v spoločnosti zrazu funguje v harmónii. Určite je bolestné sledovať, čo sa tam teraz robí, ale v prvom rade mám stále nádej, že sa to časom zmení k lepšiemu. Autoritatívne režimy sú síce stabilné, ale to neznamená, že sú pre ľudí dobré. Pokiaľ vám ide o stabilitu, tak áno, vaším ideálnym režimom bude zrejme vojenská diktatúra.

Ale teraz sa tam dejú strašné veci. Televízia CNN nedávno priniesla reportáž o trhoch s otrokmi pri Tripolise… Nedostávate občas otázky – toto ste chceli?

Vlastne ani nie, asi nás ľudia nevnímajú ako tých, čo túto zmenu priamo spôsobili. To, čo sa stalo v Líbyi, je absolútne posledná možnosť. Ale požehnaná Organizáciou Spojených národov. Štáty sveta sa kedysi dohodli, že v prípadoch, keď vláda nie je schopná ochrániť svojich obyvateľov pred genocídou či masovým vyvražďovaním, či v prípade, že sa na takýchto skutkoch priamo podieľa, je možné narušiť štátnu suverenitu. Určite v prípade Líbye za tým bola aj politika, ale aspoň po formálnej stránke to bolo v poriadku. Poučiť sa však môžeme z toho, že medzinárodná komunita sa predčasne tešila z víťazstva a veľmi rýchlo odklonila svoju pozornosť inam, čo malo katastrofálne dôsledky.

Britský komik John Oliver nedávno venoval celú reláciu novému pojmu „whataboutism” (what about v zmysle – a čo ten druhý?). Uvádzal príklady, ako čoraz viac ľudí vo verejnej sfére na akékoľvek obvinenie reaguje frázou "a čo ten druhý“? Nesťažuje vám to prácu – keď poviete, že krajina A porušuje ľudské práva a odpoveďou nie je vecná diskusia, ale veta – a čo krajina B?

Ten výraz je možno nový, ale koncept poznáme odjakživa. Akúkoľvek správu sme vydali, vždy nám niekto začal hovoriť – ale čo USA, čo Izrael, čo Rusko, čo Ukrajina? Jedna odpoveď znie – nájdite si naše správy o tých krajinách, ktoré spomínate. Ale na druhej strane, ja tieto reakcie vnímam aj ako spätnú väzbu. Keď sa po vydaní správy takéto otázky vynoria z oboch táborov, viem, že sme to spravili dobre. Naopak, keď sa objavujú len z jednej strany, skúšame sa zamyslieť prečo. Máme vypracované metódy, ako sa vyhnúť jednostrannosti, no napriek tomu nás občas takáto reakcia donúti spätne porovnávať. Ako je situácia A, ktorú sme označili ako hrubé porušenie ľudských práv, porovnateľná so situáciou B v inej krajine, na ktorú sme takýto výraz nepoužili? Máte ale pravdu, že väčšinou je to metóda na odvedenie pozornosti od skutočného problému. Nepovedala by som, že nám to komplikuje prácu. Treba si len uvedomiť, že diskutovať s takýmto človekom a vymenúvať vecné argumenty, nemusí byť práve najproduktívnejšie strávený čas.

Porušovanie ľudských práv nie je len problémom štátov, ale aj veľkých korporácií. Niektoré z nich sú však mocnejšie ako celé štáty. V ktorej z týchto dvoch oblastí je pre vás jednoduchšie docieliť zmenu k lepšiemu?

Určite pri korporáciách. Aj preto v poslednom čase rýchlo rozvíjame oddelenie, ktoré sa zaoberá špeciálne firemnými prípadmi porušovania ľudských práv. Pri korporáciách, bez ohľadu na to, aké sú mocné, máte silnú páku na vyjednávanie, a tou je reputácia firmy. Spoločnosti preto často menia svoje zlé praktiky ešte predtým, ako vôbec uverejníme správu. Spolupracujú hneď, ako ich oslovíme, pretože vedia, že naše vyšetrovanie býva dôsledné a presné. Aj my sami im ponúkame riešenia ešte pred publikovaním správy, takže tie zmeny sa dosahujú oveľa jednoduchšie ako pri štátoch.

V posledných rokoch sa vo firmách viac hovorí o spoločenskej zodpovednosti. Cítite to aj vy?

Áno, je to vo firmách veľká téma. Aj keď zodpovednosť ignorujú, korporáciu zažalujete oveľa jednoduchšie ako predstaviteľov štátu. Sú na to medzinárodné legislatívne procesy, akurát z nich plynie väčšie riziko pre nás, keby sme si svoju prácu neodviedli dobre. Štát vás väčšinou nebude žalovať za vašu kritiku, skôr vás len pred občanmi označí za zahraničných agentov. Veľká korporácia by však s tímom právnikov, čo ma k dispozícii, každú vašu chybu vedela využiť na obrovskú žalobu.

Aké sú vaše konkrétne úspechy v tejto oblasti?

Prispeli sme k tomu, aby spoločnosť Shell zaplatila odškodné 55 miliónov za znečistenie delty rieky Niger. To bola naozaj veľká vec. Ale v našich archívoch nájdete veľa ďalších príkladov, keď sme sa postarali o to, aby firmy zaplatili kompenzácie či zmenili svoje praktiky.

Budúci rok si pripomenieme sedemdesiat rokov od prijatia Všeobecnej deklarácie ľudských práv. Vnímate tie desaťročia ako plynulú jazdu k spravodlivej­šiemu svetu?

Vnímala som neustále zlepšovanie pomerov, no mám pocit, že sa pred pár rokmi prinajmenšom zastavilo. Netvrdím, že tu niekedy existovala zlatá éra dodržiavania ľudských práv, ale svet vnímal ten pokrok. Zlepšenie postavenia rôznych menšín, skupín LGBTI, žien, detí. Aj to, že medzinárodné spoločenstvo akceptovalo, že existujú isté červené čiary, ktoré sa neprekračujú. Civilisti stále umierali v konfliktoch, no bombardovanie nemocníc alebo používanie chemických zbraní bolo tabu.

V občianskej vojne v Sýrii sa prekročila červená čiara v oboch prípadoch.

K tomu treba pridať aj fakt, že podstata ľudských práv sa začína spochybňovať. Preto hovorím svetu, že sa blíži zima, lebo sme zatiaľ stále v kritickom momente, keď tento trend ešte dokážeme zvrátiť. Nemôžeme si dovoliť prehrať, pretože hrozba je existenciálna. Nejde o to, že prehráme jednu-dve bitky, ale celú vojnu o podstatu ľudských práv.

Aké sú dôvody tejto zmeny pohľadu na ľudské práva?

Je ich niekoľko. Rusko a Čína napríklad dlhodobo tlačia tézu o tom, že západné vnímanie ľudských práv nemusí byť univerzálne. Nielenže sa snažia vytvárať vlastnú predstavu o ľudských právach, budujú k tomu aj celé systémy a inštitúcie. K negatívnej zmene prispieva aj to, že keď sa v posledných rokoch červená čiara v konfliktoch prekročila, vinníci neniesli zodpovednosť. A reakcia medzinárodnej komunity nebola dostatočná. A tým sa dostávam k poslednému a takisto veľmi podstatnému problému. Aj krajiny, ktoré aspoň vo svojej rétorike v minulosti zastávali dodržiavanie ľudských práv, teraz menia kurz. A to nehovorím len o Trumpovej vláde, ale deje sa to aj v Británii, Turecku, Indii, Maďarsku, Poľsku… Tieto krajiny sa pridávajú k štátom, ako je Rusko a Čína, ktoré zároveň zveličovaním rôznych zanedbateľných hrozieb podkopávajú systém ochrany ľudských práv.

Spomínate Rusko. Vy pochádzate z Moskvy. Aký je váš súčasný vzťah s domovinou?

Do Ruska stále chodím, Amnesty tam má, dosť prekvapujúco, svoju kanceláriu. Nehovorím, že je jednoduché tam fungovať, a pôsobíme tam s vedomím, že nás môžu zakázať zo dňa na deň.

Premýšľate o návrate?

Mám tam rodičov a Rusko je stále môj domov. Ale v porovnaní s rokmi svojej mladosti, keď som si myslela, že celý môj život bude zviazaný s touto krajinou, si to dnes už predstaviť neviem. Najmä preto, že som matka. Dospelý človek by tam azda vedel fungovať, no vychovávať deti v spoločnosti plnej agresívneho nacionalizmu, militarizmu, xenofóbie a nedostatku tolerancie je pre mňa nepredstaviteľné. Vychovať tolerantnú ľudskú bytosť je v súčasnom Rusku veľmi náročné. Hoci stále verím, že jedného dňa bude Rusko opäť na správnej ceste, momentálne je pre mňa za čiarou.

Anne Neistat

právnička a ľudskoprávna aktivistka

  • Narodila sa v Moskve, kde vyštudovala právo, študovala aj na Harvardovej univerzite, dnes žije v Paríži.
  • Pôsobila v rádiu Echo Moskvy, neskôr ako zástupkyňa riaditeľa pre program a mimoriadne situácie organizácie Human Rights Watch, dnes je riaditeľkou Amnesty International pre oblasť výskumu.
  • Zúčastnila sa na viac ako šesťdesiatich výskumných misiách v konfliktných oblastiach na celom svete vrátane Sýrie, Afganistanu, Pakistanu, Číny, Zimbabwe, Nepálu, Kene, Jemenu, Čečenska, Srí Lanky či Haiti.
  • O jej pôsobení vznikol dokumentárny film E-Team, ktorý v roku 2014 zvíťazil na filmovom festivale Sundance.
  • V Bratislave vystupovala na Stredoeurópskom fóre.

© Autorské práva vyhradené

42 debata chyba
Viac na túto tému: #ľudské práva #Amnesty International #Anna Neistat