Židia si chcú pamätať z vojny aj nezištnú pomoc

Kedy a kde vznikla myšlienka oceňovať Nežidov za záchranu Židov počas holokaustu?

V podstate krátko po skončení vojny, keď Židia začali prichádzať do Izraela a rozprávať príbehy, ako sa vyhli deportácii do nacistických koncentrákov, v ktorých zahynuli milióny iných. V roku 1953 izraelský premiér Ben Gurion prišiel s návrhom zákona o Spravodlivých medzi národmi. Parlament ho schválil, takže každý Nežid, ktorý zachránil hoci len jedného Žida, si zaslúži byť vyznamenaný. Vychádza sa z Talmudu, kde sa píše, že kto zachránil čo len jediného človeka, ako by zachránil celý národ. Ocenenie pozostáva z medaily a diplomu. Zároveň po záchrancoch zostane spomienka priamo v Izraeli.

Aká?

Každému záchrancovi zasadia strom s jeho menom v pamätníku Jad Vašem. Strom je symbol života. Súčasne sú všetky mená záchrancov vyryté na stenu v tamojšej záhrade. Židia si chcú pamätať z vojny nielen hrôzy holokaustu ako memento, ale aj nezištnú pomoc záchrancov. Vyznamenanie sa každoročne udeľuje pri príležitosti výročia oslobodenia nacistického koncentračného tábora Auschwitz. Nie je jednoduché získať túto poctu.

Prečo?

Komisia v Jad Vašem overuje svedectvá zachránených aj výpovede záchrancov. Žiaľ, do roku 1989 sa to nedalo robiť v bývalom Československu. Po páde vtedajšieho režimu konečne nastala zmena. Mnohí už zomreli, ale potomkovia Židov sa stále snažia odvďačiť ich záchrancom, aj keď to má byť posmrtné ocenenie. Mimoriadne treba vyzdvihnúť, že konali s najčistejšou dušou – kandidáti na ocenenie za pomoc nežiadali peniaze. Stávalo sa pritom nielen to, že Židia hľadali úkryt, ale že aj Nežidia im ho sami ponúkli, čo je zvlášť šľachetné.

Kedy sa začala záchrana Židov?

Prvé prípady spadajú na začiatok deportácií v roku 1942. Bolo ich však málo, pretože neexistovala predstava doslova o priemyselnom vyvražďovaní Židov za hranicami slovenského štátu. Najväčší počet zachránených je po potlačení Povstania na jeseň 1944. Vyplýva to aj z toho, že Židov už vraždili, kdekoľvek ich nacisti či gardisti našli.

Záchrancovia museli mať nielen dobré srdce, ale aj obrovskú odvahu…

…samozrejme. Veď riskovala celá domácnosť Nežidov, čiže vrátane detí. Predstavte si tú dobrosrdečnosť, že Židia zaklopali na dvere ľudí, s ktorými sa často vôbec nepoznali. Videli ich pred sebou špinavých, zbedačených aj chorých a napriek tomu im povedali, aby vošli; však my sa nejako uskromníme.

Ako vyzerali skrýše?

Rôzne, pretože to záviselo od miesta. Úkryt sa dal spraviť aj v pivnici, v maštali, v senníku… Na dedinách sa napríklad kopali jamy, z ktorých vytvorili podzemné prístrešky. V bytoch sa robili úpravy, aby sa vytvorilo útočisko.

Spomenuli ste ochotu uskromniť sa.

Predstavte si štvorčlennú nežidovskú rodinu, ktorá prichýlila štyroch Židov. Nežidia zrazu nemohli nakupovať namiesto jedného chleba dva bochníky, skrátka, nemohli si nosiť domov dvojnásobok potravín, lebo by vyvolali podozrenie, riskovali by, že ich niekto udá. Chcem poukázať, že významnú úlohu zohrali nielen samotní dospelí záchrancovia. Rodičia totiž museli naučiť svoje deti klamať – pred nikým sa nezmieniť, že niekto u nich býva. Vznikali pritom krásne kamarátstva medzi najmenšími: nežidovské deti sa hrávali so židovskými a po skončení vojny, keď dospeli, sa udržalo veľa kontaktov.

Keď ste sa rozprávali so záchrancami, ako vysvetľovali svoje počiny?

Často išlo o hlboko veriacich kresťanov, ktorí dávali na prvé miesto človečenstvo. Pocit strachu potláčala snaha pomôcť iným ľuďom. Zdôrazňovali, že oporu nachádzali v kresťanskom u­čení.

Koľko bolo na Slovensku ocenených záchrancov?

Už ich je viac ako päťsto. V prepočte na počet obyvateľov patrí Slovensku popredné miesto medzi krajinami na svete, kde bolo udelené vyznamenanie Spravodlivý medzi národmi. Pochopiteľne, že ocenených by bolo ešte výrazne viac, keby existovala taká možnosť pred rokom 1989. Dovtedy dostala poctu len hŕstka ľudí – išlo o záchrancov, ktorým sa podarilo emigrovať na Západ. Po nastolení demokratického zriadenia v niekdajšom Československu však ani táto zmena neviedla k tomu, že každý hodnoverne označený za záchrancu dostal vyznamenanie.

Dôvod?

Odmietli prevziať medailu s diplomom.

Prečo?

Pretože rýchlo po roku 1989 začal na Slovensku bujnieť antisemitizmus, čo vyvolávalo strach v záchrancoch, že ich nenávistní ľudia budú označovať za takzvaných bielych Židov.

Udržiavali zachránení pred rokom 1989 zo zahraničia kontakt so záchrancami v komunistickom Československu?

Nebolo to jednoduché, veľa stykov sa prerušilo, pretože existovala železná opona. Po roku 1989 už zachránení Židia mohli vyhľadať na Slovensku svojich záchrancov. Prichádzali s deťmi aj s vnúčatami, aby im ukázali, odkiaľ pochádzajú a kde sa skrývali. Zdôrazňovali im, že nebyť úžasných, statočných záchrancov, nenarodili by sa ako potomkovia židovského národa.