Dejepisár z Chebu učí autenticky. Necháva rozprávať tvorcov dejín

, 08.12.2017 07:00
Miroslav Stulák
Manažér a učiteľ Gymnázia Cheb Miroslav Stulák. Autor: ,

Dejepisár a manažér Gymnázia Cheb Miroslav Stulák už vyše 30 rokov spája mladých ľudí s osobnosťami Česka i Slovenska. Jeho študenti osobne navštívili siedmich prezidentov, deviatich predsedov vlád, 45 ministrov, 51 olympijských víťazov, desiatky špičkových vedcov, herecké legendy, ľudí, ktorí prežili holokaust.

Dosiaľ sa so svojimi žiakmi stretol s 881 osobnosťami. Zoči-voči. V hoteli. Či dokonca priamo v ich obývačke. No jeho neúnavné úsilie mu vôbec neuľahčuje svet, ktorý ovládla technológia a internetová sociálna sieť. Zhovárali sme sa s ním deň pred finále prestížnej česko-slovenskej dejepisnej súťaže, ktorú organizuje od 90. rokov.

Vozíte študentov nie do múzeí, ale za osobnosťami, ktoré si pamätajú minulé storočie, niečo významné v ňom dosiahli. Aké máte ambície?

Mladí ľudia sa stretávajú s rôznymi ľuďmi zo všetkých oblastí spoločenského života, a nie sú to len starší pamätníci. Napríklad naposledy sme sa stretli s mladým televíznym moderátorom Danielom Stachom. Má len 26 rokov, je nesmierne rozhľadený. Pripravuje televízne relácie na ČT24 v sobotu večer. Vedie rozhovory s nositeľmi Nobelových cien. Rozhovor so študentmi však začal tým, že im vravel, aby všade cestovali, aby vyrážali do sveta, stretávali sa s ľuďmi, aby boli komunikatívni, aby ovládali minimálne dva jazyky. Ak toto počujú študenti od mladého človeka, tak to akceptujú viac, ako keby im to hovorili rodičia alebo učiteľ.

Chcete ich motivovať?

To sú tie náhody v živote. Študent sa na besede stretne s významným lekárom. Naposledy to bol dnes už profesor Jozef Zámečník, náš absolvent, svojho času najmladší docent Karlovej univerzity. Začne rozprávať o svojej práci a zrazu si jeden zo študentov povie, to je ono, idem do toho. Naposledy počuli z úst herca a herečky, že aj oni niekedy plakali, ale vzchopili sa a išli do toho znova. Že život nie je len úspech, príde aj pád a práve ten môže človeka „nakopnúť“ k ešte väčšiemu úspechu. Úspech je tvrdo vyšliapaná cesta. Mnohí mladí ľudia majú pritom predstavy, že každý čaká len na nich. Verím, že aj pre osobnosti nie sú takéto stretnutia na zahodenie, inak by neprišli. Nedostávajú za to nič.

Ani si nikto nevypýtal honorár?

Z tých 881 stretnutí sa mi to stalo iba vo dvoch prípadoch, ale nereagoval som na to. Tieto stretnutia sa nakoniec neuskutočnili.

Na začiatku vášho precízneho zoznamu sú samí športovci. Ako sa to vlastne začalo?

Keď som bol malý, otec mi najprv rozprával o Jánošíkovi. Potom o Viliamovi Schrojfovi (slávny slovenský futbalový brankár, vďaka ktorému Československo na majstrovstvách sveta v Čile získalo 2. miesto). Postupne som sa o to začal zaujímať, sám som športoval. Keď som skončil vysokú školu a začal som učiť, tak sme si s dvomi kamarátmi povedali, že zájdeme za tromi najslávnejšími športovcami Československa. A tak sme navštívili Františka Pláničku (jeden z najlepších futbalových brankárov sveta), Emila Zátopka (štvornásobný olympijský víťaz vo vytrvalostnom behu, prvý človek na svete, ktorý zabehol 20 kilometrov pod jednu hodinu) a Věru Čáslavskú (sedemkrát vyhrala medailu na olympiáde v gymnastike). Zbieral som ďalšie kontakty. Dozvedel sa o tom riaditeľ učilišťa, na ktorom som od roku 1986 učil. A keďže banské učilištia mali v tej dobe peňazí nazvyš, navrhol mi, aby som zobral na tieto stretnutia aj študentov. A tak som v roku 1986 urobil prvý zájazd za Janom Kodešom (víťaz Wimbledonu 1973).

Kde sa stretávate?

Pôvodne sme za športovcami jazdili na štadión. Ale povedal som si, že skúsim nahovoriť nejaký prestížny hotel v centre Prahy. Zašiel som za vedením, či by nám poskytli priestory na stretnutie s osobnosťami a oni súhlasili. Keď pozvete osobnosť do hotela Jalta alebo Esplanade blízko Václavského námestia, stretnutie má úplne iný cveng. Aj študenti prídu pekne spoločensky oblečení.

Platili ste za nájom?

Nie, veď prenájmy veľkých sál stoja aj 20-tisíc českých korún na deň. Oni nám ich však poskytli zadarmo. Aj pre nich to bola vec prestíže.

Tieto výlety možno vypĺňajú aj to, čo v učebniciach chýba, dejiny každodennosti, dobové názory, pohľady. Ako to bolo u športovcov?

Nuž zhovárali sme sa napríklad o tom, aké boli vzťahy medzi československými a sovietskymi hokejistami. A zistili sme, že sa často kamarátili. Na ľade to bola tvrdá bitka, ale skončil sa hokej a hráči spolu normálne vychádzali. Hovorili nám, že aj taký Alexander Jakušev (dvakrát zlato na olympiáde) bol super chlapík. A dokonca sa zhovárali aj o politike. Ruskí hokejisti sa neraz ospravedlňovali za rok 1968… Do revolúcie som robil samých športovcov, ale potom prišiel rok 1989, politici začali byť populárni, tak som oslovoval aj ich. Načrel som aj do vedy a do ďalších oblastí. Vždy sa snažím, aby boli stretnutia počas jedného dňa pestré, aby tam neboli iba športovci. Ale už sa nám napríklad stalo, že sme navštívili v jeden deň šiestich ministrov.

Hneď po novembrovej revolúcii ste zaviedli študentov za vnučkami Masaryka. Ako ste sa k nim dostali?

Musím sa priznať, že som netušil, či ešte žijú. Vôbec sa o nich nehovorilo, bolo to tabu. Človek musí vedieť hľadať. Ak nemám priamy kontakt, musím sa obrátiť na niekoho blízkeho tomu človeku, musím si získať jeho dôveru. Najprv som zašiel za pani Annou a pani Herbertou Masarykovými s priateľmi a požiadal som ich, či by som k nim mohol priviesť nejakých študentov.

Priamo k nim?

Áno. Obe bývali v Prahe na Malej Strane na Maltézskom námestí, asi 200 metrov od seba. Už len samotné byty predstavovali úplne iný svet. To nebola moderna, tam ste cítili a videli prvú republiku. Ukázali nám pero, ktorým písal Masaryk, a ďalšie veci, ktoré im pripomínali deda. Študenti sa ich mohli dotknúť.

V ten istý deň ste však okrem Masarykových vnučiek stihli navštíviť ešte aj atlétku a olympijskú víťazku Milenu Hübnerovú, brankára Františka Pláničku a dokonca aj herca Rudolfa Hrušínského…

Zo začiatku sme chodili vždy za jednou osobnosťou, ale postupne sme pridávali viac. Posledných 15 rokov to robíme tak, že navštívime tri osobnosti doobeda, potom je pauza a tri osobnosti poobede. Je veľmi náročné to stihnúť aj zladiť.

Aj pán Hrušínský vás privítal u seba doma?

Áno aj s jeho úžasnou ženou, v ich veľkej vile. Bolo to veľmi príjemné stretnutie. Pán Hrušínský rozprával veľmi pomaly, cigareta v ústach. Jeho manželke Eve sme podarovali veľký súbor porcelánu, veľmi sa potešila. Bola to krehká, nenápadná, veľmi dobrá žena, ktorá žila len preňho a pre rodinu. Keď zomrel pán Hrušínský, rok nato aj ona.

Opäť aj na ich osudoch mali vaši študenti možnosť spoznávať dejiny?

Áno. Počas vojny pán Hrušínský hrával vo filmoch v rámci možností. Jeho manželka prežila koncentračný tábor, vrátila sa po vojne a nejako sa zoznámili. Neskôr deti v ich rozprávaní spoznávali 70. roky minulého storočia. Keď sa už síce nepopravovalo, ale ľudia sa likvidovali inak, existenčne a sofistikovane. Hrušínskemu vtedy nikto oficiálne nezakázal hrať (pretože v roku 1968 podpísal článok spisovateľa Ľudovíta Vaculíka 2 000 slov a odmietol svoj podpis odvolať). No nikto mu nedal prácu. Režisérom sľúbili peniaze na film, ale nesmeli do hlavnej úlohy obsadiť Hrušínskeho. Nedostal šancu. Robil taxikára.

Vychádza to tak, že ste každý rok so študentmi navštívili približne 30 osobností. To je nesmierne tempo a predsa má človek pocit, že ho stále zrýchľujete…

Ľudia s podobnými príbehmi umierajú. Mnohí už nie sú medzi nami. Je to otázka už len dvoch či troch rokov, keď sa ešte budete môcť pozhovárať s ľuďmi, ktorí prežili holokaust. Pred dvomi rokmi som pozval k nám do triedy pani doktorku Jarmilu Weinbergerovú. Prežila koncentračné tábory Osvienčim, Bergen-Belsen. Hodinu a pol stála pred deťmi a rozprávala. Deväťdesiatnička! Ja som z triedy schválne odišiel, chcel som sa presvedčiť, aké to bude. Bola s nimi úplne sama. Počuli by ste spadnúť špendlík. Tak napäto ju deti počúvali. Lenže o pár rokov už takúto príležitosť mať nebudú. Stretnúť napríklad priameho účastníka bojov počas druhej svetovej vojny, ktorý po vojne zažíval ďalšiu tragédiu.

Miroslav Stulák učí od roku 1985.
Miroslav Stulák učí od roku 1985. Autor: Andrej Barát, Pravda

Máte na mysli procesy v 50. rokoch?

To, čo sa dialo v 50. rokoch, je pre mňa osobne absolútne nepochopiteľné. Ako je možné, že sa u nás po roku 1948 mučili hrdinovia druhej svetovej vojny? Ako hlboko sme vtedy klesli. Že to vyšetrovateľom nebolo nikomu proti srsti. No nebolo! A ako sa museli títo ľudia cítiť, keď sa zrazu ocitli v rovnakom väzení s ľuďmi, ktorí sa podieľali na masakre v Lidiciach.

Boli spolu?

Sedeli v jednej cele. Z rozprávania viem, že im až tak neprekážalo to fyzické týranie, ale to psychické. Pýtali sa samých seba – ty hlupák, za čo si vlastne bojoval? Za túto krajinu? Teraz tu sedím v jednej cele ja vojak zo západného frontu s človekom, ktorý mal prsty vo vraždení v Lidiciach. Veď to bolo šialené. Podobne ako keď v 50. rokoch strčili do väzenia mladých hokejistov, majstrov sveta z roku 1949.

V apríli tohto roku zomrel Augustin Bubník, jeden z tých hokejistov, ktorých odsúdili za špionáž. Aj s ním ste sa stretli?

Áno. Ale dlho som o tomto prípade vôbec nevedel. Keď som navštevoval gymnázium, 50. roky boli tabu. Rýchlo sa preskočili, akurát sa spomenuli päťročnice a hotovo. Potom som sa však dostal k starším vydaniam časopisu Stadión, listoval som si vo vydaniach z roku 1968 a zrazu čítam – zatknutie, obvinenie z vlastizrady, takmer celé národné mužstvo bolo zatknuté. Jeden dostal 14 rokov, ďalší desať, deväť. Gustáv Bubník mal byť dokonca popravený. Mal 20 rokov, bol hviezda, a jeho kopali niekde vo väzení – čo si?! Majster sveta?! Si nikto, obyčajný smrad! Ako sa museli tí chlapci cítiť?

Bubník musel pracovať v uránových baniach. Po piatich rokoch ho však prepustili. Vrátil sa k hokeju?

Aj keď ho prezident Antonín Zápotocký pustil po piatich rokoch, nemohol hrať v prvej lige. Smel hrať iba druhú najvyššiu súťaž. V 60. rokoch mu dovolili trénovať. Trénoval Fínsko a vtedy nás Fíni po prvý raz porazili na majstrovstvách sveta. Dobré, nie? Toto všetko počúvajú študenti, aby si urobili určitý obrázok o tej dobe. No nechcem, aby si povedali, že všetko bolo zlé.

Pripomínam im, že po 50. rokoch prišli 60. roky, keď sa to aj vzhľadom na medzinárodnú politickú situáciu viac oteplilo. Sám si pamätám ako chlapec, že ešte predtým, než k nám v 1968 prišli Rusi, sa mladí ľudia často schádzali. Veľa sa športovalo, za barakom sa hral futbal, jazdievalo sa na „čunder“. Všetci chodievali plávať do bazénov. Bolo to naozaj ako vo filme Starci na chmelu, mal som pocit, že mladí ľudia sa radovali zo života. Hoci to bol stále totalitný systém, no neporovnateľný s 50. rokmi, keď sa ľudia naozaj báli prehovoriť.

Takže toto sa snažíte dosiahnuť na vašich stretnutiach? Aby mladí ľudia hneď všetko neodsudzovali, ale mali trpezlivosť klásť otázky?

Presne tak. Aby nehodnotili ľudí šmahom ruky. Ľudia, ktorí prežili holokaust, im rozprávali, že to teraz neznamená, že pociťujú nenávisť voči Nemcom. Všade sa nájdu dobrí aj zlí ľudia. A navyše, ak niekto o niekom druhom povie, že je idiot, ešte to neznamená, že ním skutočne je. Človek sa musí presvedčiť sám. Musíme si dať navzájom šancu.

Všimol som si, že pri pracovnom stole máte spoločnú fotografiu s Gorbačovom. Navštívili ste dosiaľ sedem prezidentov, ale asi to neboli iba českí a slovenskí…

Okrem Gorbačova to bol tiež rakúsky prezident Kurt Waldheim. Václav Havel, Václav Klaus, traja slovenskí prezidenti – Michal Kováč, Ivan Gašparovič a Rudolf Schuster. Navštívili sme aj Miloša Zemana, ale v čase, keď ešte nebol prezidentom.

Ako sa vlastne správajú žiaci, keď sedia tvárou v tvár človeku, ktorého poznajú iba z televízie, keď ich dokonca zoberiete k nemu domov, do jeho súkromia?

Musím povedať, že väčšina osobností je milo prekvapená tým, ako sa naši študenti prejavujú, a to ma veľmi teší, hoci ja tú realitu možno vidím trochu inak. Ale správajú sa slušne, prídu pekne oblečení. Ja ich, samozrejme, na to pripravujem. Upozorňujem ich, že ak si niekto taký významný a vyťažený našiel na nás hodinu času, tak očakáva, že mu budeme dávať zmysluplné otázky. Aj oni potrebujú cítiť, že to malo zmysel. Nebudeme tam len tak sedieť a pozerať sa na seba. To sa mi teda nestalo. Možno iba na jednom stretnutí.

S kým?

S Jožom Rážom z Elánu. Začiatok bol naozaj ťažký. Prvá otázka – áno. Druhá otázka – nie. Tretia – áno. Vtedy som ozelenel. Ale asi po piatej otázke sa zrazu rozosmial a bolo to super.

Poznáte veľa dejepisárov z Česka a zo Slovenska. Chcú aj ostatní byť častejšie v teréne ako za katedrou?

Problém je v tom, že stále menej a menej detí chce niekam jazdiť. Keď som pred 25 rokmi prišiel do triedy a oznámil, že ideme do Prahy, všetci sa tešili. Keď im to ponúknem dnes, väčšina z nich sa tvári laxne. Krčia plecami – a čo tam? Sú oveľa menej akční, ako boli študenti tesne po revolúcii. Žijú si svojím životom.

A tušíte dôvod?

Sociálne siete a technika. Deti sa v oveľa menšej miere osobne kontaktujú. Oveľa menej vyrážajú do sveta. Moja dcéra študuje v Taliansku. Všetci jej spolužiaci majú možnosť cestovať, stráviť pol roka v inej časti krajiny. Nemajú záujem. Mnohí sú radšej doma. U rodičov, u maminky, ktorá sa postará. A celkom jednoznačne vnímam trend, že dievčatá začínajú preberať iniciatívu. Sú podnikavejšie ako chlapci.

Prečo?

Pretože im nič iné nezostáva. Doma vidia svojho otca, ktorý dokáže všetko opraviť, je schopný, všetko si zorganizuje, so všetkým si poradí, má veľa príbehov, a zrazu chodia s chlapcom a zistia, že vôbec nerozpráva. Prečo? Pretože nemá žiadne zážitky. Nikam nechodí. Aké môžu mať chlapci zážitky, keď sa stále pozerajú do mobilov? Pamätáte si na školské turnaje, keď hrala trieda proti triede? Padali stávky… Dnes majú deti k dispozícii obrovské telocvične, ale je problém čokoľvek zorganizovať. Pretože deťom sa nechce. Tá súťaživosť, iniciatíva, to dnes neexistuje. A je to škoda. Keď učiteľ vidí, že žiaci nemajú vôbec záujem, tak ľahko upadne do apatie a na všetko sa vykašle. A keď si k tomu pridáte narastajúcu byrokraciu, tak stratí chuť na všetko.

Takže sa zmenili aj samotné stretnutia za tých 30 rokov, čo ich organizujete?

Zmenil sa výber študentov. Je oveľa menší. Predtým by mohla ísť polovica školy, dnes ide 30, 40 detí, aj to môžem byť rád. Nie som sám, keď poviem, že snaha detí niečo poznávať je oveľa menšia. A aj vyjadrovanie upadá. Dnes je trend upúšťať od ústneho skúšania, na všetko sú testy. Lenže vidím, že máloktorý študent je dnes schopný plynule rozprávať päť minút. Iba odpovedá – áno, nie. Dôvod je podľa môjho názoru ten, že mladí čítajú podstatne menej. Z dievčat číta aspoň polovica, ale 90 percent chlapcov nečíta vôbec. A pritom, keď som bol v ich veku, tak na základnej škole aj ten najväčší truľo chodil do knižnice aspoň na foglarovky, verneovky alebo na Winnetoua. Dnes majú žiaci slabú slovnú zásobu a upadá aj gramatika. Keď nečítajú, neudrie im chyba do oka. Keď vidím poznámky niektorých, žasnem, čo za šialenosti sú schopní napísať.

Hovoríte o apatii učiteľov. Vám sa aj napriek tomu darí získať si českých aj slovenských kolegov pre dejepisnú súťaž v Chebe. Ako?

To, že sa nám v dnešnej dobe darí udržovať si takú vysokú účasť, považujem za zázrak. Učitelia za to nič nedostanú, a predsa sú ochotní pracovať a pripravovať sa so svojimi žiakmi na súťaž celý rok. Je to zrejme preto, že sa snažím, aby to aj pre nich bol zážitok, pozývam na súťaž osobnosti. Aby mohli doma trebárs povedať – stretol som sa s Dominikom Haškom.

Ako je možné, že ste sa z akcie, ktorá mala na začiatku rozpočet 3-tisíc českých korún, vypracovali na prestížne podujatie za vyše 2,5 milióna?

Snažím sa udržiavať si existujúcich sponzorov, no rovnako sa pokúšam oslovovať ďalších. Chcem, aby si súťaž udržala vysokú úroveň. Preto často jazdím do Prahy, do Bratislavy, stretávam sa s rôznymi ľuďmi, oslovujem riaditeľov firiem, či by boli ochotní súťaž podporiť. Nesmiem ustrnúť. Musím stále súťaž ponúkať a ukazovať, že je to dobrý projekt, súťaž o takých dôležitých novodobých dejinách.

Nie je však zvykom podporovať dejepisné súťaže…

Podporuje sa skôr chémia, matematika, biológia, je taký trend. Naša súťaž má však dôveru. Sponzori vedia, že peniaze, ktoré nám poskytnú, idú priamo do súťaže. Z veľkej časti za ne nakupujem kolekcie kvalitných kníh pre každého účastníka finále. Ale nie päťkrát predražené, ale so 40– až 50-percentnou zľavou. Ľudia si môžu pozrieť, že hospodárime dobre. A keď vidia, aké osobnosti sa na našej súťaži zúčastňujú, významní politici, herci, olympionici, tak ich to presvedčí. Viete, to nie je len súťaž, je to spoločenská udalosť.

Organizujete ju vyše 25 rokov. Kedy ste sa rozhodli zapojiť aj slovenské školy?

Asi pred desiatimi rokmi som dostal nápad, že pozvem tri gymnázia zo Slovenska, zo západného, stredného a z východného. Hoci témou súťaže bolo práve v tom čase husitstvo… Aj keď som sa narodil v Česku, po oboch rodičoch mi zostala slovenská národnosť a stále cítim to Československo. Keď sa súťaž dostala do obdobia československých dejín, tak bolo úplne prirodzené, že oslovím aj slovenské gymnáziá. Ale najprv som musel zohnať databázu. Postupne som obtelefonoval všetkých 246 gymnázií na Slovensku. A získal som databázu, akú nikto nemá. Podarilo sa mi hovoriť so všetkými riaditeľmi. Vždy popoludní som si sadol k telefónu a postupne v priebehu dvoch mesiacov som všetkých obvolal.

Nedávno sa historik Roman Holec posťažoval, že mladí českí historici spoločné dejiny zvláštne vydeľujú. Už nehovoria československé, ale iba české. Akoby sa slovenský element niekde stratil. Aj v jednom s rozhovorov s vami použil redaktor výraz – Masaryk, prvý český prezident. Stretávate sa s tým?

Nevnímam to tak. Myslím si, že väčšina Čechov rozdelenie nechcela, no dnes sú podľa môjho názoru spokojní. Pretože vzťahy sú lepšie ako za spoločného štátu. Navzájom sa povzbudzujeme. Aj ja mám radosť z toho, keď niekde Cibulková vyhrala. Možno to však takto vnímame iba my, čo sme ešte zažili Československo. Možno mladí ľudia nazerajú na Slovensko naozaj ako na cudzí štát – ako na Poľsko, Maďarsko. Vidíte, toto by ma vlastne celkom zaujímalo, ako to mladí ľudia dnes vnímajú.

Nemali súťažiaci problém, keď sa na zrazu objavila slovenčina? V roku 2015 bolo dokonca už 40 percent súťažných otázok v slovenčine.

Musím priznať, že dvaja učitelia to kritizovali. Vraj nech sa Slováci prispôsobia. No odmietol som to. Nebolo by to správne. Hoci tento rok, keď sa súťaž venuje 50. a 60. rokom, je to trochu problém.

Prečo?

Väčšina udalostí z tohto obdobia sa odohrávala v Prahe. A tak pripravovať otázky, ktoré sa týkajú len slovenského územia, bolo veľmi ťažké. Tých udalostí bolo veľmi málo, bolo ťažké ich nájsť. A tak sa asi iba 25 percent otázok týka Slovenska a zhruba toľko ich je aj v slovenčine. Všetky otázky kontroluje tím špičkových historikov z Česka aj zo Slovenska. Teraz išla do tlače až 15. verzia otázok, tesne pred finále. Musia sa vychytať detaily, otázka musí byť jednoznačná, čo najlepšie formulovaná. Rovnako aj odpoveď.

Nebolo však celkovo náročné vypracovať otázky pre 50. roky? Odkiaľ ste vlastne čerpali?

V predošlých ročníkoch sme čerpali veľa z odbornej literatúry, existuje dosť kníh pre obdobie prvej republiky, protektorátu. No pre 50. roky je kníh oveľa menej. A pre budúci ročník súťaže, ktorý sa bude venovať obdobiu od roku 1968 až po rok 1977, budem musieť čerpať najmä z novinových článkov, ktoré si zostavujem. Aj študentom hovorím, nech hľadajú v novinách. V knižniciach.

Je problém aj v tom, že mnohí dejepisári ani nestihnú doviesť svojich žiakov do moderných dejín?

Samozrejme. Toto obdobie sa niekedy nestíha. A ak chcú školy uspieť v našej súťaži, organizujú si k tomu semináre. Situácia sa však zlepšuje. Aj vďaka verejnému tlaku, vďaka tomu, že mnohí ľudia poukazovali na to, že mladí nevedia takmer nič o roku 1968. Dejepisári sa začínajú viac venovať novoveku na úkor staroveku a stredoveku.

Pred dvomi rokmi sa mi niektorí historici priznali, že otázky v súťaži sú z roka na rok ťažšie, sami by mnohé odpovede nevedeli. Zlepšujú sa študenti plošne v dejepise?

Celkovo asi nie. Svet sa zmenil, žiaci majú úplne iné možnosti, inú zábavu, nevenujú sa škole ako kedysi. Celkové znalosti sú oveľa slabšie ako pred 25 rokmi. A to neplatí len pre dejepis. Ale aj pre biológiu, chémiu, matematiku. To, čo mohli dávať kolegovia pred 25 rokmi do písomiek, dnes už nedávajú.

Museli učitelia zľaviť z požiadaviek?

Áno, testy sa zjednodušujú. Už žiakom nemôžu dávať niektoré príklady z matematiky, polovica by to nespravila.

Aj napriek prestíži sa vaša súťaž tento rok stala terčom kritikov…

Traja pražskí kolegovia z pražských gymnázií zorganizovali na jar petíciu. Skončilo sa to fiaskom, za pol roka získali 56 podpisov. Chcú, aby súťaž vyzerala úplne inak. A pritom dvaja z týchto kolegov sa na súťaži nikdy nezúčastnili. Nechcú vedomostnú súťaž, chcú klásť študentom širšie otázky – ako? Prečo? Ale vôbec nehovoria, ako ich chcú vyhodnotiť. Nebránim sa zmenám, no potrebujem jasnú otázku a jasnú odpoveď.

Študenti nemôžu predsa odchádzať domov s tým, že boli podvedení, že ich nejaký učiteľ „potopil“. Existuje nová súťaž, v ktorej zverejnia otázky na internete. Pepínová zo 7. A to vyplní, učiteľka to, samozrejme, skontroluje, ešte aj otravuje historikov, či je to správne, a pošle odpovede e-mailom. Potom to vyhodnotia, vyberú 10 najlepších do ďalšieho kola, kde musia napísať esej. Kritici tvrdia, že toto je správna súťaž, že táto učí deti kriticky myslieť.

No taký je súčasný trend, upustiť v školách od bifľovania. Keď som sa však zhováral s dejepisárom Radoslavom Turikom z Humenného, vravel, že je to škoda upúšťať od zapamätávania si faktov. Ako to vidíte vy?

Je to dôležité. Deti nemôžu hľadať iba na internete, musia mať nejaký základ. Ako potom chcú hodnotiť nejaké udalosti? Mrzí ma takýto vývoj.

V encyklopédii mesta Cheb sa možno o vás dočítať, že ste kedysi vypisovali školské vysvedčenia v noci na vlakovej stanici. Prečo?

To bolo preto, lebo som moju manželku pred 30 rokmi odprevádzal na konci víkendu domov až na samotu v Luboch, kde vtedy bývala. Preto som vždy v nedeľu večer šiel s ňou vlakom z Plzne do Chebu a odtiaľ do Lubov. To už bolo 11 hodín večer a ešte sme spolu išli pešo asi jeden a pol kilometra lesom po poľnej ceste. V zime napadalo pol druha metra snehu, na ľade sa šmýkalo. Potom som sa pešo vrátil na stanicu Luby, odkiaľ išiel o 4. ráno prvý vlak do Chebu. Sadol som si do čakárne a vypisoval vysvedčenia, kým neprišiel vlak do Mostu. Potom som sa vybral električkou smer Litvínov a zvyšok cesty som bežal na učilište, len aby som stihol začiatok vyučovania o ôsmej. Takto som to robil pol roka. Bol som zamilovaný. Nechcel som, aby išla domov sama v noci. Možno som si ju aj týmto získal. Nedávno sme oslávili 30. výročie. Neviem, či by to dnes chlapci pre dievčatá urobili.

Od roku 1992 organizujete zájazdy chebských spoluobčanov za kultúrou, za divadlom. Tiež ich spájate s osobnosťami?

Dosiaľ to bolo presne 1 887 autobusov. Do revolúcie sa vždy našli peniaze na dejepisnú súťaž, po revolúcii to bolo ťažšie. Musel som zháňať v Chebe sponzorov a premýšľal som, ako si ich udržať. A tak mi napadlo, že zorganizujem pre nich zájazd do pražského Divadla na Vinohradech. Požiadal som Jiřinu Bohdalovú, či by nebola ochotná ísť po predstavení na večeru a ona súhlasila. Ľudia boli nadšení, že sa s ňou stretli, a ja som mohol opäť počítať s ich podporou. Pretože som im zariadil zážitok. Jeden z prvých zájazdov smeroval do Plzne, kde býval olympionik Jan Kůrka (športový strelec). Pozvali sme ho na obed. Takže na začiatku sme sa stretávali aj s osobnosťami, ale dnes sú to už len čisto zájazdy. Napríklad túto sobotu mám pripravené tri autobusy do Prahy.

Vy ste to tak otvorene povedali, aby ste si zabezpečili sponzoring…

No jasné. Považoval som to za slušnosť. Keď mi niekto dá peniaze, tak sa mu aspoň poďakujem. No ak preňho ešte aj niečo zorganizujem, niečo preňho urobím, tak to zanechá lepší dojem. Postupne som si vytvoril databázu. Dejepisná súťaž má približne 500 sponzorov, ale práve vďaka týmto aktivitám mám v zálohe ďalších ľudí, ktorí by boli ochotní dať mi 500, 1 000 alebo 2 000 korún, ak by mi napríklad vypadla podpora ministerstva školstva.

Takže hlavným cieľom je nezávislosť dejepisnej súťaže?

To je naša obrovská výhoda. Nám nemôže nikto diktovať. Nečakám na dotáciu z ministerstva školstva. Nezruším podujatie len preto, že som ju nedostal. Mám skupinu ľudí, ktorí mi s výpadkami pomôžu… Ale viete, aký je hlavný dôvod, pre ktorý to všetko robím? Baví ma dávať ľudí dohromady. Keď vidíte na súťaži 400 ľudí, ktorí prišli len kvôli vám, a teraz sa poznávajú, komunikujú spolu, nie je to pekné? Odmalička som bol tímový hráč. Hral som futbal, hokej, bol som v tíme, bili sme sa za seba, prežívali sme spoločne problémy. Stále ma baví byť v tíme. Spájam ľudí. V tom vidím zmysel svojho života.

Má dejepisár skutočne moc ovplyvniť študenta?

Určite. Ak si ho študent váži. Ak učiteľ nielen sám rozpráva, ale aj ukazuje príbehy prostredníctvom dokumentov. A ak k žiakom privedie niekoho, kto im tie príbehy porozpráva sám. Preto som už trikrát pozval k žiakom paniu, ktorá prežila Osvienčim. Aby sa jej mohli dotknúť. Aby sa jej pozreli do očí. Už nikdy na ne nezabudnú. Ťažko ich potom bude niekto presviedčať, že holokaust nebol.

Miroslav Stulák (58)

  • dejepisár
  • Narodil sa v Moste, obaja rodičia pochádzajú zo Slovenska, do Česka odišli po druhej svetovej vojne.
  • Učí od roku 1985, najprv na SOU strojárskom v Dolnom Jiřetíne, neskôr na SOU strojárskom v Chebe.

*Od roku 1994 pracuje ako manažér a učiteľ novootvoreného Gymnázia Cheb.

  • Organizuje dejepisnú súťaž pre študentov českých a slovenských gymnázií, do ktorej sa zapájajú prezidenti, predsedovia vlád, vedci, herci, športovci a ďalšie významné osobnosti.
  • Za svoju činnosť získal v roku 2012 ocenenie Učenej spoločnosti Českej republiky.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Miroslav Stulák #dejepis
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
23,99
Dôkaz lásky krémový

Dôkaz lásky krémový

36,99
Perla farebné ruže a tulipány

Perla farebné ruže a tulipány

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk