Profesorka európskej histórie z Helsinskej univerzity Laura Kolbe v rozhovore pre Pravdu hovorí o zrode nezávislého Fínska, ktoré nakrátko malo aj kráľa, prešlo bratovražedným konfliktom červených proti bielym i dvoma vojnami s veľkým sovietskym susedom. Spomína lietajúcich Fínov, ktorí vybehali krajine miesto na mape sveta i tradične silné ženské hnutie, ktoré fínskym ženám – ako prvým v Európe – vydobylo volebné právo.
Foto: Archív Laury Kolbe
Fínska republika sa nezrodila bez problémov. Čo jej pomohlo a čo jej stálo v ceste, keď fínsky senát pod vedením Svinhufvuda vyhlásil 6. decembra 1917 nezávislosť Fínska?
Po páde cárskeho Ruska, pod ktoré Fínske autonómne veľkokniežatstvo v tom čase patrilo, prevzal vo Fínsku moc parlament a 4. decembra 1917 po veľmi tesnom hlasovaní (100 ku 88) vyhlásil nezávislosť. Problémom bolo rozdrobenie poriadkovej moci: chýbala polícia aj armáda. V dôsledku vojny bol nedostatok potravy až hladomor. Spoločnosť bola výrazne rozdelená. Silnejúce robotnícke hnutie na početných demonštráciách a štrajkoch presadzovalo demokratizáciu komunálnej politiky a osemhodinový pracovný deň. To vyvolalo znepokojenie u predstaviteľov vyšších vrstiev a úradníkov, z ktorých väčšina si želala nezávislosť krajiny, v opačnom prípade by Fínsko zostalo súčasťou Ruska, už nie cárskeho, ale sovietskeho. Ich úsilie dostalo reálne kontúry, keď Lenin koncom decembra 1917 – v súlade s deklaráciou práv národov Ruska na sebaurčenie až do úplného odtrhnutia – formálne potvrdil nezávislosť Fínska. Onedlho potom Fínsko uznali aj najdôležitejšie zahraničné mocnosti.
K najtraumatickejším udalostiam rodiaceho sa Fínska patrí občianska vojna roku 1918. Veľkú diskusiu vyvolala nedávno päťeurová jubilejná minca známeho dizajnéra Ilkkaa Suppanena s brutálnym výjavom popravy červených. Minister financií Petteri Orpo žiadal túto podľa neho nevkusnú mincu stiahnuť z obehu. Suppanen sa bránil, že občianska vojna bola krvavá a krutá a aj o traumatických obdobiach histórie treba hovoriť otvorene…
Pre občiansku vojnu – v závislosti od perspektívy tej-ktorej strany – sa používajú vo Fínsku rôzne pomenovania: oslobodzovacia vojna, občianska vojna, vnútorná vojna, triedna vojna, červená vzbura či revolúcia. Oba tábory, bojujúce proti sebe, červení aj bieli, pozostávali z narýchlo zmobilizovaných nevycvičených dobrovoľníkov, ktorí išli bojovať za svoje idey. Po tom, čo do vojny zasiahli Nemci, profesionálni vojaci, sa v apríli 1918 boje rýchlo skončili. Občianska vojna trvala len niekoľko mesiacov: od konca januára do polovice mája 1918. Obyvateľov Fínska však poznačila na dlhé desaťročia, v mysliach a postojoch ľudí sa zachovala až do 21. storočia. Nešlo tu o spoločnú hrozbu a nepriateľa zo zahraničia, ktorému bolo treba čeliť. Nepriateľ bol vnútri hraníc krajiny, niekedy dokonca za susedovým plotom.
Nesmieme zabúdať, že v tejto krátkej občianskej vojne zahynulo v bojoch, zajateckých táboroch či bolo popravených vyše 36-tisíc Fínov, najmä na strane červených. Čo znamenala občianska vojna pre Fínov?
Dôležitými pojmami, súvisiacimi so spracovaním tragických udalostí občianskej vojny dnes sú spomínanie a zabúdanie. Na tradíciu spomínania a zabúdania výrazne vplývalo to, aké obrazy histórie sa dostávali na verejnosť, na čo bolo povolené spomínať a o čom bolo povolené rozprávať. To, čo svojho času zostalo nespracované ako zakázaná história, si zatiaľ žilo v mysliach ľudí vlastným životom. Vznikali rôzne príbehy, v ktorých sa navzájom prelínali fámy a fakty. Od občianskej vojny uplynulo takmer pol storočia, kým sa na verejnosť dostalo aj hľadisko porazenej strany. Až v šesťdesiatych rokoch sa verejnosť mohla zoznámiť aj s názormi porazenej strany červených a nielen s interpretáciami histórie z tábora bielych. Takto sa história používala ako nástroj politiky. Aj po sto rokoch, v roku 2018 budú historici o občianskej vojne diskutovať. Je to výrazom Pierra Noru miesto pamäti, lieu de mémoire, ku ktorému každá generácia musí zaujať vlastné stanovisko.
Málokto u nás vie, že nezávislé Fínsko malo na krátky čas aj vlastného kráľa, zvoleného 9. októbra 1918 fínskym parlamentom. Hessenský princ Fridrich Karol si za svoje panovnícke meno vybral skrátenú podobu mena hrdinu fínskeho národného eposu Kalevala Väinö I.
Monarchia bola ešte aj v roku 1918 dominujúcim štátnym zriadením v Európe. Na svete bolo len málo republík, prevažná väčšina z nich v Latinskej Amerike. Kráľ bol v zmýšľaní Európanov symbolom stability a kontinuity štátu. Fínske konzervatívne kruhy sa po víťazstve v krvavej občianskej vojne v obave pred nástupom socializmu prikláňali skôr k monarchii. Kandidáta na kráľa hľadali v Nemecku, ktoré im pomohlo v boji za nezávislosť. Keď sa však po prehratej prvej svetovej vojne Nemecké cisárstvo rozpadlo, snov o kráľovi sa museli vzdať a v parlamente získala podporu myšlienka republiky. Kráľ Fridrich Karol, ktorý ani nestihol navštíviť svoje kráľovstvo, sa 14. decembra 1918 trónu vzdal.
Po tom, čo vytrvalostný bežec Hannes Kolehmainen roku 1912 na štokholmských olympijských hrách roku 1912 „vybehal Fínsku miesto na mape sveta“, nasledovali ho už v období nezávislého Fínska Paavo Nurmi na OH v Antverpách a neskôr Ville Ritola. Akú úlohu zohrával šport pri vytváraní fínskej identity?
Fínsky šport je nerozlučne spätý s národnou identitou a hodnotami, ktoré Fíni vyznávajú. Šport fínsky národ zjednocuje a má aj politický význam. Na štokholmskej olympiáde roku 1912 Fínsko ešte síce patrilo do výpravy cárskeho Ruska, na otvorení olympijských hier však jeho reprezentanti kráčali pod tabuľkou s nápisom Finlandia, aby tak upriamili pozornosť sveta na túžbu Fínska osamostatniť sa. Úspechmi v športe získal malý štát medzinárodnú pozornosť. Aj v súčasnosti úspechy v športe posilňujú identitu malého národa. Tento fenomén je celosvetový. Slávnych fínskych bežcov na dlhé a stredné trate Hannesa Kolehmainena, Paava Nurmiho, Villeho Ritolu a o niekoľko desaťročí Lasse Viréna označovali súhrnne pomenovaním „Lietajúci Fíni“. Dnes takto nazývajú úspešných fínskych jazdcov motoristických disciplín a nie tak dávno aj skokanov na lyžiach. Ľadový hokej je vo Fínsku – podobne ako v Česku a na Slovensku – silná disciplína. Národným športom Fínov je pesäpallo, ktoré vzniklo kombináciou pravidiel bejzbalu a tradičných fínskych športov. Ďalším populárnym športom vo Fínsku je florbal.
Napriek tomu, že problémy s alkoholizmom sú globálne, neraz sa spomínajú v súvislosti so severskými krajinami. Možno aj preto, lebo aj Fínsko sa ich snažilo už aj v histórii riešiť zákonom o prohibícii…
Abstinentské hnutie v 19. storočí bolo silou obrodzujúcou spoločnosť. Vládol všeobecný názor, že alkohol ničí mnoho životov, mnohé rodiny. Abstinentské hnutie účinne šírilo názory, podľa ktorých najväčším vinníkom sociálnych problémov a najmä tragédií rodín robotníkov je alkohol. Idea triezvosti predstavovala univerzálny boj proti zlu, a preto výnimočne zjednotila buržoázne, kresťanské kruhy s robotníckym hnutím. Začiatkom 20. storočia sa za prohibíciu zasadzovali najmä predstavitelia robotníckeho hnutia. Zákon o prohibícii bol schválený v období nezávislosti roku 1919. Zrušili ho takmer jednomyseľne v roku 1932, keď sa ukázalo, že úplný zákaz výroby, dovozu, predaja a prechovávania alkoholických nápojov vo Fínsku bol veľmi často porušovaný. Fíni sa ešte viac opíjali potajomky, pašovali alkohol a tajne obchodovali s alkoholom na čiernom trhu, vznikli tajné krčmy. Štát pritom prichádzal o daň z alkoholu, ktorá predtým tvorila podstatnú časť príjmov štátnej pokladnice. Po zrušení prísneho zákona o prohibícii si štát naďalej ponechal monopol na predaj tvrdého alkoholu.
To, čo krvavá občianska vojna roku 1918 rozdelila, zimná vojna roku 1939 znova spojila. Fínsko, brániace sa agresii Sovietskeho zväzu, spojilo všetkých občanov krajiny. Mohli by ste vysvetliť, čo znamenal pojem „duch zimnej vojny“ pre Fínsko?
Pod „duchom zimnej vojny“ sa myslí odstránenie spoločenských, politických a jazykových konfliktov v situácii spoločného ohrozenia vlasti, zomknutie všetkých obyvateľov Fínska v čase zimnej vojny (1939–1940) bez ohľadu na národnosť, vierovyznanie, materinský jazyk a podobne, vďaka ktorému sa Fínsko ubránilo a dokonca si zachovalo nezávislosť. Ku vzniku "ducha zimnej vojny“ prispelo aj zastavenie invázie Červenej armády Sovietskeho zväzu, ktorá bola v početnej prevahe, na Karelskej šiji. Fíni dokázali, že Stalinova armáda je poraziteľná. Bojového ducha vytvárali faktory, v ktorých sa zdôrazňoval človek, občan, kolektív, ako aj konštruktívny duch jednotky. (Fínske oddiely napríklad za pomoci prírody – krutých mrazov a neprehľadného terénu – dokázali taktikou „motti“ rozbiť a zlikvidovať oveľa početnejšie jednotky nepriateľa. Zmysel pre humor vojakov sa prejavil aj pri názvosloví provizórnej „bojovej techniky“, zápalných fliaš, ktoré pomenovali po národnom komisárovi, ministrovi zahraničných vecí Viačeslavovi Molotovovi – Molotovov koktail. Názov vznikol ako reakcia na vyhlásenie Molotova v rozhlase roku 1939, kde tvrdil, že Sovietsky zväz nebombarduje Fínsko, iba z lietadiel zhadzuje potravinové balíčky. Fíni kazetové bomby RRAB-3 preto pomenovali "Molotovovými košíkmi s chlebom“, ku ktorým sa hodil Molotovov koktail. Pozn. – ZD.) Mimoriadne významný bol duch zimnej vojny v tom, že dokázal zjednotiť fínsku spoločnosť po občianskej vojne. Pojem "duch
V učebniciach socialistických štátov bolo Fínsko prezentované ako fašistická krajina, hoci bolo len obeťou: muselo sa brániť agresii Sovietskeho zväzu. Fínsky štát bol tak počas vojny nútený bojovať po boku Nemecka, ale na rozdiel od Slovenského štátu, si svojich Židov uchránil…
V období pokračovacej vojny sa vo Fínsku udiali veci, ktoré by sa nemohli udiať nikde inde. Židia bojovali po boku Nemcov proti Sovietskemu zväzu a traja z nich boli dokonca vyznamenaní nemeckým železným krížom. Nemci a Židia bojovali neraz na rovnakých častiach frontu. Vznikli medzi nimi aj priateľstvá, pretože mnohí Židia vedeli po nemecky. Aj zrod fínskej židovskej komunity sa líši od ostatnej Európy. Fínsko je jedinou krajinou, v ktorej židovská komunita nevznikla ako dôsledok perzekúcií, pred ktorými utekali, väčšina fínskych Židov prišla do Fínska ako vojaci ruskej cárskej armády. Cár potom povolil vojakom umiestneným vo Fínsku, aby sa tam usadili natrvalo. Najväčšie židovské komunity sa teda vytvorili v mestách posádok, o. i. v Helsinkách, vo Vyborgu a v Turku. Pravda, fínske občianstvo začali Židom udeľovať až v dvadsiatych rokoch 20. storočia. Fínski Židia boli profesiou najčastejšie krajčírmi alebo obchodníkmi. Aj keď v tridsiatych rokoch 20. storočia nastal aj vo Fínsku nárast krajnej pravice, antisemitizmus nedostal väčší priestor v politike. Po vypuknutí vojny fínski Židia išli bez váhania bojovať za Fínsko. Židia už boli pevne integrovaní do fínskej spoločnosti. Na druhej strane ísť do vojny aj museli. Keby boli odmietli bojovať, bola by celá komunita označená za nespoľahlivú. Aktivity fínskych židovských vojnových veteránov sa veľmi podobajú činnosti ostatných veteránov: dôraz je na vlasteneckosti a spoločnej obrane.
Prečo je Karélia – zasľúbená, ale tiež odstúpená krajina, kolíska fínskej kultúry, ale tiež krajina nostalgie?
Keď sa v 19. storočí národní buditelia usilovali budovať národnú identitu Fínov, jej korene hľadali v Karélii, v krajine na hranici Východu a Západu. Tam bola situovaná aj Kalevala (1835), z ktorej vyrástol národný epos. Cieľom bolo posilniť národné povedomie Fínov a fínčinu pozdvihnúť na kultúrny jazyk a posilniť jeho status. Bolo to možné za pomoci etablovania fínskojazyčnej literatúry, vzdelávania a osvety. Z hľadiska rozvoja a upevnenia statusu fínskeho spisovného jazyka boli rozhodujúce 20. až 40. roky 19. storočia. K najvýznamnejším dejateľom obdobia patril zostavovateľ Kalevaly Elias Lönnrot, ktorý okrem Kalevaly pracoval aj na prvých významných slovníkoch fínskeho jazyka a vydal rozsiahly fínsko-švédsky slovník. Kalevala a Karélia inšpirovali umelcov a bádateľov.
Aký je vzťah ku Karélii dnes?
Obyvatelia obidvoch strán fínsko-ruskej hranice sa vracajú k tradícii spevu rún a ľudovej hudby, aby tak nadviazali na pôvodnú karelskú kultúru. V Karélii sa rozvíjajú aj iné projekty: pôsobia tam karelské zväzy, revitalizujú sa runové dediny, vzniká karelská literatúra, stále má veľký význam Kalevala, výskum Karélie, ako aj uvedomovanie si identity a spolupatričnosti Karelov. Po druhej svetovej vojne, keď významná časť Karélie pripadla Sovietskemu zväzu, bolo 400-tisíc presídlených Karelov nútených udržiavať si svoju identitu a kultúru v rôznych kútoch Fínska. Karelské kultúrne spoločnosti a organizácie na udržiavanie tradícií sú stále aktívne.
Fínsko na hranici Východu a Západu. Čo pre Fínsko – politicky aj kultúrne – znamená susedstvo Ruska?
Fínsko má dlhú spoločnú históriu s Ruskom: v rokoch 1808–1917 bolo ako Fínske autonómne veľkokniežatstvo súčasťou Ruskej cárskej ríše. Vyhlásenie nezávislosti sa odohralo v období oslabenia Ruska po prvej svetovej vojne, keď sa staré základy štátu rýchlo rúcali. Fínske vojny proti Sovietskemu zväzu, zimná a pokračovacia (1939–1944), boli z hľadiska Fínska rozhodujúce: Fínsko odrazilo útoky za cenu veľkých obetí, krajina sa však vyhla okupácii. V povojnových časoch nastúpila na scénu fínska politika konsenzu a v období vlády prezidentov Paasikiviho a Kekkonena realistická politika: so susedom treba vychádzať korektne a snažiť sa zachovávať politiku neutrality. Takáto línia bola v tom čase jedinou alternatívou. Zároveň tzv. obchod s Východom ponúkal pre fínsku ekonomiku veľké možnosti.
Dá sa povedať, že Fínsko sa naučilo žiť a vychádzať s veľkým susedom?
Presne tak. Preto bola Konferencia o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE), ktorú v roku 1975 usporiadal v Helsinkách Kekkonen, významným medzníkom politickej histórie moderného Fínska: na konferencii boli na programe aj otázky ľudských práv. Duch helsinskej konferencie bol predznamenaný ovzduším uvoľňovania koncom sedemdesiatych rokov 20. storočia. Keď sa Fínsko roku 1995 uchádzalo o členstvo v EÚ, v pozadí pôsobila vo veľkej miere túžba "vrátiť sa do Európy”, opäť nájsť západný hlavný prúd kultúry a spoločenského života. Zdalo sa to ako čerstvá a bezpečná alternatíva po napätých rokoch studenej vojny.
Fínsko bolo napriek svojej severnej polohe dlho známe ako agrárna krajina, kde prevažná väčšina obyvateľstva žila na vidieku. Až neskôr sa stalo heslom „Z vidieka do mesta – od agrárnej spoločnosti k urbánnej“. Cítia sa Fíni v mestách dobre?
Fíni za posledných sto rokov naozaj smerujú z vidieka do mesta. História vidieckej chudoby, čiže nájomcov hospodárstiev a chalúp „torppari“ v oblastiach, kde nebolo veľa pôdy vhodnej na obrábanie, ešte stále nie je napísaná. Tieto nižšie vrstvy pôvodom z vidieka sú z hľadiska spoločenskej a kultúrnej histórie podstatnou, hnacou silou tých, čo sa presťahovali do mesta. Takzvaný zákon o „torppari“ prispel začiatkom dvadsiatych rokov 20. storočia k vzniku maloroľníckej triedy. Po druhej svetovej vojne, keď obyvateľstvo z časti Karélie (400– tisíc), ktorá pripadla Sovietskemu zväzu, muselo opustiť svoje domovy, usadili sa na vidieku, čo spomalilo urbanizáciu Fínska o dve desaťročia. Až od deväťdesiatych rokov 20. storočia môžeme hovoriť o prelome mestskej kultúry. Pre fínsku politickú diskusiu je ešte stále príznačné delenie na vidiek a mesto.
Fínske autonómne kniežatstvo malo už v roku 1907, keď bolo ešte súčasťou cárskeho Ruska, najdemokratickejší volebný systém. Fínske ženy – ako prvé v Európe – získali volebné právo. Ako sa úloha žien zmenila vo fínskej spoločnosti v priebehu sto rokov?
Vo Fínsku boli ženy potrebné vo všetkých sférach spoločnosti. Vzdelávanie žien má dlhú tradíciu, ženy boli zamestnané v rôznych profesiách vo všetkých spoločenských vrstvách už koncom 19. storočia. Ženské hnutie, abstinentské a robotnícke hnutie pozdvihli už skoro spoločenské povedomie žien. Pre ženy bol prístupný vzdelávací systém a univerzity, do činnosti odborov sa zapájali už začiatkom 20. storočia. Rovnoprávnosť v nezávislom Fínsku začala prenikať napríklad do zákonodarstva, ktoré od šesťdesiatych rokov vychádzalo v ústrety zamestnaným matkám. Obecné predškolské zariadenia, reformy zdravotníctva a sociálnych vecí stáli v popredí, keď sa vytváral tzv. sociálny štát (dosl. štát blahobytu, prosperity). (Príkladom hodným nasledovania sú tradičné materské balíčky, ktoré dostávajú všetky matky vo Fínsku od roku 1949. Každá matka dostane pred narodením dieťatka kompletnú výbavičku v škatuli, ktorá je vystlaná tak, že môže byť spočiatku používaná ako postieľka. Pozn. ZD.) Matky vychovávali dcéry v duchu výzvy: Treba mať vzdelanie a povolanie! Príkladov silných žien je vo Fínsku veľa.
Fínsko je známe svojou úctou k čítaniu a literatúre. Výborné úspechy fínskych školákov v prieskumoch PISA sú všeobecne známe…
História Fínska je históriou civilizácie, vzdelania a kultúry. Rovnoprávnosť základných škôl a školského systému sú súčasťou tohto príbehu úspechu. Podiel na tom mala aj evanjelická cirkev. Už v 17. storočí biskup Geselius zaviedol všeobecnú povinnosť vedieť čítať. Hovorí sa o tom okrem iných aj v prvom fínskom románe Sedem bratov. Súčasťou príbehu úspechu demokracie boli aj ľudové hnutia 19. storočia. Za všetkým bol cieľ vytvoriť spoločne lepšiu budúcnosť: abstinentské hnutia, ženské, robotnícke aj osvetové hnutia sa o to snažili prostredníctvom ľudových vysokých škôl, vzdelávacích inštitúcií, tlače a kníh atď. Spoločne robili a spoločne si želali lepší svet!
Keby ste mali charakterizovať niekoľkými slovami cnosti Fínov a výdobytky, na ktoré môžu byť hrdí za tých sto rokov nezávislosti, ktoré by to boli?
Schopnosť vzoprieť sa hrozbe a obstáť. Schopnosť konsenzu a budovanie mieru. Vôľa brániť vlasť. Viera vo vzdelanie a rovnoprávnosť. Túžba po kultúre a civilizácii. Budovanie Fínska odspodu, pomocou ľudových hnutí. Zázrak Nokie a techniky. Sisu (po slovensky približne: húževnatosť, vytrvalosť), sauna a chata. Schopnosť znášať ticho. Úcta k prírode.