Ste posledný žijúci člen legendárnej Skupiny Mikuláša Galandu, uznávaný a rešpektovaný výtvarník, autorita. Prečo odmietate dávať rozhovory?
Nechcem byť martýrom, hoci mi to mnohí vnucujú. Protiví sa mi to. Povedal som to už dávnejšie a platí to stále: mučeníci a trpitelia komunizmu sa dnes množia rýchlejšie ako partizáni po vojne.
Môžete to vysvetliť?
Pravdaže, oficiálna moc nám v tvorbe vnucovala nepravdu socialistického realizmu, akurát, že sa to podarilo vnútiť iba niektorým. Bolo to pohodlnejšie a boli v tom aj peniaze. Bolo by zaujímavé niekedy objektívne porovnať, čo v našom umení vzniklo povedzme 20 rokov pred Novembrom a čo 20 rokov po Novembri. Je jedno, či v literatúre, vo filme, v dramatickom alebo vo výtvarnom umení.
Čo vás ešte štve?
Prekáža mi aj paranoická rusofóbia a povinné kopanie do Fica.
Zdá sa vám, že ľudia v názoroch lietajú z extrému do extrému?
Nie ľudia, ale masmédiá, ktoré nimi manipulujú. Niekedy sa mi zdá, že najväčšími expertmi na dobu pred prevratom v roku 1989 sú ľudia novinári, ktorí boli pred Novembrom v plienkach alebo ešte nežili. Paradox je, že v dobe informatiky chýbajú netendenčné informácie.
Prečo sa vytráca tolerancia a slušnosť, rešpekt a úcta?
Príliš veľa slobody škodí, ak nejde ruka v ruke so zodpovednosťou a s ohľaduplnosťou. Inak sa rozplizne ako riedke cesto.
Mohli by ste to spresniť?
Opýtam sa vás: Kde sa končí moja sloboda? Predsa tam, kde sa začína tá vaša. Nemôžem vás sebecky obmedzovať, ba dokonca ohrozovať. V tomto treba poriadok. Odvrátenou tvárou slobody, ktorú teraz máme, je fakt, že si každý myslí, že čo nie je zakázané, to je dovolené.
V čom vidíte príčiny, že sme takí?
V prvom rade za to môže bezbrehá moc peňazí. To je základ tyranie. Tyrania peňazí je horšia ako tyrania vládna.
A čo minulosť? Je predsa známe, že za bývalého režimu galandovcom po roku 1969 zakázali spoločné výstavy, vyhodili vás zo Zväzu výtvarných umelcov, vaše diela nesmeli galérie kupovať, z tvorby vašej skupiny si robili žarty ešte aj v satirickom týždenníku Roháč. To vám neprekážalo?
Keď sme boli mladí, neprekážalo mi nič. V mladosti sa dá vydržať všetko. Naopak, vtedajšie tlaky zhora boli impulzom vzdoru. Myslím si, že to nám dnes chýba. Teraz sa všetko ustavične točí a končí pri prachoch.
Prečo je to podľa vás tak?
Chýbajú nám správne vzory a ideály. Nazdávam sa, že za ich absenciu do veľkej miery môžu aj súčasné médiá. Veď dnes sa už pomaly niektoré komentáre v televízii a rozhlase nedajú počúvať bez toho, aby vám nestúpol tlak.
Žijeme rýchlo, skratkovito, dnes sa hovorí on-line. Chceme všetko hneď. Veci sa zjednodušujú alebo ženú do extrémov. Správne pomenovania sa akosi vytrácajú. A mnohým sa potom zdá, že oproti minulosti pribúda konfliktov. Súhlasíte?
Nie každý to tak cíti. Politici a médiá otvárajú tieto ventily azda častejšie, ale veľa ráz takzvané kauzy aj tak idú do stratena.
Chlieb a hry, ako v starovekom Ríme. Platí to stále, však?
Všetci sme manipulovaní. Ja som manipuláciu vždy nenávidel. Dráždi ma, provokuje.
Aj vy máte pocit, že všade je samý konflikt? Veď sám ste predsa vašu tvorbu postavili na konflikte…
Vždy som potreboval konflikt. Nikdy som nesúhlasil s mainstreamom, s hlavným prúdom. Stále som proti. A vždy som bol sociálny a národne cítiaci.
Galandovci sa prihlásili k slovenským tradíciám, ku koreňom rodnej zeme, a pretavili ich do slovenského výtvarného umenia moderným spôsobom, nadväzujúc na svetové umelecké trendy. Zároveň popreli vtedajšiu oficiálnu doktrínu socialistického realizmu…
Áno, tak sa to dnes interpretuje. My sme však nemali program. Postavili sme našu tvorbu iba na odpore. Básnik Milan Rúfus síce spísal manifest, ale to boli skôr duchovné veci. Každý z nás si išiel vlastnou cestou.
O vás sa píše, že tú svoju cestu, osobitý maliarsky výraz, ste našli pomerne skoro, ešte na štúdiách. Čo vy na to?
Ale kdeže. Hľadal som ju celý život. Malo to vývoj.
Ktoré obdobie vašej tvorby je vášmu srdcu najbližšie?
Sedemdesiate roky a šesťdesiate roky. Nazdávam sa, že vtedy som sa dostal najďalej v tom, čo som hľadal. Ale – nemusí to byť pravda. Iní ľudia môžu mať odlišný názor.
Vráťme sa ešte ku konfliktu a napätiu vo vašej tvorbe. Ako by ste to vysvetlili laikovi na konkrétnom obraze?
Sú to metafory, napríklad tu (ukazuje na obraz Čakanie z roku 1968 na obálke svojej poslednej monografie) je vpravo emócia a expresia, naľavo zasa pokojné línie. Alebo tu (ukáže na olej Séria) – deformované figúry sú v protiklade k pravidelným kvádrom. Je to podobenstvo života v panelákoch – žijeme v navlas rovnakých domoch a bytoch, ale pritom sme každý iný. Rovnako je to aj pri Mužovi s klietkou – medzi figúrou a klietkou je napätie, ktoré sa násobí aj tým, že nie je celkom jasné, či muž klietku iba nesie, alebo je aj jej súčasťou.
A kde má divák hľadať konflikt v obraze Čepiec z roku 1979? Prikrývka ženskej hlavy pôsobí neskutočne precízne, vymaľovaná do posledného detailu, akoby bola vskutku paličkovaná…
To je práve ono. Čepiec je hyperrealistický, ale hlava dievky deformovaná. V tom je to napätie! Hľadal som rôzne spôsoby, ako ho zaznamenať.
Vždy vám išlo v obrazoch o človeka?
O človeka a situácie, v ktorých sa nachádza. O pokoru, ľahostajnosť, nerovnosť, úctu i neúctu…
Ako vznikali vaše obrazy? Robili ste si prípravu alebo ste predstupovali rovno pred čisté plátno v očakávaní, že to vytryskne samo?
Kedy ako. Niekedy som si urobil malú kresbičku, inokedy som sa rovno postavil pred plátno a už to išlo.
Na vašich obrazoch prevládajú zemité tóny. Najmä hnedá, žltohnedá, oranžovohnedá, okrová… Podľa čoho ste vyberali farby?
Farba vyšla zo základnej myšlienky. Spojila moje obrazy vedno. Teplé zemité tóny mi boli blízke. Azda to mám už od detstva. Všetko bolo vtedy hnedé – zem, zemiaky i hrady na strope.
Postupne ste do obrazov začali pridávať piesok…
Nielen piesok, aj kadečo iné. Lial som na plátna nitrolak, a potom som na ne sypal, čo bolo poruke. Lak som nechal samovoľne roztekať…
…až sa druhým spoluautorom stala gravitácia.
Aj tak by sa to dalo povedať. Sypké i všelijaké iné materiály som skúšal používať, aby obraz nabral hmotu, nadobudol väčšiu hmotnosť.
Kam ste chodili po inšpiráciu?
Na inšpiráciu neverím! Človek to nosí v sebe. Buď obraz vznikne, alebo nie. Iste, impulz je dôležitý, ale ak v sebe niečo nemáte, tak zo seba obraz aj tak nedostanete. Každý vo svojom vnútri však čosi nosí. Časom sa to objaví, či chcete, alebo nie.
Narážate na potrebu ustavične niečo tvoriť? Aj vás ovládla?
Jednoducho vám to nedá, nič nerobiť.
Obraz ako terapia?
Presne tak. Z pretlaku som sa potreboval vymaľovať. Je to ako súlož, milovanie. Čosi vo vás tlačí a musí von.
Ako rozpoznať dobrý obraz?
To neviem. Je to len pocit. Záleží aj na vás, na divákovi, čo je vám blízke.
Kedy je podľa vás obraz dokončený?
Ani to neviem. Ja si myslím, že obraz má ostať otvorený, aby sa dalo kedykoľvek pokračovať.
Váš priateľ akademický maliar Ľubo Zelina tvrdil, že obraz má byť hotový od prvej čiary. Súhlasíte?
Ľubo bol kamarát, všeličo sme spolu povystrájali. Rozumeli sme si, on bol z Tajova, ja z Tisovca. Bol to dobrý maliar.
Tvrdíte, že obraz je dobrý vtedy, ak sa k nemu dá vrátiť a pokračovať. Nebáli ste sa do obrazu znova vstúpiť? Povedzme, aby ste niečo nepokazili?
Aj to sa mohlo stať. Keď som zbadal, že kazím, prestal som. Je to vec pocitu.
O maliaroch, ktorí nevedeli prestať, kolujú všakovaké príbehy. Českému maliarovi Janovi Zrzavému vraj museli zakázať vstup do Národnej galérie v Prahe, aby už, nadnesene povedané, dal svojim obrazom pokoj…
Legendy boli, sú a budú. Táto historka mi však k Zrzavému nepasuje. Práve on patril k takým umelcom, ktorí obraz nepustili z rúk, kým neboli úplne spokojní. Zrzavý bol vynikajúci maliar a doťahoval svoje diela do dokonalosti, a to aj po technickej stránke.
Ktorých maliarov máte rád vy?
(Po dlhšom zamyslení:) Francisa Bacona – to je veľký maliar. Oslovil ma filozofiou podobnou mojej. Fascinoval ho človek a rôzne situácie, v ktorých sa nachádza. Keď sa pozriete na ktorýkoľvek jeho obraz, uvidíte gejzír energie. Pre mňa sú Baconove oleje ako citové erupcie, výbuchy emócií.
Bacon sa rád vracal do minulosti výtvarného umenia. Inšpirovali ho slávne obrazy a azda najchýrnejšou je jeho štúdia portrétu pápeža Innocenta X., ktorý pôvodne namaľoval Diego Velázquez v roku 1650.
Je to famózne dielo.
Vás zavše tiež inšpirovali slávne obrazy starých majstrov. Na vašej súčasnej výstave v Bratislave si možno pozrieť napríklad obraz Pravdepodobný portrét Jana van Eycka, ktorý odkazuje na Evu zo slávneho oltára v Gente. Čím vás slávni maliari oslovili a prečo ste sa do citácie ich obrazov pustili?
Je to aj trochu pocta maliarom velikánom, ale predovšetkým mi išlo o pretransformovanie toho-ktorého diela do môjho pocitu.
Vráťme sa zo sveta na Slovensko – domov, na miesta, kde sa korene vašich pocitov formovali. Chceli by ste sa ešte naposledy ísť pozrieť do rodného Tisovca?
Už tam nikoho nemám. Tisovec mi však chýba. Mám chalupu v Detvianskej Hute a keď som ešte vládal a chodil tam, kedy-tedy sme vybehli aj do Tisovca. Tisovec som si však priniesol do Bratislavy. K plotu som nasadil tisy a výhľad z nášho domu mám rovno na Holý vrch. Dnes už nie je holý, lež celkom zastavaný, ale stále mi pripomína Hradovú, kopec u nás doma. Do rodného kraja som sa takto prenesene vracal každé ráno – pohľadom cez okno.
Máte pekný, poctivý dom, dýcha z neho úcta k tradíciám, remeslu i ľudovému umeniu.
Ďakujem, aj mne sa páči, veď preto som ho aj kúpil. Navyše je na dobrom mieste, iba pár minút do centra. Som v Bratislave, aj nie. Je to bývalá kúria, má 400 rokov. Dal ju postaviť jeden gróf a slávny vynálezca a vedec Ján Andrej Segner iba neďaleko na riečke Vydrica kedysi robil pokusy so svojím slávnym reaktívnym kolesom.
Múzy tu teda pôsobili odjakživa, pravda? Najprv inšpirovali Segnera, neskôr vás…
V tomto dome sa mieša technika s umením. (úsmev)
Sedíme u vás v predizbe. Na vyšívanom obruse leží starý čipkovaný čepiec, na polici na stene ani vojaci v šíku vyrovnaná zbierka s fortieľom vyrezávaných črpákov, a hneď povedľa visia kravské zvonce rôznych tvarov i veľkostí. Čo pre vás znamená ľudová tvorba?
Milujem všetko, čo je ľudové. ,Pozri na črpák nášho valacha a zasnívaš o Feidiasoch.' Sládkovič to v Detvanovi napísal veľmi trefne.
So štipkou zveličenia by sme azda mohli povedať, že galandovcom sa kedysi v slovenskom výtvarnom umení podarilo poriadne vyvetrať; aj vďaka nim sa do našej kultúry opäť vrátil kontakt so svetovou kultúrou.
Iste, všakovaké svetové vplyvy do človeka prenikajú, ale každý by mal mať v sebe akúsi riečicu – filter, ktorým sa rozhoduje, čo do seba vpustí.
Ide o mieru? Úctu k rodnej zemi? Starým veciam?
Nazdávam sa, že staré veci treba zachovať. Viete, dnes človek dokáže vyrobiť raketu, satelit, ale klinec zo 17. storočia už nie. Všetko je imitácia. Mám rád také veci, v ktorých ľudia nechali svoju stopu – tvorivosť, dôvtip, zručnosť, šikovnosť.
Vás drevo nelákalo? Netúžili ste vyrobiť si vlastnú sochu?
Kdeže, ja som naposledy stružlikal, keď som bol malé chlapča. Mne celkom stačilo plátno a štetce. Nuž a aj s tým som už prestal.
Kedysi ste maľovali často a rád…
Veru, lenže pred rokom a pol som mal porážku. Už sa mi ťažšie rozpráva, vyjadruje. Najsprávnejšie slová mi často prídu na jazyk až dodatočne. No najhoršie je to tackanie sa. Nemôžem chodiť. Kývam sa pri chôdzi ako metronóm. Stále sa bojím, že spadnem. Preto som nevidel ani moju súčasnú výstavu v Mirbachovom paláci, potešili ma však aspoň fotografie z nej.
Výstava je veľmi pekná i monografia, ktorú ste k nej vydali. Navyše Mirbachov palác je v centre hlavného mesta, iba kúsok od vianočných trhov; bol by hriech, keby to ľudia v predvianočný čas počas sviatočnej atmosféry nevyužili. Napokon ohlasy na výstavu sú aj podľa knihy návštev vynikajúce. Najmä turisti z cudziny sú z vašich obrazov nesmierne prekvapení a nadšení…
Ďakujem.
My ďakujeme za rozhovor. Jeho koniec sa pomaly blíži, ak dovolíte, vy ste počas neho neprestajne fajčili. Fajčíte takto vždy?
Doobeda veľa, potom už menej. Dovedna za škatuľku denne. Asi to bude aj podvedomé – aby som to už mal za sebou. Nazdával som sa, že počas nášho rozhovoru mi cigarety pomôžu lepšie sa koncentrovať na vaše otázky.
Odpovedali ste veľmi zaujímavo. Naše čitateľky a čitatelia to bezpochyby ocenia. Zaujala ma však ešte jedna vec – váš zrak, vôbec ste pri listovaní a hľadaní v monografii nepotrebovali okuliare.
Aha, moje oči? Vidím výborne! Zrak je jediné, čo mi slúži. Mám skvelé implantáty šošoviek. Zvládam aj malé písmenká. Pravdu čítam už 50 rokov.
Na záver by som sa rád predsa len ešte spýtal: Stáť pred stojanom s natiahnutým plátnom je pre vás už fyzicky náročné, ale keď sedíte, nechce si vaša ruka aspoň kde-tu zakresliť? Len tak, nezáväzne…
Za stolom? Nie. Ja som robil kedysi všetko postojačky, aj kreslil.
A keď spíte, sníva sa vám, že opäť maľujete?
Poležiačky maľujem, to je pravda. Ale nikdy nie v spánku! Začínam okolo pol tretej nad ránom, keď sa zvyčajne zobudím. Ostanem ležať v posteli, oči zatvorené a maľujem svoje predstavy. Každý deň až do siedmej, kým vstanem na raňajky.
Čo maľujete?
Je to ťažké popísať. Častokrát je to veľmi morbídne, osobné, až intímne. Ale niečo vám prezradím – staré veci nepremaľúvam, všetko sú to celkom nové obrazy!