Prvá šachová akadémia na Slovensku, ktorá ponesie vaše meno, vzniká pri bratislavskej základnej škole na Černyševského ulici. Osobne ste ju v rámci svojej dvojdňovej návštevy Slovenska aj navštívili. Aký bude koncept akadémie a koľko podobných už funguje vo svete?
V tej škole by mala byť stála šachová výučba. Metodiku osnov na Slovensku do podrobností nepoznám, no viem, že máte bohaté šachové skúsenosti. Pravdaže, byť pedagógom na takejto akadémii si vyžaduje kvalifikáciu a mnoho rokov práce s deťmi. Ak by vznikali otázky, rád poradím. Celkový počet akadémií vám už ani nepoviem, možno niekoľko stoviek. Prvú sme založili v Rusku, prvú zahraničnú v Nemecku, ďalšie vo Švédsku, Švajčiarsku, v Turecku… V súčasnosti tie školy navzájom hrávajú internetové šachové turnaje, vlani sa uskutočnili medzi tímami Nemecka, Francúzska, USA, Číny a Ruska. Máme však v úmysle usporadúvať aj živé podujatia, kde by mali aj učitelia možnosť zoznámiť sa, zbierať metodické poznatky, učiť sa nové prístupy.
Čo by ste odkázali mladým šachistom, ktorí majú ambíciu stať sa majstrami sveta?
Želám veľa úspechov… (Smiech) Samozrejme, na to, aby sa niekto uplatnil v šachovom svete, musí na sebe veľmi, veľmi tvrdo pracovať. Pre mladých šachistov je tiež dôležité, aby pochopili, že okrem psychickej si musia udržiavať aj dobrú fyzickú kondíciu, teda mať aj primeranú športovú prípravu. Pretože šachová partia trvá nezriedka aj päť hodín. A na to, aby ste počas nej dokázali vyvíjať neustálu intenzívnu mozgovú činnosť, musíte mať nielen výkonný nervový systém, ale aj fyzickú zdatnosť.
To je teda váš odkaz pre tých, ktorí šach nepovažujú za šport, ale iba za nejakú „salónnu hru“?
Áno, ľudia, ktorí si o šachu myslia, že je to iba nejaká zábavka, sú v podstate negramotní. Pre ich informáciu poviem, že v Spojených štátoch – ak ma pamäť neklame, konkrétne v Pensylvánii – pred časom uskutočnili štúdiu, v ktorej sa porovnávali straty energie pri majstrovskej šachovej partii a v zápase v americkom futbale, čo je, určite súhlasíte, fyzicky mimoriadne náročný šport. Vedci, ktorí výskum robili, zostali napokon veľmi prekvapení, pretože zistili, že vrcholoví šachisti vydávajú zo seba takmer toľko energie ako futbalisti. Obe hodnoty boli naozaj blízke, porovnateľné.
Kto priviedol k šachu vás? Prečo ste ho vôbec začali hrať? A čo pre vás šach znamená?
Môj otec bol milovníkom šachu. Zasvätil ma do neho, keď som mal štyri a pol roka. To je, myslím si, výborný vek pre začiatok. Dodnes som mu za to vďačný. Šach mimoriadne ovplyvnil celý môj život. Nie je to iba šport, nie nadarmo sa hovorí, že šach je spojením športu, umenia a vedy. Je to geniálny vynález, ktorý nám darovali naši predkovia z dávnoveku. Pravdepodobne ide o jedinú hru, ktorá prežila tisícročia a hrá sa dodnes.
Ako sa vám páči na Slovensku? Chodievate sem často?
Chodím k vám veľmi rád, aj keď nie často. Bol som tu však už viackrát. Rovnako ako v bývalom Československu. Svoj prvý medzinárodný turnaj som vyhral v moravskom Třinci, nikdy na to nezabudnem. Som poctený, že moja terajšia návšteva Bratislavy je spojená aj so štartom novej zaujímavej tradície vianočných šachových turnajov, ktorú sa podujal založiť predseda vášho parlamentu. Zdá sa, že tieto Vianoce budú mimoriadne, keďže sme odohrali prvý ročník. V mnohých krajinách sa Vianoce či Nový rok vítajú šachovým turnajom, teší ma, že teraz sa k nim pridá aj vaša metropola.
Pripomeňme si spolu niektoré kľúčové momenty vašej šachovej kariéry. Prvý titul majstra sveta ste v roku 1975 získali tak trochu zvláštne. Váš súper a úradujúci svetový šampión, kontroverzný Američan Robert Fischer na obhajobu šachovej koruny nenastúpil. Preto vás za víťaza vyhlásili bez boja. Priali ste si vtedy hrať a verili ste vo svoje víťazstvo?
Pravdaže, na zápas s Bobbym Fischerom som sa veľmi poctivo a seriózne pripravoval. Myslím si, že som mal aj slušné šance na výhru. Bol som od neho výrazne mladší, vekový rozdiel medzi nami bol osem rokov, čo v šachu, rovnako ako v každom inom športe, veľa znamená. Na druhej strane, zďaleka som nemal také skúsenosti ako Fischer. Žiaľ, on na zápas neprišiel. Takže o tom zápase môžeme hovoriť len v teoretickej rovine. Už sa nikdy nedozvieme, ako by to dopadlo.
Dvakrát ste potom titul obhájili proti Viktorovi Korčnému, v roku 1978 vo filipínskom Baguio a o tri roky neskôr v severotalianskom Merane. Najmä o prvom zápase sa rozprávajú legendy. Vládlo tam naozaj také psychické napätie, ako sa to podávalo v médiách?
Určite, to napätie tam bolo vskutku reálne. Na filipínsky zápas dohliadalo vyše 400 novinárov z celého sveta. Inak, na budúci rok si pripomenieme 40. výročie toho duelu. Myslel som si, že dávno upadol do zabudnutia. Lenže sami Filipínci vyvinuli iniciatívu, plánujú toto jubileum intenzívne osláviť. Keď bol nedávno na návšteve Ruska filipínsky prezident, zdôraznil, aký tejto udalosti stále pripisujú veľký význam. Už mi aj odovzdal oficiálne pozvanie na návštevu Filipín. Má sa konať v júli, práve v mesiaci, v ktorom sa uskutočnil ten pamätný zápas. A pri tej príležitosti urobia aj oslavu.
Titul ste si napokon podržali aj v roku 1985 v zápase proti Garrimu Kasparovovi. Vtedy, za stavu 5 : 3, sa ho vtedajší predseda FIDE (Svetovej šachovej federácie) Florencio Campomanes rozhodol kvôli neúmernej dĺžke zrušiť. Dôvodom bolo vyčerpanie vás oboch, keďže zápas dosiahol rekordných 48 partií a trval niekoľko mesiacov. Schudli ste vraj pri ňom 18 kíl. Aký je dnes váš názor na Kasparova?
Sme rozdielni, šachovo aj ľudsky, ani po politickej stránke mu nerozumiem. Keď ho však v apríli 2007 v Moskve zatkla polícia, pretože sa zúčastnil na zakázanej demonštrácii proti Putinovi, chcel som ho navštíviť aj vo väzení, hoci ma k nemu napokon nepustili. Bol som totiž presvedčený, že neurobil nič, za čo by mal sedieť. Podporil som ho aj pri kandidatúre na prezidenta šachovej federácie FIDE v roku 2014. Máme rovnaký názor na dianie v šachovom svete. Myslíme si, že jej vedenie urobilo príliš veľa chýb, najmä ak hovoríme o profesionálnom šachu a organizácii svetových šampionátov. Práve preto si myslím, že šéfom FIDE by mal byť šachista, ktorý je zdatný rovnako organizačne, ako aj po športovej stránke. Žiaľ, Kasparov sa ním nestal a súčasné vedenie FIDE nezodpovedá mojej predstave o tom, kto by mal tieto posty zastávať.
Prezradíte, ako slávite Vianoce?
Je to krásny rodinný sviatok, a tak ho slávim aj ja. Klasicky, so živou jedličkou, pri sviatočnom stole. My Rusi teraz slávime katolícke aj pravoslávne Vianoce, niektorí tak, iní tak. Prevažuje však pravoslávna tradícia, z hľadiska dátumu sviatkov je preto najdôležitejšia noc zo 6. na 7. januára. Vtedy ich budeme sláviť aj s mojou rodinou.
A aké je vaše sviatočné menu?
Obvykle je to vianočná hus. A šalát zvaný Olivier, ktorý je paradoxne vo všetkých krajinách s výnimkou Ruska známy ako ruský šalát. Pretože keď ruský autor receptu zomrel, jeho rodina sa vysťahovala do cudziny a tam ho rozšírila. Šalát je vynikajúci, svieži a robí sa v mnohých variáciách. Základom sú zemiaky, cibuľa a hrášok s karotkou, ale niekto doň pridáva aj varené vajíčka, najemno nakrájané kúsky mäsa, krevety či kaviár. A keďže som sa narodil pod Uralom, máme u nás aj takú uralskú, respektíve sibírsku tradíciu, na sviatky si pripravujeme pelmene.
Aj darčeky už máte pripravené? Či nejaké nakúpite aj teraz na Slovensku?
Nie, na to by nezostal čas, môj bratislavský program je dosť napätý. Ale čo sa darčekov týka, už máme aj tak všetko pripravené. Nakupovali sme u nás. Ostatné už neprezradím, nebolo by to prekvapenie.
Anatolij Jevgenievič Karpov (66)
Ruský šachový veľmajster, viacnásobný svetový šampión, držiteľ deviatich šachových Oscarov. Narodil sa v uralskom mestečku Zlatoust. Prvé domáce úspechy zaznamenal ako deväťročný v Leningrade (dnes Petrohrad), v rovnakom veku získal ako šachista prvú výkonnostnú triedu. V roku 1969 sa ako 18-ročný stal juniorským majstrom sveta, o rok neskôr najmladším medzinárodným veľmajstrom. Titul majstra sveta držal v rokoch 1975 až 1985 a potom v rokoch 1993 až 1999. Stratil ho až v opakovanom zápase s Garrim Kasparovom, ktorý sa konal v Moskve a skončil víťazstvom Kasparova v pomere 13 : 11. Svojho veľkého rivala opäť vyzval v odvetnom zápase, ktorý sa konal v Seville v roku 1987. V ňom sa mu síce podarilo remizovať 12 : 12, no uplatnilo sa pravidlo, ktoré titul v takomto prípade ponechalo vládnucemu šampiónovi. Je najúspešnejším šachistom histórie, čo sa týka počtu víťazných „veľkých“ turnajov, vyhral ich vyše 70. V súčasnosti sa venuje politike, je poslancom ruskej Štátnej dumy. Má aj množstvo iných aktivít, prednáša na viacerých univerzitách, venuje sa teórii šachu. Je ženatý, má syna Anatolija a dcéru Sofiu.