Generálmajor Emil Boček: So strachom sa nemôžete vybrať bojovať za slobodu vlasti

, 30.12.2017 07:00

Koncom roku 1939 tajne zmizol z domu. Dva mesiace pred sedemnástymi narodeninami utiekol s cieľom bojovať za slobodu proti nacistom. Generálmajor Emil Boček, vo veku 94 rokov posledný žijúci československý pilot britského Kráľovského letectva z obdobia druhej svetovej vojny v Česku, hovorí, že vypočul výzvu starých legionárov. Tí prízvukovali, že nemožno dopustiť, aby zanikla republika, o vznik ktorej sa zaslúžili. "Zdôrazňovali, že prišiel čas, keď mladí musia zabojovať o existenciu vlasti,“ spomína na obdobie, keď si nacisti vybrali ako prvý terč spoločnú krajinu Čechov a Slovákov. Zápas za slobodu bol pre neho výzvou v mene oboch národov.

Keď Emil Boček v lete 2016 navštívil Londýn,...
Keď Emil Boček v lete 2016 navštívil Londýn, zalietal si po dlhých desaťročiach znovu na stroji Spitfire, s ktorým lietal ako pilot britského Kráľovského letectva.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: SITA/AP

Kedy ste začali mať strach, že Adolf Hitler napadne Československo?

Hovorilo sa, že to jedného dňa príde, ale nevedelo sa kedy.

Boli ste vtedy ešte len školák…

…už nie v období, keď Nemci vtrhli do našej republiky. Po štvrtom ročníku meštianskej školy som bol asi štrnásť dní doma a matka mi povedala, že ma nebude živiť, poslala ma nájsť si prácu. Otec bol už mŕtvy, pochádzal som z ôsmich detí, takže každá koruna sa v rodine zišla.

Kde ste sa zamestnali?

Začal som sa učiť za strojného zámočníka, majster ma našťastie prijal za učňa. Po polroku mi povedal, že keby vedel, že som mal na vysvedčení dvojku zo správania, tak by ma nezobral, ale zrejme žartoval, lebo hovoril, že bol spokojný s mojou prácou. Po dvoch rokoch, čo som uňho robil, prišli nacisti. V roku 1939 nastal zlom v mojom živote.

Matka mi povedala, že ma nebude živiť, poslala ma nájsť si prácu. Otec bol už mŕtvy, pochádzal som z ôsmich detí, takže každá koruna sa v rodine zišla.

Čo ste sa rozhodli spraviť?

Išiel som za najstarším bratom. Oznámil som mu, že treba odísť. Starí legionári totiž zdôrazňovali, že prišiel čas, keď mladí musia zabojovať o existenciu vlasti. Vraveli, že nemožno dopustiť, aby zanikla republika, o vznik ktorej sa zaslúžili. Brat reagoval, že mi povie, kedy sa poberieme, že mám vyčkať. Lenže ja som nastúpil do vlaku, tvrdil som, že idem na víkend lyžovať do Jeseníkov. Bolo to v piatok, v pondelok sa išla vydávať moja sestra. Z domu som ušiel tajne s kamarátom Bořivojom.

Bez obáv, čo zlé vás môže stretnúť?

Necítil som strach, pretože som si vždy hovoril, že mňa nič zlé nestretne a, naopak, že zlé striehne na druhého. A navyše so strachom sa nemôžete vybrať bojovať za slobodu milovanej vlasti.

Kam vás vlak odviezol?

Dostali sme sa do Hodonína, kde sme prenocovali. Druhý deň nás previedli cez moravsko-slovenské pomedzie do Trenčína. Nakoniec sme vlakom cestovali z Bratislavy do Budapešti. Vyhľadali sme francúzsky konzulát. Odfotili nás a potom ubytovali u 82-ročnej starenky. Po viac ako týždni sme desiati odcestovali do Szegedu. Organizovali to Francúzi. Prespali sme v reštaurácii, čakali sme na druhú skupinku. Lenže mužov z nej chytili a prišli si aj po nás. Po dvoch nás zviazali a odviedli.

Kam?

Do väzenia v Szegede. Po týždni nás presunuli do kriminálu v Budapešti. Mňa strčili medzi mladistvých trestancov. Našťastie nám Francúzi posielali jedlo aj peniaze. Na vychádzkach na dvore som sa pri plote vídaval so staršími Čechoslovákmi. Podarilo sa mi presvedčiť bacharov, že už mám osemnásť rokov, tak ma preradili k dospelým. Čakali sme, kedy nás vyhostia. Pri Senci nás odovzdávali slovenským colníkom. Dvaja išli vyjednávať, aby nás pustili, chceli sme ich podplatiť. Chvalabohu, podarilo sa mi ujsť. Cestou som musel prebrodiť rieku, ocitol som sa až po hruď vo vode. Premočený som v mraze rýchlo išiel do dediny, ktorá sa volala Tót-Megyer (v súčasnosti je to Palárikovo, pozn. red.). U jedného pána som si mohol usušiť oblečenie, dal mi horúcu polievku s chlebom. Keď prišla jeho žena, nedovolila mi prenocovať, márne som prosil, aby som sa vyspal na povale. Musel som počkať do skorého rána za hromadou nepálených tehál, potom som si kúpil lístok na vlak do Budapešti, kam som sa dostal po presadnutí v Komárne.

Emil Boček na archívnej fotke z čias druhej...
Emil Boček na archívnej fotke z čias druhej svetovej vojny.
(Kliknutím na obrázok zväčši, otvoriť v novom okne)
Autor: Archív E.B.

Čo nasledovalo po návrate do maďarskej metropoly?

Od Francúzov som mal ešte stále dosť peňazí, tak som si kúpil hodinky a kompas. V Budapešti som sa chcel dostať znovu na francúzsky konzulát, ale budovu strážil maďarský policajt. Okolo neho sa nedalo vojsť, zase by som skončil za mrežami. Musel som sa spoliehať, že príde deň, keď nastane chvíľa, že aspoň chvíľu nikto nebude strážiť pred konzulátom.

Dočkali ste sa?

Nakoniec áno. Najprv som si však potreboval nájsť nocľah. Zašiel som za tou starou paňou, u ktorej som predtým býval. Lenže keď ma zbadala, zalomila rukami, chytala sa za hlavu a lamentovala, že ju zatvoria, keby ma u seba prichýlila. Nejakí ľudia v dome mi poradili, kde inde by som mohol prespávať. Keď som jedného dňa opakovane išiel ku konzulátu, stále tam stál policajt. Dal som si obed oproti v reštaurácii. Zastavilo auto, volali toho policajta, využil som chvíľku jeho nepozornosti a prešmykol som sa k Francúzom.

Každý dostal päť nábojov. Dali nám pušky z 19. storočia, ktoré sa nabíjali na jeden náboj.

Aké vám dali inštrukcie?

Povedali mi adresu bytu na prvom poschodí v jednom obytnom dome v Budapešti, kam mám ísť, pričom som si to nesmel zapísať, ale kvôli bezpečnosti jedine si zapamätať. Dorozumel som sa potom, až keď do bytu prišiel piaty či šiesty člen rodiny, ktorý našťastie rozprával po slovensky. Ostatní hovorili po maďarsky a nemecky, čomu som nerozumel. Došiel tam ešte jeden československý podplukovník, ktorý ovládal maďarčinu, potom sme cestovali smerom na juh.

Čiže išlo o pokus prekročiť hranice s Juhosláviou?

Áno. Z auta sme si nakoniec presadli na konský povoz, ktorý nás doviezol do pohraničnej oblasti, kde nás mal vyzdvihnúť prevádzač. Lenže neprišiel. Kočiš nám povedal, že chôdzou je Juhoslávia vzdialená zhruba pol hodiny. Mal som kompas, takže sme mohli pokračovať peši. Došli sme k hraniciam, podliezli sme ostnatý drôt a ocitli sme sa v Juhoslávii.

Potom pokračoval presun už bez problémov?

Dostali sme sa na vojenské veliteľstvo, kde rozhodli, že nás prevezú do Belehradu. Postupne sa vytvorila skupina približne 50 mužov, mali sme odcestovať do Bejrútu. Stalo sa – cez Solún do Carihradu, odkiaľ sme sa preplavili cez Bospor a ocitli sme sa v Bejrúte, kde nás ubytovali v kasárňach francúzskej Cudzineckej légie. Potom sme sa na lodi dostali do Alexandrie a následne v apríli 1940 do Marseille, čiže konečne do Francúzska.

Čo nasledovalo?

Podpísal som prihlášku do Cudzineckej légie. Bolo to už v období, keď nacistické Nemecko vstúpilo do vojny proti Francúzsku. Nachádzal som sa v Agde, kde v roku 1940, ako isto viete, došlo po vypuknutí druhej svetovej vojny k obnoveniu československej armády. Ako telefonistu ma pridelili k pluku, odvelili nás na front. Nečakalo nás nič dobré. Nacistické vojsko napredovalo, každý deň sme ustupovali veľa kilometrov.

Je smutne známe, že Francúzsko bolo slabo pripravené na útok Hitlera.

Každý dostal päť nábojov. Dali nám pušky z 19. storočia, ktoré sa nabíjali na jeden náboj. Hrôza hrôzostrašná. Po ústupe sme sa ocitli na juhu krajiny. Francúzi nás odzbrojili, novou vidinou československých vojakov sa stala Británia. Keď sa vytvoril konvoj, plavili sme sa cez Gibraltár smerom na západ – akoby do Ameriky, pretože sme sa potrebovali vyhnúť nemeckým ponorkám. Po zmene kurzu sme zakotvili v Liverpoole, čiže v Anglicku. Bolo to v polovici júla 1940. Vlakom sme sa dostali do Cholmondeley, kde sa nachádzal stanový tábor československých dobrovoľníkov. Nevedel som vtedy ani slovo po anglicky, po rokoch sa vždy zasmejem, ako som smiešne mylne chápal nápisy vo vozňoch, keď sme cestovali z Liverpoolu.

Čo ste nepochopili?

Na dverách boli nápisy smoking a no smoking, čiže označenie, kde sa môže a nemôže fajčiť. Myslel som si, že prvý nápis povoľuje usadiť sa len ľuďom v smokingu a druhý je určený pre obyčajne oblečených…

Čo vás čakalo v Cholmondeley?

Tam robili nábor k letectvu. Hľadali automechanikov. Prihlásil som sa, lebo som o tom niečo vedel, technika mi bola blízka. Zvládol som skúšky, prijali ma k letectvu. Vo výcviku nás bolo päťdesiat, kurz trval štyri mesiace. Desať zostalo ešte o dva mesiace dlhšie, bol som medzi nimi, stali sme sa mechanikmi prvej triedy. Pridelili ma k 312. českos­lovenskej stíhacej peruti. Menil som pôsobenie na rôznych letiskách. Mojím snom však bolo lietať, nezostať mechanikom na zemi. Ešte keď som chodil do školy a mali sme ručné práce, tak som robil jedine lietadlá.

Nemusíte o mne písať ako o hrdinovi, pretože som považoval za svoju povinnosť postaviť sa proti zlu, ktoré stelesňoval Hitlerov nacizmus.

Ako sa vám podarilo splniť si túto túžbu?

Musím začať od iného príbehu. Môj najlepší kamarát, s ktorým som v Anglicku strávil takmer všetky povolené vychádzky, išiel k letectvu, tak sme si sadli do krčmy. Spoločnosť nám robili dve Angličanky. Boli sme v samoobslužnom bare, niesol som k stolu nápoje, keď nejaký anglický dôstojník vyslovil nadávky na adresu Čechoslovákov. Položil som poháre na náš stôl. Pristavil som sa pri dôstojníkovi, schmatol som ho za výložky. Opýtal som sa ho, čo to povedal, a skôr ako stihol reagovať, vyfackal som ho na oboch častiach tváre. Privolali na mňa políciu, dostal som šesť dní basy. Keď som sa vrátil, hovorím veliteľovi, že má na výber – buď ma zaradí do pilotného výcviku, alebo ma pošle nazad do kriminálu, že tam už nejako pretrpím do konca vojny. Odmietol som naďalej pracovať ako mechanik. Mal som šťastie – veliteľ prikývol na prvú možnosť.

Ako prebiehal kurz?

Základný výcvik spočíval v nalietaní 12 hodín. V júni 1943 ma poslali do Kanady do leteckej školy. Po návrate do Británie som sa ešte učil strieľať na pozemné ciele. Od októbra 1944 som bol pilot v rámci 310. českoslo­venskej stíhacej perute. Mám za sebou 26 operačných letov, štatisticky to časovo vyšlo na 73 hodín a 50 minút.

Ako si spomínate na prvý let v bojovej akcii?

Sprevádzal som s ďalšími pilotmi dvanásť bombardérov, ktoré útočili na Nemcov na holandskom ostrove Walcheren. Veliteľ pred odletom opakovane zdôrazňoval, že nikto sa nesmie odčleniť od leteckej jednotky, pretože v opačnom prípade ho nepriateľ veľmi ľahko zostrelí. Lenže keď som ako začiatočník v prvom bojovom nasadení uvidel paľbu nacistickej protileteckej obrany, tak som sa od perute odtiahol. Po dokončení bombardovania som sa zase zaradil a leteli sme naspäť do Anglicka. Hovoril som si, že keď pristaneme, veliteľ si ma zavolá a poriadne ma zotrie… Nikto si ma však nezavolal. Dozvedel som sa, že je to údel každého pilota, ktorý letel prvýkrát. Treba najprv raz zažiť, o čom to je v ostrej akcii, chápete ma… Naďalej som potom sprevádzal bombardéry a ešte aj lietadlá s parašutistami.

Návrat domov: na jednej strane radosť z víťazstva vo vojne, na druhej strane nepochybne napätie, či nájdete matku nažive, veď ste sa nevideli takmer šesť rokov.

Keď som prišiel domov, klopal som na dvere. Mama sa pýtala, kto tam je. Povedal som, že ja. Lenže podľa hlasu ma už nespoznala. Vravím, že to som ja, Emil, tvoj syn. Otvorila a tiekli jej slzy. Samozrejme, že nebola rada, že som koncom roku 1939 zdúchol bez rozlúčenia, ale pochopila ma. A nemusíte o mne písať ako o hrdinovi, pretože som považoval za svoju povinnosť postaviť sa proti zlu, ktorú stelesňoval Hitlerov nacizmus.

Vojnový veterán Emil Boček

  • Narodil sa 25. februára 1923 v Brne v mestskej časti Tuřany. Mal len 16 rokov, keď emigroval, aby sa zapojil do zahraničného odboja.
  • Najprv sa dostal z Európy do Bejrútu a stadiaľ do Francúzska. Po jeho kapitulácii odišiel do Británie, kde bol najprv automechanikom v armáde, potom absolvoval výcvik pilota do československej stíhacej perute britského Kráľovského letectva (Royal Air Force).
  • Po skončení vojny sa vrátil do obnoveného Československa. V marci 1946 odišiel z armády, robil opravára motocyklov a potom bol sústružník.
  • V októbri 2010 bol ocenený najvyšším českým štátnym vyznamenaním Radom Bieleho leva. V máji tohto roku ho prezident Miloš Zeman povýšil do hodnosti generálmajora.

Pán generál, dovoľte poďakovať sa vám

Emil Boček poskytol rozhovor Pravde v kaviarni pražského hotela. Po skončení interview náhodne prechádzal okolo mladý muž v bielom odeve. Zamieril k vojnovému veteránovi. Predstavil sa ako kuchár. "Pán generál, dovoľte mi podať vám ruku, dovoľte mi poďakovať sa vám za všetko, čo ste vykonali pre našu milovanú vlasť. Ďakujem!“ Pán Boček ťažko skrýval dojatie, a preto reagoval iba stručne: "Ďakujem…“ Keď kuchár odišiel, povedal, že takéto slová ho neopísateľne potešia, keď ich vysloví mladý človek, pre ktorého sú hrôzy vojny niečím osobne úplne neznámym.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#RAF #Nacisti #Emil Boček #Československo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk