Bibiana Krajníková: Ak je človek užitočný, je aj šťastný

, 28.12.2017 06:00
web-deti-majer
Bibiana Krajníková je riaditeľka školy v Gelnici, so svojimi žiakmi vyhrala dvakrát po sebe súťaž Hovorme o jedle. Autor: ,

Bibiana Krajníková, učiteľka z Gelnice, je medzi pedagógmi neprehliadnuteľná. V malom okresnom mestečku je ešte len tretí rok riaditeľkou školy, ale "jej“ deti a učiteľky vyhrali dva razy po sebe celoslovenskú súťaž Hovorme o jedle. Komenský by mal z Krajníkovej radosť. Učí deti nespoliehať sa v živote na šťastie, rozvíja ich praktické zručnosti, aby sa v dravej existenčnej rieke nestali bezmocnou slamkou. Zo školy odchádzajú dospievajúce deti s presvedčením, že môžu byť užitočné v každej oblasti.

Počas adventu ohlasujú na vašej škole začiatok a koniec vyučovacích hodín príjemné vianočné melódie. Ako vám zišlo na um nahradiť strohé zvonenie piesňami a takto jednoducho navodiť pohodu v triedach?

Žijeme veľmi rýchlo, na emócie takmer nemáme čas. Do školy by mali deti chodiť s radosťou, preto sa im usilujeme vytvoriť príjemné prostredie.

Vari každé druhé dievča túži byť učiteľkou. Ako ste sa ňou stali? Pochádzate z učiteľskej rodiny?

Áno, mamka bola učiteľka. Od nej som odkukala veľa grifov, ako robiť s deťmi, ale pravdupovediac, pôvodne som netúžila byť učiteľkou. Z detstva si pamätám, že mama sa vracala domov nervózna. Vybila si energiu v škole a na nás troch súrodencov už jej veľa nemala. Časom som zmenila rozhodnutie. Jedna vec bola, že som učiteľskú profesiu videla zblízka, ale ľudsky rozumieť deťom som sa naučila od babičky, ktorá vôbec nebola učiteľkou. Jej univerzitou bol život a dobrá charakterová výbava – dobrotivosť, ústretovosť a celkom určite veľká húževnatosť.

Z čoho vyplývala?

S odstupom času sa zdá, že z prirodzeného chodu jej života, zo snahy nepoddať sa nepriaznivým okolnostiam. Babička mala moju mamu s "potočným“ – karpatským Nemcom. Narodila sa jej v roku 1945 do dramatických povojnových čias. Život ju bil a ona mu vzdorovala prácou, robila nepretržite 44 rokov. Keď bola upratovačkou v zdravotnom stredisku, často som ju navštevovala, vtedy som zatúžila byť detskou lekárkou. Chcela som ľuďom vracať zdravie, čo je veľmi blízke poslaniu učiteľa. Ľudské telo vyliečite len vtedy, keď vyliečite dušu a učiteľ má možnosť láskať a formovať detskú dušu – ak je smutná, môže ju pohladiť, navodiť pocit sebadôvery, optimizmu.

Aká je vaša aprobácia?

Jedna až štyri, čo znamená, že učím všetky predmety v prvej až štvrtej triede a potom angličtina.

Takáto všestranná výbava je pre učiteľa dobrá, nie?

Áno, od samého začiatku je to mravčia práca, ale na druhej strane je úžasné, ako z človiečika deň za dňom tvarujete jedinečnú osobnosť. Prvý stupeň dáva väčší priestor na prácu s deťmi, ako keď odučíte v triede len jednu vyučovaciu hodinu. Keď pracujete s deťmi nepretržite, prichádzate na to, čo všetko ich trápi. Učiteľ musí byť vnímavý, lebo deti berú všetko veľmi, naozaj veľmi vážne.

Prežili ste celý život na Spiši?

Nie. Istý čas som pracovala v Košiciach ako vychovávateľka, potom sme sa presťahovali s manželom a trojročnou dcérou do Gelnice. Učila som na vidieckych školách v Mníšku nad Hnilcom, v Kluknave, neskôr v Nálepkove. Súčasťou kluknavskej "základky“ bola školička v Richnave, kde som jedenásť rokov učila deti z rómskej osady. Bola to veľká škola života – pre mňa aj richnavské deti, ktoré získavali prvý kontakt s iným svetom, ako je ten, čo poznali v osade.

Ako sa s malými osadníkmi pracovalo?

Učiteľsky vždy vynachádzavo. Tí, čo tu žijú, si povedia, že si vymýšľam, a tí, čo iba z diaľky cez médiá sledujú život na vidieku so silnou rómskou populáciou, možno tiež. Skrátka, niektorí ma pochopia, niektorí nie. Som si však istá, že šesťročné deti, ktoré som učila, posilnili vo mne ľudskosť. Dnes niektorí mladí ľudia predchnutí ideou humanizmu idú na ďaleké misie do Afriky či Južnej Ameriky. Nemusia odchádzať niekde ďaleko, môžu zostať a pracovať na Slovensku. Oných jedenásť rokov bolo ťažkých, náročných, ale obohacujúcich. Stretla som sa s veľkou chudobou, biedou, nedostatkom. Deti som musela učiť základné veci, aby sa vedeli zapojiť do života spoločnosti. Naučila som ich rozprávať po slovensky, dobre sa správať a ony ma odmeňovali úsmevom, dobrým výkonom v škole, svojím neopakovateľným čarom. Práca s rómskymi deťmi učí empatii, asertivite, o tom som presvedčená.

Zdá sa, akoby richnavská školička bola ružovým sadom mladej nadšenej učiteľky.

Ale to vôbec nie. Zažila som tu rôzne situácie. Neraz sa stalo, že do školy prišiel podgurážený rómsky rodič, ktorý naliehal, aby dieťa šlo domov pomáhať. Musela som mu pekne-krásne vysvetliť, že žiačik má ešte vyučovanie. Vždy, keď vznikal konflikt, začínala som ho riešiť dobrou správou o dieťati, tým sme sa mohli posunúť ďalej. V Richnave som sa naučila a pochopila, že tento prístup platí na všetkých rodičov a na všetky deti. V každom z nás drieme niečo dobré a keď objavíte dobrú silnú stránku, viete aj najväčší problém zvládnuť. Učiteľ musí hľadať v malom i vo veľkom človeku dobré veci, vtedy mení svet k lepšiemu.

Pedagogická prax vás priviedla aj do Nálepkova. Aké to bolo učiť na škole, kde ste sama kedysi chodili do školy?

V Nálepkove som robila jedno funkčné obdobie riaditeľku. Bola to zvláštna situácia nielen tým, že školu navštevovalo 80 percent rómskych detí, ale učila tu kedysi moja mama a učiteľky, ktoré učili mňa. Cítila som ich podporu, to bolo aj pre moju osobnú pohodu veľmi dôležité.

Zdanlivo sú všetky školy rovnaké, a predsa je každá iná. S akým zámerom ste prišli do Gelnice?

S rovnakým ako na iné školy. Vychovať deti s dobrým základom do života. Ako riaditeľka mám jednu povinnosť navyše: vybudovať dobrý učiteľský tím, stávam sa manažérkou. V porovnaní s Nálepkovom alebo Kluknavou máme v Gelnici menej detí, čo súvisí so skladbou populácie, na spišskom vidieku sa rodí viac detí, rómskych predovšetkým. Tých je v Gelnici menej, zhruba jedna pätina zo všetkých žiakov školy. Bez ohľadu na to sa držím princípu, že každý sa narodí preto, aby niečo užitočné na tomto svete urobil. Zo všetkých detí nebudú profesori, ale Slovensko dnes potrebuje kvalifikovaných robotníkov, ľudí, ktorí vedia robiť so zvieratami, nie je im cudzia manuálna práca. Chceme pripraviť pre Gelnicu, Spiš, Slovensko jedných aj druhých.

Gelnica je bývalé kráľovské, donedávna najmä banícke mesto. Do roku 1989 sa tu nežilo najhoršie. Prebralo sa mesto z transformač­ného šoku?

Učitelia posudzujú kvalitu života spoločnosti podľa detí. Z 522 školákov našej školy je 72 zo sociálne znevýhodneného prostredia. Mnohé z rómskych detí sú z rodín, ktoré už netrpia biedou. Žijú na sídlisku, rodičia pracujú, začlenili sa do normálneho spoločenského života. Zachovávajú si svoju reč, zvyky, ale nie sú to deti z okraja spoločnosti. To je obrovský rozdiel oproti vidieku. Oveľa ťažšie to majú deti, ktoré žijú v osadách – miestach koncentrovanej chudoby. Nemajú tam žiadny pozitívny vzor, rodičia väčšinou nepracujú, mocú sa v bludnom kruhu.

Ako z neho von?

Nemáme v rukách žiaden čarovný prútik. Deti na prvom stupni sú úžasné, keď prídu do školy, ocitnú sa odrazu v príjemnom prostredí. Vtedy nastáva malý zázrak. Uveria, že môžu zmeniť svoj život. Na druhom stupni však nastáva zmena. Klesá záujem o vzdelanie, rozširuje sa záškoláctvo.

Prečo?

Dôvodov je veľa. Prvým je, že väčšie deti v rodine preberajú určitú zodpovednosť za mladších súrodencov, prestanú sa učiť. Po druhé, hľadajú samy seba, a v deprimujúcom prostredí biedy začnú mať pocit, že sa mu musia prispôsobiť, že nemajú nárok na lepší život. To musíme zmeniť, je to výzva, aby sme prejavili skutočnú ľudskosť.

Škola vyslobodzuje ľudí tým, že im poskytne vzdelanie. Deti naučí čítať, písať, počítať, pracovať s počítačom. Stačí to?

Pravdaže nie. Dnes deti ovládajú počítač, ale chýbajú im praktické zručnosti, ktorými vynikali naši rodičia. Tzv. akademické zručnosti sú vynikajúce, ale čo s nimi, ak si neviete vymeniť žiarovku, pribiť klinec na stenu. Bez zručností, ktoré vyžaduje normálny reálny svet, deti neuspejú. Na škole máme sad, fóliovník, bylinkovú záhradu, založili sme krúžok zvaný školská pekáreň. Deti pečú koláče, perníky. Je veľmi obľúbený.

Prečo? Lebo môžu ochutnať dobroty, ktoré si samy pripravili?

Vedomie, že som niečo praktické dokázal urobiť sám, je nesmierne dôležité a treba ho cieľavedome pestovať. Tvrdím, že základná škola je od slova základ, škola s týmto prívlastkom musí dať deťom pevný základ do ďalšieho života. K základu patrí aj vedieť, ako sa zdravo stravovať, odkiaľ si potraviny zadovážiť. V okolí Gelnice je ešte dosť záhrad, v doline sa chová dobytok, deti sa so zvieratami chvalabohu ešte stretnú. Keď človek opúšťa základnú školu, má 15 rokov, je už skoro dospelý a mal by zvládnuť základnú starostlivosť o seba. Čo myslíte, prečo skrachovali klasické detské domovy?

Niečo deťom v nich chýbalo. Ale čo? Viac citu, porozumenia, praktickej prípravy na život?

Osemnásťročným deťom chýbali základné zručnosti pre život. Neboli schopné si zabezpečiť bývanie, nevedeli variť a podobné veci. Toto sa však dá naučiť. Dnes badáme, že sa to potrebujú naučiť vari všetky deti. K životne nevyhnutnému základu patria samozrejme potraviny, umenie dorábať ich aj spracovať, množstvo iných v podstate bežných pracovných návykov a zručností. Sú rovnako dôležité ako učenie. Ak raz nemám návyk, že zošit má byť zabalený, budem ležérny k veciam po celý život. Ak si viem obal urobiť, nemusím ho kupovať, učím sa šetrnosti. Prečo to deti nenaučiť? Ak ich to naučíme, ostane im to na celý život.

Súčasťou gelnickej školy je záhrada. Pestovanie učí disciplíne, základnému technologickému poriadku, rozvíja pocit užitočnosti. Ako ste si udržali praktický zelený predmet, ktorý na mnohých školách zrušili?

Nové časy a zmeny v školstve niektoré staré, ale dobré veci vytesnili na okraj či úplne potlačili. Charakter školy určuje vedenie, tím učiteľov, ich ochota prezliecť sa do pracovného odevu a s deťmi pracovať. Od piateho ročníka učíme predmet Svet práce, ktorý sa zameriava na bežnú starostlivosť o záhradu. Deti sa učia aj o liečivých rastlinách, máme bylinkovú záhradu. Učia sa spoznať bylinky, ich účinky, kde ich nazbierať, ako sušiť a na čo používať. Svet práce pokračuje aj v šiestom ročníku. Deti sú silnejšie a už viac pracujú. Ale aj menšie deti pracujú. Všíma si to a kvituje aj okolie.

Ako?

V Gelnici máme náruživú pestovateľku narcisov pani inžinierku Sakáčovú. V jeseni nám podarovala dvetisíc narcisových cibuliek. Má už dosť rôčkov a menej síl ako kedysi, ale teší sa, že škola pestuje vzťah detí k rastlinám. Naši ôsmaci urobili pred školou obrovský narcisový záhon. Keď na jar rozkvitnú, podarujeme ich Slovenskému Červenému krížu v Gelnici. Bude to náš príspevok na Deň narcisov. Pani Sakáčovú inšpiroval príklad Košíc, ktoré sú mestom dobrovoľníctva. Aj jej zásluhou učíme deti pracovať, starať sa o kvety a rozvíjame v nich aj veľkorysosť. Darujú kvety do veľkej zbierkovej akcie, čím urobia dobrý skutok, ktorý pomôže chorým. Je to najlepší spôsob, ako viesť deti k ľudskosti – príkazmi ani zákazmi ich to nenaučíme.

Držíte sa zásady, ktorú si ctili starí Rimania. Tí vraveli: Verba movent, exempla trahunt – Slová povzbudzujú, príklady tiahnu.

Vzor, príklad, chuť vtiahnuť deti do akcie sú veľmi dôležité. Zapojili sme sa do experimentálneho projektu, ktorý robí združenie Indícia. Jeho podstatou je učiť prírodovedné predmety – biológiu, zemepis, fyziku, chémiu – konštruktivistickým spôsobom, teda objavovaním. Deti samy niečo objavujú a zisťujú. To, čo objavia, ľahšie pochopia a ostane im to na celý život. Naše učiteľky Zuzana Rešitovičová a Eva Grossová takto učia v piatom a šiestom ročníku biológiu a Adela Mervová zasa fyziku. Z 522 žiakov je vyše 70 zo sociálne znevýhodneného prostredia a 43 detí má nejaké problémy pri učení, ide najmä o dyslexiu a dysgrafiu – problémy s čítaním a písaním. Pri vyučovaní dbáme na princíp inklúzie – nikoho nevyčleňujeme, zdôrazňujeme pocit spolupatričnosti, jednoducho súčasťou vyučovania musia byť všetci žiaci s ohľadom na individuálne osobitosti jednotlivcov. A zasa som pri základnej myšlienke – v každom je niečo dobré.

Moderná spoločnosť si cení múdre hlavy. Aký však majú súčasné deti vzťah k fyzickej práci, majú radosť z práce v záhrade?

Nemusí byť každý Mičurin, poľnohospodár, užitočný môže byť aj iným spôsobom. Deti, ktoré žijú v domoch, ešte aký-taký náznak pracovných zručností majú. Šikovné sú aj deti z panelákov, ktoré priťahuje práca s pôdou a rastlinami, prípadne ich k práci v záhradke vedú starí rodičia. Pri takejto práci sa objavuje a rozvíja určitá tvorivosť. Ak dáte niekomu niečo urobiť a on ešte nevie, ako na to, musí začať premýšľať. Buď mu ukážete cestu, alebo ho necháte robiť po svojom. Po čase dieťa zistí, že nemá cenu hrabať lístie proti vetru, ale musí na to prísť samo. Aj pri najjednoduchších prácach sa rozvíja zdravý sedliacky rozum. A ešte niečo.

Čo také?

Komunikačné schopnosti. Pri páraní peria sa kedysi ženičky rozprávali, pri práci vo fóliovníku alebo v sade sa deti tiež rozprávajú. Medzi sebou, s učiteľkou, a ony sa chcú rozprávať, len potrebujú priestor. Keď učíte v triede, kde je 25 detí a nastane šum, musíte ich utíšiť a udržať disciplínu, aby vás počuli, vnímali, premýšľali. Ale vo veľkej záhrade, kde má každý svoj úsek, ktorý má pokopať, pohrabať, pozametať, sú deti vedľa seba a rozprávajú veľmi rady. Aj sa pochvália, aj vyžalujú, stratia ostych, viac sa pýtajú. V triede sa nám páčia metódy, kde sa deti majú pýtať, ale treba ich to učiť. Ale v záhrade, dielni sa správajú deti prirodzenejšie. Považujú to za oddych. Na slovenčine či matematike musia sedieť v lavici, pracovať hlavou, ale svet práce prináša uvoľnenie mysle, nové podnety. Napokon aj my dospelí radi relaxujeme pri práci v záhrade.

Chcú deti fyzicky pracovať?

Hm. Sú deti, ktoré treba presviedčať, aby pracovali, a sú deti, ktoré sa na fyzickú prácu tešia. Ďalšia vec je výdrž a trpezlivosť. Aj tú treba rozvíjať, aj keď sa deťom niekedy veľmi nechce. Škola by však mala naučiť bojovať aj s pohodlnosťou.

Ako vlastne učiť deti húževnatosti, existuje na to recept?

Neexistuje univerzálny návod, každý z nás je jedinečný. Táto otázka mi pripomenula zážitok z detstva. Počas zakáľačky mi babička dávala rozmotávať vyčistené črevá. Kto to skúsil, vie, že to je piplavá práca, ale práve ona ma naučila trpezlivosti. Babička mi totiž povedala: Toto musíš rozmotať, lebo ja už dobre nevidím. Veľmi ma to nebavilo, ale vravela som si: Musím to urobiť, lebo babička už poriadne nevidí. Dôležitá je vnútorná motivácia, vedomie, že niekto moju pomoc potrebuje, alebo poznanie, že to sám chcem. Aby ste zvolili správny prístup, musíte deti poznať a dôverovať im. Ak vám veria, aj vám veľa povedia. Potom ich dokážete motivovať. Pokiaľ vám nebudú dôverovať, zostanú ich trináste komnaty pred vami zamknuté.

Čím vás pred piatimi rokmi zaujala súťaž Hovorme o jedle?

Učila som vtedy v Nálepkove, kde bolo veľa rómskych detí. Čeliac bezvýchodiskovej situácii v osadách som si povedala, že hovoriť o jedle môže byť užitočné. Poľnohospodári rozbehli súťaž s akcentom posilniť sebestačnosť a vzťah ľudí k potravinám, ktoré vyrobili. Začali sme sa s deťmi rozprávať o potravinách, ktoré denne jedia – mlieku, masle, jogurtoch, chlebíku, rožkoch, pýtali sme sa, či by si vedeli upiecť chlebík. Bolo to úplne nenásilné. Zvládnuť potravinovú tému nemožno počas bežného vyučovania. Projekt vás pohltí na 24 hodín denne, uvažujete o ňom aj doma. Moja kolegyňa, matematikárka sa vybrala s ôsmakmi do Veľkého Folkmara, kde jeden stredoškolák choval výstavné kusy hydiny. Z exkurzie sa vrátila nadšená ona aj deti. Mladý Folkmarčan všetkých nadchol chovateľským umením, kŕdľom hydiny, zrazu sa dostali k niečomu, čo by v škole nikdy neuvideli.

Vraví sa, že lepšie je raz vidieť, ako stokrát počuť.

Presne. Niektoré veci počas bežného vyučovania nemožno vysvetliť už aj preto, že sa jednoducho do hodiny nezmestia. Vlani boli naši šiestaci na zemiakovej brigáde. Vrátili sa nadšení. Zrazu si vyskúšali, čo všetko treba so zemiakom urobiť, kým sa dostane na tanier. O súčasných deťoch hovoríme ako o počítačovej generácii. V počítači sa stretajú s virtuálnou realitou. Ony však potrebujú výsledok svojej práce, svojej tvorivosti aj reálne ohmatať. Preto je prax taká dôležitá. Mám synovca vo Švajčiarsku. Tamojšie deti majú na prvom stupni 4 hodiny predmetu, ktorý sa volá textilwerker. Predstavte si, švajčiarske deti štyri hodiny do týždňa šijú, učia sa prišiť gombík, zaštopkať. A my máme jednu hodinu pracovného vyučovania na prvom stupni! No čo za jednu hodinu naučíte 24 detí. Potrebovali by sme aspoň dve hodiny.

Ako prebieha vyučovanie sveta práce?

Kedysi to naprogramovali tak, že v dvoch ročníkoch bolo po pol hodiny, dovedna jedna hodina raz za dva týždne, a to v siedmom a ôsmom ročníku. Organizačne to bolo zle, prínos nulový. My sme to vymysleli tak, že v piatom ročníku majú deti jednu hodinu týždenne, v šiestom takisto, teraz sa k tomu pridala ešte jedna hodina týždenne technickej výchovy. Kedysi sa to volalo dielne. Boli zamerané na prácu s drevom a s kovom. V minulosti šlo o dvojhodinovku, bolo tam viac praktického vyučovania. Teraz majú deti aj učebnice. Najdôležitejšie je však dať priestor konštruktivis­tickému – objaviteľskému prístupu, ktorého je v škole málo. Hovorili sme o počítačovej generácii. Deti hrajú na počítači hry, fiktívne tam niečo robia, dokonca môžu mať svoje virtuálne gazdovstvá, ale robiť v reálnej záhrade a chovať zvieratá v skutočnej maštali je úplne niečo iné. To, čo deti veľmi potrebujú, je vlastná praktická činnosť, len tak sa nadobúda konkrétna zručnosť.

Máte dobrých "konštruktivis­tických“ učiteľov?

Máme. Technické učí pani učiteľka Adela Mervová, správny človek na svojom mieste. Svet práce vedie moja zástupkyňa Alžbeta Sedmáková, absolventka poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Naša výchovná poradkyňa Gabika Theiszová chcela byť vždy záhradníčkou, baví ju to. Svet práce si vyžaduje osobitný prístup. Žiakov treba rozdeliť na skupiny, lebo potrebujete, aby si deti mohli všetko vyskúšať a aby sa mohli rozprávať.

Keď deti dopestujú kvety či zeleninu vlastnými rukami, prináša to viac než len pocit užitočnosti. Zistia, že priestor, o ktorý sa starali, vyzerá lepšie, krajšie.

Tak sa rodí vzťah k miestu, kde žijú. Lokálpatriotizmus, vlastenectvo. V Biblii sa píše „dedičstvo otcov zachovaj nám Pane“, ale k tomu musíme aj my sami priložiť ruky. Projekt Hovorme o jedle vedie k činorodosti. Dá sa ľahko prepojiť s inými projektmi, takými, ako je Zelená škola, Jedlá zmena. Všetky smerujú k tomu podstatnému, a síce, že ak chceme pre budúce generácie zachovať zdravú planétu, musíme sa začať poctivo starať o malý priestor, ktorý obývame. Aby sme jedli zdravé potraviny, musí byť zdravá pôda. To učíme naše deti. V projekte Hovorme o jedle sa súťažilo aj esejami o jedle. Jedno je mať dar reči a literárny talent, ale až keď niečo zažijete na vlastnej koži, viete to aj dobre napísať.

Z vyhodnotenia súťaže o jedle mi utkvela v pamäti esej vašej žiačky Bronky Najvirtovej. Mala prekvapujúco silný sociálny aspekt. Kde ho nadobudla?

Každého z nás formuje prostredie. Súčasťou toho nášho je aj očividná chudoba niektorých žiakov. Bronka Najvirtová si všimla, že niektoré deti nič nemajú, chodia po kontajneroch a vyberajú zvyšky jedál. Jej babička bola učiteľkou a poctivo pracovala s rómskymi žiakmi. Vnučka ide po jej stopách. Nepochybne uplatniť sa v súčasnom svete znamená mať hlboké vedomosti, teoretické aj praktické, ale deti musia mať aj sociálne cítenie. Musíme ho v deťoch prebudiť a upevniť, už len preto, aby nám v domove dôchodcov mal kto podať pohár vody. Chcem, aby sme z detí vychovali dobrých ľudí, potom budeme mať istotu, že nebudú devastovať svoje okolie, a teda planétu ako celok.

Čo vám dalo víťazstvo v súťaži?

Prakticky vzaté, dostali sme šek na vyše tristo eur. Minulý rok sme si kúpili elektrickú piecku a nejaké vybavenie do školskej kuchynky. Hneď to zvýšilo atraktivitu krúžku školská pekáreň. Deti tam rady chodia, páči sa im, keď si niečo uvaria a upečú samy, prestrú si a stolujú. Tam sa učia aj základom etikety, aj si upracú po sebe. Ešte sme dokupovali nejaké sadenice, byliny, teraz za druhú prémiu vymeníme ďalšiu piecku. Potrebujeme vyhrať ešte dvakrát, aby sme mohli úplne zmodernizovať celú kuchynku.

Ako vnímala škola obhajobu majstrovského titulu?

Ako veľký úspech Gelnice. Deti sú od prírody súťaživé, chcú víťaziť. Túžba po víťazstve ich posúva k poctivej práci. Deťom pripomínam, že nič sa neopakuje, ak chceme zvíťaziť, musíme vymyslieť niečo nové, lepšie, krajšie. Keď som sa pred tromi rokmi stala riaditeľkou školy, hneď sme sa zapojili do projektu Hovorme o jedle. Vtedy sme nevyhrali ako škola, ale mali sme ocenené výtvarné a literárne práce. Ďalšie dva roky, keď sme projekt poňali komplexne, sme sa stali najlepšou slovenskou školou. Deťom vravím, že mnohí považujú za najdôležitejšie v živote šťastie. To je omyl. Najdôležitejšia je užitočnosť. Ak je človek užitočný, je aj šťastný. A ja chcem deti naučiť, že užitočné môžu byť v každej oblasti. Nuž a projekt Hovorme o jedle dáva možnosť a priestor byť užitočný.

Bibiana Krajníková

  • Má bohatú takmer tridsaťročnú pedagogickú prax. Pochádza z rodiny učiteľky, pôvodne chcela byť lekárkou, stala sa liečiteľkou detských duší.
  • Učila na vidieckych školách v Mníšku nad Hnilcom, v Kluknave – Richnave, neskôr v Nálepkove, teraz je riaditeľkou ZŠ v Gelnici.
  • Je odborníčkou na pedagogickú prácu s rómskymi deťmi.
  • Jej životným krédom je naučiť deti nespoliehať sa v živote na šťastie, v škole kladie dôraz na rozvoj praktických zručností.
  • Dva razy priviedla ZŠ v Gelnici spolu so zanieteným tímom kolegýň k víťazstvu v celoštátnej súťaži Hovorme o jedle. Škola má vlastný sad, záhradu aj krúžok prípravy jedál.
riaditeľka školy, bibiana krajníková
Autor: Ivan Majerský, Pravda

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#školstvo #rozhovor #pedagóg
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
35,99
Lady Orchidea Color

Lady Orchidea Color

32,99
Perla Ruža Pink

Perla Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk