Kto sa viac "zaslúžil“ o zánik spoločného štátu – Václav Klaus alebo Vladimír Mečiar, vtedajšia česká alebo česko-slovenská politika?
Hlavným aktérom bol nepochybne Václav Klaus a jeho ODS. Vo svete je rozšírený mýtus o tom, že spoločný štát sa rozpadol preto, lebo Slováci sa dožadovali samourčovacieho práva. Tento mýtus má zrejme svoj pôvod v prvej tlačovej besede, ktorú usporiadali Klaus s Mečiarom pri prvej Klausovej štátnej návšteve na Slovensku na dvore Úradu vlády. Bolo tam plno zahraničných novinárov. Na otázku, prečo zanikol spoločný česko-slovenský štát, odpovedal Klaus suverénne v tom zmysle, že Slováci chceli mať svoj štát a on, Klaus, im v tom nechcel brániť. Mečiar na túto odpoveď nepovedal nič. Kto mlčí, ten svedčí. Toto vysvetlenie sa rýchlo rozletelo po svete vo všetkých médiách. A vyzeralo to presvedčivo, vierohodne. Dodnes tento mýtus vo svete prevláda. Slovensko sa odtrhlo od Česka. Značku spoločného štátu si nechali Česi, veď oni iba nebránili Slovákom… Problém je v tom, že to nie je pravda. Česká strana bola na rozdelenie pripravená, veľmi rýchlo sa na českej strane vybudovala pevná hranica, okolkovali sa bankovky a už sa aj tlačili nové české bankovky a razili sa české mince. Na slovenskej strane prebiehal celý tento proces so značným oneskorením.
Spomínate si ešte na moment, keď sa rozpad spoločného štátu stal nezvratným procesom?
Proces sa stal nezvratným až 25. novembra 1992, keď Federálne zhromaždenie prijalo ústavný zákon o zániku česko-slovenskej federácie. Po tomto akte už bolo možné rozdeleniu (nie rozpadu) zabrániť iba nejakým povstaním, celoštátnym odporom. A na to nemal nikto chuť ani vôľu a nebola nijaká organizácia, ktorá by také niečo mohla vykonať. Väčšina občanov na obidvoch stranách bola proti rozdeleniu, ale odporcovia sa zmohli iba na protestné zhromaždenia. Na oboch stranách víťazí volieb používali tzv. salámovú taktiku, išli krok za krokom a stále nechávali veci akoby otvorené. Sľubovali referendum a na to sa mnohí spoliehali, sľubovali, že sa nič nestane, nič sa nezmení, všetko zostane po starom. Z dnešného hľadiska je to už smiešne. Ak sa nič nemalo zmeniť, načo potom delenie? Klaus i Mečiar si uvedomovali, že treba ľudí upokojovať, aby boli pasívni, aby sa nestihli zorganizovať. Vedeli dobre, že ak chcú federáciu rozdeliť, musia to urobiť bez občanov. Na slovenskej strane sa vypúšťali pokusné balóniky: 17. júla 1992 to bola Deklarácia o zvrchovanosti, 1. septembra bola prijatá ústava, v ktorej sa písalo, že vystúpenie zo štátneho celku a vstup do iného štátneho celku sa má uskutočniť referendom. Ústava bola prijatá, platila. Paragraf o referende sa obišiel.
Dalo sa vôbec tomu zabrániť? A malo zmysel tomu brániť?
V dejinách nie je nič nevyhnutné. Dejiny robia ľudia. Ľudia rozdelili spoločný štát a ľudia mohli takému deleniu zabrániť. K rozdeleniu štátu došlo v čase, keď si spoločnosť v Česku i na Slovensku ešte nestihla do svojho správania zakódovať občianske sebavedomie, ešte tu fungovalo vedomie, že strana a vláda sú tu na to, aby rozhodovali. Neviem si predstaviť, že by sa podobným spôsobom uskutočnilo rozdelenie napríklad v Belgicku. Ale u nás, po desaťročiach totality, keď si ľudia plne uvedomovali, že o všetkom rozhoduje strana a vláda kdesi „hore“ a občania sú vyradení z verejného života, politici, ktorých prvoradou úlohou bolo učiť občanov demokratickej politickej kultúre, obetovali demokraciu svojim mocenským záujmom. A občania na to reagovali tak, že si povedali: zase sa rozhoduje kdesi „hore“. Tak to bolo a tak to teda má byť. Demokracia dostala ranu „pod pás“ a spoločnosť sa z toho dlho nedokázala vymaniť. Deficity demokracie, ktoré stále pociťujeme, majú svoj pôvod aj v tomto spôsobe delenia štátu.
V tom čase prišiel predseda českej národnej vlády Petr Pithart s koncepciou „dvojdomčeka“. Mala tom byť akási voľná federácia, možno už do istej miery konfederácia, ale návrh neprešiel. Ako ste túto koncepciu hodnotili vy?
Možností je vždy viac. Rozhodujúce je, aké by bolo rozhodnutie občanov. Ak by občania v referende rozhodli, že chcú zachovať spoločný štát, potom by bolo na politikoch, aby našli formu pre spoločný štát. Klaus a Mečiar boli navzájom nekompatibilní. Ak to nedokázali urobiť víťazi volieb, museli by dať priestor iným politikom, ktorí by našli formu. Klaus stále zdôrazňoval, že on chce iba funkčnú federáciu. Ak by čiastkové republiky vo federácii mali napríklad medzinárodnoprávnu subjektivitu, ako to navrhoval Mečiar, federácia by bola podľa Klausa nefunkčná. Vyzerá to ako samozrejmosť, ale ani to nie je zásadná prekážka. Obidve republiky by však museli svoju medzinárodnoprávnu subjektivitu delegovať na federáciu. Bola by to iba poistka, či skôr rozbuška pre budúcnosť, ale za určitých okolností by to mohlo fungovať. Podstatné teda bolo, či sa víťazi volieb chceli, alebo nechceli dohodnúť na kompromise. Oni sa nechceli.
Prišli ste za tých 25 rokov, ktoré odvtedy uplynuli, na niečo lepšie, čo by bolo vtedy malo úspech v Česku i na Slovensku a udržalo spoločný štát, aj keď v inej, nejakej obnovenej podobe?
Víťazi volieb na oboch brehoch Moravy sa veľmi rýchlo dohodli na tom, že spoločný štát rozdelia. Neuvažovali o alternatívach, nepotrebovali ich, to všetko bola iba hra, ktorá mala upokojiť a vlastne oklamať verejnosť. Ani ODS, ani HZDS nemali vo svojich volebných programoch rozdelenie spoločného štátu. V HZDS takáto možnosť bola až kdesi na piatom mieste, ako akt, keď zlyhajú všetky ďalšie možnosti. Na Slovensku mala v pláne rozdelenie federácie iba SNS, a tá získala necelých 8 percent hlasov, takmer rovnako ako Strana maďarskej koalície. Je jasné, že akékoľvek úvahy a formách, obmenách a štruktúrach spoločného štátu neboli aktuálne.
Aký ste mali názor na ohromnú rýchlosť rozdelenia, ktorú vtedy mnohí kritizovali?
Dlhé roky sa venujem otázke vzniku spoločného štátu Čechov a Slovákov. Viem, aký to bol tvrdý zápas. Na začiatku prvej svetovej vojny predstavoval tento Masarykov plán pre dohodových politikov nereálnu a nerealizovateľnú fantáziu starého, váženého profesora, ale nie program, za ktorý by sa mali postaviť. Dlho trvalo, kým sa tento postoj dohodových politikov zmenil. A nezmenil sa sám od seba. Bola v tom tvrdá práca, húževnatosť a bol to plán, ktorý bol vybojovaný aj krvou českých a slovenských legionárov. Česko-slovenský štát predstavoval pre českú i slovenskú spoločnosť perspektívu ďalšieho rozvoja. Špeciálne to platilo pre spoločnosť slovenskú. Bola to šanca doformovať moderný slovenský národ, šanca vybudovať národné školstvo, kultúru. Po prvýkrát vznikli administratívne hranice Slovenska, potvrdené mierovými zmluvami. A v neposlednom rade tu bol demokratický politický systém, ktorý dal Slovákom po prvýkrát v dejinách možnosť spolurozhodovať o veciach verejných. V porovnaní s tým, čo tento štát znamenal pre oba národy, bolo jeho rozdelenie až zarážajúco rýchle.
Stále sa diskutuje o referende, ktoré sa nekonalo a podľa mnohých sa konať malo. Čo by vyriešil takýto plebiscit za daných okolností?
V porovnaní s tým, čo tento štát znamenal pre oba národy, bolo jeho rozdelenie až zarážajúco rýchle.
Je úplne samozrejmé, že taká dôležitá vec, ako je rozdelenie štátu, sa v demokratických podmienkach musí riešiť referendom. Rozhodnutie rozdeliť štát bez referenda iba ukázalo, že víťazi volieb nie sú demokrati, že demokratické inštitúcie iba využívajú na svoje egoistické ciele, predovšetkým na udržanie si politickej moci. Inak voličom opovrhli. Zdôvodňovali to všelijako, väčšinou však ich argumenty boli chabé. Tvrdili napríklad, že federálne zhromaždenie vzišlo z volieb, má teda mandát od voličov. Mandát malo, ale nie na rozdelenie štátu. Tvrdili, že sa nedala sformulovať otázka. Nebolo nič jednoduchšie, ako sformulovanie otázky: ste za zachovanie spoločného štátu, alebo za rozdelenie? Také jednoduché to bolo v prípade brexitu. Objavil sa dokonca aj argument, že referendum by nič nevyriešilo, pretože by mohlo dopadnúť rozdielne v oboch častiach štátu. Nad takýmto argumentom, keď ho prednáša vrcholový politik, sa musíme iba pousmiať. Ak by sa občania v jednej časti štátu vyslovili za rozdelenie, samozrejme, že by sa štát musel rozdeliť. Vedelo by sa aspoň, kto si to želal. Ani toto sa neodvážili riskovať politici chtiví moci.
Je veľmi pravdepodobné, že výsledok referenda v tom čase by potvrdil zachovanie spoločného štátu. Čo by to podľa vás znamenalo?
Politici, ktorí by neboli schopní vyhovieť tomuto demokratickému rozhodnutiu, by museli odstúpiť a uvoľniť miesto tým, čo by to dokázali. Je pravda, že by nasledovali ťažké, zložité rokovania a konfliktné zóny na oboch stranách by sa posilnili. To by viedlo asi po čase k novému referendu. A je možné, že by sa napokon spoločný štát predsa len rozdelil, pretože by si to občania neskôr želali. Bolo by to však preto, že si to želajú občania, a nie preto, že si to želajú politici. Nedemokratické rozhodnutie – rozdelenie bez referenda – malo pre obe spoločnosti, ale predovšetkým pre spoločnosť na Slovensku, ťažké následky. Politici, ktorí mali občanov učiť žiť v demokracii a vážiť si demokratické hodnoty, demokraciu pošliapali. A občan, dlhé desaťročia žijúci v nedemokratických totalitných podmienkach, to okamžite zaregistroval. Vyvolalo to uňho skepsu voči politike, skepsu voči možnosti žiť plne v demokratických podmienkach. Opäť sa objavilo vedomie, že občan je bezmocný, nedôležitý, páni si vždy budú robiť „po svojom“. Na Slovensku špeciálne Mečiarov spôsob vládnutia, ktorý smeroval k systému à la Lukašenko, spôsobil, že Slovensko bolo vyradené z rozšírenia NATO a bolo vyradené z rozhovorov o vstupe do Európskej únie.
Hovoríte o Slovensku, ale rovnako zareagovali politici spoza rieky Moravy…
Iste, nedemokratický režim bol potvrdený v oboch nových štátoch práve tým, že ani v jednom sa nekonali parlamentné voľby. V demokracii je samozrejmé, že ak vznikne nový štát, musia byť v čo najkratšom čase vypísané parlamentné voľby. Na Slovensku parlament (Slovenská národná rada), teda parlament zvolený s obmedzenými kompetenciami čiastkovej republiky v rámci federácie, prevzal jednoducho právomoci parlamentu nezávislého štátu, čo je v demokratickej politickej kultúre neakceptovateľné. Rovnako to prebehlo aj v Česku. Na Slovensku bol už v tomto ohľade precedens, keď po vyhlásení Slovenského štátu v marci 1939 pokračoval parciálny Snem slovenskej krajiny ako parlament samostatného štátu. Ale ľudáci sa netvárili a ani sa nenazývali demokratmi.
Štáty vraj trvajú dovtedy, kým žije myšlienka, z ktorej vznikli. Prečo a kedy prestala pôsobiť idea, oprávňujúca vznik a existenciu prvej Československej republiky? Čo túto myšlienku nahradilo?
Prvá Československá republika vznikla ako štát, ktorý dal možnosť rozvoja Čechom a Slovákom a mal sa za priaznivých okolností šancu premeniť na demokratický občiansky štát. Hľadať však nejaké myšlienky či idey v prípade rozdelenia Česko-Slovenska, to nevedie k ničomu. V pozadí boli iba pragmatické kalkulácie.
Mnohí na slovenskej i českej strane dnes hovoria: ako dobre, že sme sa rozdelili, lebo máme teraz k sebe bližšie ako kedykoľvek predtým. Ako vnímate tieto tvrdenia?
Rozdelenie spoločného štátu určite prospelo jednej veci: zlepšili sa vzťahy medzi Slovákmi a Čechmi. Nebolo to ani tak v dôsledku samotného rozdelenia ako v dôsledku toho, že „národní agitátori“, ktorí cieľavedome pracovali na vyrábaní konfliktov, stratili pôdu pod nohami. A po vstupe do EÚ a do Schengenu prestali pôsobiť tvrdo vybudované hranice, takže komunikácia medzi občanmi oboch štátov je bez problémov.
Čo vám z Česko-Slovenska dodnes najviac chýba, za čím cítite nostalgiu?
Som historik. A historiografia je vedecká disciplína postavená na kritike. Tu nie je miesto pre nostalgiu. A nie je ani dôvod. Mám rád Prahu. Mám rád aj Čechy a Moravu. Ako aktívny turista som od mladosti poznal a pochodil veľa miest. Keď tam idem znova, cítim sa tam ako doma. Štátna hranica mi v tom nemôže zabrániť. Je toto nostalgia? Ja si myslím, že nie. Stále sa tam cítim ako doma, a to je všetko.
Je možné, že Česi a Slováci sa ešte raz zídu v jednom štátnom útvare, povedzme v nejakej konfederácii alebo únii? Čo by muselo nastať, aby sa to stalo? Povedzme ohrozenie krajín celej V4?
Nemyslím, že by to malo nejaký zmysel, ani si nemyslím, že by to dnes občania oboch štátov chceli. Cieľ, ktorý sa mi zdá byť zmysluplný, je posilnenie Európskej únie, jej postupná premena na federáciu, na štát, kde by boli Slováci spolu s Čechmi a ktorý zodpovedá aj našej, slovenskej tradícii. Spomeňme si na slovenské politické programy od 19. storočia. Vždy to boli programy postavené na slovenskej autonómii, ale v širšom celku. Myslím si, že takto to vyhovuje aj väčšine občanov Slovenskej republiky.
V ankete Pravdy, ktorá 30. decembra vyšla na stránkach denníka, hovoríte: Ak chceme byť optimisti, tak si môžeme povedať, že to najhoršie už máme za sebou. Ešte keby sme sa tak naučili nielen demokraticky voliť, ale aj demokraticky žiť. Aké by malo, mohlo byť demokratické žitie v dnešnej slovenskej spoločnosti?
Dlhý život celých generácií v totalitných systémoch odnaučil našich ľudí demokraticky žiť. Zaužíval sa názor, že demokracia je všeobecné volebné právo. To nie je už dávno pravda, takto vnímali demokraciu na konci 19. storočia. Odvtedy sa demokratická politická kultúra rozvíjala vlastne v zmysle Masarykovej definície: Demokracie, toť diskuse! Demokracia je naozaj oveľa viac ako volebné právo, je to spôsob života, diskusia, vzájomná komunikácia. Treba vedieť nielen hovoriť, ale aj počúvať, treba sa zbaviť predstavy, že človek s iným názorom ako ja, je automaticky môj nepriateľ. Rešpekt k iným a odlišným názorom aj k iným a odlišným kultúram – to je základný princíp demokracie, ktorý, žiaľ, pokrivkáva u nás, ale aj v „starých“ demokraciách, keď musia čeliť migračným vlnám. Súvisí to však aj s tým, že dnešní ľudia sú pretechnizovaní a nerozumejú tomu, čo sa deje v spoločnosti. Vznikol akýsi nový druh spoločenskovedného analfabetizmu, ktorý je pre civilizáciu veľmi nebezpečný. A v tejto situácii trpí aj demokratická politická kultúra.