Pithart: Vďaka Slovákom som lepšie videl nás Čechov

, 02.01.2018 06:00
Petr Pithart
Petr Pithart, bývalý predseda vlády Českej republiky v rámci česko-slovenskej federácie. Autor: ,

V 90. rokoch sa delenie spoločného štátu Čechov a Slovákov prepočítavalo len na peniaze, hovorí bývalý predseda vlády Českej republiky v rámci česko-slovenskej federácie Petr Pithart. Oveľa menej sa počítalo s kultúrnymi dôsledkami a s tým, ako veľmi to ochudobní možnosti sebareflexie národa aj človeka.

Kto sa podľa vás viac pričinil o zánik spoločného štátu, Václav Klaus alebo Vladimír Mečiar?

V posledných týždňoch Česko-Slovenska som sa zaprisahal, že nikdy neodpoviem na otázku, či sa o rozdelenie štátu pričinili viac Česi alebo Slováci. Pretože som bol aktérom, aj keď iba do júnových volieb 1992. A zároveň som sa zariekol, že nikdy neodpoviem, či sa Česko-Slovensko dalo udržať, aj keď som si to prial. Na tieto dve otázky neodpoviem, pretože to neviem. Ale vy sa pýtate inak, konkrétnejšie. Pýtate sa na týchto dvoch pánov… (nadlho sa zamyslí). Zažil som Vladimíra Mečiara ako úprimného federalistu a potom som bol svedkom jeho účelovej premeny. Chcel uspieť vo voľbách, ponúkala sa téma osamostatnenia sa Slovenska, a tak sa k nej priklonil. Ale nebolo to jeho bytostné presvedčenie, zvolil pragmatický postoj. Z týchto dôvodov by som povedal, že to bol Václav Klaus.

Prečo?

Mečiar mu pod legendárnym platanom vo vile Tugendhat v Brne povedal, že si želá spoločný štát a zároveň aj medzinárodnoprávnu subjektivitu. Predpokladám, že Václav Klaus mu odpovedal, počkať, ale to nejde dokopy, tak čo si prajete? Mečiar zopakoval to isté. A tak Klaus vyhlásil, že je rozhodnuté, medzinárodnoprávna subjektivita znamená samostatný štát, takže končíme. Klaus vzal Mečiara za slovo. Ako keď nahráte súperovi na smeč. A Klaus smečoval. Preňho to bolo výhodné, pretože kľúčová zodpovednosť akoby padla na Mečiara.

Bol spôsob rozdelenia Česko-Slovenska podľa vás správny?

Pokladám ho za absolútne nezodpovedný voči našim predkom, Čechom aj Slovákom, ktorí za spoločný štát umierali. Nie je to fráza, aj keď sa ľudia možno hanbia to takto povedať, no takto to bolo. Nie som pritom žiadny fantasta ani nostalgik. Predsedníctva dvoch strán ODS a HZDS začali spolu rokovať hneď druhý deň po júnových voľbách roku 1992. Už 17. júla im bolo jasné, že štát končí. Boli rozhodnutí hneď po voľbách, hoci na to nemali žiaden mandát! Nespýtali sa na to voličov, nemali právo o tom rozhodovať. Niekde sa schádzali, ľudia o tom netušili, a potom pred koncom augusta z vily Tugendhat oznámili dátum. Bola uhorková sezóna, ľudia sa vracali z dovoleniek a dozvedeli sa, že Česko-Slovensko končí 31. decembra. Bol to podraz.

Mečiar hovorí o tajnej správe vtedajšej českej vlády, ktorá si podľa neho už vopred pripravovala scenár bez Slovenska. Vy ste v jednom z rozhovorov priznali, že taký dokument vznikol, ale práve na popud Mečiara. Tak ako to bolo?

6. decembra 1990 sa schyľovalo k prerokúvaniu ústavného zákona o zmene kompetencií. Sedím v kancelárii, keď zrazu pribehne vydesená sekretárka, že slovenská vláda je vo vzduchu a blíži sa k Ruzyni (dnes letisko Václava Havla – pozn. red.). To azda nie, neohlásená návšteva. Skočili sme do auta, šli sme ako šialenci. Vyšiel Mečiar a pýtam sa ho, Vlado, čo sa deje? A on, zle je. Všetko je stratené. Prehrali sme, Peter. Obaja. Tiekli mu slzy. Pýtam sa: Čo sa stalo? Odpovedal, že Slovenská národná rada odhlasovala nadradenosť slovenských zákonov nad československými. Obaja sme sa ohlásili u prezidenta. Pýtal som sa Václava Havla, čo o tom vie, odpovedal, že je to hotová vec. Vrátil som sa do sídla českej vlády a pýtal som sa svojich ministrov, či sú si istí, že to, čo sa udialo na Slovensku, je nezvratné, či im to niekto potvrdil. Vonkoncom neboli. Celé to nemalo hlavu ani pätu. Začali sme teda premýšľať, čo urobíme, ak by sa naozaj Mečiarove slová potvrdili. Na druhý deň vláda improvizovala, najmä minister financií, čo by sa muselo urobiť, keby… Bola to reakcia na Mečiarov príchod do Prahy, ktorý bol chaotický a vzbudil v nás obavy.

V ktorom okamihu ste si uvedomili, že rozdelenie Česko-Slovenska je nezvratné?

Pre mňa to bolo dosť krušné. Bol som sám na chalupe s mamou, ktorá bola veľmi chorá. Neboli žiadne mobily Každý večer som pozeral na obrazovku: defilovali tam ľudia z predsedníctva ODS, tvárili sa veľmi vážne… Už uprostred leta som pochopil, že keď sa Klaus a Mečiar takto rýchlo a tajne schádzajú, federácia speje ku koncu.

Prečo sa podľa vás nepodarilo presadiť vašu koncepciu voľnej federácie, tzv. dvojdomčeka?

Môj návrh vznikol z toho, že som videl, ako barbarsky sa narába so slovami federácia, konfederácia, funkčná federácia, únia. Každý si pod tým predstavuje niečo iné. Povedal som si, koniec, takto sa ďalej nedostaneme, každý si melie svoje, poďme sa rozprávať, či vôbec chceme byť spolu, a nedávajme tomu ústavoprávne odborné termíny. Hovorme tomu napríklad „dvojdomček“. A povedzme si, či ho chceme. Ak áno, budeme hľadať formu. Bola to snaha uniknúť chaosu pojmov, nepripravenosti politikov. Zvolal som malú konferenciu, pozval som ústavných právnikov, aby vysvetľovali politikom, čo tie pojmy znamenajú, lebo im nerozumeli. Preto som povedal dvojdomček. Zvolil som obrazný právnicky neurčitý pojem.

Prišli ste za tých 25 rokov na niečo iné, lepšie, vďaka čomu by sa spoločný štát udržal?

Poviem to drsne. Česká politika vôbec nebola pripravená na česko-slovenské problémy. Český postoj bol stereotypný: máme Slovensko radi a radi cestujeme do Tatier. Ale dejiny česko-slovenských vzťahov, traumy, ktoré ich poznačili, traumy Slovákov z nesplnených sľubov, o tom sa tu nevedelo. A nevie. Vždy sme sa na Slovákov pozerali so sympatiami ako na mladších bratov, ale príliš nás nezaujímali. A mali sme plno predsudkov. Česká strana nebola vôbec pripravená, počnúc Václavom Havlom.

Máte na mysli spor o názov federácie?

Václav Havel sa 23. januára 1990 usiloval o zmenu štyroch ústavných zákonov, z toho jeden sa týkal názvu štátu. Myslel si, že v spore pôjde o prívlastok „socialistická“ republika a vôbec mu nezišlo na um, že pôjde o slovo „československá“. Havel sa potom veľmi usiloval dobehnúť zameškanú látku. Bojoval za udržanie spoločného štátu, ale začiatok bol katastrofálny, pretože otvoril konflikt v čase, keď na to spoločnosť ešte nebola pripravená. Vášne okamžite vyleteli.

Bol to asymetrický vzťah?

Dnes Čechom „prajem“, aby ich Robert Fico udržal za ruku v jadre EÚ. Tak sa vyťahovali, takí boli nafúkaní.

Slováci vždy vedeli o Čechoch viac ako Česi o Slovákoch. A platí to dodnes. To sme celí my, Česi. Teraz sme tu pomaly sami, bojíme sa vonkajšieho sveta, všade vidíme hrozbu… Príčin bolo veľa, no česká nepripravenosť bola tou základnou. Zaskočila nás vehemencia slovenskej strany. Nečakali sme to a nerozumeli sme tomu. Zabudli sme, čo všetko česká strana sľúbila a nesplnila. Podpredseda Českej národnej rady Václav Žák, môj priateľ, chartista, veľmi vzdelaný človek bol z toho taký zúfalý, že raz navrhol poslancom – viete čo, príďte večer, zoberte si notesy a ja vám urobím prednášku.

Prišiel niekto?

Išiel som sa tam pozrieť, bolo tam 30 poslancov a všetko si zapísovali. Ozrejmil im základné fakty z dejín česko-slovenských vzťahov. Napokon pripustili, že nič o tom ani netušili. Keby česká strana rozumela slovenských sťažnostiam, keby rozumela tomu, prečo sú Slováci často vzťahovační, urážliví, precitlivení, tak by rokovania mohli prebiehať inak. Keď sa začalo rokovať o kompetenciách, tak som všade počul – aké kompetencie, veď ich majú. Ale o fakte, že si v roku 1970 Gustáv Husák dvomi ústavnými zákonmi tieto kompetencie stiahol so sebou do Prahy, sa nevedelo vôbec. Ja som študoval česko-nemecké, česko-poľské a česko-slovenské vzťahy a vedel som, že ak dôjde k nejakej zmene, nastane problém. Dovolil by som si povedať, že som patril medzi tých, čo pripravení boli.

Dlho ste kritizovali rýchlosť nášho rozchodu. Raz ste dokonca poznamenali, že ešte aj manželstvo sa rozvádza dlhšie. Stále si to myslíte?

Poukazoval som vtedy na to, ako dlho sa „rozpadáva“ Kanada. Belgicko sa tiež stále „rozpadáva“. Niekedy to vyzerá, že je koniec, ale napokon to vždy nejako uhrajú v prospech jednotnej krajiny. Povedzme vytvoria nové pravidlo, ktoré možno nevydrží dlho, ale vždy nájdu silu a stojí im to za to. Povedia si: tak dlho sme spolu žili, už to nejako musí pokračovať. Rozdelenie česko-slovenskej federácie bolo legálne. Ale bolo aj legitímne? Veď rokovania o rozdelení štátu začali dve strany, ktoré sa na to nespýtali voličov a nemali mandát. Keby sa všetko urobilo dôkladne, pomaly, tak by sme sa asi aj tak rozišli. Ale aspoň by som mal pocit, že sme využili všetky možnosti. No ja ako právnik s úctou k ústave a ústavným zvyklostiam som sa s tým nemohol zmieriť. Ktokoľvek dnes ale povie: naše vzťahy neboli nikdy také priateľské a všetko dopadlo dobre…

A nie je to tak?

A čo bolo v rokoch 1993 až 1998? Slovensko bolo odrazu čiernou dierou Európy, nebolo prijaté do NATO, hrozilo, že Mečiar znovu vyhrá. Bol to štát, ktorý sa dopúšťal terorizmu, spomeňme únos prezidentovho syna, vraždu dôležitého svedka, Mečiarovu noc dlhých nožov a jeho amnestie. Veď to bola hrôza, obrovské geopolitické riziko. Nemuselo to vôbec dopadnúť dobre a mali by sme Balkán pri hraniciach Moravy. Táto etapa je úplne vytesnená, pričom nasledovala bezprostredne po rozdelení. Našiel som si protokoly oboch premiérov – Klausa aj Mečiara. Počas týchto piatich rokov sa ani raz nestretli na bilaterálnom rokovaní. Zišli sa na rôznych väčších stredoeurópskych stretnutiach, ale ako premiéri nikdy. A to svedčí, eufemisticky povedané, o veľmi zložitých vzťahoch. Zvažoval niekto geopolitické dôsledky rozpadu štátu? Vôbec nie. Všetci hovorili o peniazoch: kto koho brzdí a podobne. Ale ja dnes Čechom „prajem“, aby ich Robert Fico udržal za ruku v jadre Európskej únie. Tak sa vyťahovali, takí boli nafúkaní.

Spomenuli ste Balkán. V čase rozdeľovania sa ním vyhrážal aj Klaus, že sa pustíme do seba ako ľudia v bývalej Juhoslávii. Ak by sa spomalilo tempo, nevzrástlo by napätie?

Nie, ak by politici dokázali vysvetliť, že postupujú podľa ústavy. Veď bolo pripravené aj referendum, čo bola Havlova ústavodarná iniciatíva. Klaus vtedy povedal, že referendum by všetko iba skomplikovalo. Čo ak by sa jeden národ rozhodol tak, a druhý opačne.

A čo by bolo potom?

Určite by sa to skomplikovalo, ale tak to je. Demokracia je zložitá. Museli by sa konať nové voľby a noví politici by sa museli spýtať voličov, čo chcú. A tak by získali mandát. Netvrdím, že sa to malo vliecť nekonečne dlho, ale malo sa postupovať legitímne. Tak, aby sa mohli premiéri nasledujúcich päť rokov stretávať. No nestretli sa. Nech mi nikto nehovorí, že to boli idylické vzťahy. Bola to nenávisť. O mne sa napríklad písalo, že podľa Mečiara Pithart buduje koncentráky na moravskej hranici. Preboha, pre koho? Pre tých, čo utekajú na Slovensko? Alebo pre tých, čo utekajú do Česka? Alebo pre Rómov? Také nezmysly, a niekto povie, že to dopadlo skvele… Nuž dnes už je to dobré, som rád. Aj z toho sa teším, že Slováci sú omnoho ďalej.

V čom?

Získali ste veľa tým, že ste prekonali krízu, keď naozaj hrozila balkanizácia Slovenska. No prekonali ste to, vyburcovali ste sa vtedy k tak nepravdepodobnej vysokej volebnej účasti. To Slovákov môže napĺňať vnútorným pokojom a istotou, že by zvládli aj iné krízy, že na to majú. Česi takú krízu ešte neprekonali. Máme ju ešte len pred sebou.

Prečo sa vlastne nevyhlásilo referendum?

Rozdelenie spoločného štátu bez využitia práva voličov na referendum bolo jednou z udalostí, čo spôsobili zlú náladu, ktorá nás doteraz neprešla. Veď v tom čase ľudia iniciovali petíciu za zachovanie federácie a zozbierali vyše milióna podpisov! Ale prišla ľadová sprcha. Dokonca aj pre tých, čo si priali rozdelenie, pretože zrazu pochopili, že tie najdôležitejšie veci sa rozhodnú aj tak bez nich. Práve tam sa začala nechuť, nedôvera k politike, odklon od verejných aktivít. Veď ste sa nás nepýtali vtedy, tak prečo teraz od nás chcete, aby sme chodili voliť? Preto je v obidvoch našich krajinách taká mizerná volebná účasť.

Raz ste povedali, že sme smerovali k ideálu. K národu občanov. Je to uskutočniteľné?

Nikdy som netvrdil, že vytvoriť národ občanov, politický národ je ľahká vec a že sa rýchlo podarí. No stratili sme poslednú príležitosť, ktorá sa už nikdy nenaskytne. Sme tu sami, sami Česi. Teraz sa už nedá vztýčiť mnohonárodnostná prvorepubliková konštrukcia, keď 28 percent obyvateľov prvorepublikového Československa tvorili príslušníci iných národov. A to sa Slováci počítali za Čechoslovákov. Ak by sa nepočítali, tak by sa to percento blížilo k 50. Boli sme národnostne najpestrejší štát a dnes sme etnicky najčistejší štát v Európe. To je zásadná premena bytia. Ešte predtým sme bývali v štátnom dome, ktorý vyzeral rôzne, volal sa rôzne, raz siahal až k Baltickému moru, inokedy až do Terstu, panovali v ňom rôzne rody, ale vždy sme v tom dome žili s inými. Museli sme sa nejako porovnávať, niekedy pobiť, obchodovať, dohadovať. A teraz žijeme po prvýkrát sami. To je obrovská zmena, ktorú si väčšina ľudí ani neuvedomila. Povedia vám, je to dobre: „konečne sami“. Ale keď sa pozriete, ako vyzeráme v Európe, sme ako kôl v plote. Taký je dôsledok.

Čo vám najviac chýba z Česko-Slovenska?

Predtým bolo Slovensko v Čechách aj na Morave všadeprítomné. Na rohu Václavského námestia a Vodičkovej ulici v Prahe sídlila Slovenská kniha. A čo sme sa tam nachodili… Našli sme tu knihy, ktoré u nás nevychádzali. Hltal som týždenník Kultúrny život, v 60. rokoch bol istú dobu oveľa progresívnejší než české Literární noviny. Slovensko sa všade ozývalo. Mali sme tu ešte jedny oči, ktoré sa na nás, na Čechov dívali. A my sa teraz pozeráme do zrkadla a už nás to nudí. Niekedy sme si sami sebe protivní. Je mimoriadne dôležité vidieť sa očami druhého.

V čom spočívala výnimočnosť spoločného štátu Čechov a Slovákov?

Málokde existujú vedľa seba národy, ktoré si rečovo rozumejú a medzi ktorými neboli veľké spory či vojny. Srbi a Chorváti si rozumejú každé slovo, no „nemusia sa“, a aj to je slabý výraz. Rusi a Ukrajinci, čo je dnes medzi nimi? A tu boli dva národy, ktoré si rozumeli, nič hrozné si neurobili. Ich dejiny boli síce rozdielne, a predsa sa mali radi a bolo to obohacujúce. No takú dvojicu už v Európe nenájdete. Je to preč, pretože sa na začiatku 90. rokov všetko prepočítavalo na peniaze. Mečiar mal strach z radikalizmu Klausovej transformácie. Klaus tvrdil, že Slováci budú Čechov brzdiť v ich smerovaní do Európy. Pikantné, nie? Toto hovoril Klaus. Vraj my ťaháme spoločný remorkér a Slováci nás len brzdia, už by sme tam boli. Toto rozhodovalo! O kultúrnej strate hovorilo na českej strane málo ľudí. O tom, že strácame možnosť vidieť sa zrozumiteľnými, ale úplne inými očami. Poznaj sám seba. To je prvá veta filozofie. To je začiatok a koniec. Ja som vďaka Slovákom videl lepšie nás, Čechov. Iste, pre demokraciu je to náročné. Ale demokracia sa musí namáhať, nesmie atrofovať. Súžitie rôznorodých ľudí a spoločenstiev je úloha, ktorú demokracia zvládne.

Petr Pithart (1941)

politik, právnik

  • Bol jedným zo signatárov Charty 77.
  • V rokoch 1990 až 1992 bol predsedom českej vlády v rámci Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky.
  • Spoločne s vtedajším slovenským premiérom Milanom Čičom viedol rokovania o prerozdelení kompetencií v rámci federácie.
  • V rokoch 1996 až 1998 a 2000 až 2004 bol predsedom Senátu Parlamentu Českej republiky.
  • Prednáša na Právnickej fakulte Karlovej univerzity v Prahe.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#25. výročie vzniku SR
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
35,99
Lady Orchidea Color

Lady Orchidea Color

32,99
Perla Ruža Pink

Perla Ruža Pink

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk