Všade sa skloňuje vysťahovalecká kríza, migranti prichádzajúci do Európy z Afriky a Ázie, váš dokument však mapuje život slovenských migrantov v Nórsku. Ako sa zrodila táto téma?
Zo života. Jeden známy riešil svoje finančné problémy odchodom do Nórska. Pravidelne nám posielal správy o tom, ako to prežíval, ako ťažko si v tejto krajine zvykal. Keďže som zacítila priestor na filmové spracovanie tejto témy, požiadali sme ho, aby prostredie okolo seba pozoroval, fotil a robil si poznámky. Stal sa spoluautorom námetu. A hoci on konkrétne odlúčenie v Nórsku prežíval veľmi zle, sú aj takí, čo s tým problém nemajú – zvládli nórčinu a integrovali sa medzi domácich. Iní sa zase vracajú domov už po pár týždňoch.
Ako na vás zapôsobilo prostredie mestečka Loen na severe Nórska, kde ste nakrúcali?
V Škandinávii je veľká úcta k človeku aj k prírode, ľudia sa navzájom rešpektujú. V Nórsku je takmer nulová kriminalita, obyvatelia si bežne nechávajú kľúče v otvorených autách. Na druhej strane tu žijú v drsnej prírode, s polárnym dňom a nocou, dlhými zimami. Je tu chladno, neustále sneží a mrholí. Ešte v máji sme sa brodili v snehu a vo fujavici. Našinec si na to ťažko zvyká, veď Nóri pri nulovej teplote vo svojich domoch ani nekúria. Veľmi dobre na mňa však zapôsobilo, že Nóri sú skromní a ekologickí. Netúžia po mramorových domoch, po drahých autách či značkovom oblečení. Všetci majú rovnaké – biele alebo červené – montované domčeky. Sú sebestační, potraviny nedovážajú. Ani v drogérii nenájdete výrobky veľkých značiek. Nóri žijú v pravde, bez klamstiev, čo im uberá z mnohých problémov, ktorými sa zaoberáme my Slováci.
Aký veľký je zárobok našich ľudí, že sú ochotní opustiť teplo domova a žiť v nevľúdnych podmienkach?
V Nórsku je zákonom stanovená minimálna hodinová mzda, v mäsokombináte je to okolo 174 nórskych korún, čo je približne 17,5 eura. K tomu majú príplatky za nadčasy. Nie je tam zvykom pracovať nadčas. Nóri to k zvýšeniu svojho životného štandardu nepotrebujú, nepoznajú vorkholizmus a vášeň pre zárobok. Pracujú sedem a pol hodiny denne a vo voľnom čase športujú, venujú sa rodine.
Sú Slováci pracovití?
Keď mal majiteľ závodu na spracovanie mäsa v tomto uzatvorenom horskom prostredí spočiatku nedostatok ľudí, zamestnával Kurdov. Po revolúcii začali prichádzať Slováci a odvtedy preferuje našich ľudí. Dnes tvoria polovicu zamestnancov, čo je asi štyristo ľudí. Vďaka nim sa mu zvýšila efektivita práce aj zisky. Slováci sú ochotní robiť cez víkendy aj v nočných zmenách. Majiteľ továrne už ani nemusí robiť nábor nových pracovníkov. Jeden odíde a druhý príde. Slováci si možnosť zárobku v Nórsku medzi sebou šíria sami, sami si tiež dávajú odporučenia.
Akí ľudia odchádzajú do Nórska?
Väčšinou takí, ktorí aj na Slovensku pracovali v potravinárstve či v mäsopriemysle. Majú odborné vzdelanie, sú to vyučení mäsiari, čo je v Nórsku vzácnosť. Mnoho z nich odišlo zo závodov na Slovensku, ktoré neprežili privatizáciu, zmenu majiteľov či finančnú krízu. Stali sa z nich nezamestnaní a vo svojom regióne si nevedeli nájsť prácu. Väčšina z nich neplánovala ísť do zahraničia. Nórsko je vlastne z núdze cnosť.
Problémom migrácie je odlúčenie. Od domova, ale aj od blízkych. Stávajú sa fenoménom dnešnej doby skypujúce babičky?
Sprievodným problémom migrácie za prácou je trhanie rodín. Otec odchádza za prácou, deti ostávajú s matkou na Slovensku alebo odídu mladí ľudia, ktorí rodia a vychovávajú deti v zahraničí. Doma ostávajú osamelí starí rodičia. Rodina, ktorá žije na Slovensku, len ťažko rozumie tomu, čím príbuzní, ktorí odišli za zárobkom, musia v cudzom prostredí prejsť. V Nórsku sú väčšinou muži, málo žien je ochotných žiť v takom nehostinnom prostredí. Niektoré partnerky sa o to pokúsili, ale vydržali len pár týždňov. Pôvodné – dočasné riešenia na zlepšenie finančnej situácie sa predlžujú na päť a viac rokov. V komunite Slovákov je veľa mužov, ktorí odchodom riešili finančnú situáciu rodiny na úkor spolužitia s manželkou. Mnohým sa už rodiny rozpadli.
Hľadajú si naši muži partnerky medzi Nórkami?
Hoci sú osamelí a trpia určite aj frustráciou, s miestnymi dievčatami a ženami kontakty veľmi nenadväzujú. Mnohé Nórky by možno aj stáli o Slovákov, ale problémom je jazyková bariéra a s tým spojený ostych. Okrem práce nemajú príležitosť niekoho stretnúť. Na samote, kde žijú, je len jeden hotel, v ktorom je raz do týždňa diskotéka pre turistov. Nie sú tam krčmy, ľudia sa vonku vôbec nestretávajú, len v rodinách a na návštevách. Slováci sa neučia jazyk, lebo svoj pobyt v Nórsku považujú za provizórne riešenie. Tým sa sami izolujú. Tri, päť, osem rokov však už nie je provizórne riešenie.
Aj vy ste odišli za prácou, aj keď len do Prahy. Ešte stále je vaším domovom?
Narodila som sa v Československu, študovala som v Bratislave a hneď po škole som odišla do Prahy, kde som nakrúcala film. Vždy som sa prirodzene pohybovala v obidvoch prostrediach. Momentálne bývam už tretí rok neďaleko Bratislavy, v Zálesí. Podnikám a žijem v Bratislave aj v Prahe. Mám postprodukčné štúdio aj ďalšie pracovné aktivity. Približne každých desať dní vymieňam priestor, v závislosti od projektov. Treba však podotknúť, že dnes sú Česko a Slovensko krajinami s úplne inou mentalitou, s vlastnou kultúrou a iným hodnotovým systémom. Sme oddelené štáty a kultúry.
V dokumentárnom filme Colnica sa dotýkate práve česko-slovenských vzťahov. Režisérov nechávate rozprávať o tom, kam sa vzťahy našich dvoch národov za dvadsať rokov posunuli. Rozumieme si?
Tento projekt len potvrdzuje fakt, že vieme o sebe stále menej a menej. Prestávame rozumieť detailom chodu susedného štátu. Hoci musím potvrdiť, že Slováci sa o Čechov a českú kultúru zaujímajú viac. Na oboch stranách, samozrejme, existujú výnimky. Je to dané historicky. Praha bola centrom štátu a jeho intelektuálnou silou. Odtiaľ plynuli inštrukcie, zákony, kultúra aj umenie. Boli sme neustále nútení Prahu sledovať, preto sme si tento návyk vypestovali. Momentálne nakrúcam dokumentárne profily osobností v Čechách aj na Morave, v pohraničí. Tam je situácia celkom iná. Moravania Slovensko obdivujú, sledujú naše televízne stanice, chodia si k nám kupovať oblečenie, tak ako do Viedne si k nám zájdu na koláčik alebo na kávu.
Podľa akého kľúča ste vyberali osobnosti do spomínaného dokumentu?
Sú to veriaci ľudia – profesori, lekári, inžinieri… Dnes sa v našich životoch objavuje potreba integrity, Boh. Skúmame spiritualitu človeka, ako títo ľudia vieru objavili, ako ju integrujú do svojich životov.
Slováci sa neučia jazyk, lebo svoj pobyt v Nórsku považujú za provizórne riešenie. Tým sa sami izolujú. Tri, päť, osem rokov však už nie je provizórne riešenie.Tina Diosi
Aká je vaša spiritualita?
Vždy ma zaujímali kompaktné systémy. Istý čas som si kupovala a študovala knihy o i-ťingu. Som pokrstená a rodičia ma vychovávali v kresťanských zásadách, ale to bolo všetko. Pri práci s osobnosťami, ktoré vieru integrovali do svojho života, som sa začala zaujímať o Starý zákon. V Česku vznikla nádherná audiokniha, ktorú som počas Vianoc začala počúvať.
Na Colnici sa podieľali viaceré režisérske osobnosti. Ako sa vám podarilo spojiť rôzne pracovné štýly, povahy a predstavy?
Colnica je okrem iného prehliadkou autorskej generácie, dokumentaristickej elity na Slovensku a v Česku. Je úžasné, že sa tieto tvorivé osobnosti spojili v jednom projekte a vzniklo 26 filmov od 26 režisérov. Pre niekoho boli možno tieto dokumenty príliš odvážne alebo priveľmi autorské. Ja sa však nestotožňujem s mainstreamovou komerčnou tvorbou, ktorá chce iba zabávať. Bola to náročná producentská skúsenosť.
Dokumentárne série, ktoré som robila predtým, ma naučili komunikovať s autorskými osobnosťami, výhodou bola aj moja režisérska skúsenosť, viem, akým spôsobom funguje výroba dokumentov. Vďaka tomu všetkému sa viem vcítiť do reakcií aj očakávaní tvorcov. Napriek tomu bolo náročné v krátkom čase spolupracovať s takými silnými osobnosťami a okrem toho spájať protichodné požiadavky manažmentov českej a slovenskej televízie. Oceňujem, že sa to vôbec podarilo.
Zaujíma sa kvalitný producent aj o scenár, zasahuje do neho alebo mu stačí hotový produkt?
Na všetkých projektoch pracujem producentsky od začiatku. Či už sama, alebo s tímom ľudí. Som pri projekte od jeho zrodu. Je dôležité vygenerovať niečo, čomu verím, čo považujem za zmysluplné. Už keď projekt ponúkam koprodukčným partnerom, má jasné kontúry a parametre. Fiktívne už existuje, len ho treba zhmotniť, teda nakrútiť.
Na filmovú tvorbu ste si kedysi zarábali aj kozmetickým salónom. Ešte stále vám prináša potrebné prostriedky?
Salón stále existuje, už dvadsať rokov. Som v ňom stále menej a menej, uvidíme, či ho budem udržiavať ďalej. Teraz sa sústreďujem na producentskú činnosť v obidvoch krajinách, na nič iné mi neostáva čas.
Ktorý film vás v poslednom čase potešil?
Potešia ma väčšinou festivalové filmy. Na festivaloch sa dajú vidieť skvosty, ktoré človeka potešia a naplnia. Smutné je, že sa potom nedostanú do distribúcie, či už do kina, alebo televízie. Stále pretrváva názor, že diváci by takéto snímky nepochopili, že by ich nestrávili, že sú málo komerčné a zábavné. Televízie miesto toho skupujú stále vo veľkom objeme americkú béčkovú až céčkovú produkciu a plnia ňou večerný vysielací čas. Tou dávno prežitou produkciou… V poslednom čase mnou doslova zatriasol poľský film Spojené štáty lásky (Zjednoczone stany milosci), ktoré režíroval Tomasz Wasilewski.
Je to prelomový film, ktorý sa vracia do šede osemdesiatych rokov v Poľsku prostredníctvom mikropríbehov ľudí – susedov v jednom dome. Bola som prekvapená, ako režisér zobrazil nahotu, intimitu hraničiacu s pornografiou. Odchádzala som z kina prefackaná, bol to silný zážitok. Z televíznych projektov sa mi páčil seriál Mladý pápež od Paola Sorrentina. Bol to ojedinelý počin, v ktorom taliansky autor odvážne seriálovo spracoval nedotknuteľnosť Vatikánu.
Mal by divák chodiť do kinosál alebo mu stačí len tablet v obývačke?
Som filmárka a prechádzam úmorným procesom postprodukcie. Trávim pri ňom celé hodiny, aby obraz a zvuk boli čo najkvalitnejšie. Viem, že nič iné než kino tento výsledok divákom nesprostredkuje. Veľkému plátnu a kvalitnému zvuku sa nič nevyrovná, ani domáce kino. Je rozdiel dať si zákusok vo viedenskej kaviarni a kúpiť si balený croissant niekde na pumpe. Ľudia dnes pozerajú filmy v náhľadovej kvalite na počítači, sú radi, že to majú zadarmo. A chvália sa tým, že nepozerajú televízor, nesledujú spravodajstvo. Nie je však hrdinstvo nemať televízor v dnešnej dobe. Televízor je sociálne médium, ktoré môže sprostredkovať typ informácií potrebných pre existenciu v danej spoločnosti.
Plánujete sa vrátiť aj k hranej tvorbe?
Pripravujem desaťdielny hraný seriál pre deti, adaptáciu pôvodnej slovenskej knihy Mama, kúp mi psa od Zuzany Štelbaskej. Vyvíjame scenáre, aby sme sa pohli ďalej do produkcie.
Je ťažké v dokumentoch a v hraných filmoch neopakovať stokrát povedané?
Hľadáme iný pohľad. Výhodou dokumentaristu je, že je neustále konfrontovaný realitou. Nie je zatvorený za žalúziami a vo svojej mikroklíme, v akej sa mnoho ľudí nezaujíma o to, čo sa deje vonku. Je to práca, ktorá nevedie k vytváraniu ilúzií. Skôr k obnažovaniu a pozorovaniu reality, toho, ako svet funguje. To je pre život veľká výhoda. Dokumentarista tak systematicky pracuje na tom, aby zvládal dezilúziu.
Ako to ovplyvnilo vás?
Začala som vyhľadávať rôznorodosť prostredí. To je spôsob, ako sa dá získať nadhľad – nežiť dlhodobo v jednom stereotype. Je pre mňa veľmi príjemné vymeniť Slovensko za Česko alebo Česko za Nórsko. Práve teraz pripravujeme projekt o Papui Novej Guinei s režisérkou Kateřinou Mikulcovou. Bude to šesť dielov o miestnych vedcoch, ktorí vyrástli v dedinách, kde veria v duchov a bojujú v kmeňových vojnách. Vyštudovali vysoké školy v zahraničí, sú to vedeckí pracovníci, ale keď je kmeňová vojna, musia si zobrať dovolenku a ísť bojovať. Na jednej strane predstavujú úžasnú prírodnú kultúru a na strane druhej súčasný svet so všetkými modernými technológiami.
Môže alebo mal by dokumentarista byť objektívny?
Každý má svoj štýl, akým dokumenty robí, svoj osobný prístup, to, aké témy ho zaujímajú a ako ich spracováva. Tých štýlov je veľmi veľa. Čo sa týka spôsobu nakrúcania, kedysi bol dokument veľmi jednoznačný. V deväťdesiatych rokoch nebolo ešte prípustné používať v dokumente štylizáciu, prvky hranej tvorby či animácie – miešať reálne a zmanipulované, manipulovanie reality za účelom dosiahnutia nejakého výsledku. Dnes je to nekonečná množina možností a štýlov, aj technologických. Každý má svoj rukopis.
Aký je váš rukopis?
Zatiaľ som nešla cestou hraného dokumentu. Ľudia sami o sebe sú podľa mňa atraktívni. Fascinuje ma zachytiť moment, niečo plynúce. To je aj dôvod, pre ktorý som sa začala venovať viac dokumentu. V tom čase mu hraný film nemal šancu konkurovať. Nové technológie umožnili zachytávať jedinečnú intimitu ľudského života.
Tina Diosi
Scenáristka, režisérka a producentka sa narodila 14. marca 1973 v Detve. Vyštudovala filmovú scenáristiku, dramaturgiu a filmovú a televíznu vedu a históriu na bratislavskej VŠMU. Podľa jej scenára bol nakrútený film Neverné hry (réžia Michaela Pavlátová, 2003). Film získal Zvláštnu cenu poroty New Directors Award na 51. MFF v San Sebastiane. Je autorkou scenára snímky Ticho po búrke (réžia Stanislav Párnický, 2000). Je nositeľkou ceny Igric za scenár.
Ako režisérka sa Tina Diosi predstavila celovečernými dokumentárnymi filmami Mesto lietajúcich slov (2005), Slovensko pre začiatočníkov (2008), Malý zúrivý Robinson (2009), Rozborka a zborka (2012), Moudré podnikání žen (2013) a Nový život (2017). Z jej producentskej činnosti vzišiel dokumentárny film Ježiš je normálny (režijný debut Terezy Nvotovej, 2008), cyklus dokumentov STV o ženách Nie si sama a cyklus o mužoch Nie si sám, dokumentárna séria o československých vzťahoch Colnica (2013) a dokumentárna séria Můj chrám (2016 a 2017).
Najnovším filmom Tiny Diosi je Nový život, celovečerný dokument o migrácii Slovákov do zahraničia.