Kňažko: Marián Labuda bol jeden z najlepších svojej generácie

, 14.01.2018 17:00
Marián Labuda, Milan Lasica, Milan Kňažko
Komédiu Yasminy Rezy Kumšt, ktorá sa v réžii Martina Porubjaka hrala v Štúdiu L+S 18 rokov, mal Marián Labuda zvlášť rád, účinkoval v nej po boku svojich celoživotných priateľov Milana Lasicu a Milana Kňažka. Autor:

,Vo Višňovom sade som Mariána odnášal z javiska, teraz som niesol jeho rakvu," vzdychol si Milan Kňažko. V piatok sa s dlhoročným kamarátom a kolegom Mariánom Labudom lúčil spolu s tými, čo mali herca európskeho formátu radi, v Slovenskom národnom divadle.

Ako to bolo s tým vynášaním z javiska?

Režisér Vladimír Strnisko dostal nápad, že si Mariána hodím na plecia a rozjarene s ním vybehnem z javiska. Bol som zrejme v dobrej kondícii, takže sme sa na tom veľmi dobre zabávali. Čechovov Višňový sad bol, myslím si, jednou z najlepších inscenácií tej doby (Nová scéna, 1984 – pozn. red.). Mali sme s ním úspech nielen tu, ale aj v pražskom Činohernom klube. V Erdmanovom Samovrahovi (SND, 1989) ma bil päsťou po hlave. Pýtal sa, či to vydržím. Povedal som, že áno, mám tvrdú hlavu. Lenže Marián sa do úderov tak vložil, že som ho musel požiadať – stačí tri razy…

Vo vašej televíznej relácii Takí sme boli Marián Labuda spomínal, že už zamlada ste sa stretli na javisku SND. Aj keď nie ako partneri.

Ešte ako študent Vysokej školy múzických umení alternoval s Ďurom Slezáčkom jednu z hlavných postáv v Topolovej hre Koniec maškár. Režíroval to Jozef Budský. Ja som bol vtedy kulisár. Keďže sme mali k sebe vekovo blízko, obaja sme boli pôvodom z Novohradu – ja z Plachtiniec, Marián z Hontianskych Nemiec, tak sme sa skamarátili. Na konci inscenácie akože "zomrel“ a ležal v rakve. Posťažoval sa mi, že keď v nej leží, komparzisti ho štípu. Ako kulisár som im teda vysvetlil, aby to nerobili. Poslúchli. Vtedy som sa prvýkrát prejavil ako jeho kamarát.

V spomienke pre Pravdu ste pripomenuli, že mal "krutý zmysel pre humor“. Ako sa to prejavovalo?

Marián sa rád smial a rád si uťahoval z druhých. Nemal zábrany, nemal brzdy a mnohí si to možno aj zle vysvetľovali. Ja nikdy, pretože som sa snažil byť mu zdatným protivníkom. Krutý humor si medzi sebou dovolia väčšinou ľudia, ktorí vedia, že nejde o skutočné rany. Nechcú si ublížiť, lebo si veria, či dokonca sa majú radi. A je to hra, aby si vzájomne pomohli v ťažkých chvíľach života. Víťazom býval vlastne slobodný smiech.

Do krátkych dejín Divadla na Korze ste sa zapísali obaja.

Založili ho v roku 1968. To už som bol vo Francúzsku, ale chytil som ešte poslednú sezónu (1970 / 71). Mali tam úžasné predstavenia, napríklad Becketovo Čakanie na Godota… Inscenáciu si bol pozrieť jeden Francúz, ktorého tam poslal riaditeľ festivalu v Nancy Jack Lang. A ten Francúz bol Mariánom Labudom nadšený! Hovoril: "Ako je možné, že sa herec takej typovej štruktúry pohybuje s takou šikovnosťou, s toľkou energiou, s takou úžasnou schopnosťou náhlej premeny a prekvapení?!“ Marián bol veľký talent. Keď som ho videl v Švarcovom Šarkanovi – on bol už štvrták, ja prvák na VŠMU – hovoril som si: Nikdy takýto nebudem, nikdy to nebudem vedieť zahrať tak ako Marián.

Nevysoký, zaoblený… Nemal komplexy z toho, ako vyzeral?

Veľkosť človeka ani herca nie je v jeho fyzickej výške ani váhe. Spočíva niekde úplne inde.

Večne vypredané Korzo však dostalo stop, v roku 1971 ho normalizátori zatvorili.

Až keď nás pričlenili k Novej scéne, uvedomili sme si, aké bolo Divadlo na korze úžasné. Každý z nás – bolo nás tam dvanásť hercov – bol pripravený hrať veľké postavy aj tie najmenšie figúrky. Na Novej scéne nás ponižovali. Napríklad nás skúšali pri klavíri, či máme sluch, rytmus, či vieme spievať a podobne. Dokonca aj Zorku Kolínsku, ktorá bola už predtým na prestížnom mieste Bratislavskej lýry, skúšali, či má sluch. Bolo to komické.

Už pár rokov ste sa vtedy poznali a kamarátili. V spomienke pre Pravdu ste vypichli aj inscenáciu Môj brat, ktorá "vás poznačila“. Ako vašim slovám rozumieť?

V dramatizácii Šukšinových próz sme hrali bratov. On mladšieho, a tak sme mali prepojené osudy. Okrem toho sme boli priatelia, kamaráti z ranej mladosti. Z mojej strany to bolo jednoduché. Mal som dvoch bratov v emigrácii a veľmi mi chýbali, lebo celé detstvo sme prežili spolu. A Marián mi ich do veľkej miery nahradil, za čo mu ďakujem. Ale myslím si, že to bolo vzájomné, rozumeli sme si. Bol pre mňa veľmi blízkym človekom, takže mi divadelná postava a realita celkom dobre splývali.

Bol vraj veľkým trémistom.. ====.

Človeka, ktorý vystupuje pred verejnosťou s niečím novým a má pocit zodpovednosti, si bez trémy neviem ani predstaviť. Vždy je to risk. Njamä ak mu na tom záleží. A Mariánovi na jeho práci záležalo. Keď sa človek sústredí na to, čo robí, tréma sa stratí. Treba s ňou bojovať a vyhrať, ale nesmie byť viditeľná – a na ňom viditeľná nebola.

V roku 1989 medzi tými, čo okamžite začali volať po slobode, nechýbal popri vás ani on.

Vôbec neuvažoval o tom, že by ostal bokom. Spontánne sa pridal, aj keď tým, samozrejme, riskoval. V tie prvé dni novembra sme riskovali všetci, možno aj preto nebol spočiatku na tribúne nával. Keby nás však vtedy prišlo na námestie menej ako päťdesiat- až stotisíc, veľmi rýchlo by s nami zatočila polícia, tajní, armáda, ľudové milície a nakoniec neslobodno zabúdať, že tu stále bolo sovietske okupačné vojsko.

Spolu so študentmi a s kolegami chodil nasledujúce dni a presviedčal iných, že stojí za to "pridať sa“.

Viac ako z čohokoľvek iného mal Marián opojný pocit zo slobody. Veľmi pociťoval, že je slobodný, že si už môže dovoliť povedať hocičo a nebude za to postihovaný. Nesmierne dôležité bolo, aby ľudia známi v celom Československu, ktorým ostatní dôverovali a ktorých mali radi, získali pre zmeny tých, ktorým sa prihovárajú. Aby nielen vrstvy intelektuálov, ale aj štátnych úradníkov, robotníkov z tovární a v neposlednom rade aj cirkev presvedčili o nevyhnutnosti zrušiť ústavný článok štyri o dominantnej úlohe komunistickej strany a o potrebe presadiť slobodné voľby.

Marián Labuda stále pripomínal, že bol proti rozdeleniu ČSFR. Vyjasňovali ste si navzájom svoje stanoviská aj v tejto otázke?

Aj ja som bol za spoločný štát, preboha! Ale aký? Štát, v ktorom sme žili dovtedy? Totalitný systém majorizácie dvoch tretín k jeden tretine v politických orgánoch? Pokračovanie v takzvanej federácii, ktorá nikdy nebola naplnená obsahom a bola iba svedectvom pokrytectva? Diskutovali sme o tom, ale aby sme sa na túto tému pochytili, k tomu sme mali veľmi ďaleko. Lebo sme si vysvetlili základné veci. Marián nebol z tých, čo ušli z krajiny a spoza hraníc hystericky vykrikovali, čo sa má a čo nie. Riskoval to, písal články, bol aktívny a vždy stál na strane demokracie. Navyše bol hlboko veriacim človekom. Veľmi sa chcel napríklad stretnúť pápežom Jánom Pavlom II. Vtedy ako poradca prezidenta Václava Havla som mal na stretnutie s pápežom pozvánku, ktorú som mu s radosťou dal.

Monodráma Tiso mu vyniesla prestížne ocenenie DOSKY za najlepší mužský herecký výkon. Čo na vás viac zapôsobilo, jeho majstrovstvo alebo odvaha scenáristu a režiséra Rastislava Balleka otvoriť dodnes kontroverzne reflektovanú tému?

Marián bol úžasný, geniálny herec. Jeden z najlepších svojej generácie, niet o čom uvažovať. Inscenácia či film sú dobré vtedy, keď nepremýšľate, aký podiel na výsledku má scénografia, réžia, herectvo… Musí to byť symbióza a vy by ste mali dlho pátrať, či silný zážitok spôsobilo herectvo, alebo réžia – dielo je len jedno. V opačnom prípade je niekde chyba, ktorú predstavenie Tiso nemalo.

Pred televíznymi kamerami ste sa stretávali veľmi často. Pred filmovou azda len v komediálnej dráme Dobří holubi se vracejí. Zo slovenských hercov ste tam hrali len vy dvaja.

A celá plejáda úžasných českých hercov. Rudolf Hrušínský, Miroslav Macháček, Zdeněk Řehoř, Pavel Zedníček, Vladimír Menšík… Mnohí obdivovali produkčného, že tú partiu vôbec dokázal dať dohromady. Obyčajne to bývalo tak, že každý z hercov bol vyťažený niekde úplne inde, jednoducho nebol voľný. V prípade tohto filmu sa to podarilo. Plus tam bol láskavý dozor a riadenie režiséra Dušana Kleina, ktorý vytvoril takú atmosféru, že sme sa všetci cítili veľmi dobre a na filme Dobří holubi se vracejí to aj bolo vidno.

Dobrá zábava teda nechýbala?

Pre mňa bolo úžasné počúvať kolegov cez prestávky nakrúcania. Raz som poprosil Menšíka, či by som ho mohol v pauzách nakrúcať. Povedal, že áno, ale nesmiem to dávať ďalej. Ako "skrytá kamera“ som natočil asi štyridsať minút, kde okrem Menšíka boli aj Macháček, Hrušínský a nechýbal, samozrejme, ani Marián Labuda. Keď Menšík zomrel, jeho deti sa dozvedeli o existencii tejto kazety. A keďže ju chceli, tak som im ju odkopíroval. Bolo to jedno z mojich najkrajších filmových stretnutí.

Čo je pravdy na tom, že bol vraj Marián Labuda veľmi výbušný?

Najmä pokiaľ ide o film a televíziu, bol vždy perfektne pripravený, disciplinovaný. Niečo ako neznalosť textov som s ním hádam ani nezažil. V divadle sme veľa diskutovali, ale to považujem za normálne. Potrebovali sme predsa nájsť svoj priestor a dohodnúť sa s režisérom ako s partnerom. Marián mal často isté námietky, výhrady, predstavy, ale tak to má byť. Bol veľmi spontánny a výbušnosť k tomu patrí. Viete, vždy ide o to, kto, kedy, s kým a za akých okolností sa stretne. Ja by som nevyzdvihoval jeho výbušnosť, ale určite obrovskú disciplínu a profesionálnu pripravenosť.

V posledných rokoch pôsobil navonok ako smutný muž, ktorého trápi pocit, že svet naňho zabúda.

Myslím si, že to bolo aj následkom jeho zdravotného stavu, keď choroba akcelerovala, a okolností, ktoré s tým súviseli. Prestal hrať, čo je veľmi vážny zásah do života herca, ktorý bol nesmierne aktívny a mal v sebe toľko energie, že ju dokázal pokojne rozložiť do Česka i Slovenska, čo dokazoval v mnohých divadlách a, samozrejme, aj na filmovom plátne. Poznal som ho päťdesiatštyri rokov, od jeho devätnástich, v posledných rokoch to však už nebol ten Marián čo predtým.

Pri poslednej rozlúčke ste mali včera aj smútočnú reč. Aký spomienkový film sa vám premietal pri jej písaní?

Spomenul som si na drobné historky okolo nášho vzťahu. Do divadla som však včera nešiel preto, aby som pobavil publikum – to bolo to posledné, čo ma zaujímalo. Išiel som tam preto, aby som mu povedal pár slov na rozlúčku. Niečo, čo som mu doteraz nepovedal. Aj keď za tých viac ako päťdesiat rokov sme si toho povedali dosť, sú veci, ktoré za života vysloviť nemôžete. Tak som Mariánovi včera krátko a úprimne povedal, že ho mám veľmi rád. A lúčilo sa mi s ním naozaj ťažko… Prežil som s ním veľkú časť života a ďakujem mu za to.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Marián Labuda
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku