Opatrenia pri zmene klímy Afričania dávno poznajú. Len ich nikto nezapísal

Prečo nedokáže Keňa ponúknuť dostatok potravín pre vlastné obyvateľstvo?

Nie je celkom pravda, že by Keňa nedokázala nasýtiť svojich obyvateľov. Má na to kapacity. Lenže chýba inštitucionálna podpora pre komunity, ktoré trpia hladomorom, obzvlášť pre malé rodiny. Vo všeobecnosti chýba podpora poľnohospodárskemu sektoru, ktorá by mu umožnila, aby vyprodukoval dostatok potravín. Kľúčoví sú malí farmári.

Prečo malí?

To oni živia krajinu. Veľké farmy, ktoré vlastnia nadnárodné korporácie alebo bohatí Keňania, pestujú produkty takmer iba na vývoz. Napríklad rezané kvety. V Keni nepoznáme takú kvetinovú kultúru, aká je inde vo svete tradičná. Preto kvety, vypestované na našich plantážach, sa vyvážajú na americké a európske trhy (Keňa je tretím najväčším vývozcom rezaných kvetov na svete, každý tretí kvet v kytici v Európskej únii pochádza z Kene, pozn. red.).

Nepestujú potraviny pre obyvateľstvo. Tieto veľkofarmy pritom predstavujú 75 percent celého poľnohospodárstva v krajine. Preto nemôžeme tvrdiť, že Keňa nedokáže uživiť vlastných ľudí. Dokáže, ale chýba správne nasmerovaná podpora. Je pravda, že Keňu tvoria obrovské suché a polosuché oblasti, aj tie však môžu byť pretvorené na oblasti s bohatou produkciou potravín. Ak by sa viac investovalo do zavlažovania a lepších predpovedí počasia.

V jednom z rozhovorov ste tvrdili, že príčiny krízy sú skryté aj v potravinovej pomoci. Je to naozaj tak?

Poskytovatelia potravinovej pomoci majú veľmi dobré úmysly. No táto pomoc má negatívny dosah na produkciu lokálnych potravín. V prvom rade potravinová pomoc prichádzajúca z EÚ a Ameriky je tvorená potravinami od dotovaných farmárov. Tí si môžu dovoliť tvoriť nadbytok, ktorý môže slúžiť ako pomoc. Keď však táto potravinová pomoc dorazí k ľuďom, zapríčiňuje prebytky na našom trhu s potravinami a miestni farmári nedokážu predávať za rozumné ceny.

Naši poľnohospodári nedostávajú dotácie. Investujú vlastné prostriedky. Jedlo doručované ako pomoc sa tak v mnohých prípadoch premieňa na konkurenciu pre malých farmárov. Nuž a po druhé, vláda ani regionálne inštitúcie neinvestujú tak výrazne do rozvoja potravinárstva a poľnohospodárstva, pretože nakoniec aj tak príde nejaké jedlo. Potravinová pomoc je normálna vec. No mala by v sebe zahŕňať viac podpory pre produkciu miestnych potravín, pre lokálnu výrobu. Nemala by iba prinášať hotové jedlo zvonku.

Deformuje potravinová pomoc vaše tradičné poľnohospodárstvo?

Potravinová pomoc nerešpektuje kenskú kultúru. Prichádzajú potraviny, na ktoré ľudia nie sú vôbec zvyknutí. Ryža, špagety… To nepatrí do kenskej kultúry stravovania. Určite nie v suchých oblastiach, pre ktoré je typické proso.

Odrádza potravinová pomoc malých poľnohospodárov od farmárčenia?

Deje sa to. Ak si človek prinesie hotové jedlo, nebude myslieť na to, ako si ho sám zabezpečí. Samosprávy sa nesprávajú k poľnohospodárstvu ako k priorite, investujú viac do ciest ako do rozvoja lokálnej výroby potravín. Spoliehajú sa na to, že potravinová pomoc bude stále prichádzať. No mýlia sa.

Čo robíte pre to, aby ste takýto vývoj zvrátili?

Podporujeme ľudí vo vytváraní malých záhrad pre svoje kuchyne. Aby si boli schopní niečo sami dopestovať. A to aj v oblastiach, ktoré sú suché a kam prúdi potravinová pomoc. Pomáhame im so starostlivosťou o hospodárske zvieratá, aby mohli časť z nich predávať a kúpiť si ďalšie jedlo. No musím povedať jednu dôležitú vec. Samotná potravinová pomoc nie je dostatočná.

V čom?

Často nespĺňa nutričné požiadavky. V mnohých prípadoch dostávajú ľudia len jednu, nanajvýš dve línie produktov. Nikde nedostávajú všetky zložky, ktoré sú dôležité pre výživu človeka. Dováža sa napríklad veľa cereálií, obilnín, kukurice, možno fazuľa. A to je všetko. Rodina však potrebuje aj vitamíny a ďalšie dôležité látky a tie vôbec nedostávajú.

Takže vám nejde len o potravinovú sebestačnosť, ale aj o správnu životosprávu?

Rodina môže chovať tradičné kurence a svojim deťom tak môže ponúknuť bohatý zdroj proteínov – vajcia. Vo dvoroch za domami si môžu vďaka odpadovej vode z kuchyne pestovať zeleninu a vďaka nej dopĺňať ďalšie dôležité zložky vo výžive, ktoré chýbajú v potravinovej pomoci. Toto robíme. Pomáhame ľuďom pochopiť, že zodpovednosť za uživenie rodiny je ich vlastná. A ich krajina má veľký potenciál. Chýba len dobré hospodárenie s vodou. Čo sa však dá zvládnuť aj so základnými zručnosťami.

Ako sa snažíte hospodáriť s vodou v suchých a polosuchých oblastiach?

Na tomto území spadne málo zrážok, ale nie je to zas extrémne málo. Ak túto vodu správne zachytíme a zadržíme, môžeme ňou napojiť hospodárske zvieratá a je dostačujúca pre kuchynské záhradky. Nie je to nič nemožné. Priamo cez suché oblasti alebo v ich tesnom susedstve preteká veľa riek, ktoré skrývajú ďalšie bohatstvo. Veľa vody dokážeme jednoduchým spôsobom zachytávať ešte predtým, než odtečie do oceánu. Vláda dokonca už pre to niečo robí, no stále to nestačí.

Stav riek je však úzko prepojený so stavom lesov v okolí ich prameňov. V Keni stále pokračuje masívne odlesňovanie. Má aj toto vplyv na kvalitu a dostatok vody?

Presne tak. Efektívny systém hospodárenia s vodou nezahŕňa len opatrenia na rieke, ale aj opatrenia pri jej zdrojoch. A práve toto bol veľký problém. Za posledných 25 rokov sa v Keni zvýšil počet neoprávnených zásahov v lesoch, ktoré by mali slúžiť na zadržiavanie vody. Veľká časť sa vyrúbala. Teší ma, že sa to od roku 2013 trochu zlepšuje. Prijali sme zákony, ktoré komunitám umožňujú, aby sa zapojili do správy prírodných zdrojov. A to je veľmi dôležitá vec, pretože ľudia sami začnú kontrolovať, ako sa prírodné zdroje využívajú.

Takže si vláda aj obyvatelia uvedomujú väzbu medzi zdravím lesov a vitalitou riek, úzky vzťah medzi spravovaním lesa a hospodárením s vodou?

Posledných 10 rokov môžem povedať, že áno. Predtým si to však ľudia neuvedomovali. Dnes napríklad v starostlivosti o les využívame participatívny systém lesného hospodárstva. Vláda a komunita spravujú les spoločne. Ľudia žijúci v okolí lesa sa stávajú jeho strážcami. Po celej dĺžke riek vznikajú združenia spotrebiteľov vody. Opäť, tvoria ich ľudia z miestnych komunít. To oni monitorujú prietok, znečistenie v rieke. Sledujú, či niekde nedochádza k zlému hospodáreniu s vodou. Za 10 rokov urobila naša krajina veľký pokrok. Máme dobrý základ, na ktorom môžeme stavať a postupovať ďalej. Musíme napríklad vyriešiť, ako znížime odpad. Ako zaistíme, že nebudeme prispievať k znečisteniu rieky? A ako chceme prispievať k tomu, aby sa celkovo v našom prostredí zachytávalo čo najviac vody?

Čo pred desiatimi rokmi prinútilo ľudí, aby si začali klásť podobné otázky?

Veľké úsilie sme museli vynaložiť na zvládnutie konfliktov, ktoré sa týkali vody. Stávalo sa, že obyvatelia zo suchých oblastí kráčali proti prúdu rieky, kým nestretli ľudí, ktorí zachytávali vodu a povedali im – pustite vodu, neblokujte ju. My ju potrebujeme. Aj medzi ľuďmi vnútri komunít sa objavovalo napätie. V súvislosti s klimatickou zmenou sme prekonali veľmi ťažké obdobia. Ľudia žijúci v blízkosti riek, ktoré nikdy nevysychali, ich zrazu videli bez vody. Ľudia v horách kopali studne hlboké až 10 metrov, len aby sa dostali k vode. Aj tieto studne však vyschli. Takže dnes si to všetko ľudia naplno uvedomujú. A každý hľadá spôsoby, ako sa s tým vysporiadať.

Rozširujete infraštruktúru slúžiacu na zadržiavanie vody?

Keď sa vydáte do hôr, uvidíte pri domoch veľa zberačov a plastových nádob, ktoré zachytávajú dažďovú vodu. V suchých oblastiach za posledných päť rokov výrazne narástol počet malých priehrad a stavieb, ktoré slúžia na zadržiavanie vody. Pretože každý si uvedomuje, že so suchom prichádza skaza. Boli obdobia, keď zahynulo veľmi veľa zvierat. Niektorým farmárom nezostalo vôbec nič. Veľmi ľutujem, že sme všetky tieto opatrenia nespravili už pred 30 rokmi. Ak by sme sa už vtedy vydali týmto smerom, dnes by sme hovorili o oveľa menších dosahoch klimatickej zmeny a sucha.

Takže aj vo vašom prípade sa potvrdilo, že ľudia reagujú až vtedy, keď ich niečo bezprostredne zasiahne?

Nanešťastie áno.

Vedci však na tieto riziká upozorňovali už dávno…

Skutočne sme mohli takúto situáciu predvídať. Vypracovalo sa množstvo materiálov vo výskumných ústavoch a na univerzitách. Dokonca aj takých, ktoré sa týkali jednoduchých a účinných spôsobov zadržiavania vody. Ale tieto informácie sa stále nedostávajú k ľuďom.

Prečo?

Pretože chýba prepojenie medzi výskumom a samosprávami. Samosprávy si k sebe nepozývajú výskumníkov. A na druhej strane, výskumníci sa nesnažia o presah svojej činnosti, nerozširujú svoje aktivity tak, aby zdieľali čo najviac informácií s miestnymi ľuďmi, so samosprávami. Nemáme žiadnu inštitúciu, ktorá by týchto ľudí spájala. A netýka sa to len problémov s vodou. Aj v poľnohospodárskom výskume je veľká informačná medzera. A práve tú sa snažia premosťovať neziskové organizácie. Chodíme za výskumníkmi a pýtame sa ich, aké riešenia našli na nové výzvy.

Lobujeme v samosprávach, ukazujeme im, že existujú dostupné riešenia. Budujeme fóra, na ktorých sa tieto informácie vymieňajú. Ale je to náročné. Politici, ľudia, ktorí robia rozhodnutia, sotva majú čas, aby počúvali vedcov. Toto sa musí zmeniť.

Už niekoľko rokov teda máte k dispozícii poznatky. A potom tu máte ľudí, ktorí ich môžu zapracovať do praxe. Vlastne musia, aby prežili. A predsa sa nespoja?

Je to paradox, ale je to tak.

Vráťme sa ešte k potravinovej pomoci. Dá sa odhadnúť, akú veľkú sumu predstavuje každý rok?

Neviem presné čísla. V Keni nefunguje len potravinová pomoc zo zahraničia, ale aj v rámci samotnej krajiny. Ľudia z poľnohospodársky silnejších regiónov zhromažďujú jedlo, ktoré posielajú do slabších regiónov. Potravinová pomoc, ktorá prichádza iba zvonku, sa však pohybuje niekde v rozmedzí 10 až 20 percent celkového štátneho rozpočtu Kene. To je veľa peňazí. Myslím si, že aspoň časť týchto prostriedkov by sa nemusela využívať na presúvanie jedla z jedného miesta na druhé, ale skôr na podporu lokálnej produkcie potravín.

Lenže čo korupcia? Nestratili by sa tieto peniaze?

Je pravda, že korupcia je u nás prítomná. A niekedy sa stáva, že aj tí, čo bojujú proti korupcii, sú sami skorumpovaní. Nebolo výnimkou, že jedlo z potravinovej pomoci sa objavilo na trhu. Lenže nemôžete zatratiť celý systém pomoci. Nájdu sa aj dobrí ľudia. Čo pomáha proti korupcii? Nastavenie prísnejších kontrol. Debata o korupcii sa často zúži iba na privlastňovanie si zdrojov a nehľadí sa napríklad na nevhodné rozdeľovanie zdrojov. Ako môže nejaký donor tvrdiť, že pomáha ľuďom, ak 40 až 50 percent peňazí ide naspäť jemu, na platy, administratívu? Nie je to korupcia, všetko je riadne zdokladované, ale je to amorálne. Toto sú problémy, o ktorých je potrebné diskutovať.

V úvode ste spomenuli veľkofarmárov. Ako veľmi sa v Keni rozširujú polia s monokultúrami?

U veľkofarmárov sa to deje veľmi rýchlo. Stále viac sa orientujú na monokultúry a na plodiny určené na export. Malých farmárov sa to až tak netýka. Nikdy sme nevysádzali monokultúry. Naše tradičné farmy sú zmiešané, políčka sú pestré. Toto je naša poistka proti zlým časom. Ak niekto vlastní len pol akra (približne 20 árov), nikdy nebude pestovať iba jednu plodinu, ale viac. Pretože ak jedna nevzíde, iná dokáže uživiť rodinu. Táto tradícia je v malých farmároch tak hlboko zakorenená, že dokonca aj tí, čo pestujú čaj na predaj, majú aj kravu a malú záhradku.

Zaberajú monokultúry stále väčšie územie?

Iste. Dokonca aj v suchých oblastiach.

A spôsobuje to problémy v krajine? Používajú veľa chemikálií na to, aby udržali monokultúry v dobrej kondícii? Spotrebujú veľké množstvo vody na zavlažovanie?

Najvážnejším problémom je voda, pretože teraz budú o ňu súperiť s pastiermi, ktorí ju potrebujú pre zvieratá. Takisto s farmami, ktoré produkujú potraviny pre ľudí a ktoré sú závislé od zavlažovania. A tiež so všetkými ľuďmi, ktorí budú potrebovať pitnú vodu. Niekde sa už kvôli tomu začína stupňovať napätie. Pokiaľ ide o rezíduá chemikálií (zvyšky po chemikáliách, stopy po použití pesticídov a podobne), je to problém, ktorý ľudia v komunitách nemajú ako odhaliť.

Prečo? Spomínali ste, že vznikajú združenia spotrebiteľov vody, ktorí sledujú aj znečistenie.

Chýbajú im zdroje a zariadenia na to, aby mohli takto špecificky otestovať vzorky vody. Môžeme iba špekulovať. Chýbajú nám fakty o tom, aké veľké škody napáchali zvyšky chemických látok vo vode. Potrebovali by sme veľa podrobných výskumov. Lenže s výskumom v rozvojových krajinách je veľký problém.

V čom?

Vlády nemajú veľa peňazí na výskumné aktivity, obzvlášť nie na tieto. A ľudia, ktorí nakoniec financujú výskum, sú tí istí, ktorí stoja za nadnárodnými korporáciami a ich biznisom. Akoby ste skúmali samých seba.

Takže nakoniec je všetko v poriadku, nie sú žiadne problémy?

Napríklad spoločnosť Monsanto financuje veľa výskumov zameraných na odrodu bavlny Bt cotton (je to geneticky modifikovaný organizmus, ktorý vytvorili vedci z amerického koncernu Monsanto v 90. rokoch, do bavlny vložili gén baktérie Bacillus thuringiensis – Bt, aby si bavlna sama vyrábala insekticíd proti škodcom a farmári tak šetrili na postrekoch) alebo odrodu kukurice Bt maize (podobne geneticky modifikovaný organizmus). Uisťujú ľudí, že tieto odrody nepredstavujú pre ľudí žiadne nebezpečenstvo. Čo iné môžu tvrdiť, ak tieto výskumy financujú tí istí ľudia, ktorí obe odrody propagujú v Afrike? Financujú konferencie, na ktoré pozývajú politikov, a odborníci s množstvom titulov na nich robia prezentácie o tom, aká je takáto kukurica dobrá. A tak sa pýtam znova. Nazvali by ste toto korupciou? Ja áno. Pretože to nie je čestné. Výskum by mal byť nezávislý. No celý náš výskumnícky sektor je skompromitovaný. Dokážem však tomu porozumieť.

Ako?

Ak sa študenti uchádzajú o doktorandské štipendiá a takmer všetky ponuky sú v nadnárodných korporáciách, tak využijú tieto.

Kľúčová vo vašom prístupe je diverzita. Nielen na poliach, ale aj pestrosť na tanieri. Ako to myslíte?

Tanier diktuje, čo sa pestuje na poliach. Ako členovia hnutia Slow food veríme, že sme tým, čo jeme. A to, čo jeme, určuje to, čo sa bude vyrábať. Takže ak zvýšime pestrosť na tanieri, môžeme dosiahnuť väčšiu diverzitu vo výrobnom sektore. Ak budeme požadovať väčšiu transparentnosť v potravinových reťazcoch, budeme sa zaujímať o to, čo jeme, ako sú organizovaní ľudia, ktorí vyrábajú potraviny, čo skutočne robia, potom budeme viac rozumieť tomu, odkiaľ naše jedlo v skutočnosti pochádza. A či skutočne prispievame jeho konzumáciou k zachovaniu biodiverzity. Pretože čím viac sme ľahostajní v našom rozhodovaní, tým väčšia ľahostajnosť bude panovať v oblasti výroby potravín. Tieto veci sú prepojené. A je dôležité, aby sme o tom vzdelávali spoločnosť na všetkých úrovniach.

Čo presne robíte?

Oslovujeme farmárov. Zapájame sa do ochrany lesov. Zapájame sa do niečoho, čo sa nazýva poľnohospodárstvo s nízkymi vonkajšími vstupmi, v ktorom farmár využíva väčšinu zdrojov z domáceho prostredia, iba minimum je z externého prostredia. Takže znižujeme kontamináciu jedla rôznymi látkami zvonku. Organizujeme kulinárske kurzy. Vzdelávame komunity a školy vo výžive. Vysvetľujeme im – čím z väčšej vzdialenosti tvoje jedlo pochádza, tým menej si môžeš byť istý jeho kvalitou. Čím kratšia je vzdialenosť, tým väčšiu istotu máš v jedle, ktoré práve ješ. Zhovárame sa s ľuďmi o mestských záhradách, môžu si ich zakladať na balkónoch. Ak si na nich vypestujú zeleninu, môžu si ňou byť stopercentne istí na rozdiel od zeleniny z obchodu, pri ktorej nevidia na celý proces výroby.

Darí sa vám meniť návyky ľudí?

Povedal by som, že viac u detí a mladých ľudí ako u starších. Zvyk je železná košeľa. Ale nahrávajú nám choroby zo životného štýlu. Prichádza k nám veľa ľudí, ktorým lekári predpísali špecifické diéty a spôsoby stravovania. U nás hľadajú návody, ako na ne. Dokonca aj niektoré zdravotnícke zariadenia nás pozývajú, aby sme u nich robili školenia týkajúce sa správnej výživy. Študentov na školách povzbudzujeme, aby sa venovali dobrovoľníctvu a išli porozprávať o týchto veciach do dedín. Aj toto nám pomáha zvyšovať povedomie.

Aj samotní doktori k vám posielajú pacientov?

Áno. Ale takisto nás pozývajú k sebe, keď majú sedenia s pacientmi, ktoré sa týkajú potravín. Pretože nestačí pacientovi povedať, teraz choď a jedz veľa vitamínov, jedz zeleninu. Musíte mu povedať aj to, akú zeleninu má jesť. Či je nejaká ľahko dostupná v oblasti, kde žije. Ako sa môže dostať ku kvalitnej zelenine, v ktorej je minimum chemikálií.

Jeden z cieľov vašej organizácie NECOFA je posilniť medzigeneračnú výmenu poznatkov. Ako to môže pomôcť pri klimatickej zmene?

Je to veľmi dôležité. Každý z nás patrí k určitej kultúre. Kultúra definuje, kým ste. A opatrovníkmi africkej kultúry sú starší ľudia. Tí ju však nijako nezapisovali. A teraz ju strácame… Verím, že neexistuje žiadna podradná kultúra. No keď sa v Afrike objavili prví misionári, keď zaviedli európsky vzdelávací systém, keď prišli kolonizátori, africká kultúra bola v mnohých smeroch démonizovaná. Určite sa našli aj v našej kultúre negatívne a nesprávne veci, napríklad obriezka u žien. No existujú aj veľmi dôležité a cenné praktiky, ktoré vyjadrujú jedinečnosť našich komunít.

Napríklad náš spôsob starostlivosti o rodinu. Staráme sa o každého člena. Žijeme jeden pre druhého. Je to odlišné ako v európskej a americkej kultúre. A práve toto nám vždy pomohlo prežiť extrémne ťažké časy. Komunity v lesoch majú veľmi bohaté znalosti o liečivých rastlinách a ďalších prospešných produktoch lesa. Ale ani tieto nie sú vôbec zdokumentované. Práve teraz sa musíme pokúsiť týmto poznatkom porozumieť, porozumieť našej kultúre a všemožne tieto vedomosti zaznamenávať. Kým sa staršia generácia nepominie. Preto organizujeme fóra na školách, na ktoré pozývame starých a prastarých rodičov, aby sa stretávali s mladými. Berieme deti na výlety do lesa so starými ľuďmi. Aby ich naučili, čo všetko možno v lese využívať. Cítime, že je to veľmi dôležité.

Týka sa to aj farmárčenia?

A rovnako aj varenia. Všetky zvyklosti, ktoré sa týkajú životného prostredia, obživy či dokonca starých svätýň v lesoch, tie všetky tvoria kritické informácie, ktoré musíme podávať ďalej mladým.

Biodiverzita je relatívne mladé slovo. Je však pravda, že seniori jej rozumejú viac ako súčasná generácia?

Je to pravda. V niektorých situáciách boli starší ľudia ďaleko pred nami. Biodiverzita skutočne nie je nič nové. Menia sa len slová. Viete však, prečo tradiční africkí farmári nikdy nepoužívali žiadne chemické prípravky? Sčasti preto, lebo o nich vôbec netušili. Tiež preto, že nemali zdroje, aby si ich mohli kúpiť. A takisto preto, lebo nemali toľko problémov so škodcami. Pozrite sa na to, ako rýchlo sa dnes vyvíjajú škodcovia a ako rýchlo sa dokážu premnožiť. Čím viac používate chemikálie, tým viac rôznych škodcov sa vám objavuje.

To je také jednoduché? Stačí sa vrátiť ku koreňom, aby ste vyriešili dnešné výzvy? Opýtali sa starých rodičov, ako treba spravovať farmu, les?

Myslím si, že nemôžeme strkať hlavu do piesku. My už žijeme v pozmenenom prostredí. Nemôžeme predstierať, že budeme žiť podobným životom ako pred 500 rokmi. Nie. Žijeme v realite, v ktorej sa musíme rozprávať najmä o tom, koľko zdrojov a vstupov skutočne potrebujeme z externého prostredia. Mali by sme po nich siahnuť len vtedy, ak sami nemáme žiadne riešenie.

Mohli by ste uviesť príklad?

Pred štyrmi mesiacmi zamoril Keňu a ďalšie africké krajiny škodca. Hmyz nazývaný po anglicky fall armyworm (druh nočného motýľa, latinsky spodoptera frugiperda). Dokáže zdevastovať celú úrodu. Zožerie všetko zelené. Pohybuje sa a množí veľmi rýchlo. V lese nenájdete žiadne botanické prípravky, aby ste si s týmto hmyzom poradili. Toto si vyžaduje moderné a oveľa rýchlejšie riešenie. Musíme zlúčiť naše prístupy založené na biodiverzite spolu s vedecky overenými efektívnymi prístupmi, ak sú aj tieto potrebné.

Sťažuje vám klimatická zmena vaše úsilie?

Veľmi výrazne, pretože robiť predpovede je čoraz náročnejšie. Niektoré druhy škodcov sa začali šíriť do južných oblastí, v ktorých sa predtým vôbec nevyskytovali. V hornatých oblastiach, kde žijem, predstavuje priemerný ročný úhrn zrážok 3-tisíc milimetrov. To je veľa. Lenže kedysi boli tieto zrážky veľmi dobre rozložené v priebehu roka. Dnes sa stáva, že veľká časť týchto zrážok spadne v priebehu dvoch mesiacov. Dažde sú také intenzívne, že ničia infraštruktúru, spôsobujú záplavy, zmätok. Vo vysočinách je to zlé. Ale v suchých oblastiach je to oveľa horšie, pretože tam zrazu celé dva roky po sebe vôbec neprší. A potom sa náhle objaví silný dážď, ktorý opäť ničí všetky štruktúry. Nachádzame sa vo veľmi komplikovanej situácii a to, ako by sme jej mali prispôsobiť, je pre nás veľkou výzvou. Pre celú Afriku.

Mladí ľudia opúšťajú slovenské dediny, odchádzajú do miest. Je podobná situácia aj v Keni?

Áno. Dediny opúšťajú mladí ľudia, ktorí by mali prevziať rodinné žezlo. Zanechávajú na farmách starých ľudí, ktorí už nemajú energiu, nápady, sú unavení, a to tiež prispieva k oslabovaniu našej vlastnej potravinárskej výroby. Neexistujú však žiadne stimuly, ktoré by primali mladých zostať. Potrebovali by sme stimuly pre investorov, aby investovali viac do rurálnych oblastí. Možno prostredníctvom úľav na daniach.

Nie je to však aj otázka prestíže a preferovaného životného štýlu, keď vidiek nemôže mladým ponúknuť také výdobytky ako mesto?

Nuž, je to pravda. V meste môžu mladí skutočne dostať taký typ komfortu, po ktorom túžia. Lenže, ak nemáte internet na dedine, ako vás môžeme ako absolventa presvedčiť, aby ste zostali? A čo ak zaistíme dostatočné vybavenie, prečo by ste potom nemali zostať? Naozaj musíme do vidieckych oblastí priniesť viac komfortu, viac príležitostí. Vytvárať stimuly. Vyžaduje si to však politiku s holistickým prístupom. Pridať dedinám určitú úroveň pohodlia, služby, zlepšiť infraštruktúru. A to je v dlhodobom výhľade oveľa udržateľnejšie, ako sústrediť celý život krajiny do niekoľkých veľkých miest.