Vedomosti nestačia, treba otvorené školy

, 13.02.2018 06:00
Barbara Lasticova, Viera Kalmarova
Barbara Lášticová (vľavo) a Viera Kalmárová spolupracovali na výskume medzi žiakmi, na základe ktorého zisťovali, aké faktory predpovedajú správanie stredoškolákov voči menšinám. Autor: ,

Slovenskí školáci začínajú v týchto dňoch už druhý polrok s rozšírenou výučbou dejepisu. Politici chceli vlani lekciou z histórie zastaviť popularitu extrémistov u mládeže. Skutočne však hodina dejepisu navyše vychová tolerantnejších žiakov? S odlišným prístupom boja proti extrémizmu v tomto školskom roku prichádza Štátna školská inšpekcia. S Vierou Kalmárovou, hlavnou školskou inšpektorkou, a Barbarou Lášticovou z Ústavu výskumu sociálnej komunikácie Slovenskej akadémie vied sme sa rozprávali o tom, že tolerantných žiakov dokážu vychovávať najmä otvorené školy.

Štátna školská inšpekcia iniciovala výskum medzi žiakmi, aby zistila, aké faktory predpovedajú správanie stredoškolákov voči menšinám. Bolo to v roku 2016, keď prvovoliči vo voľbách výrazne podporili extrémistov. Preto výskum vznikol?

Viera Kalmárová (V. K.): Podnetov bolo viac, hoci jedným z nich boli aj výsledky parlamentných volieb. Inšpekcia bola už predtým dlhodobo zapojená do projektu, ktorý realizovalo viacero subjektov, a ktorý mapoval úroveň vzdelávania v oblasti ľudských práv na školách. Nebola som s ním ale spokojná, keďže z neho vychádzali len pozitívne výsledky, ako keby bolo v tejto oblasti na Slovensku všetko v poriadku. Témy o tolerancii sa vyučovali v dostatočnom rozsahu, premietali sa do obsahu rôznych predmetov, učitelia so žiakmi absolvovali doplnkové aktivity…

… a vo voľbách 2016 stranu Mariána Kotlebu volil takmer každý štvrtý prvovolič.

V. K.: Stačilo, že človek vnímal spoločenskú atmosféru v krajine či názory mladých ľudí, a musel vidieť, že predchádzajúce zistenia neboli veľmi dôveryhodné. K tomu sa pridávali rôzne ďalšie faktory, ako napríklad pomerne medializovaný prípad učiteľa strednej školy, ktorý vychvaľoval totalitné režimy a oslavoval holokaust, či infiltrovanie Slovenských brancov do škôl. Nuž a spomínanými parlamentnými voľbami v roku 2016 to len vyvrcholilo. Rozhodli sme sa teda spraviť seriózny výskum. Zamerali sme sa na otázku, čo je dôvodom, aby si mladí ľudia mysleli o demokracii a politike to, čo si myslia.

Dôvodov môže byť neúrekom – rodina, osobnosť, prostredie, vzdelanie…

V. K.: Áno, a my sme sa rozhodli v prvej fáze overiť, či má na postoje mladých vplyv ich akademické vzdelanie. Súviselo to aj s diskusiou, ktorá sa objavila prakticky hneď po voľbách, že treba navýšiť počet hodín dejepisu a docieli to zásadnú zmenu v myslení ľudí. Naše výsledky potom ukázali, že také jednoduché to nie je.

Výsledky výskumu, za ktorým stála okrem Štátnej školskej inšpekcie aj Slovenská akadémia vied a Univerzita Komenského, ste prezentovali v apríli 2017. Ministerstvo však v máji toho istého roku napriek tomu rozhodlo o navýšení počtu hodín dejepisu.

Barbara Lášticová (B. L.): Ja to vnímam ako potvrdenie toho, ako sa u nás robia vzdelávacie politiky. Jednoducho treba viditeľne vykázať činnosť, v tomto prípade, že sa bojuje proti extrémizmu, k čomu sa zaviazala vláda. Deje sa to ale často bez overenia, či to bude fungovať. Náš výskum pritom priniesol množstvo dát, prebehla aj diskusia s učiteľmi, z ktorej vyšlo, že problém nie je v tom, že treba o hodinu dejepisu viac, ale v tom, čo a ako sa vyučuje. Navyše, aktivity v tejto oblasti u nás dlhodobo realizujú predošetkým mimovládne organizácie a chýba systémová podpora zo strany štátu.

V. K.: Zavádzanie extra hodiny dejepisu bolo okrem toho chaotické. Pokyn bol taký, aby školy pridali jednu hodinu z fondu disponibilných hodín. Čo nebolo šťastné, keďže s týmito hodinami by mala slobodne narábať škola. A teda rozhodnúť, na čo sa použijú. Čo ak riaditeľ istej školy usúdi, že cesta k tolerancii nevedie cez hodinu dejepisu navyše, ale napríklad vytvorením predmetu kritické myslenie? Dokonca ani zamestnanci Štátneho pedagogického ústavu v tom nemali jasno. Prišiel mi napríklad jeden mail, v ktorom sa ma pracovník tohto ústavu pýtal, čo robiť so školami, ktoré už predtým z disponibilného fondu venovali hodinu práve dejepisu. Posledná veta v správe od neho znela – ešte nikdy nebol vo vyučovaní dejepisu taký chaos, ako je teraz.

Argumentom niektorých dejepisárov bolo, že pri nižšom počte hodín stihli učivo len preletieť a so žiakmi o ňom nemali čas diskutovať. Nebolo to tak?

V. K.: Tie sťažnosti registrujeme aj my na školskej inšpekcii, no ja ich považujem za falošný argument. Spomeniem jeden príklad, keď sme zistili, že na jednom slovenskom gymnáziu v priebehu niekoľkých týždňov odpadla viac ako tretina hodín a žiaci vždy odchádzali domov bez náhrady. Riaditeľa školy sme teda zaviazali, aby buď zabezpečil odborné suplovanie predmetov, alebo navrhol moduly výchovných aktivít.

Učiteľov gymnázia ale takéto odporúčanie inšpekcie podráždilo a napísali mi list, v ktorom tvrdili, že sa cítia utláčaní a že by boli frustrovaní, ak by mali prísť do cudzej triedy k cudzím žiakom. Písali o cudzích žiakoch na vlastnej škole! Nevravím, že je to pravidlo, ale že v tomto smere stále existujú veľké rezervy a pri efektívnosti je dosť priestoru aj na debaty so žiakmi.

B. L.: My sme napríklad v rámci projektu Agentúry na podporu výskumu a vývoja viedli rozhovory s učiteľmi dejepisu a občianskej výchovy, a hoci niektorí opakovali argument s nedostatkom času, iní nesúhlasili. Hovorili, že učiteľ predsa nie je stroj, a že vie posúdiť, čo budú študenti reálne v živote potrebovať, takže si môže výučbu prispôsobiť, pričom ostane priestor aj pre zážitkové aktivity, stimulovanie kritického myslenia a debaty. Ale závisí to aj od toho, aká je klíma na škole a či je podpora vedenia.

Pri gymnazistoch síce existuje spojitosť medzi...
Pri gymnazistoch síce existuje spojitosť medzi vedomosťami a postojmi, na iných typoch stredných škôl sa takéto prepojenie nepreukázalo. Autor: Ľuboš Pilc, Pravda

Vráťme sa k vášmu výskumu. Médiá sa vlani pri jeho zverejnení zamerali skôr na to, že stredoškoláci sú netolerantní a nemajú dobré vedomosti. Menej si všímali súvislosť medzi znalosťami a toleranciou. Čo z nej môžeme vyčítať?

B. L.: Prieskum sme robili na 92 školách vo všetkých slovenských regiónoch. V praxi to znamenalo, že počas jednej vyučovacej hodiny nám vyplnilo náš dotazník viac ako 3-tisíc žiakov. Zisťovali sme vedomosti z dejepisu a občianskej výchovy u prvákov a štvrtákov na stredných školách, pričom otázky boli zostavené tak, aby ich vedel zvládnuť už deviatak na základnej škole. Znalosti boli na priemernej úrovni, ale u štvrtákov boli vždy o čosi lepšie ako u prvákov.

A miera tolerancie?

B. L.: V druhej časti sme zisťovali postoje žiakov k Rómom, maďarskej menšine, gayom a lesbám, moslimom, utečencom a mentálne znevýhodneným. Prebiehalo to formou zatvorených otázok. Napríklad sme sa ich pýtali, či je v poriadku, ak sa dvaja dospelí muži na verejnosti držia za ruky. Oni mohli vyjadriť svoju mieru súhlasu alebo nesúhlasu. Miera tolerancie bola najnižšia k moslimom a utečencom, no to súviselo s doznievajúcou migračnou krízou, takéto názory podľa rôznych prieskumov verejnej mienky vtedy prevládali aj u dospelej populácie.

Aký bol teda vzťah znalostí a miery tolerancie?

B. L.: Na gymnáziách bol vzťah medzi vedomosťami žiakov a ich postojmi preukázaný, hoci bol relatívne slabý. Na stredných odborných školách sa však takýto vzťah nepotvrdil. Inými slovami, hoci vedomosti žiakov z občianskej výchovy a dejepisu sú o niečo lepšie v končiacom ročníku ako v prvom, postoj voči menšinám zostáva rovnaký. Škola mala vplyv na prenos informácií, ale transfer hodnôt nenastal.

V. K.: Tým ale nechceme povedať, že škola potenciál ovplyvňovať hodnoty nemá, len sa nevyužíva. Ak dovolíte, spomeniem jeden osobný príbeh. Moja stará mama bola Rakúšanka a chodila do školy vo Viedni. Bolo to ešte za prvej svetovej vojny a vtedy sa v rakúskych školách každý deň začínal modlitbou, za ktorou znela veta – Gott strafe England – Boh potrestaj Anglicko. Keď som sa jej pýtala, čo to s ňou robilo, hovorila, že si vtedy Angličanov predstavovala ako totálnych diablov. Zlé bytosti, pred ktorými sa treba brániť modlitbou. Škola vie vplývať veľmi silno.

Keď spomínate Rakúsko, spisovateľ Martin Pollack sa v knihe Smrť v bunkri vyrovnáva s nacistickou minulosťou svojej rodiny, veď jeho otec bol dokonca vysokopostavený esesák. Pritom zdôrazňuje, aký zásadný vplyv mala na postoje jeho rodiny škola. V generácii jeho otca zapisovali nacisti svoje deti do vzdialenej školy, aby tam deti načerpali tie "správne” názory. On sám sa zase práve počas štúdia na liberálnej škole vymanil spod vplyvu nacisticky zmýšľajúcich starých rodičov. Preceňuje alebo podceňuje sa dnes význam školy pri tvorbe názorov mladých ľudí?

B. L.: Politická socializácia detí sa, samozrejme, začína doma. Keď sa pýtame, kto má väčší vplyv, či škola, alebo rodina, tak je to podobné ako s otázkou o sliepke a vajci. Sú teoretici, ktorí jasne preferujú rodinu, iní zase zdôrazňujú, že v istom vývinovom období vplyv rodiny oslabuje v prospech rovesníckych skupín, médií, ale aj školy. Tá má svoj vplyv celkom jasne „vykolíkovaný“, a naozaj ide najmä o to, do akej miery ho dokáže využiť.

V. K.: Sila vplyvu je vo všeobecnosti podmienená tým, či má ovplyvňovaný pozitívny vzťah k tomu, kto sa ho snaží ovplyvniť.

Kedy žiaci veria svojej škole?

B. L.: Vtedy, keď o nej môžeme povedať, že je otvorená. Podľa našich zistení, čím viac možností mali žiaci participovať na živote školy, na rozhodovaní, ako bude fungovať a čo sa v nej bude diať, tým boli ich postoje tolerantnejšie. ,

Ako ste zisťovali, či je škola otvorená?

B. L.: Pýtali sme sa žiakov, do akej miery môžu v škole vysloviť svoj názor a či je aj vypočutý a berie sa do úvahy. Či ich škola prizve k rozhodnutiam o veciach, ktoré sú pre nich dôležité. Či sú ich názory brané vážne. Na mnohých školách napríklad existujú školské rady a parlamenty, no sú to len formálne štruktúry.

V. K.: A práve tému otvorenej školy veľmi hlboko riešime v aktuálnom školskom roku. Je to pokračovanie predchádzajúceho výskumu, akurát teraz sme oslovili šesť škôl v každom kraji, pričom dve boli z tých, ktoré v predchádzajúcom výskume dosiahli najhorší výsledok, dve, ktoré na tom boli najlepšie a dve také, ktoré sa pravidelne zúčastňujú vyšších kôl olympiády v ľudských právach.

Ak žiaci čerpajú informácie o politike a...
Ak žiaci čerpajú informácie o politike a histórii aj z kníh, nielen z internetu, sú tolerantnejší k menšinám. Autor: SHUTTERSTOCK

Pomáha olympiáda ľudských práv školám?

V. K.: Ukázalo sa, že to nie je faktor, ktorý by zohrával pozitívnu úlohu pre celú školu. Dokonca sme našli zhodu medzi školami, čo dosiahli mizerný výsledok v miere tolerancie, hoci boli úspešné v olympiáde ľudských práv. Úspech v olympiáde je často len individuálna záležitosť medzi učiteľom a jedným študentom, za ktorý možno skryť zlé výsledky školy ako celku.

Šesť škôl v každom kraji, to je 48 škôl na Slovensku. Čo v nich v tomto školskom roku v rámci projektu vlastne prebieha?

V. K.: Zameriavame sa práve na to, ako sa žiaci môžu podieľať na chode školy, ako sú na to pripravení učitelia a vedenie, aký akcent je zameraný na vzdelanie k demokratickému občianstvu a ľudským právam v školských vzdelávacích programoch, školských poriadkoch atď. Na základe toho určujeme faktory, ktoré pozitívne ovplyvňujú vzdelávanie tohto druhu a ktoré by sa mali stať vzorom pre všetky školy u nás. Chceme školám poskytnúť návod, čo a ako robiť, aby sa postoje ich žiakov zmenili a skultivovali.

A čo ste dosiaľ zistili? Majú žiaci napríklad možnosť vyjadriť sa ku školskému poriadku?

V. K.: Výsledky ešte len budeme vyhodnocovať, ale môžem spomenúť jeden konkrétny príklad z jednej základnej školy v Senci. Rodičia sa v nej vzbúrili, keďže s nimi vedenie školy nechcelo diskutovať. Tak som si zo zvedavosti najskôr prelistovala školský poriadok a v časti, kde má byť zadefinovaný vzťah medzi školou a rodičmi prvá veta znela – rodičom sa zakazuje vstup do školy.

Keď majú takéto problémy rodičia, kde sú asi práva detí? A k akému pohľadu na fungovanie inštitúcií ich to vychováva? Za svoju prax som sa stretla možno s dvomi prípadmi, kde žiaci mohli podávať návrhy na úpravu školského poriadku a škola ich vedela akceptovať.

Inými slovami – keď žiaci nespoznajú výhody demokracie na vlastnej koži už v prvej inštitúcii, ktorá zasahuje do ich života, zrejme budú skeptickí aj voči ďalším inštitúciám v demokratickej spoločnosti, zároveň si nebudú veriť, že dokážu niečo zmeniť v rámci systému…

B. L.: A platí to všade. Spoločné výskumné centrum Európskej komisie robilo k tejto téme výskum v tzv. starých aj nových demokraciách, teda na oboch stranách bývalej železnej opony, a výsledkom bolo zistenie, že demokratický charakter školy súvisí s lepším postojom k menšinám. Bez ohľadu na tradíciu demokracie v krajine je školské prostredie veľmi silným faktorom budovania postojov. Ak sú všetci zahrnutí do rozhodovania, učia sa zároveň akceptovať odlišné názory a hodnoty. Je potrebné, aby demokracia na školách bola aj zažitá, nielen zahrnutá v osnovách.

Na internete sa v poslednom čase hlasnejšie ozývali aj nespokojní rodičia s extrémistickými názormi. Na sociálnych sieťach nájdete hromadu povzdychov, že školy neučia „pravé“ dejiny, že deťom klamú o druhej svetovej vojne a podobne. Vnímate, že by takíto rodičia pre svoje deti cielene hľadali školy, kde vyučujú učitelia, ktorí majú rovnaký svetonázor ako oni? Tak ako "správnych” učiteľov hľadali kedysi Pollackovi predkovia?

V. K.: Ak hovoríme o základných školách, len málo rodičov si ich na Slovensku pre svoje deti vyberá cielene. Základným faktorom ostáva blízkosť školy k bydlisku. Skôr si myslím, že takto rozmýšľajú rodičia, ktorí chcú pre svoje deti skutočne kvalitné vzdelanie a školu si vyberajú hneď od začiatku povinnej dochádzky.

B. L.: Viem zo svojho okolia, že si rodičia vyberajú školu podľa počtu a druhu cudzích jazykov, ktoré sa tam vyučujú, či podľa ponuky krúžkov, ale že by si niekto vyberal školu podľa toho, že tam pôsobia učitelia, ktorí majú blízko k extrémistickým názorom, to by si podľa mňa vyžadovalo vysokú mieru pátrania.

Kotlebova hviezda zapadá. Po výprasku v župných voľbách poklesol aj v najnovšom rebríčku popularity politikov, tichšie sú aj jeho priaznivci na sociálnych sieťach. Nevyvolá to v spoločnosti falošný pocit, že táto hrozba je už zažehnaná?

V. K.: Ja práve preto ten problém nerada zužujem na Kotlebu a jeho stranu. Ak aj jeho hviezda zapadne a nič sa nestane s tým, ako spoločnosť a školy fungujú, príde niekto nový, a mladí ľudia mu rovnako ľahko podľahnú.

B. L.: O tom by vedeli viac porozprávať politológovia. Tí napríklad tvrdia, že v generácii pod tridsať rokov tretina ľudí nevie uviesť svoju príslušnosť k nejakej ideológii. Práve takíto ľudia vedia byť dobrým terčom protisystémových strán. Ľudia, čo počas školských rokov nezískajú schopnosť vyhraniť sa. Takisto by som nepodceňovala terénnu prácu extrémistov. Oni po dedinách a medzi mladými ľuďmi nehlásajú bielu nadradenosť. Robia aktivity užitočné pre ľudí, počúvajú ich názory, organizujú tábory pre deti. Toto je prázdne miesto, ktoré keď spoločnosť nenaplní aktivitami s demokratickými hodnotami, prepustí pôdu extrémizmu.

To už je však ďaleko za pôsobením škôl, hovoríme o výzve pre celú spoločnosť. Zisťovali ste vo výskume, nakoľko sú názory detí len odrazom toho, čo počujú doma? V tomto veku sa názory často iba kopírujú.

B. L.: My sme nemerali celé socio-demografické pozadie názorov našich mladých respondentov, ani ich individuálne charakteristiky. To by sa v rámci jednej hodiny, ktorá bola na výskum vyhradená, nedalo stihnúť, a ani to nebolo naším cieľom. My sme sa chceli pozrieť naozaj najmä na súvis medzi vedomosťami z občianskej výchovy a dejepisu a medziskupinovými postojmi. Ale tá previazanosť s názormi, ktoré počujú doma, nie je vôbec jednoznačná. V puberte sa mladí často vymedzujú voči tomu, čo je doma, teda niekedy aj voči politickému presvedčeniu rodičov. Mnohí presne preto prichádzajú do extrémistických komunít, lebo s rodičmi sa nestotožňujú, no potrebujú mať pocit, že niekam patria.

Bez ohľadu na tradíciu demokracie v krajine je...
Bez ohľadu na tradíciu demokracie v krajine je školské prostredie veľmi silným faktorom budovania postojov. Autor: Robert Hüttner, Pravda

Vo vašom výskume ste zistili, že deti sú tolerantnejšie, ak čítajú knihy. Digitálny svet v tomto smere zatiaľ zlyháva?

B. L.: My sme sa pýtali konkrétne na to, odkiaľ čerpajú informácie o dejinách a politike a nie všeobecne, či čítajú knihy. A, áno, deti, čo získavali informácie aj z kníh, boli v názoroch tolerantnejšie. Môže to ale mať širší kontext, napríklad, že čítanie kníh je istým prejavom kultúrneho kapitálu rodiny. Teda, že prichádzajú z rodinného prostredia, ktoré je otvorené rozmýšľaniu a polemizovaniu o rôznych veciach. Vo všeobecnosti prinášajú knihy komplikovanejšie texty, než nejaké trojriadkové statusy na Facebooku, dieťa však na ich porozumenie potrebuje mať istú kognitívnu komplexnosť, dokázať vnímať súvislosti. Výskumy však ukazujú, že čítanie literárych príbehov vedie k schopnosti vcítiť sa do pozície iných.

Vnímajú to tak na školách? Nie sme v posledných rokoch prílišní technologickí optimisti?

B. L.: Keď sa občas rozprávam s učiteľkami občianskej výchovy, určite registrujú to, že mladí dnes čerpajú informácie takmer výlučne z Facebooku. To ale spôsobuje, že nie sú vytrénovaní na čítanie dlhších textov, knihy sú pre nich extrémne namáhavé. A to ešte Facebook často pracuje s textom, Instagram už takmer vôbec. Vytráca sa tak čitateľská gramotnosť, porozumenie textu, schopnosť rozoznať a zhodnotiť zdroj správy. A v tejto oblasti podľa mňa škola zlyháva.

Hoci má moje dieťa, ktoré je vo štvrtej triede, dnes určite lepšiu výučbu slovenčiny ako kedysi ja, mám pocit, že často ide viac o definície pojmov, než o to, že by deti rozumeli, čo v skutočnosti výrazy ako porekadlo či metafora vlastne znamenajú. Pri slovenčine aj moji priatelia literárni vedci žasnú, koľko sa deti musia učiť o morfológii, syntaxi, a pritom jazyk vlastne nevedia aktívne používať. Nevedia ani správne argumentovať. Vedia všetko o podmete, prísudku, no nedokážu vyjadriť svoj názor.

V. K.: Hovorí o tom tzv. Bloomova taxonómia vzdelávacích cieľov. Od detí podľa nej máme očakávať, aby si učivo nielen pamätali a rozumeli mu, ale aby ho vedeli aj použiť, posúdiť a na základe neho tvoriť. Ja som svojou pôvodnou učiteľskou profesiou geografka, a tak som minule analyzovala modernú, súčasnú učebnicu geografie, koľko z daných cieľov spĺňa. Zistila som, že až 80 percent úloh je na zapamätanie a porozumenie. Na ďalšie tri – najvyššie – taxonomické úrovne ostalo minimum priestoru.

To sme od tých kníh odbočili k ďalšej veľkej téme, možno na celý ďalší rozhovor…

B. L.: Ale knihami predsa môžeme skončiť. Kolegovia v Taliansku, ktorí sa venujú rovnakej téme ako my, teda zmierňovaniu predsudkov v školskom prostredí, nedávno prezentovali jednoduchý výskum. Pred prázdninami nechali jednu skupinu žiakov prečítať si knihu, v ktorej sa tematizovalo spolužitie rôznych skupín obyvateľstva. Deti si z jej obsahu mali písať čitateľský denník.

Boli to úplne obyčajné knihy beletrie, nie nejaké náučné príbehy písané pre účely projektu. Druhá skupina detí túto úlohu nedostala. Pred prázdninami a po nich zároveň merali postoje všetkých detí k menšinám. A vyšlo im, že deťom, ktoré čítali, sa po prázdninách názory zlepšili, ostatné sa nikam neposunuli. Takže aj poriadne si prečítať jednu dobrú knihu a zamyslieť sa nad ňou dokáže s človekom pohnúť.

Viera Kalmárová (1959)

  • hlavná školská inšpektorka
  • Pracuje ako hlavná školská inšpektorka v Štátnej školskej inšpekcii.
  • Podporuje pozitívne trendy v slovenskom vzdelávacom systéme, keďže si uvedomuje ťažko zvrátiteľné dôsledky jeho súčasnej krízy.
  • Aktívne vystupuje proti neuplatňovaniu princípu rovného prístupu rómskych detí ku kvalitnému vzdelávaniu a zaoberá sa témou vzťahu medzi hodnotovými postojmi žiakov a mierou a kvalitou ich vedomostí, ktoré stoja v pozadí formovania týchto postojov.

Barbara Lášticová (1975)

  • sociálna psychologička
  • Vyštudovala psychológiu na Univerzite Komenského v Bratislave a na Université René Descartes-Paris 5. Od roku 2002 pracuje na Ústave výskumu sociálnej komunikácie SAV. Prednáša politickú psychológiu na UK v Bratislave.
  • Venuje sa problematike stereotypov a predsudkov, výskumne sa zaoberala aj národnou a európskou identitou na Slovensku, či občianskou participáciou slovenských migrantov. V súčasnosti sa zameriava najmä na experimentálne overovanie intervencií na zmierňovanie predsudkov v školskom prostredí.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Viera Kalmárová #školstvo #školské osnovy #Barbora Lášticová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk