Večnosť francúzskych kráľov dotvoril Slovák

Svätý Denis je patrónom Francúzska. V parížskej bazilike, pomenovanej po ňom, stáročia pochovávali francúzskych kráľov. Ležal tam Dagobert I., ktorý bojoval so Samovou ríšou, spočíval tam František I., ktorý do Francúzska pozval Leonarda da Vinciho, odpočíval tam aj Ľudovít XIV., ktorý nechal postaviť Versailles. Počas francúzskej revolúcie hroby vyplienili, no Bazilika Saint-Denis je dodnes pojmom. Jej interiér začiatkom tohto roka dotvorila kazateľnica a oltárny stolec, ktorých autorom je slovenský výtvarník žijúci vo Francúzsku Vladimír Zbyňovský.

19.02.2018 06:00
debata

V novembri 1989 bolo pre nás Francúzsko stále za železnou oponou, o tri mesiace neskôr ste tam už žili a tvorili. Ako si spomínate na tie časy?

Ako keby sa zrazu otvorila klietka a vtáčik mohol letieť, kam sa mu žiadalo. Vo februári 1990, keď som odchádzal na polročný študijný pobyt do Francúzska, som však ešte netušil, že sa tam raz usadím natrvalo. V lete som sa vrátil domov a dokončil diplomovú prácu na Vysokej škole výtvarných umení v Bratislave.

Prirovnanie s vtáčikom je ako zo známej básne Jacqua Préverta Ako namaľovať obraz vtáka, v ktorej sa píše "niekedy vták príde rýchle, no zavše celé roky nepríde, až kým sa nerozhodne…“ Čo presvedčilo vás?

Žena. Na začiatku deväťdesiatych rokov otvárali v Bratislave Francúzsky inštitút a pri tej príležitosti sa rozhodli zorganizovať výstavu na tému, ktorá (vtedajšie) Česko-Slovensko a Francúzsko spájala, teda tradíciu práce so sklom. Medzi inými výtvarníkmi som dostal príležitosť vystaviť svoju prácu i ja a počas týchto dní som sa spoznal so svojou budúcou francúzskou manželkou, ktorá v inštitúte pracovala. V roku 1993 sme spolu odišli žiť do Paríža.

Umelecká práca so sklom má v našich končinách veľkú tradíciu. Ovplyvňuje vás dodnes, aj v cudzine?

Určite, študijné roky vo mne zanechali stopu. Navyše to, že sa u nás na socharine vyučuje aj práca so sklom, nie je všade vo svete bežné. Vo Francúzsku vždy sklo radili k dekoratívnemu umeniu a nie medzi beaux arts, čiže krásne umenie. V mojich začiatkoch bolo dôležité, že som sa pohyboval v prostredí, kde sa popri bronze, kameni a iných materiáloch v sochárstve plnohodnotne nachádzalo aj sklo. Vo Francúzsku sa na sochárov, ktorých médiom je sklo, dodnes pozerajú trochu zvláštne.

Nemali ste preto problém preraziť?

V istom zmysle áno, ale treba uznať, že už od osemdesiatych rokov fungovali vo Francúzsku nové galérie, ktoré sa špecializovali na typ umenia, ktorému sa venujem. Nedá sa to však porovnávať s anglosaským svetom, kde to, či sklo môže byť akceptované, vôbec nepovažujú za otázku. Vo Francúzsku je to komplikovanejšie, ale to neplatí len pre umenie, ale aj pre politiku, spoločnosť… Komplikovanosť je zároveň istá kultúrna výnimočnosť Francúzska.

Vladimír Zbyňovský nad svojím dielom - oltárnym... Foto: Peter Župník
Vladimír Zbyňovský Vladimír Zbyňovský nad svojím dielom - oltárnym stolcom.

Spomínate komplikovanú francúzsku spoločnosť. Mnoho sa napísalo o tom, aké ťažké je preniknúť do vyšších parížskych kruhov, vy ste však so svojím dielom vkročili priamo medzi francúzskych kráľov! Ako to, že v Paríži pripustili, aby oltárny stolec a kazateľnicu v Bazilike Saint-Denis navrhol Nefrancúz?

Máte pravdu, že francúzska, respektíve najmä parížska spoločnosť je dosť konzervatívna. Je ťažké do nej preniknúť aj po rokoch, čo v krajine žijete a pôsobíte a niečo ste dokázali. Francúzsko je však zároveň i križovatkou ciest a kultúr. Preto má veľká časť spoločnosti korene inde. Ak už sa v cudzine nenarodili, spomenú vám rodičov či prarodičov, ktorí boli imigranti. Napríklad súčasťou Bretónska je departement Finistère – koniec zeme. Je to symbol, ale aj realita mnohých ľudí, ktorí na ceste po obrovskej euroázijskej tektonickej platni peši doputujú až na miesto, kde ich od zapadajúceho slnka delí už len obrovský Atlantický oceán. A tak sa v tejto krajine stretáva veľa ľudí, ktorých pôvod je inde ako vo Francúzsku, no ak prinášajú niečo originálne, sú prijatí. Francúzsko je totiž aj štátom privítania.

Ak aj nehovoríme o Bazilike Saint-Denis ako o symbole Francúzska, má obrovskú historickú, ale aj architektonickú hodnotu. Až do francúzskej revolúcie, počas ktorej vyplienili hroby aristokratov, tu spočívali telá kráľov, ktorí krajine vládli od 5. do 18. storočia. Bazilika sa tiež pokladá za jednu z prvých gotických stavieb na svete, od 60. rokov minulého storočia je i katedrálou, keďže sa stala sídlom biskupa. Ako ste sa dostali k takejto výnimočnej zákazke?

Otázka stáleho oltárneho stolca sa riešila niekoľko desaťročí. Napokon naň vypísali konkurz, do ktorého som sa prihlásil. Spomedzi päťdesiatich prihlásených výtvarníkov vybrali desať, ktorí mohli predostrieť svoj projekt. Môj návrh, ktorý spája kameň a optické sklo, zaujal najviac, a tak som začal s realizáciou. Bola dosť komplikovaná, keďže sme využívali optické sklo, ktoré váži 1,4 tony. Spolupracoval som s tromi firmami – prvá sklo vytavila, ďalšia vyleštila a posledná pracovala s kameňom. Spojiť sklo s kameňom pri takýchto dimenziách nebolo také jednoduché, ako keď som pracoval na menších dielach sám vo svojom ateliéri.

Spolupracovali ste s viacerými firmami. Aká je úloha umelca pri takýchto komplikovaných projektoch? Ste viac dirigentom vašej vízie, než zručným remeselníkom?

Keď som sa o projekt ešte len uchádzal, rozhodol som sa ísť proti súčasnej virtuálnej dobe a vyrobil som maketu celého diela štyrikrát zmenšenú oproti originálu. Myslím si, že to v konečnom dôsledku zavážilo pri výbere, keďže môj návrh mala komisia pred očami v trojrozmernej podobe, mohli sa ho dotknúť. Tým chcem povedať, že v tejto fáze som dielo vytváral sám, no neskôr som prešiel do módu, ktorý by som prirovnal k renesančnému umelcovi. Mal som mecenáša, ktorý projekt financoval, a niektoré činnosti som delegoval na iných, ktorí sa tak stali spolutvorcami. Počas výroby sa napríklad asi tri razy zmenili technológie, ktoré sme využívali, takže medzi mnou a ľuďmi z firiem, ktoré so mnou spolupracovali, prebiehal živý dialóg. Konfrontovali sa v ňom pohľady výtvarníka, technológa a remeselníka a bolo to pre všetkých veľmi obohacujúce.

Využíva sa oltárny stolec a kazateľnica na ceremónie alebo je Saint-Denis skôr akýmsi múzeom?

Prakticky okamžite sa začali využívať pri cirkevných obradoch. Pre mňa bolo novinkou, že sa oba objekty museli podľa cirkevnej tradície vysvätiť do dvoch dní, odkedy sa ocitli vo svätostánku. Pri inštalácii oltárneho stolca sme sa tak dostali do istého časového tlaku, keďže sme s prácami začínali o deviatej večer v sobotu a svätenie bolo naplánované na nedeľné popoludnie. Nakoniec sme boli hotoví už o štvrtej ráno a všetko sa stihlo.

Kazateľnicu a oltárny stolec v slávnej... Foto: Peter Župník
zbyňovský Kazateľnicu a oltárny stolec v slávnej parížskej bazilike navrhol Slovák.

Na odhalení oltárneho stolca v januári tohto roku ste priamo v Saint-Denis predniesli aj zaujímavý prejav. Ako ste vaše dielo predstavili verejnosti?

Vychádzal som z toho, čo všetko som si naštudoval popri jeho tvorbe. Vrátil som sa k evanjeliu, v ktorom sa hovorí, že na počiatku bolo slovo… a slovo sa telom stalo. V inom kontexte to evokuje filozofickú úvahu: keď sa pred vyše 13 miliardami rokov dal vesmír do pohybu a vznikol časopriestor, tak ten pohyb nebol len kvantitatívny, ale aj kvalitatívny – od jednoduchého ku komplikovanému. Snažil som sa tento pohyb istým spôsobom zachytiť.

Ako sa tvorí mobiliár pre cirkev v 21. storočí?

Dnes vnímame krízu cirkví, a preto to bola jedna z veľkých výziev projektu. Hádam mi v tom pomohol aj materiál, s ktorým pracujem. Sklo je totiž matéria par excellence pre vyjadrenie evolúcie, toho, ako sa vyvíjala inteligencia človeka. Odkedy sklo niekedy pred päťtisíc rokmi v Egypte vynašli, sprevádza pokrok nášho druhu. Z nepriehľadného materiálu na Blízkom východe dokázali vyrobiť transparentný, v časoch Rímskej ríše sa zase zdemokratizoval tým, že sa využíval v rámci obchodu a rozšíril sa po celej Európe. V gotike sklo slúžilo náboženstvu, v renesancii, naopak, pomohlo narušiť náboženské dogmy, keďže aj s jeho použitím Galileo Galilei zostrojil prvý astronomický ďalekohľad a získali sme výhľad do vesmíru. Ani moderný svet nepokračuje bez skla, veď mikroprocesory obsahujú kremík, základ skla. Oživujú technológie našich počítačov a smartfónov, spájajú celý svet.

Druhým použitým materiálom je kameň. Opäť symbol?

V histórii človeka predstavuje často hmatateľnú stopu veľkých civilizácií. Vďaka nemu sa môžeme aj fyzicky dotknúť histórie. Symbolicky som využil travertín z Arménska, prvého štátu, ktorý prijal kresťanstvo ako oficiálne náboženstvo. Kameň navyše vyťažili v kameňolome neďaleko hory Ararat, kde v Starom zákone zakotvila Noemova archa po veľkej potope.

Podľa záberov pracujete aj s elementom svetla…

V kameni oltárneho stola je vysekaná diera v tvare kríža. Svetlo prechádzajúce cez optické sklo vytvára v krypte kríž. Tvorí ho len svetlo, ktoré má v náboženstve takisto bohatú symboliku. Niečo mystické, čo nemožno vyjadriť slovami, fenomén mimo času, ktorý poznáme.

Zväzoval vás pri realizácii fakt, že budova patrí k prvým gotickým stavbám na svete?

Takisto je to miesto zrodu gotických sklenených vitráží, na ktoré svojím dielom odkazujem. Avšak expresiou moderného, nášho sveta. Optické sklo, ktoré používam, je technológiou, ktorá nám otvára okno do nekonečných diaľav vesmíru, ale aj do neuveriteľných detailov mikrokozmu.

O vašom diele napísali, že "je zrozumiteľné všade na zemi a možno aj mimo nej“. Pri takomto opise sa mi vynorila spomienka na film Stanleyho Kubricka 2001: Vesmírna odysea a tajomný monolit, ktorý v ňom sprevádza ľudský pokrok.

Vo filme sa však nikdy presne nedozvieme, čím konkrétne je ten monolit. Je to otvorená otázka, ako nová duchovnosť, pre ktorú je potrebné hľadať reinterpretáciu v konkrétnom časopriestore.

Po prvom zjavení monolitu vo filme človek začal využívať nástroje, po druhom, o milióny rokov neskôr, cestuje objavovať ďaleký vesmír…

Možno je to cesta človeka: stále si klásť otázky. Keď sa vrátim ku kazateľnici, ktorú som navrhol pre Baziliku Saint-Denis, jej súčasťou je kameň vo forme otvorenej knihy a do nej ponorené sklo. Kazateľ číta sväté slovo, skončí, odloží knihu, no text pokračuje v odtlačku svetla. V inom časopriestore bude vždy interpretovaný inak. Vyvíja sa spoločnosť aj uhol pohľadu.

Transparentný je aj prázdny priestor.

Áno, a prázdnota síce vyvoláva strach, ale tiež provokuje človeka, aby ju vyplnil. Vtedy sa začína kreativita, to je ten motor hľadania, to tajuplné, čo nevieme vyjadriť.

Výtvarník Vladimír Zbyňovský (1964)

  • Narodil sa v Bratislave, vyštudoval sochárstvo na Vysokej škole výtvarných umení v rovnakom meste.
  • V roku 1993 sa usadil vo Francúzsku, kde pokračoval v sochárskej tvorbe, v ktorej kombinuje sklo a kameň. Svoje diela vystavoval v galériách po celom svete.
  • V rokoch 2014–2018 pracoval na kazateľnici a oltárnom stolci, ktoré v januári tohto roku inštalovali v parížskej Bazilike Saint-Denis, nekropole francúzskych kráľov a jednej z prvých gotických stavieb.

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #Francúzsko #Vladimír Zbyňovský