Slovensko je najväčšie príjemné prekvapenie strednej Európy

"Vyhli sme sa hrozbe balkánskeho vývoja a ako dva národy sme každý na samostatnej ceste zostali vo veľmi blízkom vzťahu,“ hovorí o rozdelení federácie Čechov a Slovákov pred 25 rokmi Pavol Demeš, niekdajší minister medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky (1991 - 1992) a zahraničnopolitický poradca slovenského prezidenta Michala Kováča (1993 - 1997). "Nesúhlasím pritom s tvrdením, že Slovensko sa odtrhlo od Česka. Jednoducho vtedajší premiéri Václav Klaus a Vladimír Mečiar a ich reprezentácie sa dohodli na pokojnom politickom rozdelení 70-ročného spoločného štátu,“ dodal.

21.02.2018 06:00
Pavol Demeš Foto: ,
Niekdajší minister medzinárodných vzťahov Slovenskej republiky Pavol Demeš.
debata (111)

Aký zmysel mal na Slovensku vznik ministerstva medzinárodných vzťahov? Nebola to duplicita vo vzťahu k federálnemu rezortu diplomacie?

Vytvorenie slovenského ministerstva v lete 1990 pod vedením Milana Kňažka umožňoval kompetenčný zákon, takže sa nedá hovoriť o nejakom „trucpodniku“ Bratislavy voči Prahe. Jeho cieľom bol rozvoj medzinárodných vzťahov Slovenska v rámci federálneho štátu.

V Prahe však zrejme neboli nadšení.

Vnímali to dosť rezervovane, pretože boli presvedčení, že zahraničná politika má zostať len na federálnej úrovni. Český pohľad vychádzal z toho, že jej úlohy plní rezort diplomacie so sídlom v Prahe. Česi stotožňovali zahraničnú politiku so svojou predstavou a často mali problém akceptovať, že Slovensko má na niektoré veci odlišné názory.

Konkrétne?

Na Slovensku sme nepociťovali ako problém sudetonemeckú traumu, ktorú citlivo vnímali Česi vo vzťahu k Nemecku. Naopak, my sme mali otvorené a občas problematické vzťahy s Maďarskom, čomu v Prahe nevenovali primeranú pozornosť. Zdôrazňovali sme preto, že obe republiky musia mať pocit vyváženosti. Moja agenda sa týkala aj zložitej situácie okolo dostavby vodnej elektrárne Gabčíkovo-Nagymaros a konverzie zbrojnej výroby, čo malo i medzinárodný rozmer.

Požadovali sme tiež, aby Slováci mali väčšie zastúpenie v diplomacii, kde vládol veľký nepomer s českými diplomatmi. Veľmi nám záležalo na lepšej prezentácii neznámeho Slovenska v zahraničí. Keď som nastúpil do funkcie, o Slovensku nebola v kníhkupectvách jediná publikácia v angličtine. Okrem pár obrázkových kníh som nemal čo partnerom ponúknuť. Vypísal som preto súťaž o napísanie stručných dejín Slovenska, ktoré sme dali rýchlo preložiť do angličtiny. Víťazným autorom sa stal historik Ľubomír Lipták.

Stavali sa podozrievavo k slovenskému ministerstvu prezident Václav Havel a šéf federálnej diplomacie Jiří Dienstbier?

Obaja mali k Slovensku pozitívny vzťah, aj keď občas niektorým našim snahám nerozumeli. Prezidenta Havla som sprevádzal v roku 1991 ako člen jeho delegácie na historickej oficiálnej návšteve USA. Minister Dienstbier bol vždy korektný. Časť našich predstáv o formovaní zahraničnej politiky a prezentovaní Slovenska sme však museli občas pretláčať. Robili sme to však pokojne, bez hluku a s istou dávkou hravosti. Do otvoreného sporu sme sa nedostali. Jednoducho sme sa snažili v časoch vášnivých ústavnoprávnych diskusií budovať profesionálny a kompetentný rezort.

Zviditeľňovanie Slovenska súviselo aj s úsilím, aby ho navštevovali významní zahraniční hostia, ktorí prichádzali do Prahy ako hlavného mesta federácie.

Pochopiteľne. Časť štátnikov už chápala, že treba zavítať aj na presadzujúce sa Slovensko. Iným sme vysielali jasné signály prostredníctvom ich diplomatov, ktorí pôsobili na konzulátoch v Bratislave. Protokolárne sme potom zahraničné návštevy zabezpečovali sami.

Ako si spomínate na prvú návštevu, keď ste boli vo funkcii?

Po týždni vo funkcii som s premiérom Čarnogurským vítal na letisku britského princa Charlesa s princeznou Dianou. Obaja boli veľmi príjemní. Princezná Diana bola krásna žena s bezprostredným správaním. Mimochodom, v pláne mala návštevu hradu Devín. Upozorňovali sme ju, že tam môže silno fúkať, ale vybrala sa na výlet oblečená v ľahkých šatách. Viceprimátor a uznávaný historik Štefan Holčík jej podával výklad dejín, keď si všimol, že princezná sa chveje. Ako džentlmen jej ponúkol svoj plášť.

Kto z ďalších hostí zanechal na vás zvlášť príjemný dojem?

Ťažko sa vyberá z mnohých zaujímavých osobností, ale spomeniem nemeckého kancelára Helmuta Kohla. Hoci to bol štátnik veľkého formátu, bol veľmi bezprostredný. Chcel si pešo pozrieť historické centrum Bratislavy a spontánne zašiel aj do kaviarne. Podobne nezabudnuteľná je spomienka na ruského prezidenta Borisa Jeľcina, ktorý otestoval naše improvizačné schopnosti. Priletel totiž z Prahy skôr, ako bolo plánované.

Predseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský... Foto: Archiv Pavla Demeša
Ján Čarnogurský, Václav Havel, Pavol Demeš Predseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský predstavuje v máji 1991 československému prezidentovi Václavovi Havlovi Pavla Demeša (vľavo) ako ministra medzinárodných vzťahov SR.

Môžete to objasniť?

S podpredsedníčkou parlamentu Oľgou Keltošovou sme ho mali privítať na letisku. Keď sme s dostatočným predstihom sedeli pri káve, všimli sme si, že na pristávacej dráhe sa k budove letiska približuje veľké lietadlo. Bol to stroj s prezidentom Jeľcinom. Lietadlo už zastavovalo, vojaci s červeným kobercom utekali, že si div nohy nezlámali. Aj my, čo sme ho prišli privítať, sme nešli obyčajným krokom. Tým sa však patálie neskončili.

Prečo?

Na Bratislavskom hrade mal privítať ruského prezidenta slovenský premiér Ján Čarnogurský, lenže na Úrade vlády SR mal ešte program. Musel som zariadiť čo najpomalší presun z letiska na Hrad. Keď takmer slimačia autokolóna bola už na Palisádach, čiže neďaleko od Hradu, dozvedel som sa, že premiér akurát odchádza zo sídla vlády. Museli sme ešte získať čas, pretože by bolo trápne, keby Jeľcin vystúpil z limuzíny a predseda vlády by tam ešte nebol.

A tak som ešte ruskému prezidentovi neplánovane ukazoval z bratislavských hradieb Dóm sv. Martina a Petržalku. Tento minipríbeh spomínam ako ilustráciu toho, že sme niekedy museli improvizovať a zvládať nečakané situácie. Podstatné bolo, že návšteva ruského hosťa dopadla dobre. Na odľahčenie prezradím, že šéf ochrany prezidenta Alexander Koržakov ma počas slávnostnej večere učil, ako sa rozpozná objem alkoholu v nápojoch. Vysvetľoval to podľa farby plameňa, keď na lyžičku nalial borovičku a zapálil ju.

Ak sa dá s odstupom času už hovoriť verejne, spomínate si aj na návštevu, ktorá vo vás zanechala negatívne spomienky?

Nenadchol ma viceprezident USA Dan Quayle, ktorý pricestoval v júni 1991 do Bardejova na summit s názvom East – West (Východ – Západ). Jeho znalosť kontextu a dejinných súvislostí nebola na patričnej úrovni.

Presuňme sa k rozdeleniu federácie. Ako hodnotíte tento akt?

Pri štúdiu dejín Československa si človek uvedomí, že spoločný štát Čechov a Slovákov mal pre naše národy obrovský význam. Riešenie slovenskej otázky a postavenia Slovenska však malo dlhodobo aj problémové miesta. Dôležité je, že Česi a Slováci sa napokon rozišli pokojne a kultivovane.

Spomeňte si, čo sa vtedy dialo v juhovýchodnej Európe, kde krvavo prebiehal rozpad mnohonárodnej Juhoslávie, ktorá bývala v socialistickom bloku najotvorenejším štátom. Pripomeňme si tiež bolestivý rozpad Sovietskeho zväzu, keď sa občania v jednotlivých republikách dožadovali práva na sebaurčenie. U nás sa, chvalabohu, nezopakoval juhoslovanský alebo sovietsky scenár a nedestabilizovali sme stredoeurópsky priestor.

Čo bolo spúšťačom rozdelenia federácie?

Odlišné chápanie delenia právomocí vo federácii a predovšetkým výsledok parlamentných volieb v júni 1992, keď v Česku vyhrala strana Václava Klausa a na Slovensku zvíťazilo hnutie Vladimíra Mečiara. Bolo jasné, že títo politici privedú spoločný štát k rozdeleniu.

Spoločný štát zanikol tak, že sa vlastne na tom dohodli Klaus a Mečiar. Bez referenda, ktoré by možno znamenalo iný výsledok.

Podľa sociologických údajov by ani Česi, ani Slováci nehlasovali v referende väčšinovo za rozdelenie federácie, ale politici sa už mentálne nastavili na vznik dvoch samostatných republík. Parlamentné rozhodnutie o rozdelení štátu síce nebolo úplne bezproblémové riešenie, ale určite bolo lepšie, ako spustenie dlhodobého procesu sporov medzi dvoma blízkymi národmi. Nesúhlasím pritom s tvrdením, že Slovensko sa odtrhlo od Česka. Jednoducho premiéri Klaus a Mečiar sa dohodli na pokojnom politickom ukončení 70-ročného spoločného štátu.

Ignorovanie názoru občanov Česka a Slovenska však môže spochybňovať legitimitu ukončenia federácie…

…veď netvrdím, že nezostal otáznik. Opýtam sa však, nastali masové protesty občanov oboch národov proti rozdeleniu spoločného štátu? A najlepšou odpoveďou sú vynikajúce vzťahy, ktoré dnes s Českou republikou máme.

Protesty nenastali. Súhlasíte však, že štartová pozícia samostatného Slovenska nevyzerala sľubne…

To áno, ale snaha o emancipáciu a o vlastnú štátnosť prevážila. Aj keď sme do éry samostatnosti vstupovali v zložitej situácii, obstáli sme. Zo Západu zaznievali názory, že nezávislé Slovensko nebude životaschopné. Vychádzali zo sociálno-ekonomických parametrov, poukazovali na nevyriešené otázky s Budapešťou, samozrejme, že k tomu sa pripočítala aj obava z nacionalistického Mečiara s autoritárskymi sklonmi.

Pamätám si, keď bol v Bratislave na jar roku 1992 britský premiér John Major, hovoril, že podľa ich analýz nezávislé Slovensko bude mať vážne problémy so životaschopnosťou. Ako to vyzerá dnes? Británia je v zložitej vnútropolitickej situácii a na odchode z EÚ, my sme v eurozóne a snažíme sa dostať do hlbšieho integračného procesu v EÚ. Dejiny majú veľa nepredvídateľných momentov.

Ako spätne hodnotíte Mečiara?

Mečiar ako premiér bol politik paradoxov. Stál pri zrode slovenskej štátnosti a naštartovaní našej integrácie do západných štruktúr, ale čoskoro sa v dôsledku svojej mocibažnosti stal brzdou domáceho i medzinárodného rozvoja našej republiky.

Ako protipól Mečiara sa časom ukázal Michal Kováč, jeho bývalý podpredseda v Hnutí za demokratické Slovensko, ktorého v parlamente zvolili za prvého slovenského prezidenta. Prečo ste prijali ponuku robiť mu zahraničnopoli­tického poradcu?

Prezidentova ponuka ma najprv prekvapila a zaskočila. Rozhodol sa budovať svoj tím z ľudí s rôznym backgroundom. Osobne sme sa nepoznali, bol o generáciu starší a z iného politického tábora. Napokon zavážilo to, že som chcel byť pritom, keď sa kládli základy našej štátnosti, a pomôcť prezidentovi, u ktorého som cítil entuziazmus, otvorenosť a pocit zodpovednosti za Slovenskú republiku.

Lenže Kováč prišiel do úradu s povesťou mäkkého politika, ktorý by mal počúvať Mečiara. Nepochybne si ho vybral za prezidenta s očakávaním, že mu bude pritakávať.

Nepopieram, že Michal Kováč predtým na mňa pôsobil ako submisívny politik. Samozrejme, že som nechcel, aby som sa ocitol v úrade, ktorý bude v područí svojského predsedu vlády. Riadil som sa však intuíciou. Nikdy som to neoľutoval a za roky strávené so skvelými kolegami po boku prezidenta Kováča som trvalo vďačný.

Mali ste správne tušenie, lebo z Kováča sa stal Mečiarov oponent…

Prezident sa napokon stal protiváhou premiéra jednak v zápase o demokratický charakter nového štátu, ale aj pri jeho nasmerovaní do európskych a transatlantických zoskupení.

Ako vychádzal s českým prezidentom Václavom Havlom?

Existoval medzi nimi vzájomný rešpekt, vážili si jeden druhého. Šlo pritom o značne odlišné osobnosti. Prezident Havel bol už svetoznámy politik, Michal Kováč si musel svoje meno vybudovať. Obaja prezidenti sa úprimne snažili prispievať k dobrým susedským vzťahom a pomáhať navyše rozvoju stredoeurópskej spolupráce. Stretávali sa na rôznych medzinárodných fórach, kde sa vždy srdečne porozprávali. Václav Havel, ktorý mal celý život hlboký zmysel pre ľudské práva, s istým obdivom sledoval zápas svojho kolegu s nebývalými mocenskými praktikami a jeho vyrovnávanie sa s útokmi na svoju osobu. Predstava, že by si mal podať ruku s Vladimírom Mečiarom, zabránila Havlovi, aby prišiel na oficiálnu návštevu do Bratislavy.

Nemecký kancelár Helmit Kohl na oficiálnej... Foto: Archiv Pavla Demeša
Helmut Kohl, Pavol Demeš, Ján Čarnogurský Nemecký kancelár Helmit Kohl na oficiálnej návšteve Bratislavy vo februári 1992. Vpravo slovenský premiér Ján Čarnogurský, v strede minister medzinárodných vzťahov Pavol Demeš.

Boli ste minister s prozápadným zmýšľaním. Ako ste v tejto súvislosti z pozície poradcu ovplyvňovali prezidenta Kováča?

Nebolo v tomto smere čo ovplyvňovať. Prezident to mal jednoducho v sebe a vyznával prozápadný hodnotový svet. Neprijal ma do svojho úradu, aby som ho presviedčal v otázke hodnôt, ale aby som mu radil v koncepčných a praktických otázkach zahraničnej politiky a pomáhal s ostatnými budovať prezidentský úrad z nuly.

Naozaj bol prozápadný? Veď viacerým čelným predstaviteľom Mečiarovho hnutia sa nedalo úplne veriť, že západnú orientáciu Slovenska myslia vážne.

O tom som úplne presvedčený. Prezident Michal Kováč mal zmysel pre demokratické hodnoty a spravodlivosť a od začiatku bol jednoznačne za vstup Slovenska do EÚ a do NATO. Vedel, že to nebude jednoduché, a nikdy nezapochyboval, či Slovensko má byť súčasťou týchto organizácií. Vízia členstva v únii a v aliancii bola pre neho pilierom zahraničnej politiky. A veľa pre naplnenie tohto strategického cieľa urobil. Pripúšťam ale, že v prípade premiéra bolo v otázkach geopolitiky a postavenia Slovenska veľa rozporov. Vladimíra Mečiara navigovala predovšetkým túžba po udržaní vlastnej moci.

Samostatné Slovensko čelilo po svojom vzniku otázkam, či nie je nejakým pohrobkom vojnového Slovenského štátu. Kováč raz povedal, že sa nepovažuje za prvého slovenského prezidenta, lebo prvým bol Jozef Tiso.

Michal Kováč si bol plne vedomý toho, že musí jasne ukázať, že demokratická Slovenská republika nenadväzuje na vojnový Slovenský štát pod vedením Jozefa Tisa. Robil to doma i v zahraničí. Jedna z jeho prvých ciest po zvolení za hlavu štátu viedla do Washingtonu, kde sa otváralo Múzeum holokaustu. Šlo o pozvanie od prezidenta Billa Clintona.

Počas tejto cesty pochoval špekulácie na túto tému. Okrem stretnutí v Bielom dome a Kongrese mal aj stretnutie s lídrami hlavných amerických židovských organizácií. Malá emotívna vec jednoznačne vyvrátila pochybnosti. Niekto z účastníkov sa opýtal prezidenta Kováča, ako hodnotí Tisov režim. Odpovedal, že ako školák si pamätá, ako jedného dňa odvliekli z triedy židovskú spolužiačku, ktorá skončila v koncentráku. Zrazu sa mu pri odpovedi začal lámať hlas a chvíľu nevládal pokračovať. Všetci uvideli, ako vníma holokaust.

Vzťah Kováč – Mečiar: prerástlo to do vzájomnej nenávisti?

Nenávisť bol Mečiarov problém. Prezident bol celý čas, občas pre jeho okolie až nepochopiteľne, pripravený na zmierenie. Zdôrazňoval to napríklad aj vo Vatikáne, kde ho prijal pápež Ján Pavol II. Keď bol potom pápež v Bratislave, tak sa snažil o zmier medzi prezidentom a premiérom, lenže s Mečiarom sa to nedalo. Takpovediac ani vyššia moc to nedokázala.

Ako sa pozerali na Kováča na Západe? Približovalo sa to pohľadu Havla, čo ste spomenuli?

Odpoviem zážitkom. Keď boli oslavy 50. výročia založenia OSN, v New Yorku sa zišli lídri z celého sveta. Sedeli pri stoloch, každý z nich bol asi pre osem hostí. Prezident USA Bill Clinton mal po ľavej ruke generálneho tajomníka OSN Butrusa-Butrusa Ghálího a po pravej ruke slovenského prezidenta. Michal Kováč si získal vo svete rešpekt za to, ako neochvejne vykonával svoju prezidentskú funkciu. Aj prezidenti okolitých krajín si ho veľmi vážili a prišli sa s ním rozlúčiť počas Stredoeurópskeho summitu v Levoči pár mesiacov pred odovzdaním úradu.

Kováč – pilier demokracie, lenže so slabými právomocami. Mečiar – presný opak, pričom líder s mocou, ktorá určovala smerovanie štátu. Existovali obavy, že sa Slovensko vzdiali na dlhé roky od členstva v EÚ a NATO?

Existovali. Viacerí predpokladali, nielen doma, ale aj v zahraničí, že Mečiar zostane na čele vlády ešte niekoľko rokov a že bude čoraz viac krajinu odkláňať od euroatlantickej integrácie. Demarše od únie v podstate hádzal do koša. Slovensko sa stalo jedinou krajinou, s ktorou sa prerušili prístupové rokovania o vstupe do EÚ. Dostali sme sa do zlomového obdobia. Dospel som vtedy k záveru, že moje pôsobenie v prezidentskom úrade už nemá opodstatnenie.

Prečo?

Mečiar dostal Slovensko do medzinárodnej izolácie a prezident s tým už nemohol nič urobiť. Návrat na integračnú koľaj mohla vyriešiť len vnútropolitická zmena cez volebný proces. Od prezidenta, s ktorým som si vytvoril blízky vzťah, som sa rok pred vypršaním jeho mandátu s dosť ťažkým srdcom vrátil do prostredia tretieho sektora. Začal som sa naplno venovať občianskej mobilizácii a spolu s desiatkami aktivistov sme v januári 1998 spustili celonárodnú nestranícku kampaň OK98 za slobodné a férové voľby.

Voľby v roku 1998 zbavili Mečiara moci.

Občianska spoločnosť v súčinnosti s demokratickými politikmi napokon prispela k ukončeniu mečiarizmu a naštartovaniu našej integrácie do EÚ. Naši občania si uvedomili, čo je v stávke. Volebná účasť dosiahla až 83 percent oprávnených voličov, pričom prvovoliči šli príkladom. Slovensko napokon dobehlo zameškané a v roku 2004 sme vstúpili do EÚ aj do NATO.

Kde sa po 25 rokoch samostatnosti Slovensko nachádza v porovnaní s ostatnými štátmi visegrádskej štvorky?

Za uplynulé štvrťstoročie sme toho dosiahli veľmi veľa. Vybudovali sme základy moderného európskeho štátu a vyrovnali sa so cťou s mnohými vnútornými a vonkajšími prekážkami. Stali sme sa súčasťou najvyspelejších medzinárodných zoskupení. V porovnaní s našimi troma partnermi sme na tom dobre. Máme jasnejšiu a čitateľnejšiu domácu i zahraničnú politiku a snahu spolupracovať s najúspešnejšími krajinami v EÚ.

Zdôrazňujeme však pritom pokračujúci význam visegrádskej spolupráce. V Maďarsku a Poľsku v súčasnosti fungujú modely vládnutia, ktoré pripomínajú našu mečiarovskú éru, a v Česku je značne neprehľadná politická situácia s vysokým stupňom polarizácie spoločnosti.

Je pozoruhodné, že v októbri minulého roku naši traja najvyšší ústavní predstavitelia – prezident Andrej Kiska, predseda parlamentu Andrej Danko a premiér Robert Fico – verejne a spolu vyhlásili, že naše členstvo v EÚ a NATO je strategickou prioritou štátu. Traja politici, ktorí sa k sebe občas správajú tvrdo, v mene zodpovednosti za Slovensko ukázali, v čom táto zodpovednosť spočíva. S niečím podobným sa dnes v stredoeurópskom priestore nestretnete.

Pavol Demeš (vľavo) s prezidentom Michalom... Foto: Archiv Pavla Demeša
Pavol Demeš, Michal Kováč, Jozef Moravčík, Bill Clinton Pavol Demeš (vľavo) s prezidentom Michalom Kováčom na prijatí u prezidenta Billa Clintona v Bielom dome vo Washingtone v apríli 1993. Celkom vpravo je minister zahraničných vecí SR Jozef Moravčík.

Korešponduje toto videnie visegrádskej štvorky s názormi v Bruseli i vo Washingtone?

Aj na základe osobnej skúsenosti z návštev metropol EÚ a zámoria môžem povedať, že je to tak. Náš štát je po 25 rokoch samostatnosti v súčasnosti najväčším príjemným prekvapením v strednej Európe. Musíme si však byť vedomí, aj s ohľadom na prekvapivý vývoj u susedov, že tento stav nemusí byť trvalý. Občanov trápi viacero vecí v spravovaní štátu, problematické školstvo, zdravotníctvo, justícia, ako aj veľké sociálne a regionálne rozdiely. To všetko nahráva populistickým a radikálnym riešeniam a politikom. Žijeme však v slobode a verím, že jednoducho máme na spoluprácu s najvyspelejšími a najsolidárnejšími krajinami v Európe.

© Autorské práva vyhradené

111 debata chyba
Viac na túto tému: #rozdelenie Československa #Pavol Demeš #Príbeh Slovenska - 25 rokov