Hrob slávneho rabína v Bratislave zachránili aj úplatky

Najprv hrozilo zničenie hrobu Chatama Sofera, neskôr bol neúspešný pokus premiestniť ho do Izraela, pripomína etnológ Peter Salner, ktorý pôsobil ako predseda Židovskej náboženskej obce v Bratislave. V prvom prípade, čo bolo počas holokaustu, peniaze pomohli zachovať miesto večného odpočinku svetoznámeho rabína. "Existuje viacero špekulácií, kto sa nechal podplatiť. Hovorí sa napríklad aj o ministrovi vnútra a hlavnom veliteľovi Hlinkovej gardy Alexandrovi Machovi," povedal Salner v rozhovore pre Pravdu.

13.03.2018 06:00
hrob, Chatam Sofer, Bratislava Foto:
Hrob Chatama Sofera v Bratislave.
debata

Prečo sa hovorí o Chatamovi Soferovi ako o najvýznamnejšom židovskom učencovi v strednej Európe v prvej polovici 19. storočia?

Bol najviac uznávaný rabín v danom období v tomto regióne. Jeho vplyv v ortodoxnom židovstve pretrváva dodnes. Vydal veľa dôležitých responz, náboženských rozhodnutí, ktoré ešte aj v súčasnosti slúžia ako rukoväť pri riešení rôznych religióznych problémov.

Bol autoritou v judaizme, už keď prišiel do Bratislavy, alebo sa vypracoval až neskôr?

Pomohol by som si typickou židovskou odpoveďou, že áno, ale… Alebo neviem presne.

Čiže je to nevyjasnené?

Niektoré pramene uvádzajú, že si ho vybrali za hlavného bratislavského rabína, pretože bol už vtedy považovaný za autoritu. Iné dobové pramene, naopak, tvrdia, že sa Židia rozhodli preňho, lebo predpokladali, že s ním budú môcť manipulovať. Ešte existuje tretia verzia, ako sa dostal do Bratislavy – jeho meno údajne vyžrebovali po tom, čo sa tunajší Židia viac rokov nevedeli dohodnúť na novom rabínovi. Netrúfam si jednoznačne povedať, aká bola skutočnosť.

Naznačili ste, že bratislavskí Židia boli rozhádaní.

Ešte doplním v rámci domnienok, že Sofer mal prísť takpovediac ako hrádza proti reformnému prúdu v judaizme, čo sa mnohým Židom nepozdávalo. Na druhej strane ho časť Židov privítala listom, v ktorom ho varovali, že ak neprihliadne na to, že žijú vo veľkom meste, v ktorom sa musia prispôsobovať životu väčšiny, tak vypukne vojna vo svätom národe. Určite Sofer prichádzal do prostredia, v ktorom mal ťažké poslanie hľadať spoločnú reč medzi protichodnými prúdmi.

S akými názormi sa usadil v Bratislave?

Zdôrazňoval, že všetko, čo je nové, Tóra zakazuje. Videl totiž riziko asimilácie, čo považoval za hrozbu zániku židovského národa. V tomto smere zastával jednoznačné postoje, ale ocitol sa v komunite, v ktorej to také jasné vôbec nebolo.

Aký mal súkromný život?

Prvýkrát sa oženil v Prostějove, kde istý čas pôsobil. O chystanej svadbe oboznámil matku, chcel od nej súhlas, preto išiel za ňou do rodného Frankfurtu nad Mohanom. Povedala mu však, že dúfa v jeho trvalý návrat domov. Sofer stál pred dilemou. Podľa Tóry platí, že dieťa má ctiť otca a matku, lenže neveste, ktorá bola vdova, už dal svoje slovo.

Ako sa rozhodol?

Vybral si trochu alibistické riešenie a obrátil sa na frankfurtských rabínov. Oznámili mu, že želanie matky má jednoznačne prednosť. Sofer však chcel dodržať slovo a oženil sa so ženou, s ktorou žil v bezdetnom manželstve osemnásť rokov. Približne rok po jej smrti mal druhú svadbu. Jeho novou láskou sa opäť stala vdova.

Bolo to už plodné manželstvo?

Áno. Tiež trvalo osemnásť rokov. Mali spolu až jedenásť detí. Prvé dieťa mu táto manželka porodila, keď už mal viac ako 50 rokov. Jedno z detí neprežilo. Sofer zomrel v októbri 1839 vo veku 77 rokov.

Keď sa posunieme od jeho smrti zhruba o sto rokov ďalej, v Bratislave sa likvidoval židovský cintorín, kde bol pochovaný aj Sofer. Ako sa podarilo zachrániť počas holokaustu niekoľko hrobov vrátane rabínovho, keď protižidovská mašinéria mala obludné rozmery?

Za každým zázrakom hľadajte človeka. Prípravy na likvidáciu cintorína sa začali v roku 1942, v nasledujúcom roku ju uskutočnili, čo súviselo s razením tunela, cez ktorý v súčasnosti premávajú električky. V tomto období hrôzy, keď už Židov deportovali do koncentrákov, židovská komunita na Slovensku aj v zahraničí vyvíjala úsilie o záchranu týchto hrobov. Podarilo sa to.

Podľa toho, čo som počul od starých ľudí, bolo to dobre zaplatené. Existuje viacero špekulácií, kto sa nechal podplatiť. Hovorí sa napríklad aj o ministrovi vnútra a hlavnom veliteľovi Hlinkovej gardy Alexandrovi Machovi. Možno tam figuroval i prezident Jozef Tiso. S istotou môžem povedať, že peniaze zohrali rozhodujúcu úlohu, židovskí svedkovia z tých čias o tom vôbec nepochybovali. V tejto súvislosti sa spomína ešte meno jedného človeka, ktorý nebol politik.

O koho išlo?

Architekt Hron, ktorý projektoval tunel v blízkosti židovského cintorína. Dokázal navrhnúť výjazd tak, aby aspoň čiastočne obchádzal hroby rabínov vrátane Sofera. Hroby neskôr zostali na niekoľko desaťročí zakryté pod betónom hrubým okolo 75 centimetrov. Dalo sa tam chodiť, ale v podzemí bol príšerný stav, lebo zatekalo z podzemnej vody, rozliehalo sa dunenie brzdiacich električiek. S hrobmi sa nehýbalo, ale náhrobky sa museli presunúť, lebo boli vyššie ako betónový strop. V rokoch 1963 až 1964 vznikol pokus premiestniť všetky zostávajúce hroby do USA, ale zostali na svojom mieste.

Kto sa o to snažil?

Americkí ortodoxní Židia, ktorí prišli s návrhom odkúpenia. Plánovali preniesť všetky hroby a telesné pozostatky do Izraela, kde by ich slávnostne pochovali. Z hľadiska judaizmu to bolo možné. Židovské hroby sú síce nedotknuteľné, ale existujú dve výnimky: ak sa prenášajú z náboženského hľadiska do lepšieho prostredia, alebo sa zachraňujú pred zničením. Išlo o prvý prípad, keď by sa premiestnili do Izraela, čiže do lepšieho. Československé úrady však odmietli tento návrh.

Kedy vznikla myšlienka obnovy cintorína a ako vyzerala realizácia?

Bolo to zdĺhavé, ale nie zložité. Samozrejme, že o rekonštrukcii sa dalo uvažovať až po novembri 1989. Podľa návrhu by bratislavský magistrát zaplatil odklonenie električkových koľajníc nad cintorínom a židovská komunita sľúbila, že bude financovať samotný pamätník. Komunikovali sme s primátorom Petrom Kresánkom, ale nestihlo sa to vyriešiť do roku 1998, keď mu vypršalo druhé funkčné obdobie. Obávali sme sa, že jeho nástupca Jozef Moravčík neprejaví ochotu, lebo nebol rodený Bratislavčan. Zachoval sa však ústretovo. Viacerí zahraniční Židia boli netrpezliví, ale upozorňovali sme ich, že vec napreduje dobre; museli sa predsa dodržať všetky postupy podľa stavebného zákona. Po odklonení električkovej trate sa mohlo začať s budovaním memoriálu.

Pamätník navrhol architekt Martin Kvasnica. Foto: Robert Hüttner, Pravda
pamätník, Chatam Sofer, Bratislava, Martin Kvasnica, architekt Pamätník navrhol architekt Martin Kvasnica.

Projekt bol napokon zverený architektovi Martinovi Kvasnicovi, ktorý nie je členom židovskej komunity…

Bol to zámer: členovia židovskej obce tak nemohli podozrievať medzinárodný výbor, ktorý akciu realizoval, že protekčne uprednostnil nejakého Žida pred iným Židom… Druhý dôvod spočíval v tom, že Kvasnica už mal skúsenosti s projektmi pre Židov, lebo postavil kóšer kuchyňu a jedáleň v priestoroch židovskej náboženskej obce v Bratislave. Vytvoril pekný moderný objekt, získal zaň aj architektonické ocenenie. Neobídem ani dobrú povahu Martina Kvasnicu, ktorý dokáže načúvať, lebo diskusia medzi ortodoxnými Židmi a architektom môže byť komplikovaná, ide o to zosúladiť ich estetické, respektíve religiózne predstavy.

Našiel Kvasnica spoločnú reč so židovskými zástupcami?

Áno. Výborne sa zhostil náboženských rozmerov svojej úlohy a prišiel s návrhom, ktorý prijali. Vznikol jediný spor. Kvasnica projektoval vstupný múr v čiernej farbe, čo sa nepáčilo ortodoxným Židom. Nakoniec dospeli k tomu, že to nejako časom alebo prachom zosivie.

Technické problémy sa nevyskytli?

Ortodoxní Židia požadovali, aby memoriál nemal pevné základy, pretože židovský cintorín je nedotknuteľný. Múry pozdĺž vstupnej brány sú preto položené iba na zemi. Sú veľmi hrubé, aby sa udržali. Obnova areálu sa uskutočnila v období 2000 – 2002. Pamätník Chatama Sofera bol slávnostne otvorený v júli 2002. Finančné náklady dosiahli 28 miliónov slovenských korún.

Peter Salner (1951)

Peter Salner.
Od roku 1975 pracuje v Ústave etnológie SAV. Zaoberá sa hlavne urbánnou etnológiou a sociálnou kultúrou Židov.

Je autorom viacerých diel literatúry faktu. Prvou bola v roku 1991 kniha Taká bola Bratislava, za ktorú spolu s kolektívom autorov získal Cenu Egona Ervina Kischa.

Dostal viacero ocenení od Národopisnej spoločnosti Slovenska.

Medzi jeho ďalšie publikácie patria napríklad Prežili holokaust (1997), Premeny Bratislavy 1939–1993 (1998), Židia na Slovensku medzi tradíciou a asimiláciou (2000), Mozaika židovskej Bratislavy (2007), Premeny židovskej Bratislavy (2008).

Židovský učenec Chatam Sofer

Chatam Sofer.
  • Chatam Sofer sa narodil 24. septembra 1762 vo Frankfurte nad Mohanom. Pôvodne sa volal Moše Schreiber. Meno Chatam je skratka jeho hlavného diela Chiduse Torah Mose, čo je jeden z pilierov ortodoxného židovstva. Je to výklad Tóry, piatich kníh Mojžišových, prelomový v interpretácii Talmudu. Priezvisko Schreiber znie v slovenčine Pisár, v hebrejčine je to Sofer.
  • Študoval na rabínskej škole v Mainzi. V roku 1782 prišiel do Strážnice na Morave, kde sa prvýkrát oženil. Za ženu si zobral Sáru Jerwitzovú (deti nemali).

V Strážnici pôsobil v rabínskej škole. Od roku 1794 bol rabínom v Prostějove a o dva roky neskôr sa presunul do Mattersdorfu. V roku 1806 prijal ponuku bratislavskej židovskej obce, aby sa stal jej hlavným rabínom. Tento post zastával 33 rokov, ale slúžil aj ako hlavný sudca rabínskeho súdu a stal sa jednou z najrešpekto­vanejších súdobých autorít v halache (židovskom práve).

  • Ješiva, čiže rabínska škola, ktorú viedol vo vtedajšom Prešporku, patrila k najvýznamnejším centrám židovského vzdelania v Európe. V období svojho najväčšieho rozkvetu mala až 400 študentov. Bola najväčšou ješivou od babylonských čias.
  • V roku 1812 mu zomrela manželka Sára. Druhýkrát sa oženil so ženou, ktorá mala rovnaké meno. Vdova Sára bola dcéra významného rabína Akivu Egera z Poznane. So Soferom mali spolu až desať detí – troch synov a sedem dcér. Zomrel 3. októbra 1839. Študenti mu zhotovili rakvu z dosiek katedry, za ktorou ich učil.
  • Pochovali ho na cintoríne, ktorého história siaha do 17. storočia. Pálffyovci vtedy povolili židovským poddaným, aby si ho zriadili na pozemku medzi skalným bralom a Dunajom. Na cintoríne sa pochovávalo do roku 1847, bolo oň vzorne postarané až do obdobia druhej svetovej vojny, keď sa rozhodlo o jeho likvidácii v súvislosti s výstavbou tunela. Väčšinu hrobov exhumovali a pozostatky preniesli na neďaleký iný židovský cintorín. Časť hrobov, vrátane Soferovho, zostala na pôvodnom mieste; prekryli ich betónovým stropom. V roku 1982 postavili nad hrobkou električkovú trať. O obnove areálu sa dalo začať uvažovať až po páde totalitného režimu po roku 1989. Stalo sa to v rokoch 2000 – 2002. Národná banka Slovenska vydala v roku 2012 striebornú zberateľskú mincu v hodnote 10 eur pri príležitosti 250. výročia narodenia Sofera. Autorom návrhu bol Pavel Károly. Na rube mince je v trojuholníkovej ploche zobrazený portrét Sofera, ktorý dopĺňa zvitok Tóry a sedemramenný svietnik. Vpravo je jeho meno v hebrejčine. Rok 1762 označuje dátum narodenia a rok 1839 zase dátum smrti. (Na líci mince je stvárnený výsek veduty Prešporku z obdobia, keď v ňom židovský učenec pôsobil.)
Poznámka: Časť textu čerpá z údajov na webovej stránke chatamsofer.sk.

(čap)

© Autorské práva vyhradené

debata chyba
Viac na túto tému: #hrobka #etnológia #Chatam Sofer #Peter Salner