Sloboda sa nedá zdediť, o tú musíme bojovať stále

14.03.2018 06:00
Adin Ljuca
Bosniansky spisovateľ Adin Ljuca. Autor:

Narodil sa v Bosne, študoval v Sarajeve, po zranení vo vojnovom konflikte v Bosne a Hercegovine odišiel z bývalej Juhoslávie do ČSFR. Od roku 1992 žije v Prahe, kde ukončil literárnu komparatistiku na Karlovej univerzite. "Stredná Európa nie je unavená históriou, stredná Európa je unavená klamaním,“ hovorí básnik, prozaik a prekladateľ Adin Ljuca.

Čo pre vás znamená stredná Európa? Existuje? Má ešte opodstatnenie tento pojem?

Nie je podstatné, či niečo existuje, ale je dôležité to, či ľudia veria, že to existuje. Z básne, ktorú som si zapísal, keď som v deväťdesiatom druhom odchádzal z Bosny, je jasné, že stredná Európa pre mňa jednoznačne existuje:

Dokonalá kopie průměrného turisty

(cestovní horečka, v kapse cinkání klíčů od domu,

zpáteční lístek, voňavé kapesníky)

ochořelá mořskou nemocí na širé pláni Střední Evropy.

Strach kamuflovaný ospalostí, zakrytý očními víčky,

průsvitnou záclonkou na okně kupé.

Strach drobného pašeráka z celní kontroly

v odzbrojujícím bohatství krajiny registruje

množství detailů, jejichž sestřih by, teoreticky,

vytvořil originální pohlednici.

Účel cesty? Turistika.

Vezete alkohol? Ne.

Drogy?

Zbraně?

A tak jsem propašoval sám sebe.

(Preklad básne: Dušan Karpatský)

V Prahe sa ľuďom zdá, že sa počas uplynulých tridsiatich rokov presťahovali z východnej Európy cez strednú do západnej. Lenže, keby ste si urobili analýzu pojmov, ktoré sa na amerických univerzitách používajú v geopolitickom zmysle pre územie, o ktorom hovoríme, dospeli by ste k záveru, že stredná Európa vôbec neexistuje. V geografickom zmysle sa hovorí o strednej Európe, v geopolitickom stále ešte o východnej Európe.

Ako by ste potom definoval hranice strednej Európy? Platí, že ide o územie a kultúru medzi Baltským a Jadranským morom?

Stredná Európa je územie medzi germánskym a ruským oceánom, a medzi Tichým – britsko-americkým oceánom so silnými podvodnými prúdmi, ktoré ju robia kalnejšou a zložitejšou. Je to ten pás, ktorý britskí a americkí politici nazývajú sanitárny kordón, čo vypovedá o tom, že strednú Európu používajú na reguláciu nemeckého a ruského impéria.

Myslíte si, že Bosna je súčasťou strednej Európy? V minulosti bola súčasťou habsburskej monarchie i Rakúsko-Uhorska…

Že bola Bosna súčasťou habsburskej monarchie, nie je zárukou ničoho. Stereotyp o tom, ako habsburská monarchia priviedla Bosnu do (strednej) Európy, je vo svetle faktov absurdné. Po štyridsiatich rokoch okupácie bolo v Bosne vyše 90 percent ľudí negramotných. Len na porovnanie: za štyridsať rokov socialistickej Juhoslávie povstala Bosna z popola druhej svetovej vojny a gramotnosť nadobudlo vyše 90 percent obyvateľov. Mali sme viac gramotných obyvateľov a menej hladných, ako dnes. Vo vyvolávaní nezhôd a nenávisti medzi južnými Slovanmi je takmer bez konkurencie storočné, systematické pôsobenie Rakúska, presnejšie Habsburgovcov. Rakúska „civilizačná“ misia sa končí prvou svetovou vojnou, v ktorej za rakúske imperiálne záujmy padlo obrovské množstvo južných Slovanov. A ešte by som dodal – je úplne jedno, či Bosnu do strednej Európy niekto počíta, alebo nie – aj bez toho k nej stredoeurópskej vetry a podvodné prúdy dosahujú a ovplyvňujú v nej život.

Hovorí sa, že Juhoslávia bola malá stredná Európa a tá je zasa malá Európa. Súhlasíte?

Nie, Juhoslávia nebola malá stredná Európa a už vôbec nie malá Európa. Na rozdiel od „malých Európ“ bola Juhoslávia spoločenstvom etnicky a jazykovo silne príbuzných národov, organickým celkom.

Maďarský spisovateľ Péter Esterházy povedal, že rozpad strednej Európy sa začal vojnou v Juhoslávii.

Rozpad strednej Európy sa nezačal rozpadom Juhoslávie. Rozpad strednej Európy, rovnako ako rozpad Juhoslávie, sa začal zavádzaním tzv. nového svetového poriadku. Stredná Európa úplne, a Juhoslávia sčasti, sa začlenili do EÚ, ktorá doteraz obhajuje záujmy veľkokapitálu, a nie záujmy občanov. Stávame sa západnou Európou tým štýlom, že nás západné korporácie neprestávajú kupovať za naše vlastné peniaze. Než sa preberieme, nič už tu nebude naše – iba tak dlhy. Báseň Príbeh z Východnej strany zakončuje bosniansky básnik Milorad Pejič veršom: „Nechápem / ako vôbec dokážeme nič o tom nevedieť?“

Slováci a Česi príliš nechápu nevraživosť medzi Chorvátmi, Srbmi a Bosniakmi. Vnímame ich ako blízke národy. Česi a Slováci spolupracujú, zdieľajú spoločné projekty v ekonomike, politike alebo kultúre. Žiadne nacionalistické injekcie. To je rozdiel oproti Juhoslávii. Je to len pozostatok vojny alebo to má hlbšie korene?

Korene konfliktu siahajú až k rozpadu Rímskej ríše na východnú a západnú. Podľa logiky imperiálnych záujmov musia ľudia, žijúci na hranici, byť navzájom v konflikte (kvôli ašpiráciám navonok a udržiavaniu moci vnútri). Nešťastím je, že tá hranica rozdelila jeden kmeň, prechádzala rodinami… Či už by na hranici západnej a východnej ríše, západnej a východnej cirkvi, žili akékoľvek národy, boli by rovnakým spôsobom premyslene využívané a mali rovnako nešťastný osud.

Hovorí sa medzi moslimami o tom, že boli v minulosti kresťania, že moslimami sa stali až na naliehanie okupantov z Turecka, na ponuku daňových úľav? Že by boli skôr kresťania ako moslimovia?

Podľa vašej logiky aj kresťania boli skôr pohanmi, a pohanmi boli o poznanie dlhšie, než kresťanmi. Mne je však tento spôsob uvažovania cudzí. Keď v ľubovoľnom kontexte hovoríte o moslimoch (alebo černochoch a všetkých ďalších „nerozvinutých“ a „zaostalých“ iných a odlišných), vždy si musíte najskôr položiť otázku: z akého dôvodu vzniklo toľko rasistickej literatúry a rasistických teórií? A odpoveď je prostá – kvôli tomu, že isté spoločenské vrstvy istých národnostných skupín potrebovali zamaskovať bezcitné otrokárstvo a kolonializmus.

Je ľahké napísať báseň, ktorá sa zapáči všetkým. Ťažké je napísať báseň, ktorá sa zapáči niektorým.
Bašó Macuo, japonský básnik

Čiernu, červenú a ďalšie rasy vyhlasujú belošskí (alebo mám povedať kresťanskí?) dobyvatelia za menejcenné v pokuse zlegalizovať surové vykorisťovanie lacnej pracovnej sily a otrockú prácu. A samozrejme krádež ich prírodných zdrojov. Odtiaľ pochádzajú definície „podradných“, „lenivých“, „nekultúrnych“ a „nižších“ rás. Rasistická teória je ideologickou motiváciou imperialistov, ktorá súčasne bráni vytváraniu kultúrneho povedomia a národnostnému a ekonomickému osamostatneniu oných národov.

Ako sa to prejavuje vo svete dneška?

Ako? Veď rovnaké dôvody viedli aj k vzniku antisemitizmu, z tých istých dôvodov tu dnes máme averziu voči islamu, teda islamofóbiu a „boj“ proti terorizmu. Stret civilizácií (Samuel P. Huntington: The Clash of Civilizations and the Remaking of World Order) je kniha písaná na „objednávku“. Jej zmyslom je zamaskovať pseudovedeckým táraním všeobecné drancovanie všetkých krajín tzv. tretieho sveta západnými korporáciami so sídlom v tzv. krajinách s rozvinutou demokraciou. Aký je rozdiel medzi Rosenbergom odsúdeným v Norimbergu na smrť obesením za šírenie rasovej nenávisti a tým, čo sa tvrdí v Strete civilizácií? A čo ste chceli vlastne povedať tým, že moslimovia boli skôr kresťanmi? Že sú veriacimi alebo ľuďmi druhej kategórie? Alebo azda kvôli tomu, že ich predkovia konvertovali pred niekoľkými storočiami k islamu, mali kresťania z konca 20. storočia právo vybíjať ich a vyháňať?

Samozrejme, že nie. Je možný (historický) mier v Bosne?

Teórie, ktoré etnické konflikty vidia ako dôsledok etnickej odlišnosti, poznačenej prastarou nenávisťou alebo konfliktom kultúr, sú tzv. primordialistické teórie, zvlášť obľúbenou v laických interpretáciách konfliktov. Tieto teórie nedokážu vysvetliť spoločenské zmeny, pretože na národy a etnické skupiny pozerajú ako na statické, izolované a homogénne. Bosna nie je krajina nenávisti. Filip Tesař, jeden z popredných českých balkanológov vo svojej knihe Etnické konflikty upozorňuje na výsledky jedného výskumu verejnej mienky, uskutočneného v Juhoslávii na prelome rokov 1989 a 1990, krátko pred rozpadom štátu. Jeho výsledkom bolo zhromaždenie reprezentatívnej vzorky údajov vypovedajúcich o národnostnej tolerancii. Najzaujímavejšia vec, ktorú výskum ukázal, bolo, že úroveň tolerancie nezohrala v eskalácii konfliktu podstatnú úlohu. Najvyššia úroveň tolerancie bola totiž zistená v Bosne a Hercegovine. Ako potom vysvetliť to, že najbrutálnejšie zločiny proti ľudskosti boli spáchané práve v Bosne a Hercegovine? Bolo to práve preto – ako vysvetľuje americký sociológ Keith Doubt (Sociology after Bosnia and Kosovo: Recovering Justice), pretože v Bosne paralelne s nevraživosťou existuje dlhá tradícia tolerancie a otvorenosti. Latentnou funkciou etnického násilia bolo vzbudiť pocit kolektívnej paranoje, a následne kolektívnej viny, čím by sa zhomogenizovali a zradikalizovali nerozhodní jednotlivci. Organické spolužitie v Bosne sa nedalo popretŕhať bez najbrutálnejšieho násilia.

Slováci si jazykovo rozumejú s Čechmi či Chorvátmi a Srbmi. Medzi našimi jazykmi sú možno také rozdiely ako medzi sicílskym a benátskym nárečím taliančiny. Nepoznáme sa však. Dá sa to zmeniť?

„Čechoslováci“ a „Juhoslovania“ majú oveľa viac spoločného, než rozdielneho. V každom prípade sú to veľmi blízke národy. Bohužiaľ, dejiny našich kultúrnych vzťahov sú dejinami vzájomných predsudkov. A nemyslím si, že by sa situácia v dohľadnej dobe zlepšila. Sme vystavení rafinovanej mediálno-vzdelávacej indoktrinácii a ohlupovaniu. Nastáva všeobecné znehodnotenie kultúry, a obzvlášť kultúry prekladu, ktorá patrí k základným hýbateľom poznávania a zbližovania.

Myslíte si, že ľudia sa nechcú spájať? Slovenský politik Milan Hodža chcel vytvoriť v strednej Európe konfederáciu podobne ako Dimitrov a Tito na Balkáne. Tito spájal ľudí. Je to dnes nemožné?

Obyčajní ľudia si neželajú nič iné, než žiť v mieri, pracovať a baviť sa. A v tom spočíva problém. Žijeme v mieri a myslíme si, že to potrvá večne. Lenže sloboda sa nedá zdediť, o tú sa musí stále bojovať. Aj v mieri! Sloboda je nekončiaci proces, nie niečo, čo sa dá raz a navždy získať. Príslušníci elít, rôzni Habsburgovci a Wartburgovci, to na rozdiel od obyčajných ľudí vedia a zneužívajú to. Juhoslávia im dokázala čeliť, kým stál na čele Tito. Tito nepovedal „Nie!“ len Stalinovi, ale aj západným mocnostiam. Obyčajní ľudia sa musia združovať a organizovať, aby neboli zotročení. Lenže obyčajný človek chodí do práce a z práce sa vracia domov, kým ho nevyženú z práce i z domu – a to je potom neskoro. Obyčajný človek žije vo svojej krajine a myslí si, že je tu tá krajina raz a navždy. Ale keď sa pozrieme na dejiny ľubovoľnej stredoeurópskej krajiny, uvidíme, ako neuveriteľne rýchlo sa tu striedajú absolútne odlišné štátne zriadenia. Tak napríklad počas 75 rokov (od roku 1918 do roku 1993) sa na Slovensku vystriedali tri úplne odlišné štátne zriadenia, trvajúce 21, 6 a 48 rokov, v priemere to robí 25 rokov. Na porovnanie: Habsburg, zabitý v roku 1914 v Sarajeve, poznal menovite všetkých svojich predkov nejakých osem až deväťsto rokov dozadu, kým naše štátiky začínajú vždy nanovo.

Čo si Bosniaci myslia o Slovákoch a Čechoch? Poznajú nás?

Ako ktorí … Všeobecne vzaté, Bosniaci mali posledných tridsať rokov dosť iných starostí. V poznávaní a zbližovaní národov hrajú neoceniteľnú úlohu jednotlivci a malé skupiny. Zoberme si, že Dušan Karpatský preložil z juhoslovanských jazykov viac ako 150 titulov, to je čosi neporovnateľné s ničím. Podľa sčítania obyvateľov z roku 1910 žilo v Bosne a Hercegovine viac ako sedemtisíc obyvateľov českej národnosti. Ešte podstatnejšia než počet, bola ich skladba: išlo prevažne o vzdelaných a významných ľudí, ktorí v kultúrnom rozvoji Bosny zanechali hlbokú stopu, a vďaka svojim knihám, prekladom a novinovým článkom majú rovnako veľkú zásluhu aj v približovaní bosnianskej reality českej verejnosti. Na druhej strane potom pri rozpade Juhoslávie našlo niekoľko tisíc jej obyvateľov novú vlasť v Československu, respektíve v Česku. Ich skladba je tiež zaujímavá. Zatiaľ čo na Západe sa srbská, chorvátska a bosniacka diaspóra oddeľujú, tu spolupracujú a navzájom sa bavia. V Prahe existuje veľmi aktívne združenie občanov bývalej Juhoslávie LASTAVICA, ktoré vo vzájomnom poznávaní a zbližovaní hrá nezanedbateľnú ú­lohu.

Nemali by sme sa viac inšpirovať v škandinávskych krajinách? Nepomohlo by založiť spoločnú stredoeurópsku TV ako Arte, kde Nemec hovorí po nemecky a Francúz mu rozumie a opačne? Napríklad na Slovensku neexistujú v ponuke ani chorvátske, ani slovinské alebo srbské televízne kanály. Porozumenie napr. v chorvátčine sa časom u diváka dostaví. Prečo by sme mali spolu hovoriť po anglicky?

Dobrá televízna stanica by nepochybne mohla pomôcť tak, ako svojho času Československá televízia prispievala k zbližovaniu Čechov a Slovákov alebo Juhoslovanská televízia zbližovala južných Slovanov… Lenže v novom svetovom poriadku sa všetko globalizuje, a predovšetkým médiá. Správy sa neoverujú, ale prenášajú. Úlohou televízie je rozvíjať konzumnú mentalitu, ponúkať tovar a určité politické myšlienky; slúži teda na klamanie a manipuláciu, nie na kultúrnu výmenu.

Je náš rukopis v umení – literatúre, hudbe alebo filme – ojedinelý a svojrázny? Pavič, D. Kiš, Grendel, Havel, Kertész, Konrád, Krleža, Kafka, Hašek a Kundera? Kieslowski, Chytilová, Jakubisko a Kusturica? Existuje stredoeurópsky magický realizmus?

Spojenie „stredoeurópsky magický realizmus“ mi nič nehovorí. Sila a krása nášho „sanitárneho kordónu“ spočíva v bohatstve jeho rôznorodosti. Ale pozor, naša rôznorodosť je v ohrození: Keď pri Balte nasadnete do auta a vyrazíte k Jadranu, prakticky jediné, čo z diaľnice uvidíte, budú nápisy: Bauhaus, Baumax, Lidl, Albert a pod. Naša jazyková rôznorodosť je v ohrození. Nejde tu len o prirodzenú dominanciu veľkého jazyka. Kultúrno-vzdelávacie inštitúcie ako Univerzita Karlova a Akadémia vied ČR už niekoľko rokov nefinancujú preklady do „menších“ jazykov. A všetky stredoeurópske jazyky sú „malé jazyky“. Teda je to priamy útok aj na samotnú slovenčinu alebo češtinu. Zapriahame naše intelektuálne, finančné a všetky ostatné zdroje do boja proti sebe samým. Pílime si pod sebou konár, na ktorom sedíme.

Spisovateľ, filozof, umelec je však uzavretý vo svojom malom jazyku a má problém dostať sa do sveta. Nepoznajú ho ani v susedných krajinách. Nemá šancu proti spisovateľom z veľkých krajín.

Neexistujú „malé“ a „veľké“ jazyky. Existujú jazyky, ktorými hovorí viac alebo menej ľudí. Každý jazyk zodpovedá potrebám svojich užívateľov. Oči Eskimáka vidia viac odtieňov bielej, než moje. Ak „dostať sa do sveta“ pre vás znamená stať sa slávnym, byť známy v susedných krajinách alebo vo svete, potom opúšťame literárny rámec a začíname sa zaoberať estrádou, a hovoríme o redukovaní umenia na číry komerčný produkt. Básnik „malého“ jazyka má rovnako malú šancu napísať dobrú báseň, ako básnici „veľkého“ jazyka. Nezaujímajú ma hollywoodske zlátaniny ani žiadne bestsellery. Umenie je inde. Bašó, klasik japonskej haiku poézie (druhá polovica 17. storočia) napísal verše, v ktorých hovorí: „Je ľahké napísať báseň, ktorá sa zapáči všetkým. Ťažké je napísať báseň, ktorá sa zapáči niektorým.“

Nejde o slávu, ale o to, že spisovateľ otvára témy vlastné všetkým ľuďom na celom svete. Literatúra je dorozumievanie naprieč celým svetom a časom. Prečo by čitatelia v iných kútoch sveta mali byť ochudobnení o veľké diela v malých jazykoch?

Ak nechceme, aby čitateľom v iných končinách boli odopreté veľké diela našich národných literatúr, musíme s tým niečo robiť. Ja sám som autor, ktorý píše v jazyku, ktorým veľa ľudí nehovorí, takže dobre rozumiem tomu, na čo sa ma pýtate. A keď hovorím, že „nie veľa“, myslím tým 20 miliónov hovoriacich jazykom, ktorý dnes existuje pod štyrmi menami: srbský, chorvátsky, bosniansky a čiernohorský. Nemôžeme sa stále sťažovať na zlý osud. Musíme poriadne zabrať a pracovať. V prvom rade musia mať štát a štátne inštitúcie premyslené dlhodobé programy a investovať do kultúry prekladu, rovnako ako sa investuje do ciest či vodovodov… Ja však nechcem hovoriť o tom, čo by sa malo robiť na ministerstvách, poviem vám, čo robím ja.

Tak teda: čo robíte vy?

Práve preto, že to robí stále menej a menej ľudí, až sa zdá, že to robiť ani nemá zmysel – sme s priateľmi začali programovo vydávať poéziu. Založili sme malé vydavateľstvo Samizdat – ani nie tak samizdat v zmysle politickej opozície, ako opozícia voči konzumnej mentalite a redukovanie literatúry na číry predajný produkt. Ja prekladám z češtiny do tých spomínaných štyroch jazykov. To znamená z „malého“ jazyka do „malých“, a som nesmierne rád. Teraz v marci vydáme preklad 135 vybraných básní Petra Hrušku a v apríli výbor poézie Ivana Wernischa, pozostávajúce z preložených 300 básní a textov. Momentálne prekladám poéziu Jiřího Kolářa.

Nájdete si čas na vlastné autorské písanie?

Samozrejme. Hovorili ste, že ste čítali moje poviedky z knihy Jeden biely deň, vydanej koncom minulého roka v ostravskom vydavateľstve Protimluv, takže som čakal, že niektorá z otázok bude venovaná aj tejto knihe, pretože je plná stredoeurópskych tém a motívov a nie je to záležitosť nejakej „dávnej minulosti“ a „akéhosi“ ďalekého a divokého „Balkánu“. Celá je zasadená do stredoeurópskej súčasnosti – ostatne ako všetky moje knihy. A tak by ich mali tiež Stredoeurópania čítať, nie ako nejakú „exotickú prózu“, a mali by sa pokúsiť načerpať z juhoslovanskej skúsenosti nejaké ponaučenie, aby sa niečo podobné nestalo aj inde v strednej Európe. Aj nakladateľ, ktorého som spomenul – Protimluv z Ostravy – sa zameriava na stredoeurópskych autorov. A nakoniec, bol som svedkom nádherného príkladu stredoeurópskeho zbližovania celkom prednedávnom na prezentácii dvoch kníh v Knižnici Václava Havla. Jedna bola preklad z poľštiny do slovenčiny, druhá pôvodná česká. Obe knihy sú o Bosne a nakladateľ je zo Slovenska – vydavateľstvo Absynt. Myslím si, že práve to je to, o čom hovoríte…

Milan Kundera v minulosti povedal, že veľmoci robia dejiny a malé národy by mali svoj zmysel hľadať v kultúrnej tvorbe.

S tým nemôžem súhlasiť. To je rovnaké ako s jazykom, existujú národy početnejšie a menej početné: nie veľké a malé. Kultúrna tvorba nie je nič mimo života, niečo, čo vegetuje kdesi vo vzduchoprázdne. Rovnako tak nie je ani nad životom. Človek je nútený bojovať za dôstojný život. Sloboda nie je niečo, čo môžeme zdediť. Človek je zotročený v okamihu, keď prestane bojovať. Z dnešných Stredoeurópanov sa snažia urobiť obyčajných konzumentov, čo je len predstupeň absolútneho otroctva. Kultúrna tvorba, ktorá k tomu boju nejakým spôsobom neprispieva, neslúži ničomu, a to znamená, že nie je ani kultúrna, ani tvorba. To v žiadnom prípade neznamená, že trebárs poézia musí byť prvoplánovo politická alebo sociálna. Aj hlboko intímna poézia je vládnucim štruktúram nepríjemná ako svedectvo o ľudských pochybnostiach. Ako tvrdil Danilo Kiš: poézia nevyjadruje len estetický, ale aj etický postoj.

Hovorí sa, že stredná Európa je chorá históriou. Je to pravda?

Stredná Európa nie je unavená históriou, stredná Európa je unavená klamaním. Zdegenerovaným, sofistikovaným propagandistickým systémom. Pravda sa kedysi zakazovala, skrývala, dnes sa dusí tonami poloprávd a lží. Dusí sa v nich ako v žumpe, z ktorej sa už nikdy nevyhrabe. Stredná Európa je chorá lžami, oslepená klamstvami. Tak ako občania západnej Európy a USA. Zaslepenosť je globálna, pretože aj ambície sú globálne.

Adin Ljuca

(1966, Zenica, bývalá Juhoslávia)

Bosniansky spisovateľ Adin Ljuca.
  • Bosniansky spisovateľ a prekladateľ. Vyrastal v meste Maglaj v strednej Bosne.
  • Vyštudoval literárnu komparatistiku a knihovníctvo na Sarajevskej univerzite.
  • Pôsobil ako redaktor literárneho časopisu Književna revija.
  • Od konca roka 1992 žije v Prahe. Na Filozofickej fakulte Univerzity Karlovej vyštudoval literárnu komparatistiku.
  • Ako spolupracovník humanitárnej organizácie Člověk v tísni sa v 90. rokoch podieľal na rade projektov v povojnovej Bosne a Hercegovine.
  • Pôsobil ako knihovník v Slovanskej knižnici a vedúci historického fondu v Národnej technickej knižnici.
  • Publikoval básnické zbierky Hidžra (1996) a Stalaktit (česky 2005), zbierku poviedok Vytetované obrazy (česky 200)5 a kultúrno-historickú monografiu Maglaj: na tragovima prošlosti.
  • V minulom roku mu vyšla vo vydavateľstve Protimluv zbierka poviedok Jeden bíly den.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#prozaik #prekladateľ #Bosna a Hercegovina #básnik #Adin Ljuca
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
29,99
Prestige červené ruže

Prestige červené ruže

23,99
Amore ružové ľalie

Amore ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk