Etela Farkašová: Som disciplinovaná pesimistka

, 18.03.2018 09:00
Etela Farkašová spisovateľka
Spisovateľka Etela Farkašová. Autor: ,

Časy sa zmenili. Rodiny tiež. Zachytáva to aj nová kniha Etely Farkašovej s nevšedným hlavným hrdinom. Nie sú ním totiž ľudia ale dom. Kniha Scenár ukazuje život kultivovaných manželov vyrovnávajúcich sa so samotou v prázdnom dome po odchode detí.

Ako sa vám písala knižka Scenár? Je pre vás veselá alebo smutná?

Veselé prózy veľmi nepíšem, ale Scenár som nepísala ani ako „smutnú“ knihu. Mne sa stále zdá, že je realistická. Usilovala som sa vyjadriť vlastné pocity, skúsenosti, poznatky, ktoré ma znepokojujú. Pravdou však je, že zväčša ide o pocity spojené s kritickým pohľadom. Koho by tešilo, že nadaní mladí ľudia, ktorí doma získali vzdelanie, húfne odchádzajú do zahraničia za lepšími pracovnými a platobnými podmienkami a Slovensko intelektuálne chradne, že zisk a materiálny blahobyt sa dostávajú na vrchol hodnotovej pyramídy. Koho by netrápilo, že treba z mesiaca na mesiac prácne zháňať vitálne dôležité lieky, pretože farmaceutické mafie zarábajú na ich reexporte, že pomerne zriedkavé zelené plochy na sídliskách sa stávajú obeťou ďalšej neúmerne hustnúcej zástavby.

Mali ste ako model tohto príbehu konkrétny osud alebo je námet „poskladaný“ z viacerých podnetov? Ide o rodinu – čo ste prevzali zo svojej?

Ako pri písaní každej prózy, aj tu sa prelínajú viaceré odpozorované, vypočuté i zažité príbehy, ktoré sa v próze zlievajú do príbehu jednej rodiny. Rodina sa historicky vyvíja, menia sa jej formy – tak ako je to napokon pri všetkých spoločenských inštitúciách, čo však nespochybňuje jej význam pre osobnostné formovanie, pre citové ukotvenie človeka, pre „učenie sa“ vzťahom, pre jeho celkovú socializáciu… V mojej rodine pokladám za dôležité to, čo som spoznala v detstve: aby neprestávalo vzájomné porozumenie, aby pretrvali vrúcne vzťahy, aby nezvetral záujem o toho druhého.

Dá sa dnes napísať optimistický román o nás? Pustíte sa do toho?

Optimizmus nie je mojou silnou stránkou, hovorievam o sebe, že som disciplinovaná pesimistka, ktorá, ak ju už skepsa a pesimistické videnie celkom stiahnu nadol, nevidí iné riešenie, ako sa s vervou vrhať do rôznych aktivít… Keď píšem, píšem celou bytosťou, hrať sa na literárnu optimistku by bolo falošné gesto.

Veľa čítate – ako to je vo svetovej próze? Čo dnes spisovateľov – a aj filozofov, je to tiež vaša odbornosť – znepokojuje v ľudských vzťahoch?

Tých problémov je dnes vo svete neúrekom, mňa okrem iného znepokojuje narastanie nielen sociálnej priepasti v rámci Slovenska a celého sveta, ale aj priepasti medzigeneračnej. Myslím si napríklad, že mladým ľuďom neraz chýba záujem o to, čo pred nimi urobila a dosiahla staršia generácia. Nemám na mysli dajme tomu len konkrétny vedný odbor či oblasť umenia, ale že celkovo chýba silnejší vzťah ku kultúrnemu dedičstvu, dobrá vôľa zachovávať kontinuitu tam, kde si to veci zaslúžia.

Mám na mysli aj prevládajúci negatívny vzťah k samotnému procesu starnutia, k fenoménu staroby vôbec (poznám ľudí, ktorí si zakazujú vztiahnuť toto slovo na seba, akoby bolo hanbou a ponížením, akoby sa dalo ostať večne mladým), akoby s pribúdajúcimi rokmi (po určitej vekovej hranici) sa hodnota ľudskej bytosti zmenšovala, pretože už nie je produktívna, výkonná a podobne. Iste, starnutím sa mnohé z tých dnes veľmi oceňovaných schopností strácajú, zmenšujú.

Zabúda sa však na jednu dôležitú vec, ktorá sa vekom získa, a tou je životná skúsenosť – profesionálna, ľudská, s ňou prichádza aj istý nadhľad, rozvážnosť, na to všetko treba dozrieť, ba aj zostarnúť. To sa však už v dnešnej dobe akosi nezohľadňuje.

Spisovateľka s rodinou.
Spisovateľka s rodinou. Autor: Archív Etely Farkašovej

Tejto téme ste sa venovali už vo vašich esejach. Mali ste chuť nastoliť ju cez príbeh, aby zasiahla širšie publikum?

Áno, v Scenári sa stretlo viac tematických okruhov, ktoré som rozpracúvala v posledných rokoch vo forme esejistických textov. Okrem starnutia je to téma rýchlosti a pomalosti ako charakteristík životného tempa, téma nadbytku slov – najmä hluchých v našom živote a potreba nachádzať si čas na pokojné, tiché sústredenie, na ponor do vlastných myšlienok, pocitov, na hlbšiu a komplexnejšiu sebareflexiu. V próze naznačujem aj možnosti filozofie, aby zasahovala do nášho každodenného života, aby pomáhala porozumieť mu.

Zaujímavý motív je aj svet vedy, ktorý ste dostali do knižky cez Vojta, manžela Kataríny v knižke Scenár. Je až dojímavé, ako vedec prežíva osud svojich výskumov, obáva sa o pokračovanie toho, čo jeho generácia dosiahla. Modelovali ste ho podľa manžela, ktorý je tiež vedec?

To by bolo prisilné tvrdenie… no určité motívy som si „požičala“ z častých spoločných rozhovorov o problematike vedy v našej dnešnej spoločnosti a o strastiach tých, ktorí ju robia. A pre istotu hneď dodám, že ani ženská protagonistka nie je celkom autobiografická postava.

Opäť spolupracujete s výtvarníčkou Kvetou Fulierovou – ona a motív hudby v texte sú vaši spolupútnici. Knižka je akoby ozvučená.

Opäť, ba vlastne stále spolupracujeme. Kvetka mi ilustrovala dosiaľ takmer dve desiatky kníh… A to by bolo krásne, ak by pri čítaní bolo počuť všetku tú hudbu, ktorú počúvajú dve hlavné literárne postavy v Scenári. Viem, že ju počujeme my s Kvetkou, ona ako bývalá aktívna huslistka pri tvorení ilustrácií, ja ako vrúcna poslucháčka hudby pri písaní (nielen tohto) textu.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#scenár #Etela Farkašová
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk