Juraj Bartoš: Fotografia dozrieva ako víno

, 29.03.2018 10:00
Juraj Bartoš
Juraj Bartoš na Obchodnej ulici v saku od dizajnérky Lenky Sršňovej. Autor: ,

Fotograf Juraj Bartoš rád vyráža do ulíc a fotí každodenný život. Robí to už pár desiatok rokov a neprestáva ani teraz. Jeho hlavnou modelkou aj ateliérom je Obchodná ulica v Bratislave. V knižke, ktorá mu práve vyšla pod názvom Viem zastaviť čas, sú však zvečnené aj iné miesta sveta. Zábery sú plné života a temperamentu.

Vaša kniha sa volá Viem zastaviť čas. Naozaj sa vám to darí?

Najprv som chcel, aby na titulnej strane knihy bolo napísané, že fotografia vie zastaviť čas. To by však bolo veľmi dlhé, tak sme zvolili titulok, že ja viem zastaviť čas. Znie možno sebavedome, ale zmestil sa na obálku. Médium fotografie je fantastické – naozaj vie ovládať čas.

Každý fotograf to robí iným spôsobom. Vy ste si zvolili priamočiarosť. Ako ste k nej dospeli?

Mal som obdobie, keď som fotil rôzne experimenty – abstrakcie, pohľady cez sklenené hranoly, manipuloval som to potom v počítači. A zrazu som sa udrel po čele: Načo toto robím? Veď najvzácnejšie je, že fotografia je schopná priamo zaznamenať skutočnosť, ukázať aj tým, čo ešte nie sú na svete, aká bola atmosféra a kultúra minulej doby.

Vo vašej knihe je to veľmi svieži návrat do minulosti. Fotografia priam dozrieva – čo sa zdá v čase jej vzniku bežné, časom získava „grády“.

Fotografia dozrieva ako víno…

Gumipuškový súboj na našej záhrade. Mal som 15...
Gumipuškový súboj na našej záhrade. Mal som 15 rokov, hovorí o fotke Juraj Bartoš. Autor: JURAJ BARTOŠ, Z KNIHY VIEM ZASTAVIŤ ČAS, vydalo ZUM ZUM PRODUCTION

Mení sa aj technika. Keď ste začínali, ešte sa robili klasické fotografie. Fotilo sa na film, vyvolávalo sa v komorách, amatéri robili snímky doma v kúpeľni. Vy ste nadšencom digitálnej techniky, ale aj tak – používate ešte aj tieto staré spôsoby?

Nie, nie, nie, načo? Ja som bol hneď fascinovaný tým, čo všetko digitálna fotografia umožňuje. Keď som fotil na film a bolo málo svetla, tak som použil citlivejší film, napríklad 400 ASA. A dnes v digitálnom aparáte si nastavím 3200 ASA. Spravil som krásny portrét v kaviarni, kde bola na stole len sviečka.

Fotografa obmedzoval aj počet políčok na filme. Rád si urobíte veľa záberov z jednej témy?

Veľmi ma teší, že nie som obmedzený počtom obrázkov. Keď som v minulosti išiel fotiť, tak som si zobral sedem filmov a keď som vyfotil posledný obrázok, už som nemohol fotiť ďalej. Darmo bolo niečo zaujímavé, už som nemal ďalší film. A na digitálnom fotoaparáte môžem fotiť do nemoty.

S filmami to bolo vôbec napínavé. Film sa mohol osvetliť, obliať a podobne. Stala sa vám dráma tohto druhu?

Kamarát ma poprosil, aby som mu nafotil svadbu. Inak som svadby nefotil, ale keďže to bol kamarát, išiel som. Fotím, fotím, a niečo sa mi nezdá. Aparát má počítadlo záberov a nič nepribúda. Je stále na nule! Zle som vložil film a ten sa vôbec neposúval. Takže nemali spomienku na svadbu. Taký som ja svadobný fotograf! Na Orave som si však svadbu nafotil, zaujímala ma atmosféra. Fotil som svadbu aj v Taliansku.

Filmy si fotografi skladovali – máte veľký archív? V knižke, ktorá má aj obsiahlu textovú časť, spomínate, že o časť archívu ste prišli. Istejšie je to teraz, keď sa fotky „skladujú“ v počítači?

Ani v počítači nevydržia večne. Je to tiež problém, ale zatiaľ to funguje. O časť negatívov som prišiel. Pracoval som v časopise Beseda, ktorý sa venoval poľnohospodárskym témam. Pochodil som vtedy celé Slovensko. Boli sedemdesiate roky a za tých päť rokov som pobehal celé Slovensko.

Chodili sme po JRD a pokiaľ sa redaktor bavil s predsedom družstva, išiel som do dediny a fotil som si. Vošiel som často aj do nejakého domu, aby som si nafotil, ako ľudia žijú, aká je atmosféra dediny. Mal som fotky v redakcii vo veľkej škatuli. Vtedy som fotil aj módu a to som si tam tiež odkladal. Alebo hudbu – jazzové dni. V škatuli bolo všetko, čo som nafotil za tých päť rokov.

Táto Bartošova snímka vyhrala súťaž o najlepšiu...
Táto Bartošova snímka vyhrala súťaž o najlepšiu fotku z kancelárie (2015). Autor: JURAJ BARTOŠ, Z KNIHY VIEM ZASTAVIŤ ČAS, vydalo ZUM ZUM PRODUCTION

Fotky sa stratili?

Áno. Keď Beseda v marci 1972 skončila, hľadal som inú prácu a až po čase som si spomenul, že mám v redakcii tie negatívy. Jej, to tu zavadzalo, to sme dali do smetí. Dokument socialistickej dediny, to všetko išlo do smetí. Nie aby mi zavolali. Našťastie, mal som zopár negatívov z toho obdobia aj doma, ale je to škoda.

Na obálke knižky je zaujímavá fotka, na ktorej objímate manželku v kúpeľni. Rodinné fotografie ste robili iným spôsobom ako reportážne? Niečo ste aj prikrášľovali?

Manželku som nepotreboval prikrášľovať. Fotka na obálke je koniec série fotografií, čo som robil jedno ráno v kúpeľni. Vošla do kúpeľne, bola vyzlečená, pretierala si oči, zbadala ma v zrkadle, otočila sa a objala ma. Ja som stále cvakal.

Takže ona je vaša múza…

Už 42 rokov! Radi sa máme ale už 47 rokov! Moja žena veľmi pekne tancovala, je to živá, krásna baba. Modelky mali peknú karosériu, ale inak boli fádne. Tá moja baba, Katarína, bola a je temperamentná.

Mne sa zdá, že aj vaše fotografie sú temperamentné. Sú plné ľudí. Vyhľadávali ste miesta, kde bolo toľko ľudí, alebo ste išli fotiť tam, kde tí ľudia chodievali? Mali ste na to dosť filmov?

Výhoda bola, že som mal kamaráta, ktorý robil vo filme na Kolibe, a on mi dal škatuľu so 120 metrov dlhým filmovým kotúčom. Ja som si to potom odstrihoval a dával do kaziet. Inak, keď som išiel niečo fotiť, mal som asi sedem- osem filmov. Keď sa chce človek niečo naučiť, musí veľa fotiť. Ak som robil napríklad portrét a vyfotil som desať filmov, mal som z čoho vyberať. Obyčajne, ak bol film drahý, ľudia šetrili a urobili len dva-tri zábery, čo je málo. Na digitálnom fotoaparáte je možné veľa nacvakať a vyberať najlepšie zábery.

U nás sa dievčatá hrali s bábikami, v Benátkach...
U nás sa dievčatá hrali s bábikami, v Benátkach s pištoľami. Autor: JURAJ BARTOŠ, Z KNIHY VIEM ZASTAVIŤ ČAS, vydalo ZUM ZUM PRODUCTION

Mali ste aj vy niekedy zväčšovák v kúpeľni?

Prvý film som vyvolával u kamaráta v kúpeľni. Kúpili sme si lampu, na ktorej bolo červené a zelené svetlo, nevedeli sme, že pri niektorých úkonoch musí byť úplná tma. Keď sme film vytiahli z tanku, bol celý čierny, osvetlený. Nebolo to jednoduché.

Dnes však zasa niektorí ľudia túžia vyvolávať fotky po starom. Sú také fotky hodnotnejšie?

Tí, ktorí chcú byť zaujímaví, zaznávajú digitál. Na ulici dnes každý kráča s „foťákom“, a tak sa niektorí fotografi chcú odlíšiť. Chcú byť umelci, a tak sa vracajú k filmu, ale neviem prečo. Viac sa dá dosiahnuť s digitálom.

Niekto sa predsa púšťa do „rukodielneho“ procesu…

Jeden fotograf zobral starý mechový fotoaparát, kde sa fotí na platne. Urobil si sám citlivú emulziu, ktorými platne natrel. Objektív aparátu mal malú svetelnosť a keď fotil portréty, ten človek sa nesmel desať minúť hýbať. Až potom sa na emulzii objavil obraz. Platne boli veľké, dal sa z nich robiť len kontakt, žiadne zväčšovanie či zmenšovanie, zábery boli nekvalitné a rozostrené. Urobil z tých kontaktov výstavu – a všetci híkali: toto je umenie! No, neviem!

Toto teda neuznávate. Vy ste iný aj v tom, že nabádate, aby ľudia fotili. Dnes sa skôr hovorí, že by sa malo fotiť menej, že každý fotí a veľa. Japonskí turisti sú svojou vášňou na posmech. A vy ešte ľudí nabádate fotiť! Na čo to je dobré?

No a ako budú potomkovia vedieť, čo tu bolo pred rokmi, ak nebudeme súčasnosť fotiť? V pyramídach sa našli výtvarné diela, sú v galériách, zachovali sa pre budúcnosť a sú to cenné svedectvá. Problém je, ako som už spomenul, aby sa zachovali snímky aj technicky. To, čo je v počítači, sa nedá večne zachovať. Digitálne dáta vydržia asi 50 rokov.

To je zasa nevýhoda, že tieto snímky nie sú „rukolapné“. Robíte si z niektorých aj papierové kópie?

Keď mám nejaké peniaze, dám si z digitálnych fotografií urobiť normálne fotografie. A dám si ich do tmy, aby sa neničili svetlom.

Zásobovač. Na vinobraní veľmi dôležitý človek.
Zásobovač. Na vinobraní veľmi dôležitý človek. Autor: JURAJ BARTOŠ, Z KNIHY VIEM ZASTAVIŤ ČAS, vydalo ZUM ZUM PRODUCTION

Bývali ste v detstve na Pražskej ulici v Bratislave – vaše prvé fotky sú z toho miesta?

Vtedy to bola tichučká ulica, raz za polhodinu prešlo po Pražskej auto. Hrali sme sa na ceste s loptou, okolo nášho domu bola veľká záhrada. V knihe mám záber zo záhrady, mal som asi 15 rokov, keď som to fotil. Vidíte, prak, gumipuška – bolo to typické predmestie s chlapčenský­mi hrami.

Boli ste tri deti – sestra Zuzka je umenovedkyňa, brat Peter výtvarník…

Však slovo art máme zakódované v mene B-art-oš. Môj otec bol bankový úradník, ale veľmi dobre fotil, čo ma fascinovalo. Vďaka tomu som fotograf. Ešte ako štvorročný chlapec som vnímal, že otec mal aparát BABY BOX. Nemali sme televízor ani pevnú telefónnu linku, jediná technika u nás bolo rádio a ten fotoaparátik. Čudoval som sa – cez sklíčko niečo prejde a o dva dni otec donesie obrázok. A aj ja som si smel cvaknúť. Naraz bol na obrázku otec! To ma tak zasiahlo… No a už som bol fotograf.

Mali ste dobré aparáty alebo ste začínali tiež s nejakým jednoduchým prístrojom? Spomínam si, že existoval Pionier. Aký to bol aparát?

Najprv som mal staré „šunky“, ale potom nikony. Svojimi kvalitnými fotoaparátmi som fotil aj pre Besedu. Zároveň som vtedy túžil po aute, a tak som sa rozhodol fotoaparáty vydavateľstvu predať. Mohol som na nich fotiť ďalej, keď však časopis skončil, nemal som fotoaparát. Pracoval som vtedy v Pressfote, dva roky som mal kvalitné fotoaparáty len na služobné cesty a nemohol som nič fotiť pre seba. Chvíľu mi trvalo, kým som mal zasa dobré aparáty.

Fotograf potrebuje aj auto… Zvláštne je, že vtedy autá chodili po Starom Meste, čo vidno aj na vašich fotkách. Napríklad na Klariskej jedno stojí…

Ja som chodil fiatkou ešte aj dolu Poštovou. Bol to iný svet.

Mladý Juraj Bartoš zastavuje čas.
Mladý Juraj Bartoš zastavuje čas. Autor: JURAJ BARTOŠ, Z KNIHY VIEM ZASTAVIŤ ČAS, vydalo ZUM ZUM PRODUCTION

Aj zábery z interiéru majú dobovú atmosféru. Napríklad okno vo vašej kuchyni…

To okno bola naša chladnička. Nemali sme skutočnú, a tak sme potraviny dávali medzi sklo dvojitého okna… To je ešte z Pražskej.

Zdá sa, že ste s radosťou chodili fotiť na kúpalisko. Dnes by už bol asi problém, len tak fotiť.

Vtedy sa to dalo. Mám napríklad na snímkach v knihe mladú Ivetu Malachovskú… Ešte som ju nepoznal.

Našiel sa ešte niekto na fotkách, kto sa spoznal?

Chlapec, ktorého som odfotil na Zlatých pieskoch. Je to vraj spevák kapely. A viacerí spoznali zásobovača z Modry.

Vyzerala ako Parížanka. Obchodná ulica
Vyzerala ako Parížanka. Obchodná ulica Autor: JURAJ BARTOŠ, Z KNIHY VIEM ZASTAVIŤ ČAS, vydalo ZUM ZUM PRODUCTION

Má knižka úspech? Sú ľudia zvedaví na to, čo bolo? Ktorá fotka sa páči?

Chodíme na besedy a záujem cítime. Úspech má napríklad fotka z New Yorku, kde má človek pri uchu celé veľké tranzistorové rádio. Slúchadlá vtedy neexistovali, k uchu sa prikladalo celé rádio. Kamarátka to ukazovala až priamo v USA. Najmä mladí sú tou fotkou nadšení a pobavili sa na nej aj tam.

Fotili ste aj v rómskej osade. Nepôjdete sa tam opäť pozrieť?

Fotil som aj v rómskej osade blízko Kežmarku. Chodili sme tam na dovolenky. Ktovie, či by sa tí ľudia v knihe spoznali. Možno tam pôjdem na besedu s Celeste Buckinghamovou, ktorá má projekt na pomoc Rómom.

Ani selfíčka kedysi neexistovali, ale máte v knižke aj niečo také…

Vo výklade, na ulici v New Yorku, stáli televízory. Kamera snímala toho, kto si ich pozeral, a hneď sa ten dotyčný aj objavil na obrazovke. A ja som sa tak hneď odfotil. Bolo to v roku 1984.

Politické nápisy ako tento na Obchodnej ulici...
Politické nápisy ako tento na Obchodnej ulici Bartoša vždy dráždili. Autor: JURAJ BARTOŠ, Z KNIHY VIEM ZASTAVIŤ ČAS, vydalo ZUM ZUM PRODUCTION

Museli ste niekedy kvôli fotke aj vyjednávať?

Dokonca po taliansky. Raz som chcel odfotiť kostol na námestí v Taliansku, ale ľudia mi zavadzali. Uvedomil som si, že by bolo dobré fotiť z vyššej pozície. Vyhliadol som si okno na druhom poschodí. Vybehol som do jedného bytu na poschodie a povedal som im, čo som si pripravil po taliansky: Prepáčte, prosím, som československý fotograf, chcel by som si vyfotografovať námestie a kostol z vášho okna. Nepovedali nie a tak vznikla fotka. Pamätný text je v taliančine na chrbte knihy.

Fotky nie sú teda len zo Slovenska, ale aj zo zahraničia. V Amerike ste boli napríklad vďaka Bolkovi Polívkovi, no napokon ste necestovali spolu…

Bolek Polívka je môj kamarát a vtedy, ešte za socializmu, si vybavil, že bude sedem týždňov vystupovať v USA. Opýtal som sa, či by ma nevzal so sebou. Mal technikov, čo mu pomáhali, a tak povedal, že môžem ísť s nimi. Mám si vraj vziať spací vak a nejako sa už prestravujem.

Podarilo sa?

Robil som vtedy knižku o Taliansku a cez Slovart som si vybavil služobný pas, po známosti som získal vízum a mal som aj návratovú letenku. Keď som to všetko zhromaždil, Bolek oznámil, že Pragokoncert mu cestu zatrhol, lebo poskytol akési nepatričné interview. Ja som už mal všetko vybavené. Len som nemal peniaze, lebo som si ich ani nezháňal. Pár dní pred odletom som si zohnal desať dolárov a odletel som. A – prežil som.

Získali ste skúsenosť aj fotky, aj vám tam ukradli objektív, ale vaše najväčšie tvorivé dobrodružstvo je vraj Obchodná ulica. Kedy ste začali fotiť na Obchodnej?

Kamaráti ma poprosili, aby som fotil Obchodnú, vraj treba zachovať atmosféru vinárskej ulice, na ktorej bývali viechy. Bola to akcia na záchranu historickej ulice, aby ju nezrúcali, čo jej hrozilo. Začal som ju vtedy v 70. rokoch fotiť a fotím ju dodnes.

Dnes sa už hudba počúva zo smartfónov. New York
Dnes sa už hudba počúva zo smartfónov. New York Autor: JURAJ BARTOŠ, Z KNIHY VIEM ZASTAVIŤ ČAS, vydalo ZUM ZUM PRODUCTION

Stále vás inšpiruje? Nie je to každý deň to isté?

Fotím si tam módu ulice, čo ľudia naozaj dnes nosia. To je môj nový program. Na Obchodnej som mohol fotiť aj v domácnostiach a niekedy mi babky aj uvarili obed. Tešili sa, že som k nimi prišiel fotiť, že som ich vytrhol zo samoty. Teraz sa už ani do dvora na Obchodnej nedá vojsť. A je to už čiastočne vietnamská ulica.

Kedy ste boli naposledy fotiť?

Včera som bol fotiť Obchodnú bez ľudí. Niekedy fotím len prostredia… Najradšej chodím sám, prekáža mi, keď ma niekto osloví a chce debatovať o objektívoch. Vyruší ma to z atmosféry, zo sústredenia.

Zdá sa, že vo vydavateľke Zuzane Dušičkovej ste našli spriaznenú dušu. Vyhľadala vás ona?

Spoznali sme sa cez internet. Opýtal som sa žartom, či by mi vydala knihu, a ona, že dobre. Ten súhlas ma prekvapil. Povedala, že moje fotky sú ľudské, a tak sme sa dohodli.

Kde sa dajú vidieť vaše fotky okrem knihy?

Práve mám vďaka Fondu na podporu umenia výstavu Sme tu spolu o integrácii rómskych detí. Je v Galérii MEDIUM na VŠVU. Potrvá do 1. apríla.

Čo by ste odkázali mladým fotografom?

To, čo mi svojho času povedal kamarát: Juraj, dokument musí byť svedectvo. Nemôžeš fotiť veci, ktoré dobre nepoznáš. Niekto ide na mesiac do Afganistanu, fotí a myslí si, že donesie dokument. To je omyl. Môžu to byť pekné zábery, ale niečo im chýba. Obrazne povedané, najhodnotnejší dokument je ako o vlastnej rodine. Tak dobre musí fotograf tému poznať.

Juraj Bartoš

Narodil sa 4. januára 1944 v Bratislave. Vyštudoval fotografiu na Strednej škole umeleckého priemyslu v Bratislave. Po škole pracoval ako fotograf v ZOO, neskôr v Oravskej galérii, pre ktorú fotil plastiky a reliéfy. Následne prešiel ako fotoreportér do týždenníka Beseda, po jeho zániku bol v Roľníckych novinách, v roku 1974 začal pracovať ako odborný fotograf v nemocnici na Kramároch. Fotografoval známe osobnosti aj módu pre časopisy Dievča, Móda, Dorka a Slovenka. Živí sa tiež fotografovaním architektúry. Orientuje sa na spravodajskú a reportážnu fotografiu, známe sú jeho záznamy z čias socializmu: cykly Obchodná ulica v Bratislave (od roku 1985), Tancujúci (1982 – 89). Veľa fotografoval v zahraničí, vystavuje väčšinou na profilových skupinových výstavách. Prezentoval sa na výstave Stratený čas? v SNG.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Viem zastaviť čas #Obchodná ulica #Juraj Bartoš #fotografie #Bratislava
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk