Zuzana Kronerová
Do Bratislavy príde Divadlo Komediograf s predstavením Manželství v kostce. V hre účinkujete s českým hercom Oldřichom Navrátilom. Hrá sa vám dobre v takomto česko-slovenskom partnerstve?
Áno, výborne, ba čoraz lepšie, lebo po 25 reprízach si predstavenie už takpovediac „sadlo“. A hrá sa mi dobre aj preto, že hra Luboša Haláka, ktorý si ju aj sám zrežíroval, je veľmi inteligentne napísaná. Oldřich Navrátil je nielen výborný herec a javiskový partner, ale aj milý človek a dobrý kamarát. Predstavenie má dve verzie: v Česku je čisto české, a až teraz, na tomto festivale bude česko-slovenské. Táto hra je zápasom v manželskom ringu. Česko-slovenské napätie ho určite okorení. Už sa na to teším.
Aký je podľa vás český divák? Inšpiruje vás v niečom?
Českí diváci vždy prijímali slovenské divadlo a slovenských hercov veľmi vrúcne. Takže zahrať si v Prahe alebo v iných českých mestách bolo pre nás zakaždým sviatkom. Moja situácia je trochu špecifická, odkedy hrávam v českých divadlách po česky. Podľa reakcie divákov s tým publikum nemá problém, prijímajú to, a asi sa im to zdá prirodzené, možno aj vďaka môjmu častému účinkovaniu v českých filmoch.
Myslím si, a zažila som to na vlastnej koži, že české publikum je prístupnejšie experimentom a komplikovanejším textom než slovenské, ktoré je trochu konzervatívnejšie. Asi je to aj preto, že slovenskí diváci nemajú takú pestrú ponuku divadiel: povedzme v Prahe je spolu s alternatívnymi divadelnými priestormi okolo sto divadiel. A v Bratislave ich spočítate na prstoch dvoch rúk. V hlavnom meste štátu je to málo.
Všetky predstavenia na Festivale Divadlo CS sú o vzťahoch, ale v našom 21. storočí hovoríme už dlhšie „o kríze vzťahov“. Zaujímajú vôbec ešte moderných ľudí vzťahy ako také?
Som presvedčená, že zaujímajú. Ak dnes hovoríme o kríze vzťahov, spôsobuje to zrýchlenie, ktoré charakterizuje našu dobu. A to je na príčine, že ľudia vzťahy ťažšie nadväzujú. Naša doba je nielen zrýchlená, ale aj omnoho komplikovanejšia.
Festival Divadlo CS je pripravovaný okrem iného aj k stému výročiu založenia spoločného štátu Čechov a Slovákov. Vnímate to aj vy ako dôležitú súčasť našej histórie, ktorú treba stále pripomínať?
Iste, ja si túto časť našej histórie pripomínam veľmi rada. Nielen preto, že Československo bolo väčšiu časť života moja vlasť. Moji prarodičia sa síce narodili ešte v Rakúsko-Uhorsku, ale takisto prežili celý život v ČSR. Pred 100 rokmi vznikol štát, ktorý prispel k tomu, že sme od tých čias zaznamenali obrovský pokrok. Áno, je to dôležitá súčasť našej histórie a my Slováci, a som presvedčená, že väčšina z nás, sme na toto krásne výročie hrdí a oslávime si ho. Preto by som si veľmi želala, aby 28. október bol konečne štátnym sviatkom aj na Slovensku. Inak to vyzerá tak, akoby sme si nevážili vlastné dejiny.
Chantal Poullain
Do Bratislavy príde Divadlo Bolka Polívku s predstavením Šest tanečních hodin v šesti týdnech. Účinkujete v ňom s kolegom Martinom Krausom, ktorý hrá učiteľa tanca. Obe vaše postavy prechádzajú ťažkým životným obdobím a aj napriek tomu, že si zdanlivo nemajú čo dať, nakoniec nájdu spoločnú reč a vzájomne si pomôžu.
Šest tanečních hodin v šesti týdnech od Richarda Alfieriho je predstavenie, ktoré milujem už dlho, má hĺbku a humor. Mala som troch partnerov: prvým bol Oldřich Kaiser, potom Pavel Kříž a teraz hrám s Martinom Krausom. Ide o nádherný príbeh dvoch ľudí, ktorí sa nemali stretnúť. Michaela Minettiho, mladého učiteľa tanca, a Lily, staršej dámy. Každý je z iného sveta, ale obaja v sebe nosia ťažký životný príbeh. Každý z mojich partnerov hral postavu inak. Ja som po ich boku svoju rolu posúvala. Martin Kraus, s ktorým hrám teraz v Česku i na Slovensku, má presne vek svojej postavy. Počas skúšania obnovenej premiéry ma náš vekový rozdiel inšpiroval. Derniéru tejto hry si neviem predstaviť – pre mňa Šest tanečních hodin v šesti týdnech nikdy neskončí…
Okrem herectva sa venujete aj šansónovým koncertom s džezovo ladenou hudobnou skupinou. Spievate po francúzsky? Aké skladby máte v repertoári, píšete si aj vlastné?
Chodíme s džezovým triom koncertovať po celej Českej republike a po Slovensku. Nie som na javisku ako herečka skrytá za postavu, som proste Chantal. Každý šansón nesie svoj príbeh, a keď ho spievam, spája sa s mojím životom. Spievam po francúzsky a v repertoári mám nielen staré francúzske šansóny, ale aj vlastné piesne…
Foto: Archív Oľgy Valentovej
Aký je podľa vás slovenský divák? Inšpiruje vás v niečom?
Mám veľmi rada slovenských divákov, sú otvorení, vrelí. Inšpirujú ma… Môj pocit silnej sympatie vyplýva zrejme z toho, že Slováci sú svojím temperamentom bližší môjmu rodnému južnému Francúzsku.
U nás na Slovensku má české divadlo obrovský ohlas. Chodia aj českí diváci podobne radi na slovenské divadlo?
Hosťovanie slovenských súborov býva v Čechách aj na Morave veľmi vyhľadávané a vypredané. Naposledy som videla nádherné predstavenie Mínus dva, v ktorom hrali úžasní Milan Lasica a Bolek Polívka. Tí dvaja mi dali veľkú divadelnú lekciu o dokonalom, subtílnom výkone, kde platí, že menej je viac.
Celý Festival Divadlo CS je pripravovaný okrem iného aj k stému výročiu založenia spoločného štátu. Vnímate to aj vy ako dôležitú súčasť našej histórie, ktorú treba stále pripomínať?
Minulosť by sme mali našim deťom stále pripomínať. Nikdy som nepochopila, prečo máme v školách tak málo literatúry o dobe pred novembrom 1989. A k stému výročiu založenia spoločného štátu môžem len povedať, že aj keď som vzala na vedomie rozdelenie Československa, pre mňa osobne ostávajú Česká republika a Slovenská republika stále jednou krajinou.
Vilma Cibulková
Divadelné predstavenie Gedeonův uzel je emotívna hra o láske, materstve a genialite, ktorá môže byť aj príťažou. Je to očistný rozhovor dvoch žien, nielen o problémoch súčasnej výchovy. Predstavenie, v ktorom hrá Vilma Cibulková a Kateřina Kaira Hrachovcová, sa s úspechom hrá aj v USA. Čo musí mať divadelná hra, aby mohla byť takto „všeplatná“ a úspešná v zámorí aj v Európe?
Nadčasové osobné aj spoločenské témy, ktoré oslovujú ľudí od Japonska, cez Mexiko, Čínu až po Európu… Reálie autorky, ktorá situovala svoj príbeh do USA, sa líšia od nášho prostredia možno v rôznej úrovni školstva, ale v myšlienkovej podstate nie. V procese štúdia sme vláčili za sebou stohy posudkov, bez toho, aby nad tým niekto vôbec premýšľal. Tí, čo premýšľali, sa často vynorili, až keď bolo po boji.
Prečo je potrebné hrať hry, ktoré búrajú predsudky?
Predsudky netvorí žiadna doba, na ktorú by sme sa mohli posťažovať. Treba vedieť, že bojujeme s niečím, čo si ako ľudia vytvárame sami. Zvieratá túto schopnosť nemajú. Akýkoľvek druh umenia možno len búra presvedčenie, že iba tá naša morálka, vkus a právo sú neotrasiteľné. Ľudské predsudky nikdy nepriniesli nič dobré. Všímam si, že sa im dobre darí v radoch konzervatívnych malomeštiakov. Títo ľudia skrátka niekde stratili dary pochopenia a pokory.
Foto: Archív Oľgy Valentovej
Aké je slovenské divadelné publikum, v čom je iné ako české? Inšpiruje vás v niečom?
Mala som česť hrať nielen v Bratislave, ale povedzme aj v Košiciach, Piešťanoch a ďalších mestách. Podľa mojich skúseností sa publikum v rozdielnych častiach krajiny nelíši. A nič nezmení fakt, že sa k vám opäť tešíme! V prvom rade ma vždy veľmi inšpirovali slovenskí herci.
Vnímala som ich ako oveľa spontánnejších umelcov, v hravosti, cite, ale aj nadsádzke. Trochu iný humor, prepracovaný, skvele načasovaný, blízky šikovnému anglickému. So zvláštnou eleganciou, ktorú dodnes počujem aj v samotnom slovenskom jazyku. Po rokoch nastúpila ešte úžasnejšia etapa, a to keď som mala príležitosť s niektorými z nich hrať. Nevnímam slovenských divákov inak ako českých. Vždy sa budú mierne líšiť diváci podľa témy hry, na ktorú prídu, alebo vyhladovaní diváci v regiónoch, kam sa divadelná kultúra tak často nedostane. Účinkujem napríklad aj v Štúdiu L + S, s ktorým ma spája istá nostalgia, lebo som toto divadlo kedysi spoluotvárala.
Jazdíte často na Slovensko? Ak áno, tak kam?
Asi pred tridsiatimi rokmi som počas dvoch rokov prešla Slovensko krížom-krážom, vrátane jeho hraníc. Prespávala som pod „širákom“, v starej dodávke, pod stanom, na maďarských hraniciach nás celú noc ochraňovali Rómovia, na poľskej hranici som prespala u horalov v izbici. Raz sme niekde v Pieninách poprosili starenku o prístrešie. Ponúkli sme sa, že jej pokosíme „latifundie“. Nezabudnem na všetky tie láskavé rozprávky, ktorými nás večer pohladila.
Akoby sme sa ocitli v 18. storočí a pritom spolu s ňou vedeli, že ide o posledné objatia. V priebehu ďalších troch mesiacov našu spoločnú vlasť rozkrojili, starenka medzi nami dávno nie je, a ja budem po zvyšok života „kosiť“ len bulvárne hlúposti. Ale k srdcu si treba brať hlavne tieto spomienky. Uplynulo more rokov a ja som začala jazdiť na Slovensko s predstaveniami ako do zahraničia. Hoci som medzitým prejazdila svet od Ázie po Karibik, viem, že slovenská krajina je krásna nielen z pohľadu Európy. Za každú krajinu „hovoria“ jej ľudia.
Všetky predstavenia na tomto festivale sú o vzťahoch, no v 21. storočí sa hovorí najmä o ich kríze. Do akej miery nás ešte vzťahy vôbec zaujímajú?
Tak to by bolo veľmi smutné, až fatálne, keby sme sa o vzťahy nestarali a stratili o ne záujem! Je jasné, že kríza vzťahov je vnímaná prizmou „pustošiaceho vplyvu“ internetových, mediálnych a mobilných sietí, ktoré prinášajú narastajúcu neschopnosť, až otupenosť v potrebách osobného porozumenia. Zjednodušovanie, skratkovitosť, prekrúcanie, odsúvanie. Božechráň pred nekonečným radom ďalších ľudských pochybení… Téma vzťahov je však veľmi, veľmi široký pojem. Akoukoľvek podobou umenia predsa stále posilňujeme osobné vzťahy. Vzťahy k ľuďom, k prírode, vzdelaniu, horám, vodám, ku kráse i k ľudským nerestiam, k viere, zodpovednosti za zdravých i ranených, k úplne všetkému, čo tvorí náš svet. A nemusíme sa ani prihovárať umením, úplne postačí, aký sme každý sám. Akú úctu máme sami k sebe. Potom vzťahy, najmä tie medziľudské, nemôžu prehrať.
Celý Festival Divadlo CS je pripravovaný okrem iného aj k stému výročiu založenia spoločného štátu. Vnímate to aj vy ako dôležitú súčasť našej histórie, ktorú treba stále pripomínať?
Samozrejme, že náš spoločný štát považujem za veľmi dôležitú súčasť našej histórie, ale aj za históriu vlastnú. Veď som v Československu vyrástla, vyštudovala a prežila veľa spoločných predstáv a lások. Trúfam si povedať, že hoci sa naše krajiny oddelili, tak verím, že všetky naše rozdelené ťažkosti aj úspechy budeme vždy prežívať ako spoločné. Prajem si to. Prajem nám to. Nastálo vnímam naše štáty ako dvoch súrodencov, ktorí spolu rástli. O ich dospelosti môže hovoriť práve ono pripomínanie a vedomie spoločného mnohoročného dospievania.