Foto: Daniela Rapavá
Prečo bubliny fascinujú starých aj mladých v rôznych krajinách? Je to niečo univerzálne? Už deti sa rady hrajú s bublifukom…
Áno, lebo ťažko nájsť niečo také krehké, farebné, priehľadné, ľahké, poletujúce. To asi fascinuje každého. Aj vedcov nadchýnajú dynamické štruktúry na ich povrchu. Zároveň pre nich môžu byť akýmsi modelom pri štúdiu atmosféry.
Český výtvarník Jiří Georg Dokoupil, ktorý maľuje bublinami na plátno, tvrdí, že život bubliny trvá osem sekúnd. Aj vy máte takú skúsenosť?
Nedá sa to takto jednoznačne povedať, všetko závisí od vonkajších podmienok. A tie moje sú predsa len iné, keďže moje bubliny obsahujú buď cukor, alebo glycerín, kvôli stabilite, a tak vydržia omnoho dlhšie. Rekord bol tuším 25 minút.
Vy bublinu zvečníte tým, že ju zmrazíte a odfotíte. Čo sa s ňou stane po odfotení?
Život bubliny je veľmi individuálny. Niekedy trvá krátko, ale pre mňa je dôležité zachytiť v nej niečo zaujímavé – detaily, rast jednotlivých kryštálov alebo rozklad svetla na nich, či zamrznuté interferencie a turbulencie. Obvykle, keď je bublina celá zamrznutá a nič sa s ňou už nedeje, tak ju ponechám svojmu osudu. Keď však praskne a zostanú vykryštalizované štruktúry ako siroty, tak ich občas odfotím. Stalo sa i to, že bublina zamrzla a potom zase rozmrzla. Prežila všetko.
Vraj keď vezmete fotoaparát do ruky, určite niečo objavíte. Máte osvedčené miesta na fotografické zázraky alebo ich každý deň hľadáte inde?
Stále čakám, čo nové uvidím. Pre mňa je dôležité práve objavovať. A aj pri podobných námetoch sa snažím, aby fotka bola niečím iná. Často viem, že sú vytvorené podmienky na čosi konkrétne, a vtedy viem, čo tam môžem čakať.
Foto: Daniela Rapavá
Fotíte každý deň alebo na to musíte mať špeciálnu náladu? Pomáha vám pri hľadaní fotozázrakov vaše vzdelanie jadrovej fyzičky? Alebo sa stačí dobre pozerať?
Fotím veľmi často, ale nie každý deň. Musím mať nápad a nefotím len fyzikálne javy. Moje vzdelanie z fyziky je ale zároveň aj moje videnie. Fascinujú ma rôzne štruktúry, ktoré sú výsledkom rôznych fyzikálnych dejov. Tie by iných ľudí vôbec nemuseli zaujať, ale ja vnímam, že tam niečo funguje.
Môžete pri prezeraní si svojich fotografií prísť aj na nejaké vedecké objavy?
Ťažko povedať, určite však na nich môžem demonštrovať rôzne fyzikálne deje.
Aké napríklad?
Začnem od najjednoduchšieho, že kvapky sú vlastne šošovky, zobrazujú a prevracajú obraz pozadia. Podobne sa to deje na oleji na vode, v pavučinách podobne ako na cédečku nastáva difrakcia svetla, vidíte tam celé farebné spektrum. Na bublinách vznikajú farebné interferencie na tenkých vrstvách, zároveň sa na nich zobrazujú na prednej a zadnej strane vzájomne opačné obrazy z okolia.
Pri ich zamŕzaní viete ukázať, aký tam bol teplotný gradient podľa toho, kde a aké kryštály rastú. Napríklad som vyfúkla bublinu vnútri, a keďže mala teplý podklad, po vystrčení von začala zamŕzať odvrchu veľkým kryštálom. Na plaste, celofáne, potravinovej fólii zasa možno ukázať jav zvaný fotoelasticita, keď vám vznikajú farebné interferencie vplyvom deformácií a pnutia v látke. Deťom bežne ukazujem, ako mi pod prstami vznikajú farby, keď rozťahujem fóliu vo svojom polarizačnom akváriu. Na ľade je možné ukázať jav zvaný dvojlom respektíve birefringence, keď v polarizovanom svetle vidíte jeho štruktúry, lebo svetlo sa v ľade nešíri rovnako všetkými smermi.
To si málokto uvedomuje, že takéto veci sú viditeľné voľným okom. Ja som takto farebne odfotila aj ľadové prúdy na oknách spolu s námrazou, čo som tiež nikde nevidela odfotené. No a zaujímavé obrazy sú aj z difúzie farby vo vode. Veľa som sa venovala práve efektom rozkladu svetla na kryštáloch v bubline. Napríklad ak sa bublina ešte odráža od podkladu, tak jej obraz je ešte farebnejší, lebo ho vlastne pozorujete v polarizovanom svetle. Je toho veľa. Toľko aspoň na ilustráciu.
Foto: Daniela Rapavá
Čo vás vlastne priviedlo k fotografii? Začínali ste fotením prírody. Prečo ste prešli k bublinám – chceli ste fotiť niečo, čo iní nefotia? Prírodu zvečňujú mnohí, a vy ako astronómka máte k dispozícii celý vesmír… Fotíte aj ten?
Fotila som už dávno, na vysokej škole klasickými fotoaparátmi. Až s príchodom digitálnej éry som sa zamerala na makrofotografiu, spočiatku na život v astroparku, ktorý sme s manželom vybudovali pri hvezdárni, a neskôr tú fyzikálnu. Prírodu naozaj fotia mnohí, ale ja zachytávam tú neviditeľnú krásu v polarizovanom svetle a iné krehké objekty. Aj bublina je prírodné javisko. Manžel sa zameriaval na astronomickú fotografiu, na tú sú však lepšie podmienky v parkoch tmavej oblohy. Ja som začala fotiť témy, ktorým sa na Slovensku nikto nevenoval.
Pri fotení bublín vás neobmedzuje počasie – ale iste sú aj nejaké nástrahy. Nespráva sa bublina niekedy inak, ako by ste chceli a potrebovali?
Neprekáža mi zima, človek ju v tom nadšení vôbec necíti, až po veľmi dlhom čase. Keď niekedy bublina praská, treba byť trpezlivý. Keď sa dostatočne zmáča povrch, potom už na ňom vydrží. Samozrejme, aj ten najmenší vietor môže zmariť vaše úsilie. A keď nemáte vhodné svetlo, tak sa ťažko niečo podarí. Ja ju nenasvecujem umelým, lebo mi ide práve o tie deje, ktoré tam nastávajú, o skutočné farby z rozkladu svetla a nie o nejaký lacný farebný efekt.
Spomínate zimu, ale čo fotíte v lete?
V lete som fotila iné námety, ktoré súviseli s olejom na vode, s farbami a difúziou, s dymom, s ferofluidom, s chemickými látkami a ich kryštalizáciou v polarizovanom svetle. Ale samozrejme, fotím aj prírodu, hmyz, motýle, vážky, kvety, a to aj výtvarným spôsobom. Napríklad starým sklom heliosom, alebo robím rôzne impresie, keď skladám pohnuté obrazy s ostrými a tvorím niečo ako výtvarné obrazy. A keď som si urobila niekoľko fotokníh, práve táto kniha impresií sa ľuďom často páči najviac, vraj má dušu.
Foto: Daniela Rapavá
Aký je vlastne život astronóma? Zrejme si vyžaduje veľa trpezlivosti a čakania na príhodné podmienky na pozorovanie oblohy…
Určite, astronómovia dnes často musia cestovať za dobrou oblohou a dobrými podmienkami, nehovoriac o cestách za astronomickými úkazmi. Za tmavou oblohou najviac asi do Polonín na Slovensku, ale aj do Čile alebo na južnú pologuľu. Osobitná kapitola sú zatmenia Slnka, vlani boli kolegovia v USA, to je, samozrejme, nákladné, treba si zháňať sponzorov.
Aké je manželstvo astronómov? Trávite väčšinu času spolu, zaujímate sa o rovnaké problémy a témy alebo sa každý špecializujete na niečo iné?
Aj keď trávime s manželom veľa času spolu, ja sa viac zameriavam na prácu s deťmi a pre učiteľov a pre manžela je srdcovou záležitosťou problematika svetelného znečistenia a parkov tmavej oblohy. V parkoch tmavej oblohy ide o záchranu, aby nám obloha plná hviezd zostala ako prírodné dedičstvo. Človek bez možnosti vidieť hviezdy, ako je to vo veľkých mestách, prichádza o kontakt s nekonečnom. Vlastne je to kultúrna potreba, ktorá vymedzuje hodnotový rámec človeka. Pri pohľade do vesmíru sa človek učí pokore.
Vďaka svojim fotkám ste preslávili vo svete Rimavskú Sobotu – sú na vás Rimavskosoboťania hrdí, oceňujú vaše aktivity? Zaujímajú sa vďaka tomu viac o astronómiu?
Myslím, že to oceňujú, najmä v závere roka som bola pozvaná na niekoľko mestských akcií, kde sme aj s manželom propagovali astronómiu.
Foto: Daniela Rapavá
Pomáhajú vaše fotky zvýšiť záujem o vedu? Možno inšpirovali študentov. Prihlásil sa vám niekto konkrétny? Alebo to viac vzrušuje fotografov? Vaše snímky sú zaujímavé nielen z vedeckého, ale aj umeleckého hľadiska. Zdá sa, že aj vy máte umelecké sklony…
Myslím, že fotky pomáhajú, keď ukazujú, že veda je krásna. Reakcie od učiteľov, ktorí mi píšu, že im dodávam krásny materiál na hodiny fyziky, sú povzbudzujúce. Veda a umenie sa vo svete spájajú už dlho. Často vás v prírode môžu prekvapiť doslova umelecké obrazy. To, čo mi namaľovala sama voda, po dotyku štetcom, veľmi zaujalo výtvarníkov. Keď vám vločka namaľuje na bubline interferenciami srdce alebo nájdete na slnečných hodinách námrazový portrét ženy s kučerami dlhých vlasov v polarizovanom svetle, je to magické.
Máte z tejto zimy nejaký silný zážitok?
Áno, spôsobil ho kúsok tenučkého ľadu nad vodou a jeho farebný odraz. Spolu tvorili akési krídla motýľa a bolo vidieť jeho štruktúry v tom odraze, čo priamo v ľade vidieť nebolo, a motýľ mi zamával farebným krídlom v rozvlnenom odraze. A to všetko len voľným okom bez použitia nejakého polarizačného filtra. Stačilo polarizované svetlo z jasnej oblohy a odrazu z hladiny. Myslím, že to asi viac fascinuje fyzikov ako fotografov, lebo nie všetci rozumejú tomu, čo vidia.
Foto: Daniela Rapavá
Organizujete aj detskú výtvarnú súťaž – priblížte ju, prosím.
Detskú výtvarnú súťaž Vesmír očami detí sme u nás začali organizovať pred 37 rokmi, a neskôr sa táto súťaž stala celoslovenskou. Som jej kurátorka, a práve nedávno sme mali jej vernisáž v múzeu. Je to vždy virtuálna prehliadka vesmíru v priestore a čase. Z tej fantázie sa deti vždy vrátia späť a uvedomia si, čo pre nich znamená naša Zem, náš domov.
K fotografiám píšete aj príbehy, niektoré odzneli aj v rozhlase – pomýšľate na knihu? Niečo v štýle Malého princa?
Píšem príbehy k tým snímkam, ktoré sú natoľko magické, že ich potenciál ďaleko prekračuje samotnú fotografiu. Povzbudzovali ma k nim viacerí priatelia a známi a aj ich tak definovali ako „maloprincovské“ a exupéryovské, aj keď na inú tému. Pozitívnych ohlasov bolo veľa a na poviedku, ktorá bola v rozhlase, reagovali aj neznámi ľudia. Možno sa raz podarí niečo vydať, spísaných mám desať príbehov, ale vydavateľov som zatiaľ nehľadala. Ešte nemám definitívnu verziu aj s fotkami, lebo výber fotiek závisí aj od možného rozsahu. Všetci mi hovorili, že by ich malo byť viac a treba ich vydať vo veľkom.
Ako vám úspech bublín zmenil život? Musíte viac cestovať, poskytovať interview, máte dosť času na svoju vlastnú prácu?
Cestovania až tak veľa nie je, lebo nemám naň čas, a tak na mnohé pozvania nemôžem reagovať. Ale rozhovorov a článkov bolo dosť a aj príležitostí spoznať milých ľudí, ktorí ma potešili svojou reakciou. Keď vám malý chlapček povie, teta, vy robíte zázraky, alebo sa dospelí cítia znovu ako deti a objavujú svet, tvrdiac, že vlastne doteraz nič nevideli, tak vás to dojme a viete, že to má zmysel.
Foto: Daniela Rapavá
Najúspešnejšiu bublinu ste fotili na pozadí embéčky – čo to bolo za auto?
Fotka, čo najviac lietala svetom a v súčasnosti je až do júla na putovnej výstave Images for Science v Spojenom kráľovstve, bola hlavne mediálne úspešná. Keď som ju uvidela na titulke denníka The Guardian, na internete som ju našla v úzkom výbere 10–15 fotiek asi na 45 zahraničných serveroch ako upútavku na tú výstavu, na Slovensku ju reprodukovali asi 15-krát. Celý svet sa nadchol pre vedu a jej vizualizáciu. A naozaj som tú bublinu fotila na streche starej embéčky, bola odstavená za blokom neďaleko od nášho domu. Bola na nej vhodná námraza, dobré pozadie a aj dobré podmienky, svetlo, bezvetrie.
Ceníte si túto fotku najviac?
Veľmi si cením hlavne tú, ktorá získala 2. miesto v súťaži k Medzinárodnému dňu svetla, ktorý sa bude sláviť v Paríži prvýkrát 16. mája tohto roku v sídle UNESCO za prítomnosti nositeľov Nobelových cien a iných významných osobností. Mala symbolický názov Buď svetlo, lebo z priehľadnej šedej ničoty sa zrazu začali formovať kryštály, na ktorých akoby vznikalo svetlo. Moje nadšenie pre krásu svetla a to, ako interaguje s hmotou, sa tak zviditeľnilo spolu so Slovenskom. Bolo to pre mňa asi najväčšie ocenenie.
Daniela Rapavá
Narodila sa 16. januára 1956 v Komárne, vyštudovala jadrovú fyziku na MFF UK a absolvovala tiež postgraduálne štúdium astronómie v Bratislave. Pracovala v Geofyzikálnom ústave SAV v Hurbanove, v SLK Komárno a aktuálne pracuje vo Hvezdárni v Rimavskej Sobote, kde sa venuje najmä popularizácii astronómie a fyziky. Jej koníčkom je fotografia, najmä makrofotografia, a v posledných rokoch téma fyzikálnej fotografie. Jej výstavy Tajomstvo svetla a vody a Čarovanie so svetlom putovali po Slovensku, boli prezentované aj učiteľom fyziky a študentom. Vystavovala aj na MFF UK v Prahe, kde získala 1. cenu v súťaži Fotofest 2013, na Art and Science v Rumunsku v roku 2014 1. a 2. cenu a v roku 2016 3. cenu. V európskej súťaži vedeckej foto ESCP 2015 na Wikimédii reprezentovala Slovensko a získala 2. cenu. Je tiež finalistkou súťaže v USA k Medzinárodnému roku svetla 2015 a vyhrala 2. cenu v súťaži k Medzinárodnému dňu svetla 16. 5. 2018. Je tiež finalistkou súťaže Images for Science 2017 a jej fotografia je súčasťou putovnej výstavy až do júla 2018 v Spojenom kráľovstve.