Horolezci sú skrytí básnici

, 11.04.2018 06:00
Nina Caprez
Čím ťažšie dostupná skalná stena je, tým viac ma teší, keď ju zdolám a vyšplhám sa ešte vyššie, hovorí Nina Caprez. Autor:

Zoznam úspechov švajčiarskej lezkyne Niny Caprezovej je riadne dlhý. Na bratislavský festival Hory a mesto ju pozvali ako jednu z najlepších športových a skalných lezkýň vesmíru. Nina je krásna, zdravo sebavedomá, neustále dobre naladená a vtipkuje. Nielen o svojej nohe číslo 42, ale aj o čudných otázkach bankárov.

Ako prvá žena na svete ste zdolali švajčiarsky Silbergeier (Strieborný sup, obťažnosť 8b+) či Ali Babu (8a+) vo Francúzsku. Zvládli ste aj Nekonečný príbeh (8b+), Hanibalov alpský sen (7c) či španielsky Mind Control (8c+). Zdá sa, že mnohé horské steny majú rozprávkové mená. Prečo?

Mená im dali tí, čo ich objavili. Vždy je to spojené s osobnými príbehmi alebo miestnymi legendami. Rada leziem tieto viacdĺžkové trasy (dĺžka jedného lana je okolo 50 m), za ktorými sa často skrýva pútavá história. Zaujíma ma, koľko času potreboval objaviteľ, aby do skaly navŕtal istiace háky a s akými problémami sa stretol, to všetko sa stáva súčasťou histórie.

Aký príbeh má napríklad Ali Baba?

Ide tam o stenu so skrytým vchodom. Ali Babovi sa podarilo ju otvoriť, našiel k nej kľúč – to bol vlastne poklad.

A Silbergeier?

Geier je sup, Silber je striebro. Museli by sme sa opýtať Beata Kammerlandera, ktorý tú cestu v roku 1993 tak pomenoval.

Horolezci sú asi romantici?

Sú naozaj veľkí romantici, často žijú vo vlastnom svete, sú to poeti, ktorí básnia o tom, ako zdolajú nejakú cestu a splnia si detské sny.

Aj vy ste si lezením po horách splnili detský sen, však?

Presne, stáť ako žena na Silbergeieri, to bol môj veľký sen. Inak minulé leto sa nám s Arnaudom Petitom na Grand Capucina v Alpách podaril 12-dĺžkový prvovýstup v obťažnosti 8a, ktorý sme si sami pomenovali L'or du Temps, čosi ako zlaté momenty. Čas, ktorý sme na tomto vrchu strávili, sme chceli pozlátiť.

Odkiaľ pramení vaša potreba zdolávať steny a cesty, ktoré iní považujú za neschodné?

Mám veľký zmysel pre dobrodružstvo a rada sa cítim privilegovaná. Viem, že sa na také miesta veľa ľudí nedostane a čím ťažšie dostupná nejaká stena je, tým viac ma teší, keď ju zdolám a vyšplhám sa ešte vyššie. Zároveň sú to nedotknuté miesta, milujem divokú prírodu, užívam si to, keď som sama alebo len s lezeckým partnerom – tieto momenty sú pre mňa cenné.

Nina Caprez.
Nina Caprez. Autor: archív Niny Caprez

Leziete vo dvojici či v skupinách?

Často vo dvojici, v skupinách skôr pri športovom lezení, ale pri viacdĺžkových trasách len s partnerom, ktorý ma istí.

So Cedricom Lachatom, ktorý je nielen vaším lezeckým, ale aj životným partnerom?

So Cedricom už spolu štyri roky nie sme, ale ostali sme kamaráti. Ale ak chcete vedieť, či je iné liezť s kamarátom, alebo so životným partnerom, tak to iné je. Rozchod so Cedricom mi veľmi prospel, stala som sa oveľa viac samostatnou a robím naozaj len to, čo chcem ja sama, a nie to, čo sme chceli ako pár. Posilnilo mi to charakter, cítim sa silnejšia. Nemám komu ukazovať svoje slabosti, hľadať si výhovorky či sťažovať sa.

Je ťažké, nájsť správneho lezeckého partnera?

Áno, veľmi, hľadanie ide po malých krôčikoch, dlho to trvá. Nedá sa to tak: poďme spolu niekam vyliezť. Musí sa vytvoriť veľké kamarátstvo a dôvera, pre mňa je extrémne dôležité, či si s tým človekom rozumiem a či sa smejeme na rovnakých veciach.

Sú lepšími lezeckými partnermi muži či ženy?

To je jedno, podstatné je naše dobré priateľstvo. Vždy som liezla viac s mužmi ako so ženami, ale ženy nepodceňujem.

Nemecká lezkyňa Ines Papert mi vlani povedala, že niektorí muži sa správajú ako machovia, čo ženy nerobia. Je to tak?

To je pohľad Ines, ja neporovnávam ženy a mužov. Som hrdá na spôsob, akým leziem a často mám pocit, že zvládnem všetko a som megasilná. Myslím, že keď mužom dáte dôvod, aby sa správali ako machovia, budú takí. Ak im ten dôvod nedáte, budú takí, akí sú a nebudú mať problém liezť so ženou. A to bol vždy môj prípad. Zriedka som sa stretla s nejakým machom. Ines má v sebe aj akúsi skoro mužskú stránku, to z nej vyžaruje a možno je to potom pre mužov ťažké.

Na festivale Hory a mesto vás organizátori predstavili aj vetou: „Nina má chodidlo veľkosti 42, lezecké topánky číslo 39 a rada pripomína, že ženy, ktoré sa sťažujú na bolesti z vysokých opätkov, nikdy nemali obuté lezečky.“ Prečo musia byť vlastne lezecké topánky o toľko menšie?

Lezec musí mať v nohách cit, vnímať tlak, preto musia byť topánky užšie. Preto vždy, keď môžem, chodím v žabkách. Mám ich aj teraz.

Nebolí to, nosiť také malé a úzke lezecké topánky?

Ani nie, je to otázka nastavenia sa. Nemám pocit, že by som svojmu telu ubližovala a ničila ho. Samozrejme, treba robiť určité kompromisy, ale podstatné je, že sa cítim dobre. Isteže ma niekedy niečo bolí, ale lezenie sa nedá robiť inak, ako stopercentne – a nejaká bolesť k nemu patrí. Buď to akceptujete, alebo nemôžete liezť.

K lezeniu patrí aj bolesť, buď ju akceptujete,...
K lezeniu patrí aj bolesť, buď ju akceptujete, alebo nemôžete liezť, hovorí Nina. Autor: Arnaud Petit

Vy, naopak, pôsobíte veľmi zdravo.

Aj sa tak cítim. Som stále vonku na čerstvom vzduchu, vediem jednoduchý život, vyhýbam sa ľuďom, ktorí by ma stresovali.

A nemáte ani žiadnych šéfov.

Nie, robím si, čo chcem. Ženie ma moja vášeň a motivácia, chcem byť stále lepšia, rásť a zlepšovať vlastné schopnosti. Potrebujem prekračovať vlastné hranice. Som typ, ktorý nepotrebuje, aby ho motivoval niekto iný, pretože sa viem motivovať sama. Rada sa učím stále niečo nové.

Nemyslíte len v športe, však?

Myslím učenie všeobecne.

Kdesi som našla, že hráte na priečnej flaute, klavíri, gitare…

Ach nie, to bolo dávno. Skôr ma baví učiť sa cudzie jazyky.

Vy Švajčiari ste svojimi vynikajúcimi jazykovými znalosťami povestní. Koľkými jazykmi sa dohovoríte?

Plynule troma – nemecky, anglicky, francúzsky a môj štvrtý jazyk je švajčiarska nemčina.

V starších rozhovoroch ste sa posťažovali, že Švajčiari neberú horolezectvo tak vážne ako Francúzi. Vraj sa vás vždy pýtajú, aké máte popri ňom povolanie – pričom profesionálneho lyžiara by sa na to nikto nepýtal. Je to tak stále?

Francúzi majú dlhšiu tradíciu horolezectva, a preto sú aj zvyknutí na to, že človeka môže lezenie živiť. Zatiaľ čo vo Švajčiarsku povedia: aha, lezieš, dobre, a ako si zarábaš peniaze? Berú to len ako nejaké hoby. Švajčiarov šport veľmi nezaujíma – okrem futbalu a ľadového hokeja. Pre mňa bolo jednoduchšie hľadať porozumenie pre môj šport vo Francúzsku – pre to, že chcem liezť po skalách, byť vonku. Povedia: super, rob to.

Takže vo Francúzsku vám za lezenie platia?

Áno, moji sponzori mi platia za to, aby som liezla, výkonnostne rástla a motivovala ľudí.

Motivujete ich svojimi prednáškami?

Áno, prednášky ako na festivale Hory a mesto mám veľmi rada. Prednášky mi pomáhajú všetko si zanalyzovať a opísať svoje pocity slovami: prečo to robím, ako myslím, čo je šťastie, koľko blahobytu a istoty potrebujeme alebo nepotrebujeme…

Vraj ste prednášali aj bankovým manažérom o tom, ako dosiahnuť svoje ciele. Máte často takéto publikum?

Často nie, bankoví manažéri sú ako z iného sveta. Prekvapí ich, keď vidia mladú ženu, ktorá sa živí lezením a žije tu a teraz. Je to pre nich veľmi osviežujúce. Každá vedúca pozícia si vyžaduje silný charakter, podobný, ako mám ja. Preto to tak dobre funguje, a preto im môžem povedať, ako funguje motivácia.

Čo sa vás pýtali bankári?

Vlastne to sú vtipné otázky. Celkom vážne sa ma pýtali, ako človek na stene môže prežiť. Ty si vezmeš spacák a spíš vonku? Nechápu to. Nevedia si to ani vo sne predstaviť. Pre mňa je to vtipné. Ženy sa pýtajú na praktické veci a na to, myslím, ako nachádzam motiváciu a kde beriem energiu. Kľúčová odpoveď je: keď robíš to, čo miluješ, ide to. Potom ťa nič nebrzdí a všetko dáva zmysel.

Na prednáške pre bankárov dostala Nina aj...
Na prednáške pre bankárov dostala Nina aj otázku, ako môže človek na horskej stene vôbec prežiť. Autor: Arnaud Petit

Vraj ste kedysi chceli ísť na umeleckú školu. Prečo to nevyšlo?

Vo Švajčiarsku som na školu pre lezenie nemala dosť času. Som veľmi manuálne zručná, veľmi ma to baví a túto svoju túžbu som si splnila tým, že v Grenobli renovujem staré domy. Nielen pre seba, zrenovované domy aj prenajímam. Tu môžem dať fantázii voľný priechod a veľa sa naučiť. Zužitkujem aj niečo z mojich ciest, obrázky, farby. Je to skvelý spôsob sebavyjadrenia. Moje horolezecké výkony nie sú hmatateľné, ale keď sama vykachličkujem kúpeľňu, vidím výsledok.

Aký druh umenia ste chceli študovať?

Napríklad kreslenie.

Tvrdíte, že kto robí to, čo ho baví, má automaticky úspech. Naozaj je to také jednoduché? Netreba aj talent či tvrdú prácu?

Otvorene poviem: treba aj šťastie, byť v správny čas na správnom mieste. Ale inak to platí. Ja som tiež nikdy nebola lenivá, nepozerám televíziu. To by bola absurdná strata času.

Ako relaxujete od lezenia?

Renovujem staré domy a čím ide o fajnovejšiu, jemnejšiu prácu, tým viac pôsobí ako meditácia. Milujem elektronickú hudbu, tú počúvam ležiac v posteli.

Vaším koníčkom je aj jaskyniarstvo. Tomu sa zrejme horolezci bežne nevenujú, či áno?

Nie, neznášajú to, jaskyniarstvo je presným opakom horolezectva. Ale ja tam cítim dobrodružstvo, človek tu naozaj narazí na svoje hranice a pradávne strachy z absolútnej tmy, chladu a vlhka. Úplná tma mi pomáha zvládať extrémy v horách. Často som na horskej stene a príde tma. Človek si hneď rozsvecuje lampu. Jaskyne mi pomáhajú zostať pokojnou, aj keď ma prepadne tma.

Kde skúmate jaskyne?

Vo Francúzsku, pri Grenobli je veľa obrovských jaskýň

Ale nejdete tam hádam sama?

To nie, čo keby sa niečo stalo? To by bol koniec.

Čo tam nachádzate? Aj jaskynnú výzdobu alebo len prázdne podzemné priestory?

Je to rôzne. Niektoré sú nádherné, so stalaktitmi a stalagmitmi, podzemnými jazierkami a niekedy je tam len špina, blato a ide len o to, prekonať vlastný strach a odpor. Poviem si: ó, bože, to už nejde, ale musím ísť ďalej. Dá sa tam skvele pracovať na vlastnej vôli, čo sa hodí.

Na Slovensku máme niekoľko zaujímavých jaskýň.

Áno, to viem. Počula som aj o ľadových.

Ines Papert mi rozprávala, že pri zlom počasí si horolezci rozprávajú veselé príhody. Aj vy to tak robíte? Ako často vôbec máte zlú náladu?

Zlú náladu prakticky nemávam a pri zlom počasí rozprávam historky o mužoch. Všetci sa na nich smejú. Čím dlhšie musí človek čakať na dobré počasie, tým viac môže premýšľať. A potom si krátime dlhú chvíľu napríklad historkami o sexe.

A čo vaše najbližšie plány či sny?

Na jeseň pôjdem liezť do Yosemitského národného parku s Lynn Hillovou, mala by mi pomôcť voľne zdolať cestu The Nose. To je môj veľký cieľ.

Nina Caprez

Narodila sa 15. novembra 1986 v Küblise vo švajčiarskom Graubündene. Vyrastala pod vysokými a divokými úbočiami Rätikonu v doline Prättigau a už ako tínedžerka v sebe objavila lezeckú vášeň. Bouldrovala, v 17 rokoch začala pretekať a čoskoro sa stala majsterkou Švajčiarska v boulderingu, lezení na obťažnosť a rýchlosť. V posledných rokoch zdoláva najťažšie skalné steny sveta. Ako prvá žena na svete preliezla Silbergeier (8b+) v Rätikone. Žije vo francúzskom Grenobli, okrem lezenia sa venuje jaskyniarstvu, cestovaniu, rada varí a renovuje staré domy.

© AUTORSKÉ PRÁVA VYHRADENÉ

#Nina Carpez #Hory a mesto #horolezectvo
Sleduj najnovšie články na našom Facebooku
47,99
In eterno flower box šesťhran "M" maslové a  fialové ruže

In eterno flower box šesťhran "M" maslové a fialové ruže

39,99
Sweet ružové ľalie

Sweet ružové ľalie

Ponuky zo Zľavy.Pravda.sk