Neviditeľné múry proti Rómom sú najpevnejšie

Čo bolo impulzom pre výstavu Bez nenávisti? a váš predchádzajúci pražský projekt HateFree?

Projekt HateFree Culture prebiehal dlhšie. Vznikol už v novembri 2014 ako súčasť programu Kampaň proti rasizmu a násiliu z nenávisti. V roku 2015 prišla Agentúra pre sociálne začleňovanie s iniciatívou, aby sa v rámci tohto projektu vypísala súťaž na realizáciu umeleckých diel, ktoré by sa vystavili vo verejnom priestore. Niektoré by sa vylepili ako plagáty v exteriéroch miest. Iné mali podobu videí alebo performancií. Celá akcia vyvrcholila výstavou HateFree? v Prahe v zimných mesiacoch roku 2016.

Podieľali ste sa už na podobných výstavách?

Aj predtým som spolupracovala na výstavách, ktoré sa zaoberali rómskou tematikou. Jednu z výstav pod názvom Ministerstvo školstva varuje, zaoberajúcou sa segregovaním rómskych detí na školách, sme pripravili spoločne s výtvarníčkou a aktivistkou Tamarou Moyzesovou. Témou ďalšej s názvom Rodinná pohoda bolo odoberanie detí z chudobných rodín a ich umiestňovanie v ústavoch. No nie preto, žeby sa tým riešili skutočné problémy, disfunkčnosť rodín a podobne. Dialo sa to pre predsudky. Iniciátorom tohto projektu bola neziskovka Vzájemné soužití, ktorá sídli v Ostrave a vedie ju Kumar Vishwanathan.

Výstava HateFree? v Centre súčasného umenia DOX sa nevenovala iba rómskej menšine. Komu teda?

Mala širšie zameranie na všetky menšiny. Dominantnú úlohu vtedy zohrávala téma utečencov. Bola tam aj tradičná téma Rómov, tiež LGBTI komunity, ale aj téma nenávisti voči bezdomovcom, ktorá nie je až tak mediálne vďačná, hoci v niektorých častiach spoločnosti je práve ona dominantná.

V ktorých?

Kolegyňa učí na jednej z pražských college (výberová škola), kde prebieha výučba v angličtine, platí sa školné a kam chodia vyselektované deti z dobre situovaných rodín. Keď sa s nimi v rámci výtvarnej výchovy zhovárala, tak sa ukázalo, že najväčší problém majú s ľuďmi bez domova. Žiaľ, objavujú sa prípady, keď sa partia mladých ľudí rozhodne zo zábavy mučiť človeka bez domova.

Rastie počet podobných prípadov?

Zdá sa, že ich je viac. Najmä pokiaľ ide o verbalizovanú nenávisť. V hodnotení tolerancie voči menšinám v Eurobarometri sa Česká a Slovenská republika už tradične nachádzajú na posledných miestach. Akoby im prekážal úplne každý. No je pravda, že verbalizovaná nenávisť, deklarovaný odpor k menšinám, sa nemusia preklopiť do aktívneho nenávistného správania.

Prečo nie?

Najväčší odpor k migrantom a k menšinám majú etnicky homogénne krajiny Európy, kde sa migranti ani početné etnické menšiny nevyskytujú. Česko aj Slovensko v porovnaní s ostatnými štátmi Európskej únie prijali minimum utečencov. Tento nepomer, tá nedostatočná možnosť byť reálne konfrontovaný s inakosťou, koreluje s verbalizovanou nenávisťou alebo deklarovaným odporom voči menšinám. Práve v rámci HateFree kampane sa uskutočnil jeden experiment. Do malého českého mesta sa umiestnila fiktívna sýrska rodina utečencov. Ľudia boli ochotní pomáhať. Aj napriek tomu, že väčšina Čechov sa utečencov bojí, v skutočnosti sa ukázalo, že ľudia sú schopní konať ľudsky a vľúdne. Strach nemusí nevyhnutne viesť k nenávistnej aktivite.

Foto: Martin Daniš

Csaba Nemes, obraz Maďarský maliar Csaba Nemes v sérii obrazov zachytáva miesta rasovo motivovaných útokov na Rómov v Maďarsku.

Skrýva sa za realizáciou výstav v Nitre či v Prahe aj vaša osobná skúsenosť?

Ako obyvateľka kyberpriestoru mám skúsenosť s verbálnou agresiou. Desia ma nenávistné verbálne útoky proti komukoľvek, proti Rómom, utečencom. Ako môže niekto priať smrť inej ľudskej bytosti a jej deťom? Zažila som ešte jednu zvláštnu situáciu, keď som robila sprievodkyňu v cestovke. Šofér autobusu ma viezol domov a zrazu začal mať antisemitské poznámky. Zostala som paralyzovaná. Tým, že sa z ničoho nič ten milý človek prejavil ako antisemita. A tiež ma samú zaskočilo, že som nebola schopná rýchlej odpovede. Možno aj tento pocit sklamania z vlastného mlčania mi utkvel v pamäti a teraz to splácam ako svoj dlh.

Vznikli všetky tieto diela špeciálne pre obe výstavy alebo umelci tvoria spontánne viac takýchto diel?

Väčšina diel skutočne vznikla ako reakcia na výzvu. No sú tam aj diela, ktoré autori nevytvorili pre tieto výstavy. Rozhodla som sa osloviť napríklad Ota Hudeca, aby vystavil Neviditeľné múzeum. Inštalácia rieši neexistenciu rómskeho múzea na Slovensku. Podľa môjho názoru vzniká viac diel, ktoré realizujú sami Rómovia, a ktoré sú kritické voči majorite alebo sa zaoberajú súžitím s vedomím, že neexistuje rovnosť. Už je načase, aby bolo počuť rómsky hlas. Aby Rómovia mali možnosť hovoriť sami za seba. Pribúdajú pozitívne príklady, ktoré motivujú ďalších, aby prekročili predsudky a prostredníctvom výtvarného umenia hovorili o rómskej identite.

Na výstave sú aj diela neprofesionálnych umelcov. Je to kvôli autenticite?

Na jednom z videí rozprávajú dve rómske dievčatá o tom, aké to je, keď vás ľudia nenávidia len preto, že ste iní, máte inú farbu kože. Vzniklo to celkom spontánne v rámci prípravy detí na literárnu a výtvarnú súťaž Romano suno. V momente, keď tie „biele“ lektorky odišli preč, dievčatá nakrútili niečo od srdca. Nechceli vytvoriť umelecké dielo, no ich hlas je veľmi autentický a dôležitý. Podobne silná je aj výpoveď rómskych žien z Ralska zo severných Čiech, kde robila etnografický výskum Dagmar Lorenz-Meyer z Karlovej univerzity.

Pôvodne sa zaujímala o solárne panely, ako tamojší ľudia pristupujú k tejto technológii. Nakoniec začala spolupracovať so skupinou žien, ktorým rozdala jednorazové fotoaparáty a nakrútili spolu hodiny a hodiny rozhovorov. Z nich sme vybrali citáty, ktoré v kombinácii s obrazmi vypovedajú o tom, ako sa týmto ženám žije v mieste s takou komplikovanou históriou. Sú to bývalé Sudety, bola tam sovietska armáda, ťažil sa tam urán, príroda dostala zabrať. Aj napriek tomu sa tam tieto ženy cítia doma. Ich výpoveď je plastická a prichádza zvnútra komunity. Nie je špekulatívna.

Foto: Martin Daniš

Hatefree, výstava, rómovia, rasizmus Inštalácia českého umelca Richarda Wiesnera prezentuje životopis mladého rómskeho uchádzača o prácu, ktorý našiel autor v roku 2011 na ulici Ke Sklárně v Prahe.

Ak je viac diel, ktoré riešia podobné témy, znamená to, že je viac nenávisti?

Prostredie je toxické. Ryba smrdí od hlavy. Ak naši vrcholní politici spochybňujú rómsky holokaust a majú tendenciu hovoriť o Rómoch ako o neprispôsobivých problémových ľuďoch, tak je pochopiteľné, že sa to odrazí vo verejnom diskurze. A sociálne siete sú povestné tým, že na nich dochádza k radikalizácii rasizmu. Na druhej strane, v roku 2013 sa organizovali po celej Českej republike protirómske pochody. Dnes tieto prejavy akoby zmizli. No nezmizli problémy. Nejde len o verbalizovaný rasizmus, ale o neadekvátny prístup ku kvalitnému vzdelávaniu, o komplikovanú dostupnosť legálnej práce a kvalitného ubytovania.

Venuje sa spoločnosť dostatočne týmto javom?

Problémy so segregáciou a diskrimináciou Rómov predstavujú časovanú bombu. Ak ich nebudeme proaktívne riešiť, situácia sa zhorší. Najmä, ak vo vylúčenej komunite žijú Rómovia celé generácie, ak deti nevidia pracovať svojich rodičov aj preto, že pre nich nie je možné nájsť normálnu prácu. Cesta z tejto pasce bude veľmi ťažká. Obávam sa, že ako spoločnosť robíme veľmi málo preto, aby sme tento nepriaznivý vývoj zvrátili. Jedna výstava to určite nezachráni. Hoci možno narazíme na nejakého diváka, ktorého výstava donúti ku kritickému mysleniu.

A stretli ste takého?

Práve v Nitre sa stalo, že niekto napísal do knihy hostí, že si uvedomil, že má predsudky a že sa pokúsi s tým niečo urobiť. Vnímam to ako znamenie. U nejakého človeka možno došlo k posunu. A dúfam, že nie je jediný. Nedokážeme to zmerať, no takáto pozitívna spätná väzba je pre mňa veľmi dôležitá. Aspoň viem, že nie je zbytočné to, čo robím.

Je situácia v Česku a na Slovensku podobná alebo je niekde horšia?

Na to vám asi nedokážem odpovedať. Problémy Rómov na Slovensku sú však asi viditeľnejšie, žijú v alarmujúcich podmienkach, ak si predstavíme najkrikľavejšie prípady ako Mašličkovo v Košiciach. Možnože v Česku nie je materiálna situácia Rómov taká strašná, ale to neznamená, že rasizmus je menší. Možno práve naopak.

Pražská výstava HateFree? bola pred dvoma rokmi. Možno je to krátky čas, no zmenilo sa niečo?

Asi sa situácia zhoršuje. Možno je to preto, že túto problematiku viac sledujem. No mám obavy, že úpadok politickej kultúry so sebou prináša aj hrubnutie hlasu väčšinovej spoločnosti. Zrazu je normálne, že sa náš prezident a jemu podobní vymedzujú voči politickej korektnosti. Odhoďme ju a povedzme všetkým, čo si o nich myslíme. O migrantoch, Rómoch, feministkách a o ďalších „verejných nepriateľoch“. Cítim nárast v objeme nenávistných komentárov. Ale stále verím, že od slov môže byť k činom ešte ďaleko a že sa to môže zmeniť.

Ako?

Keby tu bola nejaká kultivačná sila. Trebárs na úrovni čelných predstaviteľov, politických alebo mediálnych. Tento typ nenávisti, takzvaný hatespeech, môžeme potlačiť. Ale opäť. Neznamená to, že vymiznú aj rasisti.

Strohé, ale veľmi výstižné sú zarámované výšivky s nápismi „taká bola doba“. Prečo si autorky zo skupiny Kundy Crew zvolili práve krížikový steh?

Pretože sa tradične spája s ľudovosťou a so ženským elementom, so svetom žien, ktoré vyšívali. Na prvý pohľad sa to akoby nehodí k aktivizmu. Je to prácne. Je to dekoratívne. Ale práve v tom je podvratná sila tohto umeleckého gesta. V zdanlivo neškodnej forme nám servírujú obsah, ktorý môže byť potenciálne výbušný.

Na jednej výšivke je nápis „nie som rasista, ale…“ Čo sa skrýva za tromi bodkami?

Je to najčastejšia výhovorka, ktorou sa väčšinou začína obhajoba rasistického myslenia. Tiež je tam nápis „taká bola doba“, ktorý naznačuje, že sa vyhovárame na nejaké objektívne podmienky, ktoré akoby posvätili zverstvá, ktorých boli ľudia schopní. Či to bol antisemitizmus počas protektorátu, alebo Slovenského štátu. Alebo to je ten súčasný strach a nenávisť voči migrantom. Akoby to bolo normálne.

Foto: Martin Daniš

Rómovia, výstava, Hatefree, Oto Hudec Variabilná inštalácia Neviditeľné múzeum od slovenského umelca Ota Hudeca.

Jedno z diel na výstave je od Ivanky Mariposy Čonkovej. Volá sa Ďaleko na Luník IX. Je to dočasná kresba v jednom z bytov na sídlisku. Ako vznikla?

Ivanka tam pricestovala v rámci akcie, ktorú podnikli českí aktivisti pod názvom SOS Slovensko. Strávila nejaký čas s rodinou, ktorej deti sa stali obeťami policajnej brutality v roku 2009. (Šesť rómskych chlapcov vo veku 10 až 16 rokov zadržala polícia preto, že prepadli 66-ročnú paniu. Potom ich na policajnej stanici týrali a celé si to nahrávali na mobil.) V roku 2015 padol oslobodzujúci rozsudok. Nikto z policajtov nebol odsúdený.

Video, ktoré uniklo na verejnosť a na ktorom vidno, ako policajti týrajú chlapcov, bolo podľa súdu zhotovené nelegálne a nemohli ho prijať ako dôkaz. Policajtom nedokázali ani len rasový motív. Veď to je absurdné! Prípad sa potom riešil na krajskom súde, ktorý prípad vrátil okresnému súdu, no v roku 2017 padol rovnaký rozsudok. Možno to bude riešiť Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu.

Nezvyčajným umeleckým počinom bol aj piknik v Duchcove rómskej skupiny Romane Kale Panthera. Chceli poukázať na protirómsky ladenú vyhlášku, ktorá zakazuje vysedávanie vo verejných priestranstvách. Ako to prebiehalo?

Zúčastnila som sa na tom osobne, takže informácie mám z prvej ruky. Asi 20 až 30 ľudí, z toho väčšina detí, prišli do parku a rozložili sa na mieste, kde už tá vyhláška neplatila. Po 20 minútach prišli tri autá plné policajtov. Mestských aj štátnych. Na videu, ktoré sa dá ľahko nájsť na internete (HateFree art Duchcov), vidno, ako je policajt úplne zmätený. Ako ho prekvapia účastníci pikniku, keď presne vedia, kde sú hranice vytýčené vyhláškou. Policajti si nevedeli dať rady. Neboli schopní interpretovať znenie vyhlášky.

Prijali túto vyhlášku aj iné české mestá?

Odpisovali ju od seba navzájom mestá na severe Čiech, kde majú rómsku menšinu. Hranice, ktoré táto vyhláška stanovovala, presne kopírovali rómske časti týchto samospráv. Bolo očividné, že je to účelové.

Ale veď zakazovať niekomu sedieť vo verejnom priestore je v rozpore so základnými ľudskými právami. Platia tieto vyhlášky aj naďalej?

Je to jeden z mála happy endov, ktoré v tejto oblasti v poslednom období zažívam. Vďaka usilovnej práci ombudsmanky Anny Šabatovej z Českého helsinského výboru, ktorá dlho napádala tieto vyhlášky pre ich protiústavnosť, ich nakoniec Ústavný súd Českej republiky minulý rok označil za neplatné. Takže nemôžem povedať, že je všetko zlé. Máme tu aj pozitívne príklady, že sa niečo mení k lepšiemu.

Niekde prijímajú vyhlášky, inde stavajú segregačné múry. S akými bariérami ste sa ešte stretli, no nezmestili sa do výstavy?

Sú to neviditeľné bariéry, ktoré sú v ľuďoch. Nie sú nikde kodifikované, nemajú podobu oficiálnej vyhlášky. Napríklad je to dvojaký meter na ľudí, ktorí sa uchádzajú o prácu. Rómskemu uchádzačovi do telefónu najprv tvrdia, že majú preňho miesto, no keď príde na pohovor, tak už prácu zrazu nemajú. To sú bariéry, ktoré je ťažké zboriť. Tie nedokáže zrušiť žiaden súd, nemôžete ich jednoducho odstrániť. Čo sa na výstavu možno nevošlo, alebo to nebolo explicitne formulované, bola téma segregácie v školstve.

Mohli by ste uviesť príklad?

Robila sa experimentálna štúdia, počas ktorej zaslali školským psychológom dva identické životopisy. Na jednej bola prilepená fotka bieleho chlapca, na druhej rómskeho. Aj keď sa v životopise opisovali tie isté ťažkosti so správaním, školskí psychológovia mali tendenciu odporučiť problematického rómskeho žiaka do špeciálnej školy. Nebol to však žiaden programový rasizmus. Skôr mali títo psychológovia pocit, že tam bude tomu žiakovi lepšie. Čo však neriešili, bolo to, že mu veľmi sťažili vstup na trh práce. Myslím, že toto bude v budúcnosti veľký problém.

Foto: Martin Daniš

Csaba Nemes, maľba, rasizmus Maľba Csabu Nemesa zachytávajúca miesto rasovo motivovaného útokou v Maďarsku.

Aký ste mali celkový ohlas na výstavy Bez nenávisti? a HateFree? Nemal s tým niekto problém?

Zaznamenala som kritiku z umeleckej scény, no nesúvisela s témou výstavy. Niekomu prekážalo, že ide o projekt, za ktorým stojí vládna agentúra a že tie peniaze mali byť rozdelené inak. Pokiaľ ide o prijatie výstavy mimo umeleckej komunity, tak sa to delí. Ľudia, ktorí sú pozitívne naklonení integrácii, výstave tlieskajú. A tí, pre ktorých to predstavuje prekážku, považujú celý projekt za ďalšie vyhodené peniaze. Nestretla som sa však s tým, že by mi niekto do očí vchrstol jedovatú kritiku celého konceptu. Žiadne vyhrážky na zabitie mi nechodili, na rozdiel od výstavy, ktorú sme v lete 2013 urobili Tomášovi Rafovi.

Bolo to vypätejšie?

Výstava prebiehala v galérii Artwall v Prahe, ktorá je vo verejnom priestore. Tomáš Rafa tam vystavoval projekt česko-rómskych vlajok. Vtedy sme sa stretli s najrôznejšími formami nenávisti. A nebola to iba nenávisť zo strany extrémistických „plešatých patriotov“. Na tento projekt sa sťažovali aj niektorí Rómovia, mali pocit, že takto bola zhanobená medzinárodná rómska vlajka. Celé sa to udialo v roku 2013, čo bola zvláštna náhoda, pretože práve v tej dobe kulminovali v Česku protirómske pochody. Niekto vlajky na tej stene posprejoval hákovým krížom a Tomáša Rafu popoťahovali za hanobenie českej vlajky. Čo sa nám podarilo s právnikmi zvrátiť. Projekt vyvolal veľkú nevôľu, ale to bolo dané zrejme tým, že išlo o dielo vo verejnom priestore. Bolo podpísané a autor sa dal ľahko vyhľadať.

Presunula sa výstava aj niekam do interiéru? Bolo to potom pokojnejšie?

Projekt sme potom zopakovali aj v kamennej galérii, stála za tým Anglo-americká univerzita. Do galérie vkráčali policajti a odniesli si časť vlajok. Pretože sa znova niekto ozval, že došlo k hanobeniu vlajky. Súd neskôr vyniesol oslobodzujúci rozsudok, že nedošlo k spáchaniu priestupku. Bolo to nekonečné martýrium. Týždeň po rozhodnutí súdu, že priestupok sa nestal, sa česko-rómska vlajka objavila na demonštrácii za spoločné súžitie a opäť boli ľudia popoťahovaní kvôli tomu, že hanobili českú vlajku.

Bude slovenská a česká spoločnosť niekedy tolerantná?

Musím dúfať. Mám deti. Robím to, čo robím. Ak by som neverila tomu, že raz bude lepšie, tak by som to musela zavesiť na klinec. Čo nespravím. Poďme teda skončiť pozitívne a povedzme si, že nádej zomiera posledná.