Prečo si Prvý máj aj takmer 30 rokov po nežnej revolúcii stále hľadá svoje nové hodnotové miesto?
Nedomnievam sa, že je to tak. Za našimi hranicami, vrátane západných, tento sviatok uctievajú s plnou vážnosťou. U nás sa akurát po roku 1989, podobne ako MDŽ, neprávom dostal do akejsi nemilosti. Mnohí si ho jednoducho ideologicky stotožnili s minulým režimom. No dnes je už aj generačne zjavné, že má obrovský význam a zaslúži si rešpekt. Ak si pripomenieme všeobecne známe udalosti, ktoré v roku 1886 odštartovali robotníci v Chicagu, tak oni vtedy nebojovali „iba“ za osemhodinový pracovný čas. Poukázali aj na celkovo sa zhoršujúcu situáciu pracujúcich, na problém nezamestnanosti. Po nástupe Hitlera bol zase pri prvomájových oslavách jasne zreteľný protest proti ideológii fašizmu a nacizmu. Dnes sa v súvislosti so skúsenosťou krízy skloňuje práca v zmysle jej možnej straty a dôsledkov, ekonomických aj sociálnych.
Formy osláv 1. mája boli v minulosti naozaj rôzne. V pamäti mnohých sú ešte pompézne mnohotisícové sprievody. Dnes ich vystriedali lokálne recesistické happeningy. Ako je vhodné stráviť tento voľný deň?
Pokiaľ človek roky nepracuje z vlastnej bezradnosti, lenivosti či pasivity, vedie ho to k hlbokým frustráciám, stráca ten svoj človečí „jemný peľ“ a celý diapazón záujmov, potrieb a cieľov.
Celý mesiac máj je zároveň symbolom premeny, nových začiatkov, lásky, týždeň po sviatku oslavujeme koniec druhej svetovej vojny. V súvislosti s touto symbolikou sa usporadúvajú majálesy – a tie sú nám vlastné naprieč všetkými režimami. Na 1. mája sa preto nutne nemusí konať oficiálna oslava či sprievod. Pre jeho dôstojnú pripomienku si možno nájsť ľubovoľnú autentickú formu. Pre dobrého zamestnávateľa to môže byť napríklad workshop, na ktorom zamestnancom predstaví, v akej je ich firma kondícii, aké benefity pre nich chystá. Pre ľudí, ktorí ťažko fyzicky pracujú, je dobrou odmenou obyčajný výlet či opekačka.
Prečo však treba prácu oslavovať aj v súčasnosti?
Pretože je spolu s rodinným a osobným životom základným zmyslom našej existencie. Prácu zväčša vnímame len ako zdroj príjmov, spôsob, ako prežiť. Lenže práca – a to za každého režimu a za každej osobnej situácie – by mala byť ešte čímsi viac. Základnou kotvou, ktorá istí naše životy, ktorá vytvára priestor pre naše osobné príležitosti a limity. Je to naše osudové i vytvárané sebaurčenie.
Je práca naozaj až taká veľká hodnota? Veď mnoho ľudí ju vykonáva so škrípajúcimi zubami, len preto, že musí.
Ak niekto chodí do práce ako za trest, je to jeho smola, nešťastie, nejaký defekt. Pretože tak, ako je v prirodzenosti človeka družiť sa, vytvárať vzťahy, tak je práca, bez akýchkoľvek ideologických nálepiek, prostriedkom na to, aby sme sa vyvíjali. Aby sme viedli čoraz dôstojnejší a ľudskejší život. V zásade je pritom jedno, či pečieme chlieb, alebo riešime globálne výzvy, práca nás posúva v našom individuálnom živote a napokon posúva aj spoločnosť ako celok. Preto znižovanie významu práce nie je namieste.
Súhlasíte s myšlienkou, že človek, ktorý nepracuje – či už nechce, nemôže, alebo nemusí – svojím spôsobom degeneruje?
Určite áno. Treba však zdôrazniť, že ani bohatý rentier, ktorý vôbec nie je nútený pracovať, nemusí zotrvávať len v hlivení a nude, môže byť v skutočnosti veľmi aktívny. No pokiaľ človek roky nepracuje z vlastnej bezradnosti, lenivosti či pasivity, vedie ho to k hlbokým frustráciám, stráca ten svoj človečí „jemný peľ“ a celý diapazón záujmov, potrieb a cieľov. Nesmierne dôležité je však nielen pracovať, ale byť aj v práci socializovaný. Je totiž veľký rozdiel, či niekto roky pracuje sám, izolovaný, alebo vo svojom prostredí prichádza do styku s ľuďmi, čo ho takisto formuje a vyvíja.