Stane sa zo Slovenska automobilová veľmoc so spustnutými farmami?

Je poľnohospodárstvo príťažlivé pre mladých ľudí?

Nie, pretože medzi nimi prevláda veľmi negatívny a dosť jednostranný až plytký pohľad na poľnohospodárstvo.

Prečo?

Názor ľudí ovplyvňuje to, čo vidia – ruiny starých družstevných fariem, dožívajúca poľnohospodárska technika. Keď sa v médiách objaví poľnohospodár, ide spravidla o človeka, ktorý narieka nad neutešenou situáciou a pýta nejakú pomoc. V televízii takmer nevidno stroje, ktoré sú prešpikované informačnými technológiami, alebo moderné farmy, ktoré garantujú zvieratám kvalitné životné podmienky. Na ľudí sa valí prúd negatívnych informácií, ktorým dominuje slovo dotácie.

Keď sa dnes povie poľnohospodárstvo…

…prvé, čo si ľudia predstavia, sú dotácie. "Máte dotácie, vám sa žije dobre.“ Toto je typická veta, ktorú som počul tisíckrát – od rovesníkov i starších ľudí. Je to jednostranný úsudok, žiaľ, vyjadruje náladu i predstavy spoločnosti o roľníkoch.

Keby sme sa ľudí opýtali, ktorých desať vecí by zahrnuli pod poľnohospodárstvo, čo by asi odpovedali?

Neviem, ako by zareagovali. Možno by si spomenuli na mlieko, lebo to v súvislosti s mliečnou krízou v Európe rezonovalo v médiách donedávna najčastejšie. Väčšina ľudí si však nevie predstaviť, aký je okrem potravín presah poľnohospodárstva do života celej spoločnosti a vidieka.

Ako by ste ho opísali?

Možno až teraz, keď sa diskutuje o zneužívaní dotácií, sa začalo hovoriť o role satelitov pri prieskume pozemkov. Najnovšie sa využívajú aj drony na monitoring porastov a analyzovanie škôd. Stroje sú vybavené technikou, ktorá je navádzaná GPS alebo senzormi, ktoré dokážu na základe merania chlorofylu v rastline variabilne aplikovať výživu v reálnom čase. IT tvoria neoddeliteľnú súčasť precízneho poľnohospodárstva, ktoré sa opiera o vzdelaných ľudí. Sme odvetvie, ktoré ponúka atraktívnu prácu so zaujímavými platovými podmienkami, len o tom mládež, ale ani jej rodičia veľa alebo vôbec nič nevedia. Nedávno chcel mať každý doma právnika, v súčasnosti informatika.

Prečo?

Teraz prežívajú veľký rozmach informačné technológie. To, že IT odborníkov nepotrebuje len automobilový priemysel, ale aj poľnohospodárstvo, nepovedal zatiaľ žiaden z kompetentných politikov. Šikovnejšie to už robí aj armáda. Tá láka chalanov do svojich radov reklamnými šotmi. Agrosektor je pritom mnohonásobne atraktívnejší a rozmanitejší, verím že by po hollywoodsky natočený trailer zaujal veľa mladých ľudí, ktorí sa rozhodujú, kam smerovať svoju budúcnosť. Je načase predstaviť poľnohospodárstvo ako atraktívne odvetvie a začať otáčať verejnú mienku. Ak sa o niečom do omrzenia z pohľadu farmárov rozprávame, je to dvojaká kvalita potravín, čo je skôr problém potravinárov. Pozrime sa však dovnútra a ukážme, že aj na Slovensku existujú úspešné a moderné farmy. Namiesto toho sa upevňuje negatívny obraz plačlivého odvetvia.

Aké to má dôsledky?

Zdrvujúce. Aj kompetentní ľudia, či už vo vláde, alebo v parlamente, nadobúdajú dojem, že poľnohospodárstvo je sféra ekonomiky, do ktorej nemá zmysel dávať peniaze. A tak preferujú automobilky, čo znamená, že vzniká obrovská závislosť od tohto odvetvia, a to je nebezpečné. Pritom máme podniky s farmami, sadmi a zeleninárskou výrobou, ktoré aj v ťažkých časoch dokážu byť v zisku, pretože majú zvládnutý manažment výroby vrátane manažmentu rizík a robia dobrú obchodnú politiku. Keď sa to zráta, tieto podniky zamestnávajú viac ako 50-tisíc ľudí. Základom je, samozrejme, efektívna výroba, ale tú žiaľ mnohí, čo podnikajú na pôde, nezvládajú alebo nechcú zvládať.

Čo sa stalo? Veď ešte pred tridsiatimi rokmi bolo Slovensko v základných produktoch mierneho podnebného pásma sebestačné.

Vtedy každé družstvo či štátny majetok rozvíjali komplexnú poľnohospodársku výrobu. Práve tá v posledných rokoch chýba. Pravda, treba dodať, že sebestačnosť, na ktorú sa dnes spomína s istou dávkou nostalgie, bola poznamenaná nízkou efektívnosťou výroby. V nových trhových podmienkach sme však nezvládli nielen jej rast, ale pôvodná štruktúra sa de facto rozpadla.

Je súčasné poľnohospodárstvo výsledkom a obrazom nezvládnutého prechodu bývalých JRD na trhové podmienky?

Dôvodov hrozivého úpadku poľnohospodárstva je veľa. Patrí k nim najmä to, že prestalo byť prioritou vlády. Generácia šesťdesiatnikov sa k tejto otázke ustavične vracia. Žiaľ, majú pravdu v tom, že súčasnosť je iba pokračovaním trendu, že poľnohospodárstvo je piatym kolesom na voze slovenskej ekonomiky. Stručne: chýbala a chýba nám rešpektovaná koncepcia rozvoja, nie na krátke, ale dlhé, aspoň dvadsaťročné, obdobie, aby podniky vedeli, kam majú smerovať investície.

K čomu to priviedlo?

Oslabený agrosektor nebol taký výkonný, aby sa rozvíjal z vlastných zdrojov, potreboval nejakú pomoc zozadu. Ostatne tú dostával vždy, veď agroodvetvie dotovali nielen komunistické, ale aj západoeurópske štáty dnes združené v EÚ. Keď sme vstúpili do EÚ, za nie najlepších podmienok, úpadok sa zrýchlil. Na Slovensko vtedy masívne nastúpili zahraniční investori, ktorí prebrali rozpadnuté družstvá.

Teraz sú tŕňom v oku slovenských poľnohospodárov. Prečo?

Pretože sú úspešní. V otvorenej ekonomike a trhovom hospodárstve je logické, že silnejší nahradí slabšieho. V tomto prípade nebol problém vstúpiť na zdevastovaný agropotravinársky trh. Otázka je skôr, prečo sme to dopustili. Samozrejme, teraz sú veľkou konkurenciou najmä pri nákupe a prenájme pôdy, ale to je len dôsledok nefunkčného a silne podkapitalizovaného poľnohospodárstva, že im nedokážeme konkurovať. Na druhej strane ale tvoria 80 percent nášho trhu s ošípanými, takže aj tých smiešnych 25 percent reálnej sebestačnosti nie je v našich, ale dánskych rukách. Okrem toho zamestnávajú tu ľudí, investujú veľké peniaze, odvádzajú dane, na rozdiel od väčšiny slovenských chovateľov. Za takýchto okolností nerozumiem averzii voči zahraničným investorom.

Ako to myslíte?

Nuž, keď to nevieme robiť my, tak to robí niekto iný, to je predsa prirodzené. Na to, aby sme išli dopredu, treba podporovať úspešných a nie tých, ktorí to robiť nevedia, lebo sú to dvakrát zbytočne vyhodené peniaze. Je to tvrdý a ťažký biznis, a preto aj solidarita by mala mať svoje limity.

Kto sú tí úspešní v poľnohospodár­stve? Teraz sa objavuje téza: malí rovná sa dobrí, veľkí sú, naopak, hltači podpôr, a teda zlí. Ako to vnímate?

Ako populistickú a nepravdivú frázu živiacu falošnú nádej pre začínajúcich farmárov. Ak vývoj spoločnosti a trhu splodí prirodzenou cestou malé rodinné farmy, nič proti nim. Slovensko má veľmi pestré prírodné podmienky. Sú regióny, najmä v horských oblastiach, alebo odvetvia ako zeleninárstvo, ovocinárstvo, vinohradníctvo, kde malé podniky zamerané na bioprodukciu majú opodstatnenie. Salaše spojené s finalizáciou výroby a priamym predajom z dvora, farmy ktoré ponúkajú víno, med, ovocie a iné tradičné potraviny, si trh žiada. Musia ich viesť, samozrejme, šikovní ľudia a musia vzniknúť prirodzenou cestou. Ale je tu jedno ale.

Aké?

Nezabúdajme, že na Slovensku historicky vznikli veľké poľnohospodárske družstvá, ktoré sa transformovali na družstvá podielnikov. Mnohé z nich majú dnes nových majiteľov. Nepovažujem za správne rozbíjať opäť tieto celky, ako sa to cielene dialo v 90. rokoch. Nútiť k dekoncentrácii pod zámienkou, musíte byť malí, lebo malí sú dobrí, je krok do prázdna. Ak si niekto myslí, že s podporou 50-tisíc eur založí prosperujúce farmy mladých farmárov, ktoré budú plošnou alternatívou veľkých poľnohospodárskych podnikov, veľmi sa mýli.

Prečo?

Skúsme trochu rátať. Podpora 50-tisíc eur je iba prvý krok k založeniu farmy. Ale čo ďalej? Poriadny traktor stojí vyše 100-tisíc eur, k tomu treba sejačku a veľa ďalších závesných zariadení. Isteže, niektoré poľnohospodárske práce možno urobiť aj dodávateľsky. Začínajúci farmár však musí zainvestovať do osív, hnojív, a to sú už náklady nad rámec dotácie 50-tisíc eur. Ak nemá nejaký štartovací kapitál, či už zdedený, alebo z iného odvetvia, kde si ho predtým zarobil, bude to mať v banke veľmi ťažké. Ak mu ešte chýbajú pestovateľské či chovateľské skúsenosti, vydáva sa na podnikanie metódou pokusov a omylov. Kedy dosiahne žiaduce výsledky, ktoré už etablované firmy s dlhoročným know-how majú?

Nehovoríte to preto, lebo malí narušujú veľkým ustálené kruhy, teda vstupujú do ich chotárov, kde sa musia deliť o pôdu?

To je naozaj veľký problém, ale on sa stáva veľkým v okamihu, keď si SHR (samostatne hospodáriaci roľníci), ktorí majú dva hektáre, myslia, že im patrí celý svet. Vzniká veľa súdnych sporov, často noví hospodári nepoznajú pozemkové právo, jednoducho domáhajú sa práv, ktoré im neprináležia. Po takýchto mediálnych informáciách sa nám hrnú do odvetvia ľudia, ktorí nemajú potuchy, čo je to poľnohospodárska prvovýroba, aké nesie riziká a na akej odbornej úrovni ju treba robiť, aby prežili. Ženie ich len vidina 50-tisíc eur, a neuvedomujú si, že si sami viažu slučku na krk. To všetko prispieva k destabilizácii odvetvia ako takého. Idealizujeme si pomery na západ či sever od našich hraníc. Aj tam sú farmy z roka na rok väčšie. Je to prirodzený vývoj.

Väčšie ešte neznamená veľmi veľké.

Priemerná farma v EÚ má naozaj 5,5 ha, ale už nik nepovie, že v Poľsku sú nielen drobní roľníci, ale vznikli aj farmy o rozlohe tisícok – aj 30-tisíc! – hektárov, podobne ako v Rumunsku, že obrovské farmy sú vo východnom Nemecku a taktiež Českej republike. Ak chce Slovensko meniť svoju podnikateľskú štruktúru, musí to robiť na základe riadnej analýzy svojho poľnohospodárstva, demografického zloženia obyvateľstva, skutočného záujmu mladých o štúdium stredných aj vysokoškolských odborov v poľnohospodár­stve. Zatiaľ je všetko viac o pocitoch, želaniach a túžbach pretláčaných rôznymi malými, mediálne aktívnymi združeniami. Krajina však potrebuje racionálne rozhodovanie.

Ponúka ho niekto?

Nateraz je to len chaotická diskusia a výkriky do tmy. Lámať niečo cez koleno, nasilu meniť systém je, ako keby Rakúšania či Francúzi chceli mať výlučne veľké podniky. To nejde, nemá to oporu v histórii ani životnej skúsenosti posledných dvoch-troch generácií občanov Slovenska. A to nehovorím ešte o tom, ako je u nás roztrieštené vlastníctvo k pôde, keď ani nie pol hektára pôdy má od 12 do 15 vlastníkov. Preto si myslím, venujme energiu a zdroje efektívnejšie tomu, čo funguje, a nevymýšľajme nasilu nový systém, nerobme za cenu rozbíjania existujúcich podnikov malé farmy len preto, lebo to chce EÚ, a pritom z úplne iných dôvodov.

Lenže slovenské poľnohospodárstvo rýchlo starne. Celé odvetvie stojí na 50– a viacročných ľuďoch. Ako ho omladiť?

Mladých treba lákať a lanáriť do poľnohospodárstva, ale nie iba jedným smerom, keď im poviete: založte si farmu a podnikajte. Sú aj iné možnosti. Viem, o čom hovorím. Podnikáme v poľnohospodárstve ako rodinný biznis vyše 20 rokov, z ktorých bolo viac ťažkých ako dobrých či ľahkých rokov. Obávam sa, že kvôli trvale živenej romantickej ilúzii o živote na malých farmách sa môžu dostať mladí ľudia do finančných problémov a generačne len nahradia živoriacich starých roľníkov.

Akým smerom sa teda uberať?

Nie každý má zdroje a schopnosti samostatne podnikať ako rodinný farmár. Myslím si, že súčasne s podporou dobrých projektov rodinných fariem treba hľadať spôsoby a cesty, ako dostať mladých ľudí do existujúcich poľnohospodárskych firiem. Na to akoby sme úplne zabudli. Je tu dosť, naozaj dosť práce pre mladých a podotýkam vzdelaných poľnohospodárov, ktorých potrebujeme na manažérskych pozíciách. Stále totiž živíme predstavu, že agroodvetvie má pozbierať všetkých, ktorým chýba poriadne vzdelanie. Odvetvie budované s takouto osvetou nemá perspektívu, veď už dnes nemá kto na Slovensku oberať jablká, hrozno či chovať zvieratá. A do toho prichádza predstava o ľahko získaných dotáciách. To je úplne scestné a smutné zároveň.

Brusel odviazal podpory od produkcie, pretože nemal záujem vyrábať jazerá mlieka, hory masla a mäsa. Na Slovensku sa to podarilo „dokonale“.

Môžeme si len domýšľať, čo EÚ chcela dosiahnuť takýmito podporami. Možno to, aby na vidieku mal každý prácu, ale to je holý nezmysel. Ak si niekto myslí, že keď skrachuje nejaké družstvo alebo malý roľník, život zastane, mýli sa. Opustené pozemky a hospodárstvo preberie úspešnejšia farma – farmár. Všade, kde Agroris prišiel, zainvestoval a zamestnal ľudí. Sú to funkčné farmy a produkujú. V živočíšnej výrobe sme zamestnali za posledné tri roky deväť ľudí bez akejkoľvek štátnej pomoci. Samozrejme, že podporujeme dotácie na produkciu. Na Slovensku, a nielen u nás, je to jediné zmysluplné riešenie, ktoré dokáže posunúť krajinu vpred a oddelí zrno od pliev.

Lenže západná Európa má prebytky, to ona nemá záujem o podporu produkcie.

Ale ak chce viesť čestnú diskusiu o spoločnej poľnohospodárskej politike, potom treba povedať, že to, čo vyhovuje jedným, nevyhovuje druhým. Dlho som žil v ilúzii, že Európska únia má jednotný trh a spoločnú poľnohospodársku politiku s cieľom vytvoriť protiváhu USA, respektíve Rusku na medzinárodnom trhu. Dnes zisťujem, že najväčší boj sa v EÚ zvádza o to, kam by sa dali umiestniť produkty a prebytky v rámci únie, namiesto toho, aby sa politické špičky snažili chytiť trhy mimo nášho spoločenstva, ako to robia USA.

Neplodí súčasný systém dotovania agrobarónov?

Je to dosť nešťastné označenie a cítiť z neho typickú slovenskú závisť. Hádzať všetkých do jedného vreca len preto, že dokázali udržať veľké podniky pohromade, zveľadili ich alebo vybudovali veľké firmy, považujem za zjednodušujúce a nespravodlivé. Hovorme konkrétne, kto je kto, ako hospodári, čo spoločnosti dáva a čo od nej berie. Mimochodom, Slovensko čerpá predovšetkým podpory európske, tie slovenské sú urážajúco nízke. Čo je to jeden milión eur, keď susedné krajiny dávajú desiatky- až stovkykrát viac cielených národných podpôr svojim farmárom? To sa nevyhnutne premieta do konkurencieschop­nosti výrobkov, ktoré márne hľadáme na pultoch našich obchodných reťazcov.

Napriek tomu Agrorisu sa darí. Máte nejaký zázračný recept na dobré hospodárenie?

Poctivá práca a odbornosť sú základom každého úspechu. V našom komplexnom biznis modeli aplikujeme tiež precízne poľnohospodárstvo. Podnikať stereotypne alebo živelne nikam nevedie. Po skrachovaných samostatne hospodáriacich roľníkoch alebo družstvách preberáme vyčerpanú pôdu. Sú to pozemky tej istej bonity ako naše, ale úrodnosť pôdy je o 50 percent nižšia. Jednoducho, ak do pôdy nič nedáte, nemáte poriadnu úrodu. A hospodáriť iba pre radosť, je veľmi drahé hobby.

Ale bez potešenia neprináša práca uspokojenie. Ako vlastne vznikol Agroris?

Samozrejme, že práca musí človeka baviť, a mňa baví veľmi. Agroris je následníkom bývalého Agrotaurisu, ktorý bol súčasťou holdingu Tauris. Založil ho môj otec v roku 1992. Spoločnosť sa postupne stala lídrom v spracovaní mäsa na Slovensku a potrebovala stále viac suroviny. Objemy výroby stúpli desaťnásobne, lenže prvovýroba začala upadať a suroviny bolo menej a menej. Preto padlo rozhodnutie zabezpečiť si mäso z vlastných chovov. Tak sme začali podnikať v poľnohospodár­stve, kde sme nakúpili farmy v úpadku. Keď došlo k odpredaju časti holdingu, ponechali sme si poľnohospodár­sku časť.

Aká je štruktúra poľnohospodárskej výroby? Čo vlastne robíte?

Od založenia sme sa usilovali udržať komplexné poľnohospodárstvo, čo znamená, že máme vyváženú rastlinnú aj živočíšnu výrobu. Základ chovu ošípaných tvorí 700 prasníc a ročne vyprodukujeme zhruba 24-tisíc jatočných zvierat. Udržujeme aj chov hovädzieho dobytka so 120 kravami, ktorý spása lúky a pasienky. V rámci rastlinnej výroby hospodárime na 5¤000 ha. Zhruba tretina produkcie je použitá do kŕmneho fondu, ostatok tvoria klasické trhové plodiny. Dovedna zamestnávame 55 ľudí.

Na to, že chováte ošípané a dobytok, to nie je veľa ľudí.

Prežiť v súčasnej dobe znamená udržať rentabilitu podniku za každú cenu. Efektivita sa dá dvíhať jedine technológiami, čo je, bohužiaľ, na úkor ľudí. Ale prosperujúca firma neustále investuje a vytvára nové pracovné príležitosti, aj keď s iným zameraním. Poľnohospodárstvo sa tak ako aj iné odvetvia vyvíja a mení. Taký je kolobeh života modernej doby.

Aká je v tomto procese rola štátu?

Myslím si, že by sa jednoznačne mala premietnuť do vzdelávania ľudí a celospoločenskej osvety. Ako som spomínal, chýba koncepcia, ktorá by povedala, koľko a akých ľudí agrosektor potrebuje, ako ich vychovávať, kam ich smerovať. Aktuálne školstvo nie je zosynchronizované s trhom práce. Zo škôl vychádzajú mladí ľudia so vzdelaním, ktoré trh práce nepotrebuje, a navyše v žalostnej kvalite. Opakujem, aj poľnohospodárstvo je súčasťou vzdelanostnej ekonomiky, nie je to zberné odvetvie pre nekvalifikovanú pracovnú silu.

Ako ste dosiahli, že dnes držíte krok s dánskymi chovateľmi, ktorí predstavujú chovateľskú špičku na Slovensku i v Európe?

Nie je chovateľ ako chovateľ a prasiatka nestačí len chovať. Konečným cieľom je kvalitné bravčové mäso, a to musíte vedieť dokonale vyrábať. Nám sa darí, lebo náš tím tvoria ľudia s profesionálnymi chovateľskými návykmi. Sú odborne zdatní a majú v sebe disciplínu nadobudnutú v dánskych chovoch. Práve ona je základom úspechu.

Môžete porovnávať prácu slovenských a dánskych zootechnikov a ošetrovateľov? V čom je najväčší rozdiel?

Našinci majú silné sklony k sebaklamu, a keď mu podľahnú, na konci je krach. Vo firme potrebujeme ako prvú informáciu vedieť tú zlú. Dobrá nás príliš nezaujíma, lebo tam nie je čo riešiť. Musíme vedieť o probléme, aby sme ho rýchlo prekonali. Ak sa nedostatky zamlčujú a na poradách hovoria len pekné veci, aby sa ľudia ukázali v lepšom svetle a dostali prémie, alebo si udržali svoje miesta, to je cesta do pekla. Taká je slovenská nátura z minulosti. V minulom režime sa vždy prezentovalo, aká úspešná bola žatva, aké boli výnosy, málo sa hovorilo, aké boli náklady, straty, škody, úrazy. Vždy len to pekné. To zostalo v mentalite Slovákov a treba to z nej nemilosrdne vykoreniť. Keď na farme uhynie nejaké zviera, musíme vedieť, prečo sa to stalo.

Zmenil kontakt so slovenskými Dánmi váš pohľad na poľnohospodárstvo?

Významne ovplyvnili moje myslenie, no nielen dánski, ale aj nemeckí či dokonca poľskí podnikatelia. Naučili ma pozerať sa na miesta, kde som sa predtým nedíval, a nasadili mi inú optiku, ako vnímať problémy a hlavne kde hľadať riešenia. My si často zbytočne veci komplikujeme. Kapitalizmus je v tomto smere veľmi pragmatický.

Čo je základom úspechu v poľnohospodár­stve?

Či sa to niekomu páči, alebo nie – odbornosť a disciplína. Ľudia musia byť zodpovední k práci, ktorú robia a musia sa s tým stotožniť. Pestovateľom a chovateľom, ktorí prichádzajú z našich škôl, chýba všeobecné ekonomické vzdelanie. Najväčší hektárový výnos neznamená ešte najväčší zisk. Nepotrebujeme mať diplomy na stenách, potrebujeme ziskovosť výroby. Lebo zo zisku žije firma, zo zisku investuje a vytvára sa priestor na zvyšovanie miezd.

Ako je možné, že odrazu to ide? Je problém v slovenskej náture?

Je vedecky dokázané, že severné národy majú v sebe väčšiu disciplínu. My sme niekde v strede, ale stačí, ak sa nájde jeden manažér, ktorý má vypestovanú sebadisciplínu, a navodí ju v celom tíme. Chyba je v tom, že málo vyžadujeme od seba a svojich podriadených, preto nedosahujeme výsledky, aké by sme chceli. Je to bremeno, ktoré vlečieme zo starého režimu. Nová generácia, ktorá zakladá firmy, už funguje na čisto kapitalistických princípoch. Má prísne nároky na svojich podriadených a hľadá spôsob, ako sa dá, nie nedá. Manažmenty, ktoré presahujú z jedného obdobia do druhého, s tým majú trochu problém.

Prečo?

Špecifikum poľnohospodárstva je, že v družstvách prežíva veľa neformálnych väzieb manažmentu na podriadené robotnícke profesie. Vedľa seba pracujú ľudia z obce, susedia, kamaráti, príbuzní, známi, a je ťažké byť nekompromisný. Tam je žiaduca zmena ľudí. Musí prísť nový človek, vzdelaný manažér, ktorý pracoval vo firme, kde sa nič neodpúšťa. To je realita kapitalizmu. Ešte dosť Slovákov uvažuje nejako bolo, nejako bude. S takým prístupom sa nedá nikde dopracovať. Treba mať ambíciu byť najlepší.

Kedy bude Slovensko opäť sebestačné v bravčovom mäse?

Keď farmári budú mať dostatočnú motiváciu a štát ich v tom podporí aj reálne a nie len okázalými vyhláseniami. Obilia a kukurice je v krajine dosť. Komplikácia je aj v tom, že sme dopustili, aby agropotravinárske odvetvie upadlo až tak, že jeho reštart už začína byť takmer nemožný. Pre rapídny nárast produkcie ošípaných už chýbajú spracovateľské kapacity. Nemáme dosť bitúnkov, ošípané sa vyvážajú do Maďarska aj Poľska. Keby tu prepukol africký mor ošípaných, a to sa môže stať hocikedy v blízkej budúcnosti, pretože nákaza zúri vo všetkých krajinách okolo, nedokážeme spracovať ani to malé množstvo mäsa, ktoré dnes vyrobíme. Reálne je Slovensko sebestačné v bravčovine len na 25 percent, čiže vyprodukované a spracované v SR.

Čím treba začať cestu k obnove sebestačnosti?

Tým, že otvorene povieme, ako sa veci majú a čestne povieme, koľko peňazí do sebestačnosti naozaj chceme investovať. Bez masívnejšej podpory poľnohospodárstva, aspoň takej, aká je v okolitých krajinách, veci nezmeníme. Supermarkety majú vybehané linky na svojich zahraničných dodávateľov bravčoviny. Pokiaľ Slovensko nedokáže poskytnúť ekonomický nástroj, ktorý by pomohol vlastným farmárom konkurovať cenou zahraničným výrobcom, v obchodoch bude bravčovina z Nemecka alebo napríklad Česka. Supermarkety idú po cene, nakupujú tam, kde je lacnejšie. Snívať o sebestačnosti na úrovni 75–80 percent, a nedať na to nijaké prostriedky, je ekonomický nezmysel. V posledných rokoch sa neobnovil ani jeden väčší chov ošípaných, ktorý na Slovensku zatvorili. Okrem nás.

Aká je bravčovina z dovozu?

Je to mačka vo vreci, nemáme vari dosť skúseností so salmonelou v kuracine, dioxínmi v dovážanom bravčovom mäse či fipronilom vo vajíčkach? Na Slovensku je ľahšie dopátrať sa, v akých podmienkach bolo mäso vyrobené, jednak je tu vyššia osobná zodpovednosť chovateľa, a treba využiť dôveru zákazníkov. Naša farma vykrmuje ošípané bez antibiotík a úhyn prasiat je pritom pod jedno percento. Doma vyprodukované je kvalitnejšie, zdravšie, aj legislatívu máme ináč, prísnejšie, nastavenú, ako v zámorí, kde je to oveľa voľnejšie. Dosť dôvodov na to, aby sme rozvíjali vlastné poľnohospodárstvo.

Prečo sú vlády, jedno či ľavé alebo pravé, zahľadené len do automobilového priemyslu?

Pretože investícia do automobilky sa lepšie prezentuje v médiách. Keď ohlásite príchod Jaguaru, je to mediálna bomba, ktorej sa informácia o tom, že nejaké družstvo postavilo novú maštaľ, nemôže rovnať. Politici robia vždy to, čo vyzerá lepšie v médiách. Myslia si: vytvorili sme toľkoto pracovných miest a budeme mať teraz viac voličov. To je veľmi krátkozraké a nie je to pravda. V automobilkách už pracujú Srbi či Ukrajinci, ale v okrese Rimavská Sobota je stále 30-percentná nezamestnanosť. V očiach slovenských politikov je agrosektor jednoducho neatraktívny a kapitál doň vložený berú ako politicky málo návratný, čo považujem za obrovskú chybu a nesprávny prepočet.

Všimnite si však, ako sa vláda angažovala v otázke politiky dvojakej kvality potravín.

Áno, lenže ju to fakticky nič nestálo. Posilniť domácu výrobu potravín znamená investovať do nej. Automobilky sú mnohonásobne silnejší hráči ako naši farmári, a dostali štátnu podporu. Okrem priemyslu je poľnohospodárstvo jediný rezort, ktorý dokáže byť ziskový. Kultúra, školstvo, zdravotníctvo, sociálne veci z podstaty veci nemôžu byť ziskové, ale treba, samozrejme, do nich investovať. Len priemysel a poľnohospodárstvo môžu byť ziskové. Na to však, aby chlebové odvetvie zarábalo, potrebuje systémové podporné opatrenia. Potom sa tam budú vytvárať zdroje, zvýši sa zamestnanosť, vyberie sa viac daní a nakoniec bude odvetvie samofinancujúce. To, čo treba urobiť, je zmeniť uhol pohľadu na poľnohospodárstvo a potravinárstvo, a to v najvyšších poschodiach slovenskej politiky. Výjazdy na polia a do sadov, jednorazové finančné výpomoci, keď kvôli kríze padá cena mlieka alebo zmrzne ovocie, podstatu veci neriešia. Chce to komplexný systém previazaných opatrení.

Hovoria poľnohospodári spoločnosti aj politikom dostatočne jasne, čo ich trápi?

Zrejme nie. Sme roztrieštení do zväzov, komôr. Je nás už len 50-tisíc, ale je to vari málo občanov, aby ich – nás politici nebrali vážne? Všimnite si politikov veľmocí. Americký, francúzsky aj ruský prezident majú porozumenie i prostriedky pre farmárov. Rusi sa stali exportérmi obilia, vybudovali za pár rokov také farmy, o akých sa nám ani len nesníva, a embargo ich už pomaly nebude vôbec trápiť. Aká je identita Slovenska, idúceho v ústrety globálnej klimatickej zmene? Automobilová veľmoc so spustnutým poľnohospodárstvom? Naše regióny, vidiek a obce prichádzajú o svoju tvár. Konečne by si to mal niekto všimnúť. Kde je vôľa, tam je cesta.