Pedagóg Vladimír Burjan: Je umenie dieťa nadchnúť pre vzdelávanie, keď rodina doma nemá jedinú knihu

Foto: Peter Ertl

Burjan Vladimír Burjan.

Na Slovensku po prvý raz odštartovalo národné kolo prestížnej svetovej súťaže, v ktorej sa hľadá najlepší učiteľ. Nepochybne ide o skvelý počin.

Súťaž vnímam ako dobrú vec, aj keby bola iba na národnej úrovni. Dúfam, že bude zámienkou, aby sa o učiteľoch hovorilo, bol o ich prácu záujem a rozprúdila sa diskusia o školstve. Prihlásiť sa môže učiteľ sám, ale môžu ho nominovať aj jeho žiaci, kolegovia či rodičia. Prihlasuje sa cez dotazník, v ktorom učiteľ o sebe všeličo povie. Ak dá tip na učiteľa verejnosť, organizátori ho kontaktujú, či nomináciu prijíma a potom vyplní spomínaný formulár. Prihlášky možno posielať do konca júna. Následne porota prejde všetky prihlášky a nominácie a vyberie desať finalistov. Tých pozveme na dva dni na začiatku septembra do Vzdelávacieho centra Zaježová. Rozhodovať nebudeme len podľa papierov, ale pripravíme program, cez ktorý učiteľov lepšie spoznáme. Uvítal by som, keby sme ich mohli vidieť aj učiť priamo v ich prostredí. Bolo by to však organizačne zložité a časovo náročné, keďže budú z celého Slovenska.

Ako to hodnotíte z pohľadu člena poroty, ktorý bude musieť vybrať toho najlepšieho?

Nemá to byť súťaž didaktických schopností, skôr príbehov: toho som vychoval, toto sa mi podarilo, takto sa to u nás aj vďaka mne zmenilo. Teším sa na to, pretože vzdelávaniu a školstvu sa venujem celý život. Verím, že aj vďaka tejto súťaží spoznám veľa zaujímavých a dobrých učiteľov. Verím tiež, že rozprúdime verejnú diskusiu o tom, čo to vlastne znamená byť dobrým učiteľom.

Čo to teda znamená?

Názory sa líšia. Keď sa opýtate rodičov, niekto povie, že jeho syn je lajdák a že potrebuje prísneho učiteľa, ktorý ho bude tlačiť. Pre toho rodiča je teda dobrým učiteľom ten, kto s pravítkom stojí nad jeho synom a „dokope“ ho k výkonom. Pre iného rodiča to môže byť presne naopak. Učiteľ môže byť dobrý rôznymi spôsobmi a verím, že sa to v tejto súťaži aj prejaví. Zaujímavá bude aj diskusia, či je dobrý ten učiteľ, ktorý dáva veľa úloh alebo ten, ktorý je priateľský a zaujíma sa o žiakov aj mimo školu, prípadne ten, ktorý má veľa titulov a je perfektným odborníkom na svoje predmety. Občas sa u nás na túto tému niečo povie, no jasno v tom celkom nemáme. Práve táto súťaž by mohla byť aj dobrou zámienkou, aby sme o tom hovorili.

A dúfam, že súťaž a diskusie budú sledovať aj fakulty, ktoré pripravujú budúcich učiteľov. Lebo oni si idú svoje a mnohé veci neriešia. Verím, že ich do toho zatiahneme. Keď uvidia, ako vyzerajú a čím sa vyznačujú dobrí učitelia, možno sa zamyslia, čo svojich študentov učia a ako by mala vyzerať ich príprava, aby raz boli takými dobrými učiteľmi ako budúci finalisti tejto súťaže.

zväčšiť Foto: SHUTTERSTOCK

škola, učiteľka, žiačka Ilustračná snímka.

Súťaž má upriamiť pozornosť na učiteľa. Kde sa stratil status tohto povolania? Je pravdou, že dnes sú dobrí a rozhľadení učitelia potrební viac ako v minulosti? Napr. vzhľadom na rôzne extrémistické prístupy, ktoré sa objavili v spoločnosti.

Je to paradox. Stále počúvame, že žijeme vo vzdelanostnej spoločnosti. Človek by teda čakal, že ľudia, ktorí zodpovedajú za to, aby boli občania tejto krajiny vzdelaní, budú na tom lepšie ako kedykoľvek predtým. Keď bola doba pary, čakali by sme, že na tom boli dobre inžinieri, ktorí vyrábali parné stroje. Teraz nás presviedčajú, že je doba know-how, dát a technológií, tak by bolo logické, aby ľudia, ktorí toto mladých ľudí učia, budú vynášaní do nebies, keďže aj od nich závisí budúca prosperita krajiny. Ibaže, čuduj sa svete, vôbec to tak nie je.

Na druhej strane vidíme, že mladí ľudia nemajú historické povedomie, majú rôzne extrémistické sklony. Každý sa hneď obracia na školu, že by to mala ihneď riešiť. Ale tí, ktorí na školu ukazujú, sú poväčšine rodičia. Od nich však nikdy nepočujeme priznanie, že v niečom zlyhávajú, že by sa mali viac venovať svojim deťom, rozprávať sa s nimi, brať ich na spoločné výlety. Každý hneď ukazuje na školu. Ak to však chceme hádzať najmä na ňu, potom ale potrebuje od spoločnosti silnú podporu. Lenže u nás štát jedným dychom kričí, že škola musí robiť viac, ale na druhej strane škrtí školstvu peniaze, zavaľujú ho byrokraciou, robí nekoncepčné, chaotické kroky. Štát sa ku školstvu správa veľmi zle a neprofesionálne, ale zároveň stupňuje požiadavky a očakávania.

Vidíte východisko?

Filozoficky si viem predstaviť, ako by to malo fungovať, no realisticky východisko nevidím. Obrovský problém je, že u nás majú politici príliš veľký vplyv na školstvo. Ktokoľvek sa stane poslancom, hneď si myslí, že mu to dáva právo rozhodovať o odborných otázkach v školstve. Mnohí poslanci, ktorí fakticky spolurozhodujú o školstve, o ňom vedia len toľko, čo zažili, keď sami chodili do školy. To je však laický pohľad. Školstvo je zle riadené a, žiaľ, dlhodobo je v rukách strany, ktorá si s nim nevie rady. Je veľkou chybou, že pri zostavovaní vlády nezaznie, tak vám už školstvo nedáme, mali ste ho za posledných 25 rokov polovicu času a pozrite sa, čo ste s ním urobili, resp. neurobili. Lenže tento rezort zrejme nikto nechce…

zväčšiť Foto: SHUTTERSTOCK

škola, učitelia, vyučovanie, Ilustračná snímka.

Majú mladí ľudia záujem o štúdium učiteľstva?

O štúdium učiteľstva záujem majú, ale o prácu učiteľa nie. Väčšina má záujem iba o vysokoškolský diplom. A učiteľstvo je, čo je tiež chyba, pomerne nenáročná cesta, ako ho získať. Na fakultách pripravujúcich učiteľov máme oveľa viac študentov, ako by sme potrebovali, ale iba malé percento z nich ide napokon učiť. A nie sa s tým netaja. Keď sa spýtate v prvom ročníku, kto sa chce stať učiteľom, prihlási sa len menšina.

Prečo?

Mnohí sú tam preto, lebo chcú viac-menej bez problémov získať diplom. Učiť nechcú ísť, lebo vedia, že je to ťažká a zle platená práca. Prečo by niekto išiel robiť ťažkú a zle platenú prácu?

Samozrejme, sú medzi nimi aj takí, ktorí naozaj chcú byť učiteľmi, ale je ich málo a ešte im to tí ostatní aj znechucujú. Niekto sa hlási na informatiku, tam ho nevezmú, ale ponúknu učiteľstvo informatiky. On povie áno, lebo v zásade mu to je jedno. Ibaže on nechce byť učiteľom, ale programátorom, tú ponuku berie iba ako alternatívnu cestu k svojmu cieľu. Podľa prieskumov je učiteľstvo prvou voľbou len pre malú časť študentov.

Byť učiteľom by malo byť nielen zamestnanie, ale aj poslanie. Dá sa charakterizovať, aké vlastnosti by mali mať ľudia, ktorí sa chcú stať učiteľmi?

Ja verím, že by sa to dalo. Problém je však v systéme financovania. Fakulty dostávajú peniaze „na hlavu“. Z ekonomických dôvodov preto chce mať každá čo viac študentov. Štát nehovorí, koľko chce mať učiteľov. Máme 29 fakúlt pripravujúcich učiteľov. Keby nabrali aj 8 000 študentov, štát by im na nich dal peniaze. Žiadne predpoklady na učiteľskú profesiu sa pritom nezisťujú. V tom vidím veľký problém. Neexistujú talentové skúšky, niekde už de facto zrušili aj prijímacie skúšky. Nikto u uchádzačov neposudzuje ich ústny prejav, komunikatívnosť, vzťah k deťom, empatiu, trpezlivosť, záujem o pedagogickú profesiu, doterajšie skúsenosti s prácou s deťmi a mládežou a mnohé iné veci, ktoré by spoločne dali dobrý obraz o tom, aké sú šance uchádzača stať sa dobrým učiteľom.

Bol som spoluautorom dokumentu Učiace sa Slovensko a aj v rámci autorského tímu sme o tomto probléme veľa diskutovali a nie vždy sa zhodli. Niektorí členovia tímu tvrdili, že v situácii, keď je učiteľstvo taká neatraktívna profesia, nemožno stanovovať prísnejšie podmienky, pretože potom by už učiteľstvo nešiel študovať naozaj nikto.

V poriadku, tak potom stanovme prísnejšie podmienky na výstupe. Mali ste päť rokov, ukážte, ako ste sa na profesiu učiteľa pripravili. Len nepúšťajme z fakúlt ľudí, ktorí nemajú ani len minimálne predpoklady byť dobrými učiteľmi. Samozrejme, cesta k pedagogickému majstrovstvu je dlhá, je to proces. Ale u niekoho je vopred zrejmé, že nikam nepovedie. Nič by sa nestalo, keby počet záujemcov o štúdium učiteľstva klesol, dnes je ich zbytočne veľa. Verím, že by ostali tí, ktorí naozaj chcú byť učiteľmi.

zväčšiť Foto: SHUTTERSTOCK

škola, učiteľ, žiaci Ilustračná snímka.

Všetko so všetkým súvisí. Ak má byť povolanie učiteľa lepšie vnímané, malo by byť aj lepšie ohodnotené. Je to cesta ako vrátiť slovu učiteľ status?

To je bez debaty. Ale myslím si, že na začiatok by už aj to sprísnenie výberu zvýšilo prestíž učiteľstva. Aký môžete mať pocit z profesie, keď viete, že každého, kto sa prihlási, aj zoberú a že skoro určite dostane diplom. Prestíž je predsa posilňovaná aj vedomím, že tú prácu nemôže robiť každý. Často si ako príklad pre naše školstvo berieme Fínsko. Tam berú na štúdium učiteľstva jedného z desiatich uchádzačov. Keď poviete, že študujete na pedagogickej fakulte v Helsinkách, znamená to, že ste boli v top 10 percentách uchádzačov. To je prestíž.

Určite by pomohlo aj zlepšenie platových pomerov. Dnes sa spoločnosť môže pozerať na učiteľov aj takto: sú ochotní robiť za málo peňazí, takže zrejme si o sebe veľa nemyslia, asi majú pocit, že by nemali šancu zamestnať sa v nejakej firme s oveľa vyšším platom. Nízke platy učiteľov môžu verejnosť viesť k úvahe, že to asi nie je až taká náročná práca, keď za ňu štát platí iba toľko. Iný pohľad môže byť, že učitelia asi nie sú príliš ambiciózni ľudia, keď berú prácu za tak málo. Oba tie pohľady sú podľa mňa nesprávne, ale obávam sa, že mnoho ľudí to tak vidí. Keď sa bavíme o tom, ako je vnímaná určitá profesia, jej finančné ohodnotenie na to určite vplyv má.

Preto by sme mohli hovoriť o práci učiteľa ako o poslaní.

V poriadku, ale učitelia nemajú v obchode lacnejšie mlieko. Preto verím, že aj táto súťaž pomôže zmeniť názor verejnosti, ale aj politikov, ktorí zodpovedajú za to, že štát učiteľov slabo platí. Učiteľstvo je profesia, do ktorej si každý trúfa hovoriť, pretože každý chodil do školy a zažil tam rôznych učiteľov. Mnohí však tú profesiu vnímajú skreslene, vidia iba to, že učitelia majú veľa dovolenky alebo že občas idú o druhej domov. Táto profesia je však o niečom inom. Byť učiteľom je naozaj ťažké, nie je to rutinná práca a kto chce byť naozaj dobrým učiteľom, musí k svojmu povolaniu pristupovať ako k životnému poslaniu.

Treba však prihliadať aj na regionálne rozdiely. Je rozdiel medzi 700-eurovým platom v Snine a v Bratislave, kde je veľmi drahé bývanie, doprava. Vláda však nechce počuť o indexovaní platov podľa regiónov. Aj samotní učitelia argumentujú, že za rovnakú prácu by mala byť rovnaká pláca. Ibaže to práve dnes nie je: za hodinu odučenú v Snine si učiteľ môže kúpiť tri kávy a za rovnakú hodinu odučenú v Bratislave si môže kúpiť dve kávy. Nejde predsa o papieriky, ktoré máme v peňaženke, ale o ich kúpnu silu, teda o to, čo si za tie peniaze môžeme kúpiť. V tomto smere je súčasný systém nespravodlivý voči učiteľom v oblastiach s vysokými životnými nákladmi.

U nás sa dnes stalo istou mantrou, že slovenské školstvo je veľmi zlé. A ono naozaj v mnohých ohľadoch nie je dobré a potrebovalo by rôzne zmeny. Napriek tomu, a to treba neustále opakovať, v školách pracuje veľa kvalitných ľudí. Systém je možno chorý, ale máme tu tisíce dobrých učiteľov. Oni osobne nemôžu za to, ako funguje ten rezort. Oni zodpovedajú za svoje vlastné hodiny a tie sú často výborné aj v zlom systéme.

Prečo sú súťaže, ktoré ukazujú prácu učiteľov, dôležité?

Treba ich chápať ako istú formu zviditeľnenia a ocenenia učiteľov, ktorí celé roky odvádzajú skvelú prácu a nikto si ich nevšíma, nik ich nevyzdvihne, neocení, nepoďakuje im. Učiteľ si sám ani nemusí uvedomovať, že je v niečom výnimočný, preto je dobré, že do súťaže môžu učiteľov nominovať aj žiaci, vrátane bývalých, kolegovia, rodičia, ktokoľvek. Už aj samotný fakt, že vás niekto považuje za výborného učiteľa, môže pôsobiť motivačne. Ak postúpite do finále, je to istá forma ocenenia, že si niekto všimol, že svoju prácu robíte dobre. Možno sa niekomu víťaz súťaže Učiteľ Slovenska nebude pozdávať, možno povie, že pozná lepšieho a rozpúta to užitočnú diskusiu o kvalite učiteľov či cieľoch vzdelávania.

zväčšiť Foto: SITA, Marko Erd

štrajk, učitelia, škola, trieda Ilustračná snímka.

Takže debata o tom, kto je dobrý učiteľ?

Áno, považujem ju za veľmi dôležitú. Pre niekoho je dobrým učiteľom ten, koho žiaci skončia v Testovaní 9 dobre. Pre iného môže byť výborným učiteľom niekto v hladovej doline, ktorého žiaci sú v oficiálnych rebríčkoch a výsledkoch testovaní nízko. Ibaže keď s nimi začínal, boli možno pologramotní, zo zlého sociálneho prostredia a je zázrak, že ich vôbec dokáže udržať v škole. To môže byť niekedy skutočne nadľudský výkon.

Viem si predstaviť, že nová súťaž naštartuje diskusiu aj polemiky. Od niektorých politikov už v minulosti zazneli návrhy, aby učitelia boli odmeňovaní podľa výsledkov svojich žiakov, napríklad v Testovaní 9. Lenže to nie je také jednoduché. Často tí žiaci, ktorí sú vpredu, tam nemusia byť vďaka svojim učiteľom. Môže ísť o šikovné, nadané deti, ktoré majú dobré rodinné aj finančné zázemie, vyrastajú v ideálnom prostredí. Naopak inde máte kontajnerovú školu v osade, kde viaceré deti pri nástupe do školy nemajú základné hygienické a spoločenské návyky a nevedia po slovensky. Učitelia sa im naplno venujú, no napriek tomu sú radi, keď ich vôbec dostanú až do deviateho ročníka. Títo žiaci však nikdy nebudú na vrchu rebríčkov z testovaní. Myslia to tí politici tak, že ich učiteľom by sme mali platiť menej?

To znie absurdne.

Iste. Čím sú žiaci náročnejší, tým má učiteľ viac priestoru ukázať svoje majstrovstvo. Je ľahšie byť dobrým učiteľom špičkovým žiakom, aj keď ani toto by sme nemali podceňovať. Sám som roky učil a aj teraz učím v triedach pre nadaných žiakov a musím povedať, že mi občas dávali riadne zabrať. Ale keď máte v triede žiakov zo zložitého sociálneho či rodinného prostredia, kde rodičia sú sami nevzdelaní, chudobní, kde dieťa nemá doma ani minimálne podmienky na štúdium, keď rodina nemá doma ani jedinú knihu, vtedy je naozaj umením nadchnúť takéto deti pre vzdelávanie.

zväčšiť Foto: SHUTTERSTOCK

deti, školáci, žiaci, počítače Ilustračné foto.

Ako sa zmenili žiaci, rodičia či škola za posledných dvadsať rokov?

Žiaci sa zmenili veľmi. Dnes máme nové typy rodín. Uvádza sa, že okolo 40 percent detí žije v neúplných rodinách alebo v rodinách, kde partneri nie sú zosobášení. Máme veľa slobodných matiek. Kedysi bývalo takýchto detí v triede zopár. A rodičia bývali oveľa mladší. Dnes sú o 5 – 10 rokov starší, a teda aj v inej životnej situácii, majú rozbehnuté kariéry, sú zabezpečení. Má to vplyv aj na to, ako rodičia vnímajú školu, aké na ňu majú požiadavky. Dnes je veľa rodičov, najmä matiek, ktoré si „googlia“ rôzne typy výchovy, vzdelávania, stravovania a potom majú detailné požiadavky, ako by sa malo jednať s ich dieťaťom. A veľmi ťažko znášajú, že v škole je dieťa mimo ich vplyvu a kontroly. Neustále sa vypytujú, čo sa dialo a snažia sa intervenovať. Akonáhle objavia niečo, čo nebolo presne podľa ich predstáv, namietajú a obviňujú školu. Že sa v triede málo vetralo, že v nej nesvietilo svetlo, že sa dieťa nemohlo počas hodiny napiť či najesť. Rodičia sa v tomto dosť zmenili. Ale nechcem, aby to vyznelo iba negatívne. Vždy sme predsa chceli, aby sa rodičia viac zaujímali o školu a o vzdelávanie svojich detí. Teraz to konečne robia, takže by sme vlastne mali byť aj radi. Ibaže tá forma nie je vždy šťastná, takže učiteľom to môže v niektorých prípadoch prekážať. Škola si v minulosti zvykla, že sa o ňu rodičia nezaujímali alebo že sa jej báli, a tým pádom mala od nich pokoj. Tie časy sú však nenávratne preč.

Treba hľadať správnu mieru, kompromis a najmä komunikovať?

Stretávam sa s rôznymi príbehmi. Istá matka sa ohlásila, že chce vidieť, ako škola funguje a týždeň chce byť prítomná na všetkých hodinách a pozorovať správanie svojho dieťaťa, spolužiakov a učiteľov. Škola jej môže odpísať, nech príde na 1 – 2 hodiny, aby v triede nepôsobila rušivo, prípadne že by voči tomu mohli mať výhrady rodičia ostatných detí. Ale otec toho dieťaťa môže byť právnik a môže škole odpísať, že podľa zákonov má rodič právo na nepretržitý kontakt so svojim dieťaťom a že podá na učiteľku trestné oznámenie. Školy dnes na takéto situácie nie sú pripravené, nemajú svojich právnikov…

Kedysi bola škola posvätnou inštitúciou a bolo nemysliteľné, aby rodič spochybňoval, čo sa v nej dialo. Dnes sa to stáva takmer normou a mal by na to zareagovať aj systém, štát. Bolo by potrebné nanovo zadefinovať či vymedziť hranice a stanoviť rozumné pravidlá pre všetky zúčastnené strany.

Školstvo teda potrebuje reformu, ktorá by aj reagovala na zmenené pomery a dávala škole isté kompetencie.

Keď ste v minulosti žiakovi pohrozili dvojkou zo správania, rodičia to brali vážne a väčšinou sa postavili na stranu školy. Dnes, keď učiteľ oznámi žiakovi, že dostane napomenutie, môže prísť rodič a začať na učiteľa kričať. Škola postupne prišla o väčšinu korektívnych prostriedkov. Deti samozrejme nemáme trestať či priväzovať o lavice, nejaké pravidlá však musia platiť a fungovať. A na žiakov či rodičov, ktorí ich nerešpektujú, musí mať škola isté legálne a najmä účinné postupy či nástroje. V niektorých krajinách napríklad existuje krátkodobé vylúčenie zo školy. škola môže žiaka potrestať tým, že ho na niekoľko dní vylúči zo školy. Rodičom tým vznikne problém, pretože sa o dieťa musia postarať, niekedy si musia kvôli tomu vziať dovolenku. Tým je aj rodič prinútený, aby problémy svojho dieťaťa riešil.

Škola, ktorá bola kedysi takmer nedotknuteľná, sa postupne stala relatívne slabou inštitúciou. Spoločnosť a s ňou aj názory a správanie rodičov a žiakov sa postupne dosť zmenili, no štátny školský systém na to dostatočne nezareagoval.