Historik Pavel Pollák: Kružliakovo storočie má viac ako sto rokov

Prečo sa slávnostná prezentácia vašej knihy uskutočnila v Mníchove, a nie v Bratislave, veď vydali ju na Slovensku?

Áno, kniha vyšla vo Vydavateľstve Matice slovenskej, ale Imro Kružliak vzhľadom na svoj vysoký vek a zdravotný stav už takmer tri roky do Bratislavy necestuje, lebo nemôže cestovať. V Mníchove má stálu starostlivosť a je pri ňom vnuk Branko, jediný, kto ešte žije z rodiny. Rozhodli sme sa preto, že pocestujeme my za Kružliakom a knihu predstavíme tam, kde trávi neskorú jeseň svojho života. Stalo sa tak s podporou Úradu pre zahraničných Slovákov, Generálneho konzulátu SR v Mníchove a Slovensko-nemeckého klubu.

Foto: Robert Hüttner, Pravda

Pavel Pollák, historik Historik Pavel Pollák.

V Mníchove prežil doktor Kružliak väčšiu časť svojho 40-ročného exilu, ale po roku 1989 sa predsa mohol znovu natrvalo usadiť na rodnom Slovensku. Alebo nie?

Ešte za totality Kružliak napísal, že každý exulant má rozpoltenú dušu. Fyzickou existenciou je v cudzine či v novom domove, ale mysľou najčastejšie vo vlasti. Sníva o tomto stratenom raji, ale keď už ho má na dosah ruky, s prekvapením zistí, že to nie je ono a že stratený raj zostal v nenávratnej minulosti a svoj exulantský život bude dožívať inde. Túto situáciu nazval "dve tváre domova“. Pred mnohými rokmi poznamenal, že "bude dobre, keď budeme môcť chodiť domov na návštevu“. A keď v decembri 1989 prišiel po štyroch desaťročiach znovu na Slovensko, ozrejmil si na vlastnej koži, že ani jeho nič iné nečaká. V Bratislave mal byt, prácu i rodinu, ale zostal dvojdomým človekom, stále sa pohyboval medzi Bratislavou a Mníchovom, kde zostal jeho archív, veľká časť knižnice, ale aj početní priatelia a známi z predchádzajúcej činnosti.

Kedy ste sa zoznámili a spriatelili vy dvaja?

Niekedy začiatkom jari 1946. V tom prvom povojnovom školskom roku som mal maturovať na obchodnej akadémii v Martine (koncom vojny sa neučilo, a tak sme dobiehali zameškané). Škola bola vykurovaná drevom, ale dreva nebolo. Skupina študentov sme sa teda vybrali na riaditeľstvo lesného závodu s ponukou, že drevo si nachystáme sami, len nech nám to povolia a povedia kde. Oni s tým súhlasili, ale žiadali nás, aby sme si zohnali potravinové lístky, lebo oni pre nás žiadne nemajú. Po vojne bol totiž na celom Slovensku prídelový systém. Škola ma potom vyslala do Bratislavy na povereníctvo výživy so žiadosťou o nejaké prídely pre našu skupinu "drevorubačov“. Povereníkom, čiže akoby ministrom, bol vtedy Kornel Filo za Demokratickú stranu a jeho tajomníkom práve Imro Kružliak. Bol síce o desať rokov starší, ale on z Detvy, ja z Vrútok a z podobných rodinných pomerov – rýchlo sme našli spoločnú reč. Dal nám lístky na metrák múky, na 50 kilogramov cukru, na 60 kíl mäsa… A odvtedy som s ním kamarát.

Na konci vojny bol v Povstaní aj Kružliak, aj vy, vedeli ste o sebe už vtedy?

O tom, že nejaký Imrich Kružliak existuje, som vedel, ale nepoznali sme sa. Ja som narukoval do SNP 5. septembra 1944 ako 18-ročný v rámci mobilizácie do povstaleckej armády. Po potlačení Povstania som padol do rúk gestapa v Ružomberku, jedna moja teta však upratovala v dome tamojšieho veliteľa Hlinkovej gardy a vymodlila uňho, aby ma z basy poslali do zajateckého tábora. Možno mi tým zachránila život. Kružliak pôsobil v povstaleckej tlači ako redaktor Bojovníka, Národných novín a krátko aj Pravdy. Je málo známe, že uprostred Povstania ho zatkli vo vlaku na Sliači nejakí partizáni. Práve viezol materiály pre najbližšie vydanie Národných novín a Pravdy do zvolenskej tlačiarne. Prepustili ho až na zákrok vodcov Povstania, keď sa o tom dozvedeli v Banskej Bystrici. Po potlačení Povstania sa ukrýval v Mošovciach a v Detve až do príchodu frontu.

Vedeli ste vtedy o tom, že v rokoch 1942 – 1943 bol Kružliak šéfom tlače na Slovensku?

To je vec, ktorú mu odvtedy vyčítali nielen komunisti, ale aj mnohí ľudáci v exile a ktorá dodnes vyvoláva otázniky. Vraj ako sa mohol autonomista, zástanca a budovateľ Slovenské štátu zúčastniť Povstania a urobiť taký prudký obrat vo svojich postojoch? Ale taká bola doba i kontinuita Kružliakovho vývoja. Sám som si to zisťoval, pýtal sa i jeho a vychádza mi, že 28-ročného Kružliaka chceli mať na poste šéfa slovenskej tlače takí ľudia ako napríklad Martin Sokol, predseda Slovenského snemu, ktorí nestáli ani na jednej strane vtedajšieho vnútropolitického sporu. Mal predstavovať kompromis medzi Tukovou a Tisovou skupinou. Ich boj totiž polarizoval aj slovenské médiá. Kružliak sa stal šéfom úradu pre tlač proti svojej vôli, chcel zostať v Slovenskej lige, kde dovtedy pôsobil ako redaktor a tajomník. Nakoniec sa však dal presvedčiť.

Už menej sa pripomína, že po roku z funkcie šéfa tlače odišiel…

A stalo sa tak pre rozpory s Vojtechom Tukom, vtedajším predsedom vlády. O tom, ako vtedy Kružliak zmýšľal, nám zanechal výrečné svedectvo Imrich Karvaš, guvernér Slovenskej národnej banky a zároveň hlavný financmajster Povstania: "Kružliakovi som dôveroval,“ napísal v pamätiach, "bol protifašisticky a protinacisticky orientovaný“.

Skutočne sa priatelil s básnikom Lacom Novomeským, ktorý bol v tom čase členom ilegálneho vedenia KSS?

S Novomeským bývali oproti sebe na Mudroňovej ulici v Bratislave. Chodili na prechádzky, diskutovali. Laco vtedy redigoval časopis Budovateľ, patril medzi najlepšie platených redaktorov. Aj minister vnútra Šaňo Mach sa stretával s komunistami a odkazoval Gustávovi Husákovi, šéfovi tohto ilegálneho vedenia, aby nerobil hlúposti a zbytočne neprovokoval Nemcov. Husáková manželka, neskôr známa divadelná režisérka, pracovala vtedy na Karvašovom sekretariáte v Slovenskej národnej banke. Jednoducho, taký to bol režim, takéto boli pomery a tak zložito sa vyvíjali osudy slovenských intelektuálov v 20. storočí, ale napokon i dávnejšie. Už za starého Uhorska sa medzi nimi ujalo pobratimstvo. Kružliak tvrdí, že to platilo až do Povstania, potom však veci nabrali iný smer.

Nespojili sa práve v Povstaní protichodné politické zoskupenia a ich predstavitelia?

To áno, lebo všetci si mysleli, že zachraňujú Slovensko a prevádzajú ho na stranu Spojencov. Lenže jedni pritom chceli zachrániť aj slovenskú štátnosť, kým iným išlo o obnovenie Česko – Slovenska, aj keď s federatívnym štátnym usporiadaním.

Ako vlastne Kružliak hodnotil vznik Slovenského štátu v marci 1939 a to, čo sa dialo za jeho existencie?

Tvrdil a stále tvrdí, že v roku 1938 väčšina Slovákov, ľudáci i národniari, prijali autonómiu ako národné víťazstvo. Úplnú samostatnosť vtedy požadovali len radikáli z prostredia Vojtecha Tuku. Po Mníchovskej dohode však predstavitelia mocností nastolili v strednej Európe celkom novú situáciu. Nastala parcelácia Československa a Hitler dal Slovensku na výber: buď vyhlási samostatnosť, a tak prispeje k rozbitiu spoločného štátu, alebo Nemecko nechá Slovákov napospas ich susedom. Snem preto vyhlásil samostatnosť, Slovensko sa však tým dostalo do područia Tretej ríše. Ale aj v tejto situácii vládni i nevládni Slováci vedeli podľa Kružliaka robiť politiku „menšieho zla“ a sypali piesok do očí Nemcom, len aby prežili. Zvykne hovoriť, že v rozmedzí piatich rokov dal dovtedy neznámy národ o sebe svetu vedieť až dvakrát. V roku 1939 sa zapísal na mapu Európy ako Slovenská republika. A v roku 1944 upozornil na seba znovu, keď sa postavil proti svojmu "ochrancovi“ Adolfovi Hitlerovi.

Čo odmieta z dedičstva Slovenského štátu?

Jednoznačne politiku holokaustu, deportácie slovenských Židov. A potom vyhlásenie vojny Amerike a Anglicku, to považuje za šialenosť. Po vojne však nastal tvrdý boj medzi Bratislavou a Prahou o národné práva. Nakoniec ho vyhrali komunisti, ale v skutočnosti Moskva. Podľa Kružliaka prezident Edvard Beneš svojou dohodou so Stalinom pomohol prenikaniu komunizmu do strednej Európy.

A sme znovu v roku 1946, keď sa konali významné parlamentné voľby. Na celoštátnej úrovni ich vyhrali komunisti, na Slovensku však zvíťazila Demokratická strana a Kružliak viedol jej predvolebný štáb. Sledovali ste priateľove aktivity z Martina?

Neskôr už aj z Bratislavy, kde som po maturite nastúpil na vysokú školu. Voľby v máji 1946 potvrdili, čo Slováci chcú. Nebyť sovietskeho tlaku, slovenský vývoj by nezadržateľne smeroval k federácii, myslí si Kružliak, a odtiaľ by šiel evolúciou ďalej – k úplnej samostatnosti. Neveril, že sa Západ tak ľahkovážne zriekne svojho víťazstva. Veď bez americkej pomoci by ani Sovieti neodolali Hitlerovej vojnovej mašinérii. Z toho, čo nasledovalo, bol preto dosť sklamaný.

Už na jeseň 1947 Kružliaka uväznili a obvinili zo "sprisahania proti republike“. Čo mu vlastne kládli za vinu?

Komunisti po prehratých voľbách začali obviňovať funkcionárov a aktivistov Demokratickej strany z prepojenia na ľudácku emigráciu. O Kružliakovi bolo známe, že sa najprv s niekoľkými katolíckymi intelektuálmi, ktorí cez vojnu nekolaborovali, pokúšal založiť republikánsku, kresťansko-demokratickú stranu. Vypracovali jej program, Národný front však stranu nepovolil. Po tzv. aprílovej dohode preto posilnili Demokratickú stranu, ktorá potom tak výrazne, až 62-percentným víťazstvom, porazila vo voľbách KSS. Kružliak to označil za "veľkolepú manifestáciu demokracie pred dejinami a svetom“. Porazení mu navyše zazlievali, že sa nedal zlákať pred voľbami ich sľubmi veľkolepej kariéry, ak prejde na druhú stranu.

Mučili ho?

Pri vyšetrovaní zaobchádzali s Kružliakom doslova brutálne: vybili mu zuby, rozmliaždili niekoľko prstov, kopancami zranili obličku. "Nebyť týchto zážitkov vo väzení, nebol by som nikdy opustil Slovensko,“ povedal mi.

Foto: Pavel Pollák: Vyznávač kráľovstva ľudského, Imrich Kružliak, 2018

Imrich Kružliak Imrich Kružliak (vpravo) v redakcii Slobodná Európa v Mníchove v roku 1952.

Z väzenia ho však po roku prepustili.

Ale na slobode mal byť len do chystaného procesu. Musel sa pravidelne hlásiť na polícii. Po dohode s manželkou Máriou, ktorá zostávala na Slovensku s dvomi malými deťmi, sa rozhodol odísť za hranice. "Nevidel som iné východisko ako útek,“ spomínal, "nechcel som čakať na nový žalár alebo dokonca na popravu.“ Útek sa podaril. Na Silvestra 1949 sa cez hranice pri Kittsee dostal do Rakúska a ďalej do americkej okupačnej zóny v Nemecku. Doma ho v neprítomnosti odsúdili na 15 rokov väzenia.

Vy ste vtedy ešte stále študovali. Poznali ste v tom čase už Dubčeka?

Dubčekovcov som spoznal len o niečo neskôr ako Kružliaka – v roku 1947. Najnovšie dejiny som študoval u profesora Miloša Gosiorovského. A ten mi dal úlohu vyhľadať žijúcich väzňov koncentračného tábora Mauthausen. Tak som sa dostal k otcovi Alexandra, bývalému politickému väzňovi Štefanovi Dubčekovi, ktorý po vojne pracoval v aparáte Zboru povereníkov v Bratislave. Stretli sme sa uňho v byte, kde práve bol na návšteve aj syn Šaňo, ktorý v tom čase žil v Trenčíne a tam aj do leta 1949 pracoval v droždiarni ako údržbár. Neskôr napíše, že v tých rokoch bol iba divákom dramatického politického vývinu, a to naozaj bol. Od jeho otca som sa však dozvedel o družstve Interhelpo, s ktorým celá jeho rodina odcestovala v 20. rokoch do Kirgizska a zostala v Sovietskom zväze takmer až do druhej svetovej vojny.

Osudy členov Interhelpa sa potom stali jadrom vašej vedeckej práce historika…

… a známosť s Alexandrom Dubčekom významne poznamenala celý môj ďalší život.

K tomu sa ešte dostaneme, teraz sa vráťme k Imrichovi Kružliakovi. Po dvoch rokoch života v Rakúsku a Nemecku sa stal prvým slovenským redaktorom Slobodnej Európy a potom 30 rokov viedol jej kultúrnu redakciu. Vedelo sa o tom doma?

Dlho ani nie, lebo Kružliak vystupoval vo vysielaní mníchovskej stanice ako Anton Prokop. Prečo si zvolil práve takýto pseudonym? Anton Prokop bol jeho rodák a na turíčnu nedeľu v roku 1919 ho maďarskí "červení gardisti“ obesili na lipe pred kostolom v Detve ako "pansláva“. Aj po rokoch považuje Kružliak svoju prácu v Slobodnej Európe za "najproduktívnejšiu činnosť“ v zápase za slobodu a demokraciu, ale aj za skultúrnenie existujúceho poriadku sveta. Pritom prácou v rozhlase sa to nekončilo, veď od roku 1972 Kružliak zároveň redigoval časopis Horizont a nebolo čísla, aby doň sám neprispel zásadným článkom, glosou alebo úvahou, najčastejšie však niekoľkými. Je zaujímavé, že hoci bol Kružliak aj skvelým básnikom a esejistom, sám sa považoval za novinára.

Podľa svedectva niektorých predstaviteľov exilu a historikov patril Kružliak medzi najzamestnanejších exilových činiteľov. Potvrdzujete to?

Doslova a do písmena. Kružliak bol totiž nielen mediálne a literárne činný, nielenže vydával časopis a rôzne zborníky, on zastával aj zodpovedné funkcie v rôznych exilových organizáciách. Ba čo viac, v roku 1970 spoluzakladal – z podnetu Štefana Romana – Svetový kongres Slovákov a postupne bol jeho tajomníkom, potom predsedom kultúrnej komisie a nakoniec výkonným podpredsedom. V roku 1975 sa podieľal na reorganizácii Spolku slovenských spisovateľov a umelcov v zahraničí a v roku 1986 sa stal jeho predsedom.

Treba vari poznamenať, že v roku 1980 odišiel Kružliak do dôchodku…

Do dôchodku áno, nie však na odpočinok. Veď v roku 1983 zorganizoval v Mníchove konferenciu nazvanú Frieden in Freiheit für Europa, na ktorej sa zúčastnilo vyše 400 zástupcov exilu zo strednej a z východnej Európy, aby sa vyslovili k otázkam vzťahu Východ – Západ. Ďalej inicioval festivaly slovenskej mládeže v exile, viedol delegáciu SKS v Európskom parlamente a tak by som mohol pokračovať. Historik Jozef Špetko, ktorý väčšinu svojho tvorivého života prežil takisto v emigrácii v Mníchove, napísal v roku 1989: "Imrich Kružliak je inštitúcia.“ A dodal: "Mal prsty takmer vo všetkých politických akciách exilovej Slovače. Nemám takú bujnú fantáziu, aby som si vymyslel osobnosť, ktorá by vykonávala takú rôznorodú prácu.“

Vy ste medzitým vydali knihu o medzinárodnom družstve Interhelpo, čo bolo na svoje časy objavné dielo. Akú úlohu v tom zohral Dubček?

Veľkú, lebo v roku 1958 mi jeho sovietski priatelia zo štúdií na moskovskej škole umožnili v hlavnom meste Kirgizska študovať ináč pre cudzinca neprístupné archívy vrátane archívu NKVD. Vďaka tomu som ako prvý mohol vydať napríklad aj svedectvo o 26 členoch družstva z Československa perzekvovaných stalinským Veľkým terorom. Dubček bol už vtedy krajským tajomníkom strany a jeho slovo malo váhu. Ako pracovník Historického ústavu SAV som tri mesiace putoval po stopách Interhelpa, čo bolo niečo dovtedy nepredstaviteľné. Kniha vyšla v roku 1962.

O šesť rokov prišla Pražská jar, Dubček sa stal jej symbolom. Umožnilo Kružliakovi vtedajšie politické oteplenie návštevu domoviny?

Keby bolo trvalo dlhšie a neprerušili ho cudzie tanky, zrejme aj tento Imrov sen by sa stal skutočnosťou už vtedy, ale tak sa mohol stretnúť s najbližšími len vo Viedni.

Kedy ste sa s ním znovu stretli vy?

Až o niekoľko rokov v Mníchove, kde som sa zúčastnil jednej vedeckej konferencie.

Ako to, že vás tam pustili, veď po politických čistkách vás predsa prepustili z akadémie?

Máte presné informácie, áno, a desať rokov som potom pracoval vo výrobe, v Závodoch ťažkého strojárstva v Petržalke. Kružliak mi však vybavil pozvanie Bavorskej akadémie pre vedy na konferenciu, kde som mal mať referát o Nemcoch v družstve Interhelpo. Pozvánku som dostal, podal som teda žiadosť na ŠtB o pas. Okresný náčelník mi to zamietol, odvolal som sa na krajskú správu, zamietli aj tam. Zašiel som potom s papiermi za Petrom Colotkom, vtedy už bol predsedom slovenskej vlády.

To len tak ste si zašli, človek vylúčený a politický nespoľahlivý, za vtedajším premiérom?

Počkajte, s Colotkom sme počas vysokoškolských štúdií bývali na internáte v jednej izbe, dobre sme sa poznali. Hovorím mu: Peter, preboha, nechcú ma pustiť, mám tam prednášať, čoho sa boja, však ja neujdem, mám tu manželku a deti. Nemci chcú vedieť o svojich vysťahovalcoch do sovietskeho Ruska a ja o tom niečo viem, prečo by som nešiel? Colotka za mňa intervenoval, a nielen to, osobne sa zaručil u eštebáckych náčelníkov, že neemigrujem. A ešte zavolal Viliamovi Plevzovi, vtedy riaditeľovi Ústavu dejín KSS, aby moju cestu na konferenciu do západného Nemecka odporučil, čo sa aj stalo. Dvakrát som za socializmu takto cestoval do Mníchova a stretol sa tam s Kružliakom.

Čiže pobratimstvo v podmienkach reálneho socializmu?

Nazvite si to ako chcete, ale bolo to tak.

Kružliak v knihe V čakárni dejín o vás píše ako o "odvážnom Pavlovi Pollákovi“ a "vzácnom informátorovi západných kruhov o situácii na Slovensku“. Navyše ste mali prenášať jeho, Kružliakove, "dôverné odkazy Gustávovi Husákovi“. Aké to boli odkazy?

Neviem, ja som ich len prenášal a odovzdával ďalším prostredníkom. Ale Kružliak v spomínanej knihe zároveň uviedol, že Husák po tom, čo sa stal prezidentom, už nedbal ani na dobre mienené rady. Na druhej strane mu slúžilo ku cti, že nikoho, kto tie správy a odkazy prenášal, nedal politicky stíhať a trestať, naopak, trpel to. Zásluhu na tom Kružliak pripisuje predovšetkým Petrovi Colotkovi, ktorý takéto kontakty umožňoval a podporoval.

Hovorili ste o svojich tajných mníchovských stretnutiach aj s Dubčekom, ktorý sa v tých rokoch nachádzal pod drobnohľadom ŠtB?

Samozrejme. Dubček sa o činnosť slovenského exilu, toho pofebruárového (1948) i poaugustového (1968) živo zaujímal. Na druhej strane veľký záujem o protagonistov Pražskej jari, ktorí ostali doma vo vnútornom exile, prejavoval Kružliak, ktorý Dubčeka a jeho politiku obdivoval. Keď však Štefan Roman zvažoval možnosť udeliť Dubčekovi Národnú cenu SKS za jeho zásluhy o demokratizáciu, práve Kružliak ho presvedčil, aby to nerobili, lebo Dubčekovi v jeho vtedajšom postavení môžu tým vážne ublížiť.

Na Slovensko prichádza Kružliak 12. decembra 1989. Aký to bol návrat?

Prichádza domov ako 75-ročný a návrat to bol dosť trápny. Namiesto slávnostných fanfár ho na hraniciach podrobili ponižujúcemu vyšetrovaniu. Do Bratislavy ho napokon pustili iba na 48 hodín. Na to mu básnik Ľubomír Feldek z KC VPN napísal do papierov odkaz pre pohraničných strážnikov: "Revolúcia pečiatky nepotrebuje.“ Potom už dali Kružliakovi pokoj.

Foto: Pavel Pollák: Vyznávač kráľovstva ľudského, Imrich Kružliak, 2018

Imrich Kružliak Imrich Kružliak v roku 1994 vo Vatikáne s pápežom Jánom Pavlom II., ktorý mu dal vlastnoručne napísané osobné požehnanie.

Aké mal prvé dojmy z Bratislavy po toľkých rokoch?

Mesto ho nepríjemne prekvapilo svojou schátranosťou, politicky však pocítil zadosťučinenie. Radostné bolo stretnutie s manželkou Máriou a deťmi Dušanom a Soňou.

Kto bola Mária Kružliaková?

Narodila sa v roku 1920 v Kroměříži, bola teda o šesť rokov mladšia od Imra. Ako dieťa prišla s rodičmi na Slovensko. Jej otec František Vaňous bol známy čelista a spoluzakladal Slovenskú filharmóniu. Dcéra po ňom zdedila hudobné nadanie. Bola vynikajúcou violistkou v orchestri SND, kde pracovala dlhé roky. Mala široký okruh priateľov, ktorí obdivovali jej hudobný talent a literárne znalosti. Zomrela koncom júna 2008.

Kedy sa stretol Kružliak s Dubčekom?

Stretol sa s ním viackrát, no na dlhšie v Toronte, kde sídlil Svetový kongres Slovákov a kde zavítala slovenská delegácia na ceste Amerikou v máji 1990. Bol som v nej, a preto môžem dosvedčiť, že tí dvaja si hneď a dobre porozumeli. Kružliak považoval Dubčeka za najvhodnejšieho kandidáta na prezidenta Slovenskej republiky a veľmi ľutoval, keď pre tragickú nehodu v septembri 1992 sa tak nemohlo stať.

Ako Kružliak privítal vznik samostatnej demokratickej Slovenskej republiky?

Bol nadšený, veď to bol cieľ jeho mnohoročného úsilia. Vtedy napísal, že Slováci a Česi sa "rozžili“ v jednom štáte, zároveň však bol proti tomu, aby sa so zánikom bývalej federácie rozpadli aj slovensko-české vzťahy, lebo oba národy sa veľmi potrebujú. Tvrdil, že vzájomná závislosť je historicky aj geopoliticky podmienená a vyžaduje spoločné postupy. Opakovane vtedy upozorňoval, že slovenská samostatnosť je aj v českom záujme, aby mali na východe dobrého a spoľahlivého suseda a spojenca, aby cez samostatné Slovensko mali otvorený priestor do strednej Európy. Slováci zase potrebujú "české“ okno do sveta, najmä v kultúre je to evidentné. Vznik samostatného Slovenska Kružliaka, samozrejme, potešil, ale úplne spokojný bol až po našom vstupe do Európskej únie. Imro je vlastenec, ale zároveň Európan. "Patríme na Západ, nesmieme sa dať vmanévrovať do neutrálnej zóny,“ napísal už pred štvrťstoročím, "lebo tým by sme sa pripravili o svoju bezpečnosť.“

S Kružliakom ste potom spolupracovali v tíme prezidenta Michala Kováča…

My sme spolupracovali už v tíme predsedu vlády národného porozumenia Milana Čiča, ale to je iný príbeh, o ktorom som sa v tejto knihe ešte nerozpisoval. Zdá sa mi to ešte pomerne čerstvé na historickú monografiu.

Bude to vo vašich pamätiach?

Nevylučujem, ak ma zdravie a sily nepodvedú.

Foto: DANIEL DEMJÉN

Imrich Kružliak, Pavel Pollák Imrich Kružliak pred pár týždňami (uprostred), po jeho pravici Pavel Pollák, na ľavej strane jeho manželka Anna.

Tak porozprávajte ešte o prezentácii knihy a ostatnom stretnutí s Kružliakom.

Prezentácia sa konala na pôde Generálneho konzulátu SR v Mníchove za účasti zástupcov početnej tamojšej slovenskej komunity. Nie, Imro sa toho, bohužiaľ, nezúčastnil. Navštívili sme ho až na druhý deň uňho doma, hoci mnohí nás odrádzali, vraj nie je na to v potrebnej kondícii. Ale keď sme sa tam objavili, privítal nás srdečne ako kedysi a zotrvali sme spolu v družnej besede takmer dve hodiny. Je síce na invalidnom vozíku a nie je celkom fit, ale dlhodobá pamäť mu funguje výborne, a tak sme si mohli na mnohé zaspomínať. Knihe sa úprimne potešil.

Posledná otázka: prečo ste dali knihe taký zvláštny názov – Vyznávač kráľovstva ľudského?

Názov sa rodil dlho, nakoniec sme sa na ňom zhodli s redaktorom vydavateľstva. Rovnako sa nazýva esej Kružliaka o básnikovi Rudolfovi Dilongovi, s ktorým mal veľmi blízky vzťah. Podľa mňa výstižne charakterizuje Kružliakov životný príbeh.